Emancipácia

Ondrej, Eulália, Paľo. (Paľo sedí na pódiu a vyšíva; Eulália na cestu prichystaná v polomužských šatách; pod pazuchou paličku držiac, Ondrej v bielom kabátiku, v bielej zástere, na hlave bielu kuchársku čiapočku nosí.)

EULÁLIA: Tak, Ondrej, navaríš hovädzej polievky, rajčiakovej omáčky a knedľu…

ONDREJ (nervózne): Ale, veď rajčiakov už ani nemáme…

EULÁLIA (naťahujúc rukavicu, vyčítavo): Nehovorila som ti na jeseň, aby si mnoho fliaš zavaril, že ja to ľúbim… Ale takí ste vy, človek aby sa o vás staral, vás živil a vy ešte ani len tú mizernú domácnosť neobstaráte dostatočne. Na šaty a klobúky pýtať — to vieš každý rok! Hja, Ondrej! Mne sa tie peniaze nerodia na strome.

ONDREJ: Ale, prosím ťa, nerob hneď zrána krik!

EULÁLIA (popudená): Kto, aký krik? Tebe keď človek pravdu povie, už je to hneď krik a lárma!^[1] A nesľuboval si mi, keď som ťa brala, že mi dom v poriadku držať budeš?!! A teraz, čo robíš? Len steneš, vzdycháš, akési tajnosti prechovávaš. Ej, Ondrej, Ondrej! (Hrozí mu. Vytiahne cigaretku a zapáli si). Idem teraz po pacientoch; k pol dvanástej sa navrátim; teda chcem mať obed hotový, lebo o pol jednej ideme so vzducholoďou do Ultrapolisa^[2] na zhromaždenie elektrinárov,^[3] kde máme o hyperemancipácii^[4] ženského pohlavia, ako jediného faktora spoločnosti veku nášho, prehovoriť. (K Paľovi) A ty, Palinko, buď len usilovný! Pekné práce tvoje chvália už vrstvy emancipovaných, takže si vyzískal prajnú mienku o sebe.

PAĽO: Veď ja, mama-živiteľka dobrá, aj usilujem sa.

EULÁLIA: Idem teda! Zdar s vami (Preč.)

ONDREJ: Zdarom choď! (Vyprevadí.)