Emancipácia

Predošlá, Ondrej.

ONDREJ (vstupujúc, prekvapene): Ty si už tu! A obeda ešte nič.

EULÁLIA: Pekne-krásne (durdivo). Hja, ale kto ľúbostné listy číta…

ONDREJ: Aké ľúbostné listy?! Tie som už dávno spálil, čo si mi písavala.

EULÁLIA (popudlivo): Nedostačovali ti, čo? Potrebuješ iné!

ONDREJ: Aké iné, kedy iné, načo iné; ak chceš, píš!

EULÁLIA (s tlmeným hnevom): Odo mňa ti už nie sú milé!

ONDREJ: Čože taká reč znamená? A od kohože by mi boli milé? Vari ma máš v podozrení?

EULÁLIA (rozhorčene): Áno, áno, a to vo veľkom…

ONDREJ (urazený): Ach — jaj — joj — juj — huf — haf — hof — hof — omdlievam (lapá dych), chyť ma — padnem — čoho som sa dožil!… (Klesá na pohovku).

EULÁLIA: Nech len tak; poznám ťa už… Nuž a čože si to čítal v záhrade?

ONDREJ (narovná sa): V záhrade? Nuž kuchársku knižku; veď predsa je ti známe, že neviem ešte dobre variť…

EULÁLIA: Ach, odpusť teda! Ale dušinka, také časy žijeme! Ty si od istého času akýsi tajnostkársky, nuž človek sa zmýli! Prepáč teda, odpusť. (Lichotivo). Keď som išla toť po ulici. No a, videla som v jednom výklade krásny, módny klobúk, či by sa ti ľúbil?! Oj iste, iste ti ho kúpim; len sa nehnevaj…

ONDREJ: Všetko zabudnuté!…

EULÁLIA: A prišla som ti ďalej povedať, aby si sa s obedom netrápil veľmi, lebo nebudem doma, ale na bankete v Ultrapolise obedovať! A teraz choď ešte do záhrady — choď, lebo dostanem hostí, musíme o vážnych veciach rokovať, ktoré teba zaujímať nebudú. — Pá, dušinka, pá. Bude tu schôdzka… (Ponúka ho von.) Pá, do videnia!

ONDREJ: Pá, šťastlivo choď — a kedy prídeš?

EULÁLIA: Po polnoci, nad ránom, pá, pá.

ONDREJ (vo dverách maznavo): Pá, pá, pá! (Preč.)

EULÁLIA (za ním, maznavo): Pá, pá, pá…