ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Od Žofkinej svadby minuli už dva roky, a Paľka ešte nebolo v Pazderanoch, chodil po vandrovke. Bol on veru starý vandrovník, nikde nemohol od pár mesiacov ďalej vydržať, najradšej by bol čím najďalej preč utiecť! Po dvoch rokoch skončilo sa i jeho potulovanie, lebo razom mu prišiel z domu list, že otec je už — nebohý.

Keď zavítal do rodiska, všade vzbudil pozornosť svojím výzorom. Ani ho nemohli známi poznať; tvár vpadlá, oko mdlé, ľahostajné.

Podľa starodávneho poriadku mal sa Paľko oženiť, a to bohato; bol by bratov ženiným venom vyplatil a on by bol na otcovizni zostal sedieť. No Paľko o ženení nechcel ani počuť a ľahostajne hľadel na to, keď si obaja bratia z jeho zemí dve tretiny vyorali, lúk dve tretiny vzali a statku tiež dve tretiny pojali.

Smutný dvor bol Paľkov. Nehemžila sa tam hŕba sluhov. Pustota, úpadok. Paľko o gazdovstvo dbal veľmi málo, no ani remeslo nepiloval. Keď prišla v hospodárstve ťažšia práca, vyhýbal jej a vrátil sa k hoblíku. Keď ale nepodarilo sa mu niečo málo v remesle, zahodil hoblík preč a aj cez týždne nechal ho na pokoji. Každý deň mal nový plán a každý deň ho zavrhol. Ako remeselník nemal žiadnej ceny, ani vážnosti. Ľudia sa posmievali na ňom, hovoriac, že stolík robil za pol druha roka, až to patričný, zunujúc, dal si u iného robiť. Bol by z remesla pekný groš vyťažil, ale potom málokto ho vyhľadával. A v gazdovstve akože to šlo? Hja, tiež akosi naopak.

Náš Paľko sa rád na nájomníkov spúšťal, a to i v najväčších úpekoch. On si voľkoval v chládku, nechcelo sa mu na slnci pražiť. Nuž a nájomným? Tým ani tak. Hrabáčky vyzerali, kedy príde Terezka; keď dochodila, skočili k hrabliam, keď odišla, políhali si. Dane prišli veľké, takže sa Paľkovi veru ani len nevyplácal jeho majetok, a vždy hlbšie a hlbšie bŕdol do dlhov. Už mu na prstoch vypočítavali škodoradostní susedia, koľko rokov ešte bude na dedovizni sedieť, a už vopred si ostrili zúbky na ňu. Paľko o budúcnosť sa málo trápil, on žil minulosti; nemal ešte ani tridsať rokov, a už v budúcnosť ani neúfal, ale sťa starec v minulosť sa ponoril. A tu staré rany boleli, jatrili sa a všetku silu duševnú zožierali.

Tak preletelo Paľkovi ponad hlavu nových šesť rokov.

Bolo to pred troma rokmi, v jeden zimný deň ráno. Paľko sa vybral do dediny — lebo on na samom konci býval — po akejsi práci. Mráz studený, sneh stuhlý len tak vŕzgal pod podošvou. K tomu vietor rovno do tváre šibal. Ľudia ani nevychádzali z domov, ak nemuseli, radšej si pri teplej peci povoľkovali.

Kráča Paľko hore dedinou; klobúk na samých očiach, pred seba iba na krok videl; hlavu po uši vtiahnutú vo vysokom golieri. Jeho krok rezký, mladistvý, ako kedysi za oných lepších časov. Nevidí, ako jedno dievča ženie pred sebou húsku. Ale tú kyprý sneh chytro dooziabal, i sadla si na chodník. Dievča, príduc k nej zdvihlo ju a pod pazuchou k potoku nieslo. Pri potoku pustilo na zem a v tie časy sa ona v krídla vzala a medzi ostatné gagačky ako z duba — padla.

Chudák Paľko bol zabratý vo vážne myšlienky. Už len tak po pamäti kráčal, lebo studený vietor vytlačil mu slzy z očú; tieto pretierať sa mu ani nechcelo. Dýchal ťažko; para, ktorú vypustil, hneď na chlpatom kabáte mu mrzla. Fúzy jeho ale boli celkom šedivé od osuhle. Kráča rezko, lebo ruky, ktoré vo vrecku má, ho už poriadne oziabajú. Zima a vietor až do kosti preniká.

Tu zrazu Paľko cíti akoby prask! Hlava mu brnie od úderu tak, ako keď nedávno u Kremeňov do kuchyne išiel a zabudol, že dvere sú nízke. I teraz cítil v hlave bolesť. No i obzor jeho sa značne zväčšil, vidí teraz už i celý svet, i viac asnáď nežli je pravda, lebo klobúk mu už na očiach nevadí. Odfŕkol do snehu.

Paľko hneď pochopil situáciu. O čo sa tak tresol? Hja, pred ním stála — Žofka Kusanová. Paľko sa chytro zohol, zdvihol klobúk a čo z väčšieho o koleno oprášil. No vidiac pred sebou Žofku, vošiel doňho ohromný jed. Od deviatich rokov sa nevideli, a tu takýmto spôsobom sa stretnú! Paľko vyhýbal Kusanovmu domu. Za deväť rokov sa to podarilo — a teraz?

Vložil chytro klobúk na hlavu a nasrdeným hlasom povedal:

„Načo sú ti oči, na jastrenie, zaliečanie, ha?“

„A vám? Sami ste si príčina.“

„Choď mi z očú, lebo sa mi prisniješ,“ a s tým posotil Žofku do snehu, že ďalej pôjde.

Žofka neodpovedala ani slova, pobrala sa ďalej. Ani po kroku neurobili, keď sa spod jednej záhradky ozve zdravý, mocný smiech.

„Hahaha, pán majster, ale ste vy pekne pobili hrnce s tou Žofkou! Pozrite, pán majster, veď vám navrela hrča na čele,“ jedným dúškom hovoril Miško Rezanec.

„Lotre, ty musíš všade byť, i kde tri hrachy v hrnci vreli!“ ozval sa Paľko.

„Budeže to po dedine smiechu! Na priadkach iba o tom bude reč… Aha, pozriteže do snehu, tam ešte čosi máte; pri samej nohe vám je.“

Paľko sa zohne a nájde čosi v šatke zakrútené. Rozvinie a vidí kužeľ, nadetý ľanom.

„To, Mišo, nenie moje. Kto to stratil, nech si hľadá! Na, odlož to do vás, azda si príde poň ten, čie je. No, čože vytriešťaš tam oči, na ho! Ale ho ja k tebe ponesiem? Už ma v ruky oziaba,“ a trel si ruky, ktoré boli červené ako rak.

„Ani moje nenie, mňa do toho nič; kto našiel, nech oddá tomu, kto to stratil. To je taká obyčaj. Len to oddajte. Tamto Žofka ide na priadky, stratila kužeľ pri tom zrazení. Dajte jej ho… Hej, gazdiná Kusanovie! Žofka, vráťte sa, pán majster vám má kužeľ. Prekryl Vám ho, poďte poň!“ a Žofka, ktorá už zo dvadsať krokov urobila, chytro sa preskúmala a skutočne našla, že kužeľa nemá. Voľky-nevoľky musela sa poň vrátiť. Radšej by bola všetko zapľula, ale Rezanec ju mrzel. Vrátila sa.

Paľko by bol radšej neviem čo robil, ako čakať za Žofkou. Jeho tvár skutočne prezradzovala najväčšiu horkosť, akú len mohla vzbudiť minulosť v jeho prsiach. Bez slova oddal jej kužeľ s výrazom opovrženia na čele. Žofka hodila naň pohľad výčitky a vnútornej bolesti plný. Len ťažko sa mohla zdržať sĺz; už jej boli pri samých mihalniciach, ale zatlačila ich naspäť k prameňu, takže netiekli jej lícami, ani sa nedali vidieť. Paľko dobre zbadal pohľad ten, aj bodol ho on do stredu srdca, preto zmiernil ten výraz svojej tváre a krotko jej kužeľ doručil.

„No, a náleznô? Či sa to tak robí? Pán majster, pýtajte si od nej náleznô. Nech som Kubo, ja by jej to neodpustil. Žofka, náleznô dajte tuto pánu majstrovi, že vám kužeľ našiel. Keby nie on, boli by ste do hanby prišli, keby ste boli chceli priasť bez kužeľa!“ kričal Rezanec.

Žofka sa už pobrala preč so svojím kužeľom. Ale keď dokončil Rezanec, nemohla mu už strpieť na jazyku; obrátila sa ešte raz a zakričala naň: „Radšej si pozri vane!^[1] Aha, primrzli ti k zemi. Tvoj statok môže i podochnúť od smädu, kým ho ty napojíš.“

„Druhý raz jej, pán majster, nedajte nič, keď je taká nevďačná!“

„Mlč, ty jazyčník!“ ozval sa Paľko. „Nechaj si kúštik huby aj na zajtra, nemusíš všetku razom zodrať.“

„Tak je to, keď človek chce dobre, stane sa zlým,“ a s tým zmizol Miško Rezanec pod stenou svojej chalupy, nesúc v rukách po plnej vani.

To bolo prvé zhliadnutie od tých čias, ako si pri žrielach podali ruky. Paľko si myslel, že staré veci, staré city dávno vyhoreli, že už ani iskierky po nich, no sklamal sa. Keď odchodil z miesta terajšieho stretnutia, spodobalo sa mu, ako čo by len včera bol poslal jej šatku spiatky, ako čo by ju len včera bol nevernou a nestálou byť poznal. Čo sa po tomto stalo, to mu pripadlo ako dlhá, dlhá noc, v ktorej sa hýbal síce, chodil, robil, účinkoval, ale len nepovedome, tak asi, ako námesačníci to robia. Rozpomienku na svoju lásku nemohol z pŕs vydrapiť, inak by i tie boli vykrvácali. Bol by, chudák, vďačne dal zbytok svojho majetku, keby sa dnešného dňa nebolo to stalo; bol by zbytok života dal za to, keby sa to bolo mohlo odstať. No darmo…

Prišlo leto. Neveselo sa míňali nášmu Paľkovi dni. Terajšie leto mu bolo najsmutnejšie. Stará Tereza, jeho mať, už ani do poľa nevládala ísť. On nestačil na všetko dohliadať. Všetko mu už išlo dolu vodou. Pochytil i on kosu a išiel svoje zbožie kosiť. Dielňu a hoblíky kryla už hrubá vrstva prachu. Poznať, že už dávno, čo ostatný raz tým sa zapodieval.

Práve sa pred večerom poberal domov, majúc na pleci zbožovú kosu, keď počul z dediny umieráčik sa ozývať. Zrýchlil svoje kroky; trápila ho zvedavosť, kto nechal tento svet práve v najsúrnejšie práce a najveselšie časy. K tomu vedel, že i on bude potrebný pri tom.

Divní sú daktorí ľudia! Medzi nich patril i Paľko. Zo smrti iných koristil, robiac pre mŕtvych rakvy. Teraz už inú stolársku robotu ani nerobil, najviac že tú rakvu zbil, keď sa pohreb nadaril.

Príduc domov, tam predo dvermi už našiel Kusana s malým, asi šesťročným chlapcom. Paľko sa zadivil, div, že mu oči nevyskočili, keď tak nenadále videl u seba svojho bývalého soka. Kusan bol muž mocný a vážny, teraz ale i niečo smutný. Malý chlapček, ktorého za ručičku držal, nariekal tuho, utierajúc dolu lícami kanúce slzy holou dlaňou.

„Dobrý večer, pán majster! Práve sme chceli do poľa ísť pre vás. Vy sa čudujete, akým činom ja, Kusan, prichodím k Zrebnickému? Hľadám nie Zrebnického, lebo ten by mi povedal, že nemá kedy, ale stolára z Pazderian! Jedným slovom, poďte so mnou, zomrela mi testiná.“

Celá sústrasť Paľkova vyjadrila sa slovom:

„Ta-a-ak? A čo sa jej stalo, ja som nič nepočul o jej chorobe. Hm, hm!“ a s tým vošiel dnu, nechajúc svojich hostí predo dvermi stáť.

Vzal si spod povaly mieru, totiž láktor,^[2] podelený na stopy a palce (metre vtedy boli iba vo Francúzsku), chcejúc ním mŕtvolu odmerať. Obťažné to remeslo, každú mŕtvolu vidieť, merať a ešte aj do hotovej truhly ju vložiť. Paľkovi to predtým prichodilo celkom prirodzeným, dnes ale začal o tom niečo rozjímať a obmýšľal sa k mŕtvole ísť. Sám v sebe hovoril: „Načo som sa ta sľúbil? Či mám ísť? Ale koho si zavolajú iného? Tu v dedine niet viac stolárov.“ Oprel s tým mieru o stenu v pitvore a druhými dverami vyšiel do dvora.

Tam predo dvermi čakali na neho, čakali, ale nikde sa nedal vidieť. To už pridlho trvalo. Kusan začal nespokojným byť. On sedel predo dvermi na horúcich od slnka dlážkach, držiac na kolenách svojho chlapčeka.

„Choďže, Janko, a pozri vo dvore, kam išiel pán majster; ak ho uvidíš, povedz mu, aby už išiel.“

Kusan čakal, no chlapec neprichodil. Čakal ešte chvíľku, darmo. To ho už domrzelo, išiel ta sám. Ako vykročil z pitvora, videl na prahu stajne sedieť Paľka, ktorý držal na kolenách malého Janka a bol s ním zabratý do rozhovoru.

„Veru som ja, pán majster, rád videl starú mater; keď išla vše na jarmok, zakaždým nám doniesla koláč a nikdy nás nevykliala. Šak aj vy ste ju rád videli, keď za ňou plačete?“

„Chlapče, mlč!“ zatákol ho^[3] Paľko. Slzy ale utieral si rukávom práve vtedy, keď prišiel a pred ním zastal Kusan. Mrzelo to Paľka, že ten niečo počul alebo videl.

„Ste veľmi ustatý, pán majster, že tak dlho oddychujete! Poďte už raz k nám!“

„Viete, susedko, že mne ťažko padne ísť do vás; vy to musíte vedieť. Truhlu vám vďačne urobím, ale merať ju — to je mnoho, to ja nemôžem.“

„Odhoďte tie staré pletky! Či je to možné, že by vás ešte mátali? Ja som, vidíte, na to už úplne zabudol; zabudniteže aj vy.“

„Vám je ľahko zabudnúť! Ale dobre. Ja som odprvu bol obeť za všetkých, znesiem i toto; pôjdem do toho odporného mne domu. Poďme!“

A s tým sa vybrali. Cestou sa zhovárali o ľahostajných veciach, lebo k nim pripojilo sa mnoho ľudu, idúceho do Machnatých. Každý sa vypytoval na nemoc a okolnosti smrti. Kusan každému osobitne vyrozprával všetko.