ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Aničke Drobných veru umrela mama. Zlým prorokom dokázal sa teda Štefan Kremeň, keď ju tešil, že azda nezomrie. Anka až do ostatnej chvíle úfala, že mať jej šťastne premôže svoju nemoc, no jej úfnosť bola planá, lichá: mama zomrela. Oplakala jej hrob horúcimi slzami. Kam sa teraz vrhnúť? To bola otázka, ktorú jej predkladala na rakvu padajúca zem. V Nižnom samotná bývať a samostatne viesť dom a hospodárstvo, k tomu sa len jej mať, mohutnej sústavy telesnej a ohromnej skúsenosti žena, odhodlať mohla. Ale mladé, ani dvadsaťročné dievča! O útulok nemala predsa veľkú starosť. V Pazderanoch čakala ju sestra s mužom s otvoreným náručím, do Nehladíc volala ju tetka. Ku ktorej išla? Snáď k tetke do toho „raja“? Nie, vybrala si radšej Pazderany. V Nižnom všetko išlo do prenájmu, až dovtedy, kým by i najmladšia dcéra Anka do stavu prišla a dľa okolností alebo to na seba prevzala a sestru vyplatila, alebo sama s výplatkom sa spokojila.

Už nečuť ponosy na chlad, všade už teplo. Slniečko pozdvihlo sa na oblohe, a čo deň, to väčší kruh prejde na nej. Jeho lúče vylúdili zo šedej zeme rozkošnú zeleň, ktorá dýcha zo seba čerstvú vôňu. Zas stojí všetko pred tebou v skvelom svadobnom rúchu. Po stráňach a úbočiach už vyklasené obilie speje k svojmu vývinu a pod šepotom zefyra luzne sa uhýba a vlní. Všade radosť.

Tu, hľa, od záhrad kráča na lúky udatný kosec. Aký jeho úmysel? On ide ustlať tú krásnu zeleň; mrzí ho, že si jedna byľ tam s druhou pošuškáva, že motýľ z jedného kalicha k druhému poletuje; asnáď chce v púšť zmeniť bohatú, kvetmi posiatu nivu? Ale, ale, to už nie! Vari by Paľko Zrebnický mal také bohaprázdne plány! Odjakživa bol on dobrým človekom, ani by len tej muche nebol ublížil. Čo to teda myslíte o ňom? On nejde vraždiť, ani púšť robiť! On ide kosiť svoju vlastnú lúku.

Kto od zimy nevidel Paľka, teraz by ho ani nebol už poznal. „No, jest mi tu, Bože,“ povie niekto, „veď na svete nič bez premeny, eo ipso ani Paľko nemôže byť výminkou spod tohto prísneho zákona prírody!“ Tak je, bratku, pravdu máš, lenže Paľko nie že by bol ostarel, ale práve k svojmu prospechu sa zmenil — omladol. V zime minulej na Aničku Drobných i každého robil dojem prototypu všetkých starých mládencov. Na šaty máličko dbal, ba i seba už začal zanedbávať. Nebola uňho novota, že mu vlasy hrebeňa nevideli. No, a šaty! Tie už patrili múzeu starožitností. A dom jeho! Už od rokov nepoznal účinkov štetky a vápna, podlahu „vo svetlici“ nerozoznal by bol viac nikto, či je doskami dláždená a či zemou vysypaná. Na krove jeho zemianskej rezidencie mohol botanik svoju zbierku obohatiť všetkými rodzajmi machov, až sa to tam pestrelo ani s najodvážnejšou východnou fantáziou zostavený koberec. Okolo dvora pováľal sa už plot. Brána, ktorou predtým také volky chodievali, rozmýšľala nad pominuteľnosťou a stĺpy z nej už-už sa klonili; jeden hľadel k sebe, druhý od seba.

Hja, ale Paľko sa skutočne premenil. Dnes ide do kosby, a to v šatách takých, aké už oddávna ani v kostole nemal. Na nohách obuté čižmy, hoci rosa mu ich dosť dobre obmyla, takže sú červené ako líška. Teraz by plebejského krpca ani za tri sesie neobul. Čo by na to len povedali! Šustri a krajčíri v meste len tak strúhali poklony Paľkovi, keď tade išiel, kdežto prv mohol ich i sto ráz stretnúť, len tak cez zuby na jeho pozdrav odpovedali. Nuž ale majú za čo mu sekať poklony! Sotva ktorý švihák im dal toľko zarobiť ako Paľko. Stará Tereza nevedela sa dosť nadiviť, odkiaľ Paľko toľko peňazí berie, veď nikde nepožičiava, a predsa všetko hotovými platí. Nikomu ani babky nenie dlžen. A načo mu toľko šiat, veď je to pre štyroch dosť! No predsa sa len usmiala, keď ho videla ísť do kostola ani zo škatuľky. Najhoršie pochodila Katrena. Za celý ten čas, ako slúži u Zrebnických, nepočistila toľko čižiem, čo od zimy. Každý sviatok sa len tak prepľúva, keď jej príde zo tri páry čižiem vyleštiť. A to ako! Prv len tak, aby boli čierne a blato nevyzeralo. Teraz aby ani len malá špina na nich sa neukázala.

My sme pyšní na to, že náš ľud je nábožný. Táto vlastnosť jeho je mocnou zárukou šťastnejšej budúcnosti. No každá dobrá vlastnosť má svoj tieň, aby tým vypuklejšie do popredia vystúpila. My musíme uznať, že je pritom i márnivý. Vidíme s radosťou kráčať húfy ľudu do domov božích. No pohnútkou toho je — zvlášť u mladšej vrstvy — márnivosť. Nuž ale toto bezprostredne z ľudskej prírody vyplýva. V meste majú ulice, promenády, kde svoju parádu na odiv vystavia; naši majú kostol, kde najskôr môžu iným ľuďom do očú padnúť. Keď náš človek, zvlášte pospolitá žena, príde z kostola, ihneď zodeje tie krásne šaty, ktoré tam mala, podlejšie si odeje a v tých sa pohybuje. Vidí teda, že kostol je miesto to, na ktorom patrí preukázať svoju krásu.

Náš Paľko tiež nezameškával kostol, ba navštevoval každú nedeľu. Keď kráčal kostolom, všeobecné udivenie ho sprevádzalo. Vždy musel mať na sebe niečo nového, pekného. Mládenci sa jeho chýru korili a uznávali jeho veľkosť. Ba on im slúžil za vzor, dľa ktorého sa riadili. Bielizeň mával vždy čistú, ako list umangľovanú. Ženičky podozrivým okom pozerali na ňu; pozdávalo sa im, že Terezka sotva vie tak vaľkovať košele. To musela akási…

Takto začal Paľko sám od seba. Potom prešiel do dvora. Naklonené piliere na záhrade pováľal, iné dal vymurovať; brána tiež nikoho nezabila, lebo už miesto nej stojí nová. Pluh, brány, kolesá, všetko už v kôlni. Krov na dome tiež zinačený. Nemá sa už kam zachytiť mach, lebo tam už biely šindeľ.

Toto všetko previedol Paľko od zimy. Ľudia nevedia sa nad tým vynadiviť, kde nabral tie peniaze. Ani zvonček nezostal bez povšimnutia; i ten je už konečne tam. Ľutujúže za ním mládenci pazderianski, nemajú si už čím kratochvíľu robiť. No teraz by sa už ani neopovážili tak cengať, ako predtým.

Paľko prišiel na svoju lúku. Je ona rovná ako stôl, tráva vysoká do pása. Zhodil svoj kabátik na medzu, hoci ešte bolo dosť chladno; no vedel, že ho kosa zohreje, až sa i potiť bude. Šust, šust — a zakaždým klesá podťatá tráva do radku. Radky sa množia, trávy ubýva. Tu pred koscom vyletí z trávy chriašteľ, veď mal čas; kosa mu už popri samom uchu zahvižďala. Zaspal chudák, a bol by ten sen životom zaplatil.

Kosa už zatupená, siahol k pásu, tam na remeni zavesený oselník. Chytí mokrú oslu, pretiahne ňou pár ráz po ostrí, až to cvendží a ozvenou sa nesie po všetkých lúkách a poli. Ide mu to ostrenie celkom do taktu ani nejaká muzika. Sotva ale zanikol hlas cvengotu jeho, už počuje zblízka podobné ostrenie, ale nie tak hlasné ani tak mohutné. Potom ani to ostrenie nenie tak pekné, do taktu, ale neporiadne, bársako, osla s kosou akoby sa vadili, zamotlú sa tomu koscovi. „Oj, veru aj ty si, braček, dnešný,“ povie si v duchu Paľko a obzerá sa na všetky strany, kto by sa opovážil s ním sa merať v ostrení kosy, alebo jemu sa porúhať. Hoci všetky lúky boli rovné a jedným razom dali sa prehliadnuť, nebolo na nich ani len jednej malej priehlbinky, predsa nikde nevidí nič. Konca Paľkovej lúky tečie pazderiansky potok, a tvorí hranicu medzi lúkami a oráčinou. Na brehu potoka posadené vŕby a vrbina, aby, keď príde búrka, neučesla zakaždým kus brehu, teda k upevneniu brehov. Paľkovi napadlo, že ten kosec môže byť jedine v potoku. Pretože v potoku a vo vrbine nedá sa s kosou otáčať, musí to byť nejaká trávnica, ktorá tam vyžína spomedzi vrbín; to svedčil i neskúsený cvengot jej kosáka.

Paľko s výsledkom svojho bádania bol úplne spokojný. Už ho viac netrápili ďalšie otázky. Iba tu náhodou medzi kosením pozrie na úvrati svojej tably a vidí tam vo vrbine, teda vo svojom, žnicu, ktorá zasa smelo si ostrí kosák.

Paľko na svojich lúkách nikdy medzi vrbinami nekosil a jeho čeliadka tiež nie, ostalo to teda za korisť ostatným zemiankam, takže kým Paľko kosil, medzi vrbinou bola tráva po pás, a keď seno hrabal, už tam bolo všetko vyčistené. Tak sa ženy za tým lakomia!

Zvedavosť ho pobádala, aby pozrel, ktorá zemianka sa od obyčajného poriadku uchýlila a ani nevyčkala, kým gazda odíde, lež takto pred jeho očima jeho trávu žala. Zhodí okamžite kosu na radok a poberie sa dlhým krokom k vrbine. Pri vrbine zastal a skúmal, kto to v nej; no darmo, žena, čo tam stála, vždy sa od Paľka odvrátila, takže jej tento tvár nemohol vidieť. Koľko ráz on vrbinu obišiel, toľko ráz i ona zmenila svoje postavenie, a tvár si nedala vidieť. Paľko bol ako na uhlí. Hneď by bol ta skočil a objavil, kto je. No zdržal sa, začal najprv slovami:

„Kto si, čo si? Hneď a zaraz hybaj von! No, chytro; nebudem dlhé ceremónie s tebou robiť! Plachta a kosák je nie tvoj. Čo hľadáš na mojej lúke? Ešte nejdeš? Hybajže, kým ja k tebe nejdem; ja ťa veru vyvediem! Nuž ale do večera mám tu čakať? Raz, dva, tri, hybaj von! No, počkaj!“ vykríkol Paľko, keď všetko toto bolo márne a už si pomedzi vrbinu kliesnil cestu k zakliatej trávnici.

Keď k nej prišiel, počul od nej tlmený chichot (lebo Paľko mal vám na to veľmi tenké uši), no tvár si zakryla ručníkom a pritisla si ho rukami. Paľko videl len jej šaty; boli obyčajné, počerné. To ešte väčšmi rozohnilo Paľka. Keď ináč nie, násilne vyskúma, kto to. Chytil teda trávnicu za obe plecia, potom ju o svoje prsia mocne jednou rukou pritisol a druhou odňal jej ruky a šatku z tváre. Oba boli touto šarvátkou rozohnení. Paľkove stolárske ruky sotva boli vstave premôcť túto ženskú. Pozrie teda jej do tváre, i zapadne mu razom všetok smiech. Urobí náramne dlhú tvár, vyjadrujúcu podivenie. Ženská, ktorú zabudol hneď v podivení z náručia vypustiť, nad gestikuláciou jeho tváre dala sa do zdravého smiechu, až sa to len tak ozývalo. No Paľkova tvár razom sa zas stiahla k smiechu a vyjasnila, akoby mu zas nejaká nová myšlienka bola v hlave svitla. Bol rád, že takéhoto priestupníka našiel; nebol to nik iný, než — Anička.

Výraz jej tváre mal na sebe dosiaľ ešte niečo všetečnosti a rumeň, vynútená bojom, ešte dosiaľ nezhynula z tváre. Položartovným, polovážnym tónom pýtala sa Paľka:

„A čo vy tu chcete? Ja vo vašom nežnem, prečo mi nedáte pokoj? Mňa švagor poslal sem, na svoju lúku, aby som tu okolo potoka vyžínala. Teda preč stadiaľto!“ rozkazujúcim hlasom ukázala Paľkovi cestu z vrbiny.

No ona sama druhou stranou sa pretisla odtiaľ von, takže i Paľko ju nasledoval.

„No, len pomaly, nieže tak prudko. Uvidíme, kto má tu právo rozkazovať, ja a či vy? Poďte sem, pozrite, tu je kameň. Hľa, vidíte, načo ste žali na mojom diele. Či som nemal právo vás chytiť? Či nemám právo vám záloh vziať?“

„No, veru, dajtimibože! Veď som vám ja aj ublížila! Krava to na jednom rožku poľahky unesie. Škoda bolo toľký krik robiť pre také nič. Ja som sa sama vášho kriku zľakla; nazdala som sa, že sa vám už tá brána celkom, celkom zvalila. Hahaha! Chvalobohu, že je nie tak!“ a Anke len tak usedal smiech a slzy jej od neho išli. Všetky lúky sa jej smiechom ozývali.

„Nepustím vás stadiaľto len tak naľahko.“

„Čo teda žiadate za škodu? Záloh?“

„Áno, záloh. Musíte mi sľúbiť, že oddnes nebudete nikomu inému nosiť trávu, len — mne.“

„Ako? Čo to povedáte? Nerozumela som. Povedzte to jasne.“

No dievča bolo pritom až po uši zapýrené. Prekvapil ho tento nápad Paľkov, i zbieralo fígle, ako by ho mohlo pekným spôsobom odbaviť.

„Nerozumiete, keď nechcete; keby ste chceli, rozumeli by ste. Nuž ale poviem vám to jasne, tak, ako tamto to slniečko, tak jasne a krátko: buďte mojou!“

„Oho, to je priveľký záloh! Keby vám nebola ,pokradla‘, neboli by ste na toto prišli! To je veru smiešne!“ Lež dievčaťu už nešli žarty tak od ruky, ako predtým.

„Áno, ukradla si mi srdce, taká krádež pýta veľký záloh. Dievča, nerob z tohto žarty. Tu niet nič do smiechu. Ja nežartujem, hovorím svätú pravdu a prosím ťa ešte raz: buď mojou! Od teba žiadam mnoho, ale ja dávam tebe ešte viac.“

„Nuž, čo mi dávate?“ pýtalo sa dievča, pozrúc bežne na Paľkovu tvár.

„Čuj teda a súď, či nemám pravdu. Môj životopis je na pohľad jednoduchý. Narástol som, mal som sa ženiť, ale tá, ktorá mne patrila, ľsťou mojej matky, mi odorvaná bola. Ja som ľúbil Žofiu ohnive, ako len mladý šuhaj môže ľúbiť; ja som tiež nebol ľahostajným, lež nemala sily odolať strelám neprajnosti — podľahla. Čo sa potom vo mne dialo až do minulej zimy, kým som teba videl, to len Vševedúci vie. Kým som ešte mal výhľady u Žofie, kým i ona moju lásku odmeňovala, nemohol som si to predstaviť, ako by ja jej stratu zniesol. No strata prišla, a ja som tu. To je, dievča, veľké slovo, že to o sebe povedať môžem; to je mojou chválou a nie posmechom ako to tvoj švagor v zime si myslel. Žil som, žil život bez života, leto bez tepla. Vôkol mňa zaľahla noc, v ktorej som blúdil, áno, blúdil životom. Ja myslel, že mrákava tá siaha až po kraj hrobu, no v tme zjavila sa najprv malá hviezdička: nádej. Teraz tma zhynula ako z husi voda, stenkla až na malichernú bodku pod lúčmi žarkého slnca^[6] — lásky. Vtedy preklínal som otca i všetkých, o ktorých sa mi zdalo, že môj pomer so Žofiou zničili. Nedbal som na zákon prírody, ktorý mi velel milovať rodičov; ja som išiel rovno za svojou náruživosťou, opovrhoval som ich. Ale teraz aká premena! Tí, ktorých som vtedy preklínal, nech sú požehnaní, moja matka nech ráta na moju vrelú vďaku až do smrti, lebo zväzok, ktorý bol medzi mnou a Žofiou, bol vtedy — láska, teraz, ak by sme boli svoji, bol by iba — manželstvo. Šťastný ja, že moja matka ochránila ma pred mnohými bludmi a ťarchami… Ale čo, ja to musím Prozreteľnosti ďakovať! Božia vôľa to nechcela, aby ja spáchal najpodlejší zločin: lomenie sľubu manželského, keď zavčasu rozviedla naše chodníky, totiž Žofkin a môj. Lebo čo tuhšie ohnivo, láska a či sľub, sľub bez lásky? Pred desiatimi rokmi osud mieril na mňa úder, ktorého tiaž až k zemi tlačila ma, lež kde teraz bremä? Ja výskam, že som ho preniesol! Žofia mohla byť pyšná, že za desať rokov zostalo prázdnym to miesto, ktoré opustila; no jej pýcha nech netrvá oddnes viac! Tebe tam patrí, dievča, berla, Žofka nenie tam už ani popolvárkou. Pre ňu som trpel desať rokov, bol som zakliaty desať rokov, no tento okamih už stonásobne vynahradil moje bôle, utrpenia. Ja ti, dievča, dávam srdce a lásku. Prijmi ju ako tá, ktorej jedine určilo ju nebo. Poď ku mne, premeníš celý môj život i dom. Čo, že premeníš? Už, už si premenila vtedy, keď som ťa prvý raz videl, keď prvý lúč nádeje dušu mi ohrial. Badáš na mne premenu, badáš ju na dome? To je všetko dielo tvoje — bez tvojho pričinenia. A ty že nebudeš mojou? Budeš, ja to iste viem, lebo byť musíš, to božia vôľa, božie určenie. Darmo sa budeš tomu vzpierať. To tak byť musí.“

Paľka celkom uniesol cit. Cit horúci, vrelý. Sám badal na sebe premenu. Nemal len šaty zmenené, ale i tvár a jej výraz boli omladnuté; ovial ich van jari — lásky. Oči jeho prosebné lipli na deviných. Ona akoby očarovaná bola nimi. Ich moc bola okúzľujúca, nemohla im odolať, musela svoje sklopiť. Jeho hlas zvonný sťa kvitnúceho mládenca, mocný i jemný a plný nehy i mäkkosti, kde to potreba vyhľadávala. Tu stál pred Aničkou v ohromnej výške, ona pred ním sa zdala v prachu byť. No on ju z výšky netlačil nižšie v prach, ale hore, k sebe ju priťahoval. Ó, cítil on dobre, že táto bytosť je už jeho. On mohol ňou ako voskom narábať, už bola jeho.

„Vy žartujete. Mne, neznámemu dievčaťu, takto hovoriť! Ani ja vás dokonale neznám, keď sa spoznáme, potom sa ma takto pýtajte a ja vám potom poviem,“ ešte sa hľadelo dievča spod jeho vplyvu vymôcť. Neopovážilo sa tvár pozdvihnúť, lebo bola poliata purpurom.

„Ja že žartujem? Kto sa to osmelí mne zoči-voči tvrdiť? Ja by som najsvätejší cit naľahko bral? Nie, dievča, nie som divým zverom, never, som človekom, a to človekom čestným. Teraz tiež svätú pravdu hovorím. Ó, viem ja, že ani ty nepochybuješ o pravdivosti citov mojich, len výhovorky hľadáš, že sa mi vyšmykneš. No plané to nádeje! Ty si už moja! Liché to výhovorky! Kde je výhovorka, tam je prvý stupeň k zvoleniu. Kde je takáto slabá výhovorka, to je už prisvedčenie samo. No, či je tak? No, vidíš, kto mlčí, ten svedčí, veď som to hneď povedal. Daj ruku sem, tieto ruky patria spolu až k hrobu!“

A schytil jej Paľko ruku, na ktorej tepna zimnične bila. Bola to ruka teplá, horúca. No Paľko to necítil, lebo bol cele unesený krásnym zjavom devy a nemohol ďalej slova preriecť. No oči jeho viac vyjavili a oči dievčaťa tomu rozumeli. Lebo pohľady sa im stretli a v tých vyjadrená bola duša. Tam, v očiach Aničky čítal Paľko svoj ortieľ, výrok krásny, tam stálo napísané: áno. Potvrdilo to aj jemné stisnutie ruky, ktoré Paľko pocítil.

Ich srdcia mocne tĺkli jedno na druhom, a slabý šum vrbín a zelenej nivy prisviedčal tlkotu milujúcich…