Emancipácia

Ondrej, Paľo.

ONDREJ: Pol desiatej! Do dvanástej si to všetko pekne-krásne zariadim a uvarím a keď príde moja pani rozkazovateľka, bude mať dľa vôle jej všetko hotové! Len keby nebola taká prísna na mňa! Ale akiste šípi, že budem na šaty pýtať a nový klobúk. Nuž, ale čo mám robiť! Hen, Krepelák má do roka dva klobúky podľa poslednej módy a šiat koľko len chce. A predsa musím sa aj ja trochu podľa módy šatiť! (Volá) Aloisius, Aloisius! Pôjdeme do záhrady pre zeleninu.

ALOISIUS^[5] (vstúpi): Zdar a šťastie prajem panstvu. Akými službami môžem poslúžiť?

ONDREJ: Ráčte zobrať kôš, pôjdeme do záhrady.

ALOISIUS: Ihneď som k službe hotový, len dokončím svoju toaletu.^[6] (Odíde).

ONDREJ (volá za ním): Ale hneď ráčte! Kde som to len mohol dať? Však som to len toť mal! (Hľadá po vačkoch, po stole, v stole a inokade). Ale Palino, nevidel si ty takú knižku, takú starú, ošúchanú?

PAĽO: Nie, ošetrovateľ! (Vyšíva ďalej).

ONDREJ (utiera si pot): Ak by sa jej bola do rúk dostala; snáď by mi hneď dala prepustný list! (Radostne). Ach, tu je! Tu je, dobre je! Z teba čerpám ešte ducha, že si nezúfam, v tomto položení! Ako ľúbezná ozvena od vŕškov sa odrážajúceho hlasu zvonov znie mi každé slovo tvoje a núti ducha môjho zaletieť do tých dávnych, krásnych, prepodivných časov! (Otvorí knihu a číta). „Záhlavie 10-te. Taký bol poriadok a beh doby tej, že mužovia vývodili na poli spoločenskom, za vlasť a národ dávali sily tela a ducha, v rodinách však ich bola prednosť a oni boli pánmi a udržovateľmi rodín. Manželky však ich láskou a oddanosťou osladzovali im chvíle života, borby — a práce plného.“ (Dojato}. Nemožné! Aké to boli len časy vtedy! Neuveriteľné! Veď teraz opak toho všetkého.

ALOISIUS (vstúpi s košom): Hotový som a služby vykonám ochotne.

ONDREJ: Výborne! Poďme! (Bokom.) V záhrade dočítam všetko ostatné. (Paľovi.) Palinko, pobav sa za ten čas, kým prídeme, aby si nám pomocným bol pri chystaní obeda. (Preč za Aloisiusom).