ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dolu Pazderanmi tečie dosť hodný potok. Vyviera on síce len v neďalekej horičke, a predsa je už tak mocný, že pár pazderianskych mlynov poľahky ženie.

Milý priateľu, choď k žriedlu tejto vody a uč sa obdivovať tam krásu a veľkosť prírody. Nenie to tam vlastne ani horička, len úzky, veľmi hlboký prielaz, porastený krovím všelijakého druhu; tu si podáva ruky pôlča s hlôžím, javor s jedlicou, topoľ s brezou atď. K žriedlu vedie cesta dosť širokou dolinou, ktorá je posiata i teraz krásnym obilím. Na brehoch potoka lúčky a husté krovia nemilej vrbiny. Zblíživ sa prielazu, čuješ divoký huk valiacej sa vody. Tu sa ona šmýka po balvanoch vápenca, odetého v bohatý teplý mach, ani čo by ho už od bystrej, studenej vody oziabalo. Voda zošmykne sa z vápenca a padá z neho na iný, na ktorom sa rozrazí v malé kvapôčky, tieto zas v jemnú hmlu. Nad touto riavou sa vždy vznáša jemný obláčik hmly. Tu večný huk a ryk rútiacej sa vody. Voda vyviera len v troch miestach, preto hneď, ako sa rodí, neobyčajnú silu prezradzuje. Čistá je sťa ten najčistejší krištáľ. Lúče slnečné lámu sa v nej ani v najkrajšej prizme. Potok hlboký, úzky, na niektorých miestach i dieťa ho snadno preskočí, ale ten večný šum pri prekračovaní veľmi prekáža, nervy rozčuľuje, takže len málokto sa k tomu odhodlá. Tu ušustnutý breh, tam príval odniesol stadiaľto prsť, do blaženejších krajov ju poskladajúc. Trčia už iba skaly, ani čo by obhrýzol mäso a kosti zostali. Na samom krajíčku úšustu živorí vŕba, jej niektoré korene sú bez pôdy, i visia v povetrí. Jeden z nich siaha až do vody, s tým si vlnky zahrávajú, nútiac ho, aby sa vždy kolembal.

Uzučkým prielazom popri brehu ide šťúply chodník. Tým sa môžeme prevaliť do širšej kotliny. Ľahšie sa ono to povie, než urobí; musí človek sa predrať pomedzi kry a väčšie-menšie balvany. Ak by sa dvaja na tomto chodníku stretli, jeden by sa musel neomylne vrátiť alebo do potoka skočiť.

Sme v onej kotline. Stadiaľto jeden jediný východ — opísaným prielazom von. Vboky vysoké skaly, vpred ale nebotyčný plešivý vrch. Choď vpred alebo vbok — ukáž, čis’ Hanibal! Tu, ak nie inde, musíš pocítiť svoju ničotu pred dielom božím. Tu ticho sťa pod zemou, o vode ani chýru. Kam zašiel onen hukot? Nič nepočuť, nič. Hlucho a nemo tu, v nedorozumení zastaneš, lebo uši tvoje od ryku potoka dosiaľ brnejú, a tu zrazu táto večná tichosť omámi ťa tak, že ustatý nemôžeš sa činnosti chopiť.

Jak sladko tu leňošiť. Tu vysoká svrčina, sadni si pod ňu; vábi ťa čistá, zelená, machom odetá zem. V kotline štrk, zošutrovaný z onoho vrchu v čas búrky a prívalu. Medzi ním kde-tu haluz, ba i vrchovec z kosodreviny. Tu vyššie nájdeš medzi balvany i celé stromy, ktoré príval alebo víchor vyvrátil a dolu do doliny zvliekol. Dobreže tu lykožrútovi! Jest ho tu ako hmýru. Ten štrk ale nevidíš, lebo spod neho dobrá, čierna zem vydala hustú trávu. No ale táto len s veľkou biedou predrie sa hustým štrkom. Po úbočiach, kde skália niet, rastie tráva po pás. Ale preto, že statok k nej nepristúpi, pazderianske ženy to pomaly odnosia v plachetkách. Div, že niet i teraz nejakej trávnice.

Poľom, chodníkom, kráča sčerstva driečna dievčina; mieri rovno do prielazu. Na pleci opála sa jej plachetka, na chrbte dlhý vrkoč s belasou stužkou. Slnko prihrieva, preto stiahla bielu šatku až na oči; kde-tu obzrie sa k dedine, nad ktorou stráži kostolík s vežičkou. Jeho biely múr leskne sa v horúcom lúči poludného slnka, ostro sa odrážajúc od zelene stromov, obkľučujúcich ho. Vojde do prielazu. Smutne, clivo, ba desne jej tu samotnej. Ale ona musí kohosi čakať, lebo sa často ohliada do poľa k dedine. Plachtička sa jej mnoho ráz zachytila o konárik, ba veľký tŕň pri chodníčku chytil ju i za vrkoč. Ona sa vtedy neopovážila obzrieť, bojac sa, že ju tu niekto prenasleduje. Zrazu spoza liesky vyskočí mladý šuhaj. To sa znenazdania stalo, dievča sa zľaklo.

„Keď si len prišla! Neveril som ťa dočkať. Už som ťa i na trávniku čakal.“

Paľko kráčal vpred a nemohol sa na Žofku obzerať, lebo by ho to bolo stálo pád. Konečne prišli na slobodné miesto, a tu stáli oproti sebe.

„Paľko môj, Paľko, ja som nešťastná stvora! Otec mi k hlave letí, prečo nechcem vraj Kusana. Mať ma peknými rečami od teba odvádza. Kusan ma zas všade strežie, kamkoľvek sa obrátim; rodičia tvoji nechcú o mne ani počuť, po dedine sa iba o nás klebetí, a ty? Ty sa držíš len toho starého a odo mňa nechceš odstúpiť.“

„Že sa starého držím?“ zvolal Paľko. „A ty to medzi krivdy kladieš? Povedz, dievča, už ma nerado?“

„Paľko, Paľko, kebys’ ty vždy so mnou byť mohol, tak by som sa ničoho nebála. Ale tí so mnou samou urobia, čo chcú.“

„Neboj sa ty toľme tých prekážok, tie musia pri každej dobrej veci byť. No ale po búrke bude pekne. Pozri ten dub a jedľu. Teraz stoja jeden popri druhom a nestýkajú sa; keď ale príde víchor a búrka, vtedy ich haluze jedna k druhej prídu a budú sa objímať. Tak aj duše naše musia sa v nepokoji spojiť a bude potom dobre. Na! Tu to som ti doniesol stužku, aby si ňou ku mne pripútaná bola. Či ti ten Kusan dal kedy takú? Hoj, a keď budeš mojou, nesmie ani zlý vietor na teba fúknuť; i to miesto ti ofúknem, kam si budeš mať sadnúť.“

„Ja som ti zas doniesla túto šatku. Nos ju sebou, aby každý videl, že sme svoji.“

V protivnom úbočí pod lieštím sedel akýsi mládenec; často sa on vbok nachýlil, pozorujúc, čo milenci robia. Keď sa objali, ani čo by mu do klieští srdce lapil! Keby tí dvaja len trochu boli pozornosti venovali okoliu, boli by museli vidieť spod kríka trčiace nohy Kusanove. Keď si darky vymieňali, nachýlil sa vbok, aby mohol dokonale všetko vidieť; lež tu pohol rukou kameň, ktorý sa v dolinu začal kotúľať. No v tie časy i nohy i seba stiahol za liesku, sediac tam ako upečený.

Keď milenci počuli skalu sa kotúľať, veľmi sa zľakli. Odskočili od seba a obzreli sa, kto ten hukot zapríčinil. No nikde ani živej duše. Paľko uspokojil Žofku, že to zajac musel tú skalku skotúliť. Ale predsa sa len pobrali odtiaľ preč. Za nimi i Janko vyskočil z úkrytu, radujúc sa, že on tak dobre sa vie v kolembabu hrať. Z úboče zišiel pomaly na chodník a striehol za nimi, kam idú. Bol by od radosti hvízdal, lež sa bál, že ho počujú; bol by skákal, ale sa bál, že do jarku spadne; preto s utajenou radosťou šiel zápäť za nimi. Lež radosť minula, zatínal päste a hrešil, keď videl, ako sa zas objímajú. „No, to je ostatný raz, aj tak už navždy sa lúčite!“ odvrával si Janko v svojom hneve, a tak pri svojej strate aspoň porisko zo sekery dostal.

Milenci si ruky stisli, pozreli ešte raz jeden na druhého a každý šiel v svoju stranu.

*

Toto sa stalo v stredu popoludní. V nedeľu ráno u Machnatých plač a nárek, čože sa tam ozaj stalo? Plače Žofka, a to toľme, že sa v celom dome ozýva. Otec prosí i hrozí, aby mu povedala, prečo plače. Nechce a nechce. Mať i hladí, i pekne navádza, ale ani slova nemôže od nej sa dopýtať.

„Veď keby som ju sem, do spevníka, nebola vložila sama! Ale sa pamätám, ako čo by to práve teraz bolo, keď som ju sem kládla, a teraz ničoho nič! Už som tu všetko prehľadala, každú kartu i naopak, i na líce poprezerala, a predsa nikde nič!“ Tak si so slzami odvrávala Žofka. Jej mať sa pretvarovala, že nevie, o čo vlastne beží.

V izbe samotná Žofka. Vlasy rozpletené, lebo stužky Paľkovej nič a nič. Tu vstúpi do izby stará Katrena, slúžka od Zrebnických.

„Náš mladý pán ti, Žofka, odkazuje, že ťa dáva pozdravovať. Je náramne smutný; povedá, že mu je ľúto, že sa kedy s takou nevernicou zapodieval, ako si ty. Žeby si len šťastne s tým druhým žila, že on nikdy nepovie, že ťa videl. A keď toho zunuješ, aby si si zas iného našla. Tuto ti i toto v papieri posiela, že nechce od teba nič, ani zbla, že on od inakšieho ešte dievčaťa dostane šatku, že ťa nikdy nechce na oči ani vidieť.“

Toto jedným dúškom povedala slúžka. Žofka ako omráčená tu stála bez slova. Vzala do ruky i šatku, ktorú jej slúžka oddávala.

Stará Katrena, spokojná so svojou výrečnosťou, odišla.

„Opustená, sklamaná, zavedená ja! Ten, ktorý mi tak prisahal, opustil ma. Ó, Bože, to je bôľ!“ Tu chcela sa za ním schytiť a navyčitovať mu, čo urobil. Ale načo? „Tu je šatka, čo som mu dala; ach, ako som ho rada videla, a teraz? Roztrhnutá je láska, no roztrhnem i teba,“ a rozdriapala šatku na márne kúsky. Už nenariekala, len slzy jej tiekli. Na kúsky rozdriapanej šatky pozrela s triumfom, s radosťou; smiala sa a slzy jej plynuli lícami.

Odľahlo jej, keď sa aspoň na šatke vyvŕšila. Bola sťa ono decko, ktoré, padnúc na zem a udrúc sa o ňu, bije ju, mysliac si, že sa za bolesť svoju poriadne vypomstilo.

„Áno, opustil ma, navždy! No, ani ja ťa nechcem; nikdy, nikdy! Choď mi z očú, ta do horúceho…“ Nedopovedala. „Ach, a Janko mi to nepovedal, že ma nechá? Ó, a to koľko ráz! A pre koho? Pre tú zemianku z Nižného! Pre tú ma nechal, a ešte to tají! Janko mi dobre radil, aby som mu neverila, že ma za blázna drží. Janko, Janko, ten ma rád videl. Ten ma nikdy neoklamal, a ja som ho nechala pre… Toto je trest za moju nevernosť.“

Dievča nariekalo. Matka dobre počúvala jej kviľbu. No neplakala s ňou, potlačila hlas sústrasti a prírody, radovala sa, plesala nad svojím víťazstvom! Toho už, hľa, dosiahla; dievča neplače za Paľom, ale za Kusanom. Vhodný okamih pre ňu je tu.

Vošla k dcére, hladila ju po hlave a vlasoch a tešila, že Kusan azda dá sa nahovoriť k nej.

Tak bol roztrhaný zväzok, o stálosti ktorého Paľko chudák bol by prisahal i pred puškou.

Prišlá nato jeseň, v jedno spojila Žofku Machnatých s Kusanom.

Hej, bolaže to za svadba! Ešte dosiaľ sa na ňu rozpamätajú niektorí, ktorí na nej boli. Celý týždeň piekli sa na ňu koláče, a to ustavične ani u pekára. Kým ostatné dopiekli, tie prvé už celkom zatvrdli; no spotrebovali sa i také. Starý Kusan a Machnatý zabili k tomu po jalovici, takže mäsa bolo ani o hodiech. Na nápoji tiež nesmelo chybieť, o to sa postarali svati.

Mladý zať len tak kvitol, mladucha tiež bola pekná, ako obyčajne, len líčka stratili čosi málo zo svojej farby. Plakala, a to i viac, než je obyčaj. Nuž ale ženičky prorokovali, že život bude tým veselší.

Na svadbe tejto bol i starý Ezechiel. Tento jediný raz zadal svoje náhľady a primiešal sa medzi tých sedliakov. Bol veľmi veselý, tancoval ani za mladi a spieval staré piesne. Terezka už od rokov nevidela ho v takom dobrom rozmare; iní zas mysleli, že vyhral terno.

A Paľko? Hja, ten politíroval už vtedy stolíky až hen v Károve. Nečakal ani prvej ohlášky, nieto ešte svadbu. Paľko Žofiu, bývalú milenku, z celého srdca opovrhoval.