ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Paľo, Elena (švihácky, emancipovane vyobliekaná, v širokých galotách^[8] po kolená; v kabátiku s okrúhlou čiapočkou, s paličkou, cigaretou, monoklom).

ELENA: Mnoho zdaru v dni tomto, krásnych tvarov tvore! Len sám nachodíš sa tu?

PAĽO (chytí Elenu za obe ruky, túžobne jej hľadí v tvár; radostne): Len sám a s túžbou velikou čakám príchod tvoj.

ELENA: Ach, ty nádejná potecha budúcnosti mojej; ty rozumne pútaš osud svoj ku mne! (Objíme ho a bozkáva).

PAĽO (odťahuje sa hanblivo): Joj, keby nás ošetrovateľ videl!

ELENA: Pravdu máš. Mala by som síce prestať s týmto šerovekým zvykom,^[9] o ktorom veda hyperdoktorie^[10] našej aetherodoby^[11] dokázala, že je prenášateľom škodlivých žalúdkových bacilíd; ale veda musí umĺknuť, keď fosforeskovanie našich tiel, rozumov a duchov stotožňuje sa a keď cirkulácia krvi našej činí práve 71 pulzových úderov.

PAĽO: Aj ja tak myslím, že normálnosť bytností našich oprávňuje nás k utvrdeniu zmluvy života pre ducha i telo.

ELENA: Potešil si ma slovom týmto, spojenie života môjho budúceho. Ale i ja nesiem ti novinu radostnú!

PAĽO (radostne): Akúže novinu!… Ach, dnes bolo…

ELENA: Áno. A s dobrým prospechom som obstála pred výborom rozum a schopnosti merajúcim…

PAĽO: Príjmiže moje blahopranie.

ELENA: Ďakujem. Kde však veliteľka domu, musím s ňou prehovoriť…

PAĽO (prekvapene): O čomže? Pre dokonalého ducha, snáď nie…

ELENA: Áno, áno o tom, čože to budeme odďaľovať?…

PAĽO: Ach, nie, nie, radšej ošetrovateľovi.

ELENA: Bojíš sa, žeby veliteľka zavrhla ma? Neboj sa! Tu, hľa uspôsobilosť a o mesiac zaujmem miesto štátneho právo-dozorcu^[12] s 5000 kusmi zlata.^[13] Myslím, že môžem i seba i teba vyživiť.

PAĽO: Ó, teraz si mi sto razy krajšia.

ELENA: To len doktorát robí, však?

PAĽO: Ach, nie — áno — ja ťa vždy tak rád mám a teraz ešte viac…

ELENA: A prečo, čože sa ti na mne ľúbi?

PAĽO: Všetko, všetko; práve teraz som rozmýšľal, ako to bolo vtedy, keď sme sa prvý raz videli. Vtedy bolo krajšie vonku, ako dnes, a predsa dnes vidím ja celý svet v ružovej farbe.

ELENA: Aj mne tak všetko pripadá, už nebudem musieť knihy držať a boriť sa za postavenie, už nebudem musieť viac so strachom vstupovať do príbytku vášho; môžem už smelo vkročiť, lebo môžem bárskomu povedať, tu diplom, ktorý ma aj k tým najvážnejším krokom v živote oprávňuje.

PAĽO: Ale odteraz mi už budeš nie Elenou, ale mojím doktorom.

ELENA: Nech je. A ty budeš vždy len mojím Paľkom… (Objíme ho).

PAĽO: Hah, veliteľka sa vracia (vzdialia sa jeden od druhého).