ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Predošlí. Starec (s dlhou bradou, úplne šedivý, oblečený v biely pútnický šat, s palicou, vážne vstupuje.)

STAREC: Plač a kvíľba dotýka sa uší mojich; preto vstupujem abych zvedel príčinu toho. Čo vzdycháte, utrápení synovia ľudskí?

VŠETCI: Ach, ach, ach, jaj, beda nám.

ONDREJ: Osud náš oplakávame, neznámy cudzinče a vzpomíname na predošlé časy a spomienka týchto k žalostným slzám pohnula srdcia naše.

STAREC: Hoj, zasa len ten starý obraz! A všade, kde len idem a kam pozriem, vidím len zmalátnelosť a chabosť pohlavia mužského (Kríkne s hnevom.) Hore sa, otroci (všetci sa poľakajú) a počúvajte radu moju…

VŠETCI: Počúvame; daj radu a pomoc.

STAREC: Prechádzam svety už od dávnych vekov a vidím všade obrazy také, ako vy predstavujete. Prešiel som Európu, Áziu, Ameriku, celý svet, hľadajúc muža, ktorý by bol ozaj mužom a nie zbabelcom a otrokom ženského pohlavia.

ONDREJ (bojazlivo sa obzerajúc): Prosím ťa, nehovor tak hlasno, lebo beda nám, ak by nás niekto zo žien počul.

STAREC: Ach, ty viťúz zajačieho srdca! Choď mi stranou a plač a vzdychaj ďalej! —

RAKAJ: Neráč sa k hnevu pohnúť, úctivý starče, ale rozprávaj. Kto si? Odkiaľ ideš?

STAREC: Odkiaľ idem a kam idem, ani sám neviem, a kto som, už som cele zabudnul. Pred dávnymi — dávnymi vekmi bol som aj ja muž plný sily a života a vtedy práve pre zbabelosť mužov začali ženy nad hlavu im vyrastať a všetky práva im uchvátili a ich do domov zatvorili. Ja celou silou vzpieral som sa tomu, ale zostal som sám ojedinelý. Však nepoddal som sa a vždy som kriesil smelosť, oduševňoval zbabelcov, aby dôstojnosť svoju nezapredali, zadržali. Nepriateľom zaťatým bol som pozdvihovania sa žien tej emancipácie.

VŠETCI: Ach, emancipácia!

STAREC: Áno, emancipácia! Ale pykám to strašne! Pohlavie ženské, nevediac si so mnou rady, vyslalo deputáciu^[18] k bohyniam na Žitkov a Hrozenkov^[19] a pomocou tých takú kliatbu nado mnou vyniesli, že túlať sa musím svetom a hľadať muža, ako kedysi Diogenes^[20] hľadal po Grécku s lampášom v bielom dni človeka, ale nikde ho nájsť nemohol! To rozrýva dušu moju nožmi tisícorakými…

VŠETCI: Nešťastný starče!

STAREC: Ba vy nešťastníci zotročení, ktorí ste až potiaľto vec priviedli.

PETÁK: Čo my môžeme za to, že sa tak stalo?

STAREC: Pravdu máš, priateľu; vy nemôžete, ale otcovia a praotcovia vaši, ktorí sa na túto skazonosnú cestu pustili a i vás takých vychovali.

KUČERKA: Povedz, starče dobrý, akože sa to stalo?

STAREC: Za tých čias, keď som bol ešte v mladosti a zápolil proti emancipácii, natoľko zdarebáčili sa otcovia a praotcovia vaši, že pracovať sa im nechcelo a tak ani rodiny nezakladali, lebo sa báli, že by ani seba ani rodinu nevyživili.

KREPELÁK: Na to by som sa ani ja nepodujal.

STAREC: Si hodným synom otca tvojho. A tak sa stalo, že panny krásne, ako ten jarný kvet, ak nemali mešce peňazí, zostali v parte,^[21] museli si hľadať výživu a tak vytláčali mužských z úradov a zárobkov. A tieto potom volali sa emancipovanými starými pannami. A tí mužskí, ktorí tak nemilobohu život trávili a rodiny nezakladali, tí sa volali starými mládencami. Títo sú vinou dnešných časov.

VŠETCI: Ach, beda, beda; prekliati starí mládenci, úbohé staré panny!

ONDREJ: Ale povedz, starče drahý! Niet už odpomoci?

STAREC: Je! Ale len v smelej odvahe; vy musíte sa na svoje nohy postaviť a ženskú vôľu zlomiť!

ONDREJ: Beda nám! Tú nezlomí nikto!

PETÁK: Márne naše namáhanie, ani sa len nepokúšajme!

KREPELÁK: Joj, trasiem sa, keď si na to len pomyslím!

STAREC: Ach, nešťastní synovia nešťastných predkov! Hlivejte a noste papuče a putá za vašimi rozkazovateľmi! Biednici a ja biedny starec s vami, či nespadne kliatba tisícroká z pliec mojich a nespočiniem v tichosti v prachu zeme tichom?! (Klopanie.)

ONDREJ (celý zbalamutený): To klopanie ženy, pani mojej! (Behá po javisku, zalamuje rukami.)

KREPELÁK (naplašený): Beda mi! Čujem tam hlas aj mojej rozkazovateľky. (Klopanie a volanie: Ondrej, otvor. Ondrej, otvor.)

PETÁK: Strach a hrôza!

VŠETCI: Ale kde, kde, niet východu!

KREPELÁK (v zúfalstve, rozhodí ruky a volá): Koniec sveta sa blíži! Koniec sveta sa blíži! (Klopanie, búchanie na dvere, vonku lárma žien, dnu panika a zúfalstvo mužov). Len odhodlanosť, bratia; smelo sa postavte, nepopúšťajte! (Dvere sa otvoria, vbehne Eulália, Krepeláková, Petáková, Kučerková, Rakajová, jedna za druhou.)