ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Od pohrebu Machnatej minulo pár mesiacov. Už prešiel i Nový rok a prichádzala bláznivá doba fašiangov. Náš Paľko od opísaných udalostí premenil sa náramne. Zmieril sa trochu so svetom, len proti matke cítil ešte horkosť.

Dom jeho už blízky k zrúcaniu, krov celkom riedky, dá sa cezeň ako cez riečicu prehliadnuť. Všetky hrnce a zbytočné nádoby sú po povale rozostavované. Keď vše v noci spustí sa prudký lejak a Paľkovi na posteli alebo v izbe na dlážke ohlasuje sa svojím stereotypným ,cup-cup‘, to on vyskočí z postele a dôkladným okom stratéga hľadá po povale to miesto, kadiaľ ten votrelec prechodí. A keď ho nájde, vyvŕši sa nad ním tým, že mu zahatlá cestu v jeho nepríjemnej, priečnej misii.

Pitvor tu dlhý. Predo dvermi na pokrove výklenok, takže odkvap ďaleko prichodí a v čas dažďa úplný útulok poskytuje. Sem si zvykli posadať páni susedia-zemania v nedeľu po obede, aby si to i to porozprávali. Ale čo rok sú tieto schôdzky zriedkavejšie, lebo staré mentiečky sa tratia, miesto nich zamastené kaftany, miesto otvorených, úprimných tvárí potmešilé a úskočné tým hustejšie sa ukazujú. Z okolitých domov valí sa podozrivý zápach cesnaku a špiritusu a počuť džavot polonahých židovčiat. Tu sa zakladá nový Jeruzalem.

V pitvore pri dverách visí na stene hodný zvonec, bol by veru i na niektorú vežu, ten je tiež pozostatok z tých ezechielovských časov, kým sa ním sluhovia zvolávali k jedlu a modlitbe. A teraz? Hja, Paľko len fúzom mrdne, a stará Katrena tu. Len by začal zvoniť na ňom, všetci ľudia by sa pozbehúvali. Načo je teda tam? Nie z potreby, ale z piety oproti starine. No parobci z dediny nijak nemajú pre ten zvonec miesta. Im to nejde do hlavy, prečo by len tak bez osohu visel. Nuž vo sviatok alebo v nedeľu večer vše pribehnú a ťahajú ho o milých päť, až stará Katrena vyskočí z postele, zľaknúc sa, že to starý Ezechiel prišiel domov a čeliadku zvoláva, a ona, ak pozde príde, obdrží od neho hodnú kapitolu. Ale zakaždým sa sklame. Nájde v pitvore Paľka, ktorý kľaje a zakazuje sa, že zajtrajšieho dňa zvonec sníme. No zvonec predsa len tam.

Tu pri stole pracuje vo svojej izbe Paľko. Svetlo malej lampy len matne osvetľuje túto izbu. Izba je veľká. V nej stolárske náradie, stôl, dve stoličky, toľko postelí a dosť. No ešte nie! Na stene dva obrazy, oba na plátne, ale celkom staré. Predstavujú snáď dajaké tváre? Koho? To by už ani maliar sám neuhádol.

Paľko hobľuje. Dlhým spustom robí dlhé sťa stužky stružliny, ktoré nabok na zem odpadujú. Po malej chvíli chytil pán majster vyhobľovanú už dosku a postavil ju hore koncom do kúta. Čo z nej bude? Môžbyť, že nejaká posteľ.

Dlhý spust visí už medzi iným náčiním, tam na prvom mieste, ktoré mu patrí, ako generálovi všetkých hoblíkov. Paľko ale vytiahol spoza plátenej dlhej zásterky fajku a iné prislúchajúcnosti a chytil sa do fajčenia. Sprvu len tak pozvoľne, lecikedy vykradol sa mu belasý ľahký dym. Sadol si, ruky vložil v lono a zrak uprel do kúta, sťaby tam niečo pozorovať chcel.

O čom rozmýšľal? Snáď o tom, na čo vynaloží nádejný zárobok od postele? „No, to dobre náš Paľko stojí,“ zasmeješ sa, milý čitateľu, „keď nemá kam peniaze podieť!“ No ale nenie to celkom tak, jak si ty myslíš. Náš gazda do takýchto nesnádzí nikdy nepríde. On má pre peniaze miesta dosť — až moc. Tu richtárovi, tam notárovi, zas daň, a kto by to všetko vyrátal! Komu prvej platiť? No, ľahká to téma! Pádnych dôvodov na všetky strany dosť, takže najťažšie a vážnejšie veľmi ťažko spomedzi nich vybrať. Nedivme sa teda, že Paľkovi nášmu pri rozmýšľaní vyšiel hojný pot na čelo, kde sa mu tuho perlil a od svetla svietil a ligotal. Tu i Paľko začal tuhšie fajčiť, takže ho husté oblaky prikrývali a vo fajočke len tak škvrčalo.

Tak zožierajú starosti nás ľudí! Áno, všetkých, bez výnimky. Nuž Paľko, starý mládenec, utiahnutý, a predsa ho každodenné starosti napádajú.

Tento Paľko by ešte bol hodný chlap, i tvár mal dosť mladú, ale na nohách — krpce. Hej, bol by tomu dal Ezechiel krpce nosiť! Bol by sa ho opýtal, kam podel ostrohy. Hja, tie sú už v almarii celkom zahrdzavené ako líška. Ba či sa starý Ezechiel v hrobe neobráti, keď jeho syn sedliacku obuv nosí?!

Sedí si Paľko, sedí. Zas sa stratil v mori myšlienok a nemôže von. To je už jeho stará choroba, z ktorej sa nikdy nevylieči. Nenie už povedomý vecí vôkol neho jestvujúcich, on žije jedine svojim myšlienkam. Paľko nepočuje ani vrzgnutie dvier, ani potom slabé, ale chytré kroky, keď do izby vošla pani Terezka.

To je drobná ženička. Čo jej príroda odoprela na sile a veľkosti, to ona nahradzuje hbitosťou a rýchlosťou. „Žena veľká a muž malý — to sú dva od Boha dary; žena malá a muž veľký — to sú dva odmetky.“ No to neplatilo u Terezky. Ona bola malá, a predsa tak slušala Ezechielovi, ani čo by boli pre seba narodení, hoci on bol veľký a dosť sa jej naklial, že vše musel on z police jej všeličo snímať, keď ona nemohla dočiahnuť.

Neposedí ani minútky. Sotva svižno sadla, oj, už berie do ruky kúdeľ. Prisadne ju a ruky len tak mihajú. Hja, veru mladice by sa počudovali na Terezke! Vreteno hviždí a dlhé nite sa z kúdele vynorujú a na vretene tratia. No trápilo ju takto sedieť. Ona nechcela myšlienky v sebe dusiť, ale vyjadriť. No a Paľko nebol k rečiam súci. Ten jej nerozumel. Keď sa začali zhovárať, prišli vše na taký predmet, na ktorom sa ich rozhovor roztrieskal. Zvlášte od leta nebol Paľko na vystátie. Všade ju dráždil a v ničom sa jej nepoddával.

I teraz Terezka prv zunovala mlčanie. Jazyk sa hlásil k svojim právam i povinnostiam; musela začať.

„Paľko, čuješ, ja tú Katrenu odpravím, len čo Všechsvätých príde. Tá je už nehodná tu slúžiť. Je pristará, prihluchá a prihlúpa. Keď jej niečo kážem, musím to i desať ráz opakovať a musím tak kričať, že idem o hrdlo prísť.“

Pri tých slovách pozrela na Paľka, či sa obzrie. No on len roztržite na čas odvrátil oči od kúta, a už zase ta hľadí. Mlčí, ani slova nepovedá.

Keď začneme rozhovor a ten, komu hovoríme, mlčí, to nás zroňuje a hovor nejde potom už od ruky. No starú Terezu prvý nezdar neodstrašil. Znala už synovu obyčaj. Preto nadhodila, akoby pokračovala:

„Nuž tak, Paľko, ako dub hluchá, celkom tak, akoby ti bola z oka vypadla.“

„Prečo by mi bola mala z oka vypadúvať?“ ozval sa konečne Paľko.

„Nuž lebo i ty zostávaš pri mne akýsi hluchý a mlčíš,“ odsekla Terezka.

„Keď raz, mama, vy začnete, vtedy druhý si môže jazyk i do árendy dať, vy i za štyroch ešte vystačíte. Ja som len rád, že máte na kom trochu toho jazyka podrať, aspoň sa potom mne menej dostane.“

„Pekne od teba, môj syn, pekne. Nuž tak? Veď ťa ja nebudem dlho mrzieť, ale keď raz zo mňa duša vypadne, i tie chodníčky budeš oplakávať, kade som ja chodila. Ja ti už sotva budem tu dlho zavadzať. Kde by sa mi už brali tie roky!“

„Ale kto vám to zas nahovoril, že mi zavadziate? No, povedzte! Ak sa vám slúžka nepáči, zavolajte si inú, ktorá vám bude po vôli, ale túto nesmieme odpraviť, keď už tu toľké roky verne slúžila. Veď sa mi zdá, že je ona viac rokov tu ako vy, mama,“ doložil Paľko.

„Ja nedbám, nechže ma už i vyprevadí stadiaľto ta, kde mi lepšie bude a kde odpočinok nájdem. Potom iba skúsiš, čo znamená zlá slúžka, potom ti zídem na um, čo som ti povedala. Počkaj, aj ošedivieš od zlosti, keď ti tak mlieka precedí do pareníka,^[4] kde už kyslo na dnešný chlieb, keď ti tak krv vyleje na smetisko, ako minule pri zakáľaní. Potom zvieš, čo je Katrena za slúžka.“

„Aha, to preto boli tie jadernice také divné, že krvi v nich nebolo. Nuž ale ako sa to stalo?“ spýtal sa Paľko, a teraz už bol úplne vyburcovaný z dumania, takže so zvedavosťou lipol na bledých perách Terezkiných.

„Vieš, že ja musím do susedov utiecť, keď zakáľame, lebo sa na to ani dívať, ani kvikot počúvať nemôžem. Ak by som ho videla na zemi ležať a kvičať, zaraz by som ho poľutovala, a tu by ma mäsiar od jedu zahlušil, keby mu dlho zdochnúť nechcelo. Teda radšej utečiem v taký čas preč. Misu s krvou držala mu Katrena pod hrdlom, a keď už bola plná, mäsiar jej zakričí: ,Vylejte!‘ Katrena sa schytí a aby to čím skôr bolo, obráti sa a šust! Milá krv už bola na smetisku. Mäsiar sa i smial na jej hlúposti, a ona sa tiež samoľúbo usmievala, spokojná nad tým, že je taká obratná.“

Tu sa i Paľko pustil do smiechu. Tereza ale bola ešte i teraz na Katrenu preto nahnevaná a nemohla pochopiť, ako sa Paľko na dačom takom smiať môže.

„No, ale toto by bolo ešte všetko málo,“ pokračovala Tereza. „Ale keby si vedel, koľko tá riadu potlčie do roka, vlasy by ti dupkom vstávali. Ani sama je nie zaň hodna!“

„Ale, mama, nechže i hrnčiar dačo zarobí. Veď, ľaľa, on jej je vari strýčnym bratom, preto mu tak žičí.“

„Žičí, ale z tvojho vrecka; ona čriepky chytro pozbiera a do medzierky medzi ovčiareň a stajňu pohádže. Ja som to iba zavčerom zbadala, je ti tam črepov už celá kopa. Ty s celým remeslom nezarobíš, koľko ti tá potlčie v kuchyni riadu.“

„Potom si najmem ku Katrene druhú, mladšiu slúžku, a ju predsa neodpravím.“

„No len no, nepredkladajže si toľko. Nevystačíš ani robiť na ne. Či si myslíš, že ti potom budú kozy orať? Radšej si ty zaopatri hodnú gazdinú, čo ťa zadarmo opatrí.“

„Ako vy to myslíte, mama?“

„Ako myslím, ako myslím,“ opakovala rozhorlená Tereza. „Nuž aby si si tuto dajedno z dievčat za ženu vzal. Rada by som ťa už vidieť celkom zaopatreného, lebo ja sa bojím, že o všetko prídeš, ak sa neoženíš.“

„Z tej raži nebude múka,“ pokrútil hlavou Paľko.

„A prečo by nebola? Oj, bude, ak len ty chceš. Nuž ale dobrá výhovorka stojí groš.“

„Prečo ma teraz oženiť chcete, keď ste mi pred rokmi sami pokazili? No, povedzte! Či som už teraz nemohol byť na svojom, keby nie vy? Ó, darmo tajíte, viem ja dobre všetko, všetko. No, povedzte mi úprimne, prečo ste mi ženbu vtedy prekazili?“

„Prečo? Preto, keď si si nechcel brať dievča z dobrej famílie, len sedliačku. Vtedy to boli ešte tuhé zemianske časy, teraz to už zas inakšie ide. Pre mňa si môžeš teraz kohokoľvek vziať, ja i tomu budem vďačná.“

„Ďakujem pekne! Načo mi už teraz ženba, keď ma tá nechala, ktorú som ja chcel? Ale dajme tomuto pokoj!“ povedal Paľko a vzal klobúk na hlavu a šiel von.