ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Predošlý, Rakaj.

RAKAJ (len hlavu strčí do izby, tajnostne): Sám si?

ONDREJ (hlasno): Sám, poď bližšie!…

RAKAJ: Len na minútku.

ONDREJ: Poď, poď smelo. (Rakaj vstúpi.) Práve teraz odišli; môžeme byť hlasní. Čo v mojom dome, bratu, neni to tak, ako u teba; tu sa ja predsa len trochu držím a keď čosi poviem (hrdinsky sa vystatuje) nuž to potom… jedným slovom — poviem. Aj teraz tu bola ich celá kopa a ja som veru… (Klopanie.) Ďalej!…

PETÁK (strčí len hlavu medzi dvere): Sami ste?

ONDREJ: Sami len, sami, poď ďalej…

PETÁK (vstúpi): Naložila mi tam síce moja rozkazovateľka staré, deravé košele a spodky látať, nuž ale čo, pomyslel som si, veď to neutečie. Nuž, ako Ondrej, prečítal si už tú knihu?

ONDREJ: Ešte nie, bratu! Teraz si ju prečítame spoločne… (Klopanie.) Ďalej!

KREPELÁK (vstrčí hlavu): Sami ste, neni žiadneho nebezpečia?

RAKAJ: Není, není, len poď; čo si taký bojazlivý, ako keby si ani chlapom nebol.

KREPELÁK: Karhá kotol hrniec… (Kričí von za kulisami.) Kučerko poď, neboj sa, poď len smelo.

KUČERKO (počuť ho vonku): Ale že si dobre vyskúmal? Neni tam ženskej vône?

KREPELÁK (volá ešte von): Ale čože sa bojíš, čo si chlap, či baba, neboj sa!

KREPELÁK (vstupuje, za ním Kučerka držiac sa predošlého za kabát): Sotva som tohto zajaca sem priviedol. Hej, bratia, ale keby nás tu naše rozkazovateľky spolu našli!

KUČERKA: Na mieste zomriem!

RAKAJ: Ondrej! Len dobre pozatváraj dvere, obloky, pozapchávaj každú dierku, aby sa niečo na vonok nedostalo do ženských uší.

ONDREJ: To je moja starosť! Ale posadajte si, bratia. Najprv si zaolovrantujeme. Navaril som dobrej kávičky. (Preč).

KUČERKA: Ja radšej čokoládu s piškótom.

RAKAJ: Neni nad smotanovú kávu s krylovom!^[16] To ja vždy ráno aj po obede.

KREPELÁK: Ale je nám dnes len dobre! Nemusíme sa o večeru starať! Moja rozkazovateľka ma s tým vždy trápi. Tu si rozkáže to, tu to, ako keby som bol už úplným otrokom!

PETÁK: Ani so mnou neni lepšie; vždy len hostí a hostí obsluhovať musím, ktorých si moja pani navolá a potom viete, čo to znamená. Dlžobu na dlžobu kopí, keď všetko prelumpuje po šenkoch a prekartá.

KUČERKA: Ver’ smutné časy žijeme, druhovia moji; kam diaľ sme utlačenejší.

VŠETCI: Ver smutné, ach, ach, ach! (Vzdychajú.)

ONDREJ (prinesie kávu): Nech sa vám páči. (Porozdáva šálky). Keď sme sa tak zišli, aspoň sa spoločne uhostíme. Ak máte málo sladkú, oslaďte si! Víťazoslav, ty máš rád veľmi sladkú kávu. Tak pekne aj z tých koláčkov. (Všetci si posadajú, upíjajú a jedia.)

KREPELÁK: Výborná to káva. Ale, Ondrej, nože nám porozprávaj, čo si v tej knihe čítal.

ONDREJ: Veľmi vďačne, len popozerám ešte raz, či je všetko dobre pozatvárané. (Vstane, popozerá a zase si sadne.) Teda počúvajte. Čítal som v onej knihe, ktorá udržala sa z pokolenia na pokolenie, že bola kedysi taká doba, keď muž bol pánom a rozkazovateľom v dome a keď jeho vôľa musela sa stať vždycky.

VŠETCI (úpenlivo): Ach, ach, ach, neuveriteľné! Ako to mohlo byť?

ONDREJ: V dobe tej zastával muž všetky verejné úrady, kdežto ženám vytknutý bol dom a rodina za ich miesto a povolanie.

VŠETCI (žalostne vzdychajú): Ach, ach, ach!

KUČERKA (plačlivo): Ach, srdce mi od žiaľu puká, keď na to len pomyslím. (Plače.)

ONDREJ: Na zhromaždeniach rečnievali mužovia, chorých liečili mužovia, zákony a ustanovenia v obci a krajine prinášali a prevádzali mužovia…

VŠETCI: Ach, och, ach…

PETÁK: Ach, blahé časy, kam ste sa podeli? (Plače.)

ONDREJ: Čo viac. V tých starodávnych časoch muž hľadal a volil si spoločnicu života podľa vôle a srdca svojho, a nebolo to tak, ako teraz, že my mužovia musíme čakať, až niektorá žena s nami do spoločného nažívania vstúpi a my často proti našej vôli a srdca musíme k tomu privoliť.

VŠETCI: Ach, ach, ach! (Vzdychajú ťažko.)

RAKAJ: Ach, ako sa to aj so mnou stalo, že ma rodina nahnala za takú ženu, ktorú som nenávidel. Ach, nešťastný ja človek! (Plače.)

ONDREJ: Áno, toto je traviteľom aj môjho života, lebo druhovia moji, aj mňa moja Eulália upodozrieva z nevernosti, a ma preto prenasleduje, kdežto ja som čistý, ako tá holubica a verne jej oddaný, ako mesiac mrákavej noci. A toho som sa musel dožiť! Toho som sa musel dožiť! (Plače.)

VŠETCI: Ach, ach, ach! (Ťažko vzdychajú.)

KREPELÁK: Nešťastné osudy života nášho, nikde nekmitá sa papršlek nádeje na lepšie, voľnejšie časy a poľavenie. My v otroctve tela a ducha hynieme a zhynieme. A toto len pre vládu pohlavia ženského. Hoj, keby sme sa neboli zrodili, tak by sme ženám nemuseli otročiť.

VŠETCI: Tak je, tak je… Ach, ach.

(Silné klopanie.)

VŠETCI (vstanú, skonfundujú^[17] sa a Ondrej napochytre vynesie von šálky, jedni obzerajú dvere, obloky, kade by mohli ujsť. Volajú: beda nám, beda nám, joj, ach. — Kučerka, dajte mi štranok, obesím sa. — Veliteľky idú. — Behanie po doskách; klopanie tým silnejšie znie. Všeobecné zmätenie. Napokon sa dvere otvoria a vstúpi starec.)