ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Paľo (sám, zostúpi z pódia, má opásanú čipkovanú fertušku.)

PAĽO: Ach, konečne môžem byť sám a oddať sa myšlienkam a citom vzťahujúcim sa (hanblivo) k Elenke, do ktorej som za-ľú-be-ný. (Zastiera si hanblivo tvár.) Živiteľka prísnym okom dozerá na moje cnosti, aby som neupadol, vraj v daromné dumanie, ktoré je tráviteľom života. A ošetrovateľ! Ach, čo ten! I keď mu poviem tajnosti moje, rady nedá. A tak sám neskúsený a slabý tvor, len slúcham tomu podivnému šepotaniu môjho druhého vnútorného človeka, ktorý prituľuje sa k tomu druhému, vnútornému človeku osoby druhej. — (Vytiahne list.) Ešte som ani nemal času otvoriť, aby to niekto nezbadal! (Otvorí a číta.) „Milý! Nádej mám, že prídem, akonáhle skončené bude meranie rozumových, morálnych, fyzických a psychologických schopností mojich. Do videnia, buď so zdarom, Tvoja Elena.“ Dobre, dobre. (Radostne.) Ona príde, ach, však som len rád! Ako mi trepoce srdce! Práve tak, ako prvý raz, keď ma v náruč objala a o svojej náklonnosti a vernosti, až po vystydnutie krvi, ma uisťovala. Bolo to v máji. Vyšiel som do prírody skusovať vývin kvetín a stromov a rozdiel medzi kalichmi rôznych kvietkov a práve som cez dve hodiny stál nad šípovou ružou, ktorá sa práve rozvíjala, keď naraz čujem kroky a zastane pri mne neznáma dáma. Bola to ona, Elena. Zdvorilo sa mi predstavila, že je doktorand^[7] práva. Ihneď som jej musel do oka padnúť, lebo sa mi ponúkla, že bude so mnou pozorovať. Pristal som, a tak sme potom spolu ešte tri hodiny stáli nad tou šípovou ružou, dokiaľ sa úplne nerozvinula. Od tej doby trvala naša známosť a bude aj ďalej trvať. Tak aspoň hovorí Elenka. A vždy verne prichádza, len bojí sa veliteľky, že by výhosť mohla dostať a zákaz príchodu do domu nášho. Aj dnes má prísť, sľúbila sa. (Klopanie.) Ach, iste ide, jej je to klopanie i krok. (Beží ku dverám a zvedavo ich otvorí.)