Emancipácia

Ondrej (hneď ako posledná vyjde, vstúpi z oprotivnej strany, radostne si mädliac ruky a zatvára dvere za dámami.)

ONDREJ: No, chvála buď najdokonalejšiemu duchu! Už sú preč, už bude trochu pokoja. Už budem mať čas aj ďalej čítať knihu; veď už od zvedavosti čo ďalej nasleduje, takmer ochoriem. Obed variť už nebudem, načo? Po polnoci vraj príde; ale bude z toho aj tretí deň, veď vieme, ako to po banketoch býva. (Upravuje kde-tu stoličku, utrie kde-tu náradie.) Čo tu kriku a neporiadku narobili, ako keby svet chceli prevrátiť. Už je to raz pravda, že kde sa ženy zídu, je hotové peklo. Zavolal som si aj mojich úbohých súdruhov, aby sme sa spoločne potešili. Lebo tak je to dobre, keď dobré, sladučké srdcia mužské, aké sú naše, spolucítia, spolutrpia. (Sadne k stolu). Ale toto, toto je podivuhodné. (Otvorí knihu). Čo tu písané je! „Takého muža, ktorý bol žene otrocky poddaný, považovali za zbabelého a nazývali ho papučovým hrdinom…“ neuveriteľné. Teraz sa to samo sebou rozumie (počuť klopanie). Ďalej…