Jano

Niekoľko dní po tom, čo sa Jano stratil z dediny, doniesol poštár jeho otcovi veľký list.

— To je iste už tu pas a cestovný lístok do Ameriky, — povedal otec mamke.

A tak aj bolo. Vo veľkej obálke naozaj bol cestovný pas a lístok. Bolo tam okrem toho napísané, že majiteľ sa má čo najskôr vydať na cestu, lebo o týždeň loď odíde.

Janov otec sa už dávno poberal do Ameriky. Nemohol sa už dívať na biedu svojej rodiny. Veď stratil už v ťažkej práci takmer celé zdravie, a bieda sa nič nemenšila. Ba bola obava, že bude ešte horšie! Práce bolo menej a menej, robotníci sa túlali bez roboty a Janov otec len tŕpol každú sobotu, že i jeho vypovedia.

— Nuž všetko jedno. Pôjdem skúsiť do sveta šťastie. Veď sa môžem tešiť, že som aspoň pas dostal. Mnohí by chceli odísť, a nepustia ich. Keď odchádzal, matka tíško plakala.

Otec ju potešoval a hovoril jej:

— Staraj sa o deti, ako najlepšie budeš môcť. Nebi ich. I ja ľutujem, že som tak kruto trestal Jana. Bitím nik deti nevychováva. Škoda len, že som túto pravdu poznal, až keď sa nám stratil Janíčko. Ak je niekde nažive, ak sa niekedy vráti, povedz mu, že ho pozdravujem a že ho mám rád!

Otec objal ženu, objal deti, stisol zuby — a išiel.

Keď Jana priviedli žandári domov, otca doma už nebolo. Len smutná matka so slzami v očiach ho radostne vítala. Ani ho poznať nemohla v tých jeho panských šatách. A tu Jano, keď vyložil na stôl nagazdované korunky, vyrozprával pekne mamke, bračekom a sestričkám, kde bol a čo všetko naskusoval.

Na druhý deň musel Jano do školy. Mal už niekoľko dní zameškaných, lebo bol už druhý týždeň septembra. Bol vo svojich panských šatách. Deti obstáli ho zo všetkých strán a div ho nerozšklbali. Najväčšmi sa smiali jeho krátkym nohaviciam.

— Ah, ale si ty pinďúr!

Jano sa robil vážnym a skúseným. Nechcel ani rozprávať, kým ho na to nevyzvali.

— No, tak vrav, lebo ťa namastíme!

— A čo?

— Kde spravili z teba takého panáka! — odpovedal mu Mišo, ktorý bol vodcom chlapcov z nižného konca dediny.

Jano rozprával o Štrbskom Plese, ale deti sa mu len smiali.

— Necigáň, Jano, necigáň!

— Myslíš, že sme takí somári? Že vraj dom ako pol dediny!

— A veru je! — pokračoval Jano. — A vysoký ako naša veža. V ňom býva viac ako tristo ľudí a všetko veľkí páni!

A keď začal Jano rozprávať o Cigánoch, oblečených po pansky, a o električkách, chlapci to už nevydržali. Nazdali sa, že si z nich robí bláznov. Naviazali preto na svoje plátenné kapsičky uzlov a…

— Na!

— Ty — pobehaj!

— Pobehaj!

— Budeš si z nás robiť somárov?

A Janovi sa to sypalo na chrbát ako na bubon. Zachránil ho len pán učiteľ, ktorý práve vchádzal do triedy.

Viac Jano nerozprával deťom o Štrbskom Plese. A deti ho o to ani nežiadali. Ba nechceli ho ani do hier medzi seba, kým mu trvali jeho panské šaty. Len keď ich dokonale zodral a matka mu ušila zas z plátna také, ako nosili ostatné deti na dedine, nenávisť detí povolila. Jana prijali zasa za vodcu jeho bývalí kamaráti. A stal sa zasa starým Janom z dediny.

V škole bol dobrým žiakom. Usilovne sa učil; čítal, čo mu len do ruky prišlo. Pán učiteľ ho mal preto rád. Požičiaval mu mnoho pekných kníh. Často mu hovorieval:

— Dobre, Jano, len sa uč! Musíš sa dobre vyzbrojiť do života. Chudobní si len vlastnou silou pomôžu k lepšej budúcnosti!

A čas sa ponáhľal dopredu. Prešli jesenné zablatené dni. Blížila sa zima. Pán učiteľ zahádal hádanku: „Prišiel k nám hosť, spravil nám most bez sekery, bez dláta a dosť mocná robota!“ A deti už aj skúšali ten most na potoku, či je dosť mocný na kĺzačku. Potom dotiahol sa Martin na bielom koni. Žiaci kričali, že mlynári sa bijú. A keď mŕtvych mlynárov napadlo na zem po kolená, vybehli chlapci na školský dvor a stavali snehuliaka. Na hlavu mu postavili starý hrniec, do ruky dostal metlu a do úst dlhú fajku. A ledva boli s tým hotoví a bolo po škole, už ktosi zavolal:

A tak nastal pre deti zas veselý čas s novými hrami. Kĺzačka, sánkovačka, guľovačka. Veselo bolo na stráni, veselo na potoku a veselo i na školskom dvore. Len Jano nesmel často na ľad a na sanicu.

— Sme chudobní. Šetri si obuv a odev! — napomínala ho matka.

A Jano poslúchol. Videl, čo sa mamka musí od rána do noci narobiť, len aby ich nejak po biede uživila. V lete chodievala pomáhať hrabať, v jeseni zemiaky kopať a v zime priadavala do neskorých nočných hodín. Otec im dosiaľ neposlal nič, len písal, že už pracuje v bani. Ale že je to veru ťažká robota a nevie, ako dlho v nej vydrží, keď je čoraz slabší a slabší. Bol už i u lekára, ktorý mu povedal, že má suchotiny.

Vianočné prázdniny mal Jano tiež smutné. Neprišiel k nim Ježiško. K takým chudobným, ako sú oni, akosi ani nechodí. Veď matka sotva stačila zohnať niečo na večeru pre šestoro hladných detí.

Po Vianociach bola tuhá zima. Jano musel so svojimi sánkami na drevo. Chodil vždy po škole. Aspoň sa trochu zohriali v chalúpke, keď doviezol dreva.

A tak sa míňali zimné dni. Šli v rade za sebou, ale Janovi nič radostného neprinášali. Hlad, škola, práca…