ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď sa Paľko popriečil s mamou (a to nebolo raz za sedem rokov), zakaždým išiel do susedov, k Štefanovi Kremeňovi. Doma ho nič netešilo, všetky kúty vrčali naňho. V celej dedine nemal brata-sestry, do Kusanov len lecikedy zašiel (to mu bolo priďaleko), najlepšie mu padlo ísť k svojmu susedovi, ten ho už dokonale znal, uznal mu všetko — a poľutoval ho. K ženbe ho títo ľudia nikdy nenahovárali, lebo vedeli, že by to znamenalo vodu do koša liať a hrach na stenu sypať.

Ono nášho Paľka zakaždým bodlo, koľkokoľvek ráz zašiel do Kremeňov. Tu bola gazdinou tá, ktorú on opovrhol — Julka Drobných. Čo on nechcel, to si vzal Kremeň, a dostal na nej ženu výbornú, gazdinú chýrnu. Kremeň bol chudákom, keď sa ženil, teraz je najzdravším zemanom. Tak mu žena spomohla! Mal by teda starý Ezechiel výborné zadosťučinenie pre Paľkovu tvrdohlavosť, keby žil!

Teraz si Štefan Kremeň sedí pri stole. Na kolenách drží svojho chlapca Štefka, pred nimi šlabikár, z ktorého otec drží mu prednášku.

„Tato, to nie je ,ef‘, ale ,f‘, v škole nám to tak povedajú!“

„To je, syn môj, jedno, či ,f‘ a či ,ef‘. Ja som sa učil vypovedať ,ef‘, a naučil som sa, a dajeden, čo bude tri roky fučať, nenaučí sa. Nuž ale keď ,f‘, nechže bude ,f‘.“

„No tak, teraz je už dobre. To treba tak vysloviť, ako keď kaša z hrnca odfukuje,“ doložil uradovaný Števko, že otec pred jeho kapacitou tak utiahol sa.

Mať tá sa len usmievala pri kúdeli a kolovrátku, lecikedy bľusla na tých dvoch trudovníkov^[5] pri knižke. Ona nebola priateľkou toľkého učenia. Preto už i dnes bola netrpezlivou.

„Ale, Števo, daj pokoj tomu chlapcovi. Ak sa sám nenaučí, ty mu veru lievikom nenaleješ.“

„No, žena, a zase tam nevzíde nič, kde sa nič nenaseje. Darmo je, nech sa učí, to mu bude dobre, keď bude dačo vedieť.“

„Ale, Števko, pomodli sa a ľahni si. Už je aj tak osem hodín preč. Nekaz si oči. Tak!“ odvrávala si mama, keď ju Števko vďačne poslúchol.

No Števko objal i tatu i mamu a len potom išiel spať.

Gazda medzitým, kým chlapec líhal, vzal motovidlo a napradené vretená namotával. V izbe bolo ticho, gazda musel nite čítať, aby viac do pásma ich nevošlo. Žena nechcela ho mýliť.

Tu klepú na dvere. Oba pozreli v tú stranu, a tu vstúpi — Paľko.

Každodenný hosť. Sadol si k stolu a mlčal. Vedel, aký by to bol výčin, keby tak o jednu niť viac v pásme našla Julka. To by mal celý týždeň dosť počúvania. Preto z kresťanskej lásky trpezlivo čakal, kým vreteno pomotá, hľadiac na jeho ústa, ktoré sa šepotom pohybovali. Keď už namotal celé pásmo, ešte raz počítal nite v ňom a len potom odložil motovidlo nabok, sadnúc z druhej strany stola k Paľkovi.

„Vidíš, tak je to, Paľko, keď sa človek raz ožení. Či chceš, či nechceš, hriešny človek, motaj! Ja som nikdy nemotal ako mládenec, a teraz musím každý večer. Pomaly i k pleteniu ma privedú.“

„Teda ak nechce mládenec motať, nech sa nežení. Či tak?“ pýtal sa Paľko.

„Áno, áno. To som ti chcel povedať.“

„Ale, ale, dajte tomu pokoj,“ ohlásila sa Julka. „Chlapi musia vždy motať, tak i ty, Števo. Kým si mal v ruke motovidlo, motal si priadzu a mlčal si, keď si sa s priadzou odbavil, motáš jazykom. Vtedy si ale robil osoh, a teraz len tak naprázdno.“

„No, povedz, Paľko, bol by ja motal, keby ona nebola napriadla? Žena, mlč, my sme dvaja, my sa ti nedáme!“

Tu zas klopú na dverách. Do izby vošla mladá ženská, zakrútená vo veľkom kockovanom ručníku. Musela byť ešte mladá, ale celá postava stratila sa v tom velikánskom kožuchu, ktorý má na sebe. Domáca pani ale hneď poznala príchodziu a radostne zhodila kúdeľ a bežala k dverám.

„Čo to vidím? Nuž to si ty, Anča? Ej, ej, ako si múdro urobila, že si prišla. Vitaj u nás!“ a už sa oblápali obe sestry.

Potom sa i Štefanovi pár bozkov dostalo. Paľko, ten sedel pri stole v povedomí svojej zbytočnosti. Mrzelo ho, že prišiel sem.

Gazda vyšiel von, vypriahol kone, postavil do stajne, kým Anča skladala zo seba kožuchy a šatky. Potom vošiel Štefan s lampášom do izby spokojný, že všetko už zariadil.

„Švagre, ty nevypriahaj. Mama je veľmi chorá, teda ma poslala sem, aby Julka hneď a hneď k nej išla. Preto len sa chytro zriaď, Julka, a choď. Tak veru, na tú chytro prišlo. Dostala vraj zapálenie blany, môže na to i umrieť. Je veľmi slabá, sama sebe netrúfa.“

„Nuž pre Pána Boha, čože si mi to zaraz nepovedala, ale najprv dáš sa vyoblizovať od desiatich, a až keď muž vypražie, povieš, čo je vo veci. Už som od tých čias mohla byť i zriadená, i na ceste. Kým ja do Nižného prídem, môžu mama už byť božia.“

„Ale nebuďže tak náhlivá! Ešte tak zle to nenie. Kým sa ty zriadiš a vyberieš, tvoj muž i desať ráz zapražie.“

„Ach, moja drahá, moja dobrá mama! Či som sa ja nazdala, že vy takto sa chytro odberiete? Ach, Bože, Bože!“ horekovala Julka.

„Julka, plač nič neosoží, nechaj ho na strane. Tuto si radšej zariaď, aby muž všetko mal v poriadku, lebo neviem, či sa i viac dní nezabavíš v Nižnom,“ hovorila Anička.

„Čo to povedáš? A ja že mám sám doma ostať, sám variť, pražiť a prať? To nemôže byť. Ja ťa, žena, ani na piaď nepustím. Akože by si ty mohla dom len tak naverímboha nechať? Z toho nebude nič, ani mak,“ ozval sa Štefan, ktorému až husia koža nabehla po chrbte od strachu, že sám zostane.

„Štefan má pravdu,“ ozvala sa Anča. „Dosť má na starosti, keď mu necháš komoru a sypáreň, nieto ešte varenie! Nemáš dajakej súcej známej, čo by navarila?“

„Ach, nuž zostaň ty, kým sa ja vrátim,“ rozhodla Julka. „Však ak by sa mame šlo niečo stať, pošlem zaraz po teba niekoho. Na cudzieho by som sa nechcela spustiť, potom by som všetko v neporiadku našla.“

Anička po krátkom zdráhaní sa pristala.

Štefan zapriahol, žena sadla na voz, kočiš pošibol kone, a nečuť už iba hurt, vždy slabší a slabší, až zatíchol. Julku vyprevádzal celý dom, ba i Paľko vyšiel predo dvere, že teraz už pôjde preč. Chudák, škrabal sa za uchom, kam ísť tento večer doraziť. S mamou trkotať sa mu nechcelo a spať ešte nemohol ísť. Tu zostať? To by bola bezočivosť. ,Títo majú o čom hovoriť a radiť sa,‘ myslel si, ,ja by im iba zavadzal. Daj im teda dobrú noc!‘ No Štefan ho nepustil:

„Ej, ba veru ešte, Paľko, nepôjdeš; ej, to nie! Len toť nedávno príde, ani sa nezohreje, a už by išiel. Už ti nikde lepšie nebude — ako u nás. Nerobže komédie. Zľakol si sa asnáď švagrinej? Neboj sa jej ty nič. No, tak!“

Paľko po odhrýzaní konečne dostal sa k stolu. Anička medzitým usalašila sa u švagra ani doma. Sadla si pod kúdeľ a priadla, kde-tu utrela si slzu, ktorá sa jej z oka pre mater vykradla. Tvár jej bola červená ani cvikla, lebo ju vietor povydúval. Teraz zas teplo ju orumenilo, takže jej horela purpurom. A oči! Ta Paľko nemohol ani pozrieť, lebo odtiaľ sršali iskry a rovno Paľkovi do srdca padali. Tam už bol hodný požiar, a chudák Paľko nemal srdce — asekurované.

„Nechajže, Anička, ten daromný plač,“ začal Štefan. „Ešte ti mama žije a dá Boh, že i vyžije. A ak i pôjde, plačom ju nevykúpiš. Všetko jedno, či dnes, či zajtra umrieť, musíme i tak všetci ísť. Jeden prv, druhý neskoršie. Veď sme sa razom nenarodili, ani razom nemôžeme umrieť.“

Anička si teda utrela bielou zásterkou tvár a ticho priadla ďalej. Všetci mlčali. Paľko by sa bol rád prihovoriť, ale nevedel, odkiaľ má začať. Bol úplne preč.

„Títo ľudia o mne toto zbadajú a upadnem do posmechu pred nimi. Treba mi hovoriť niečo. Ale čo? Hej, keby tu bola naša mama, však by tá i za desiatich odbavila!“ zatúžil za ňou Paľko.

„Dosť zlá cesta teraz, nie pre kone, ale pre cestujúcich, lebo je sneh a mráz ani o pol zime, až tak uhly treštia. To veru nevídaná vec vo februári,“ začal už raz Paľko.

Divný tvor ten človek! Vraví sa, že reč má k vyjadreniu myšlienok a citov! Práve naopak, k ich zatajeniu.

„Čo, že nevídaná?“ ozvala sa Anča. „Práve teraz je doba zimy.“

„Veď som sa pomýlil. Chcel som povedať, že vo februári býva pekne, a potom v marci dážď, pomiatol sa mi jazyk,“ vyhováral sa Paľko.

„Na voze je zle cestovať,“ hovorila ďalej Anička, „lebo tam drgá, až tak zuby hrkotajú. Najlepšia to železnica! Teraz z Nižného sem idúc som väčšmi ustala než na železnici, keď som šla z Nehladíc.“

„A čo ste v Nehladiciach hľadali?“ chytil sa tohto slova oboma rukami, len aby hovor nezaspal.

„Čo? Nuž tam som bola u svojej tetky. Veď ja som tam už od svojho siedmeho roku bývala, asi pred dvanástimi rokmi ma vzala ta tetka a iba v jeseni som sa vrátila…“

„Že sa tu skôr vydá,“ vpadol jej do reči so smiechom Štefan.

„Ale ty skutočne mätieš, Štefane!“ káral ho Paľko, no okolo úst potuteľný úsmev sa mu potuloval.

„Nuž a kdeže sa vám lepšie páčilo, tu a či v tých Nehladiciach?“

„Tam vám je to opravdivý raj! Záhrada veľká, s dobrým ovocím, kvetmi. Teplo a krásne, o takomto čase už sa chystajú k orbe, kdežto u nás ani sa o nej nikomu nesníva.“

„No, ani u nás nie tak celkom zle,“ zastával svoju domovinu Paľko. — „Keď som bol ešte na vandrovke, vždy ma zimnica pochytila, keď ma otec volal domov. Nuž ale keď umrel, musel som prísť a pomaly som privykol, rozvážil som si to dobre a teraz už viem, že všade dobre, a doma najlepšie.“

„Ty, Paľko môj, ešte nevieš, čo je dom. Nemáš ženu, nemáš deti. Kam zájdeš, všade máš dom, a tak ti všade dobre. Iné je to so mnou! Ja už mám ženu i deti; ja viem, čo je domov!“ zahriakol ho Štefan.

Paľko sa začervenal od hnevu na Štefana. Aničke ale bolo divné, že Paľko nemá ženu, detí. Už-už mala na jazyku otázku, či je vdovec a či čo? Ale v náhlosti ju prehltla a začervenala sa.

„Juj, aká si, Anča, červená, ani čo by ťa pahrebou oblial! Pozri, tuto Paľko je mládenec! Maj sa na pozore, môžeš šťastie u mňa urobiť. No nie, Paľko? Keď nešlo s prvou sestrou, môže ísť s druhou,“ smial sa Štefan, radujúc sa, že také vtipy strúha. Tešili ho rozpaky oboch, i Paľka, i Anče.

„Šlo-nešlo; ďakuj Bohu, že nešlo,“ riekol zapýrený Paľko. „Keby bolo mne išlo, nech som dobrý, neviem, či by si ty nebol v mojom položení!“

„Oho! Nebol by som býval,“ bránil sa Štefan. „Ak by ma nebola chcela moja Julka, však by si ja bol ešte ženu na svete našiel.“

„Ja len to chcem povedať, že oženiť sa nemožno len tak hupkom, akoby pero opálil.“

„No, ty sa veru neprenáhliš, o to sa neboj! Za toľké roky si už mohol dávno rozhútať. Paľo, už si na ostatnom stupni. Ak pri rozmýšľaní ostaneš, budeš rozmýšľať až do hrobu. Rozhodni sa razom, hej, alebo nie. Ak sa teraz nerozhodneš, už si preč!“

„Ale daj pánu…“ Anička nevedela, aký má titul dať Paľkovi; nevedela si z pomykova poradiť. „Daj pánu susedovi pokoj. Už je to mnoho, čo mu hovoríš.“

„No, už spolu držíte? Ej, to sa mi páči. Paľko, daj pozor na seba,“ hovoril Štefan.

Paľko bol zadivený. Nevedel, ako prichodí Kremeň na tento rozhovor. Mrzelo ho, že pred ňou sa to hovorí.

„Pol života som v samostatnosti prežil, a tu som. Ja aspoň som sám so sebou spokojný. Starosti menšie, život omnoho ľahší.“

„No, to je tvoj dôvod! Ale nie je pekný. Povedáš: tu som! Áno, tu si, to ja neupieram. Ale to isté môže sa povedať i o nakrivenom pilieri na tvojej záhrade. I ten je tu, ale keď príde mu čas, vyvalí a rozpadne sa. Keď Paľko zomrie, to isté vykoná, čo ten pilier. Tvoje určenie je, vykonať niečo i pre potomstvo, žiť i budúcnosti ako tvoji otcovia. Tí sa starali i o to, čo bude, nielen aby im dobre bolo. To má byť rozdiel medzi tebou a pilierom, medzi pominutím toho a smrťou tvojou.“

„Ó, nesúď pred časom! Ešte ja neležím na smrteľnej posteli. Možno, že ja práve tak skončím úlohu svoju, ako i ty.“

„Ale ty si mohol už dva razy ďalej byť než ja. Koľký si ty mal majetok! Mohol si prvým boháčom byť v dedine a nedovoliť, aby to ako straky rozchytali. Nuž ale komu niet rady, tomu niet pomoci!“

Paľko odišiel. Veľmi ho mrzelo, že ho ten Štefan tak zahanbil a do úzkeho vohnal. Keby len pred Julkou, ale tu i pred Ankou! A ešte teraz čo budú naň hovoriť! Hej, keby to mohol vyslúchať. No darmo je, nech hovoria, čo chcú.