Zlatý fond > Diela > Malomestské rozprávky


E-mail (povinné):

Stiahnite si Malomestské rozprávky ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Janko Jesenský:
Malomestské rozprávky

Dielo digitalizoval(i) Tomáš Ulej, Michal Garaj, Viera Studeničová, Renata Klímová, Ina Chalupková, Petra Pohrebovičová, Peter Kašper, Silvia Harcsová, Katarína Janechová, Nina Dvorská, Daniela Kubíková, Zdenko Podobný, Martina Chabadová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 641 čitateľov

Moja domáca pani

Stalo sa to so mnou pred rokom. Prišiel som domov z úradu. Boleli ma nohy, ruky a driek. Tancoval som mnoho… Bol krásny, júnový deň. Všetky dámy a kamaráti odišli na majáles. Zobral som sa i ja za nimi. Konečne, som mladým človekom a spoločenským tvorom. Rád mám veselosť, spev, hudbu a dievčatá. Nuž, na majálesi našli sa ľudia veselí pri víne. Zapil a zaveselil som sa. Spievalo sa, zaspieval som si i ja. Cigán zahral. Roztancovali sa všetci. Pustil som sa do tanca. Nevyberám, ako ostatní. Mne je jedno, od kraja, čo vidím. Všetko to malo dlhé vlasy, pekné líca a mäkké ramená. Pán boh nepošle špatu do sveta. Je pôvab v každom človeku, dievčati, zvierati a predmete. Môj záujem je vyhovieť pri takýchto zábavách všeobecným požiadavkám. Uznávam, že sú druhí inakší. Vyhľadajú si najkrajšiu tvár s utešenými očami. Zaslepia sa a nevidia ostatných. Idú do hory k opustenej studničke a zbierajú chrobáky alebo králiky. Niektorí lovia z výšiny utešený obraz dolinky alebo farbu neba a zabudnú ostatných. Druhí sa vláčia zrovna za hubami, keď by mali tancovať. Ja nie. Všeobecný záujem. Keď treba — spievať, keď tancovať — nuž tancovať.

Bolo naozaj veselo. Ani som sa nenazdal, že som taký vážený. Jednoduchý bankový úradník — a predsa, ako láskavo ma prijímali. Dcéry pána fabrikanta nevstali, ale vyskočili, keď som sa uklonil. Slečne Malvínke som povedal:

„Slečna, smiem prosiť?“

Ona zrovna vykríkla:

„Ó, áno!“

Ako ľahučko tancuje. Aká tanečnica, a predsa povedala: „Ó, áno!“ Muselo jej to radosť pôsobiť. Ináče by bola jednoducho vstala. Ale ona povedala s radosťou: „Ó, áno!“

Slečne Žofii som sa len uklonil. Porozumela a hneď sa zavesila na moje rameno. Naklonila hlávku k môjmu plecu. Myslel som si, že som naozaj príjemným človekom. Prečo by bola naklonila hlávku? Bola by jednoducho rovno šla, keby som jej bol ľahostajným. Ale ona naklonila hlávku. Dovolil som si poznamenať:

„Vy, slečna, museli ste mať znamenitého učiteľa…“

„V čom?“ pýtala sa.

„V tanci.“

„Prečo?“

„Tak ľahučko, krásne tancujete. Ani páper keď v povetrí lieta. Viete, fúknete naň zdola, vyletí hore. Fúknete zhora, letí dolu. Fúknete zboku, letí protivným smerom. Kam vás človek chce potiahnuť, už to cítite a idete…“

„Ale nevravte,“ a zasmiala sa.

— Porovnanie podarilo sa mi, — dumal som. To ma tak rozveselilo že počas prestávky neustále zvučala mi v hlave nôta:

Fouknu na tě dvakrát,
holka, budeš plakat.

Áno. Rozveselil som sa, cítil som sa slobodnejším. Zdalo sa mi, že celkom voľne kráčam a nemám veľké, nešikovné ruky. Keď si pomyslím, za akú pyšnú slečnu považoval som Elu… Predsa bola v utešenej, celkom bielej toalete, biele topánočky, biele rukavičky, biela tvár, sivé oči, biele vlasy… Direktor banky jej dvorí… Husársky nadporučík jej dvoril na minulej zábave. Akýsi maliar-umelec ju maľoval. Notár chválil jej krok, je vraj ako keď vietor duje a raž sa vlní — taký krok. Viedenský šik a móda k tomu. Utešená. A notár sa predsa len rozumie. Bol dva roky v Paríži! A hľa, ona je nie ani pyšná.

Ani som nezaprosil, ani sa nepoklonil pred ňou. Jednoducho som zastal. Zadíval som sa na ňu a — šla. Bol čardáš a — šla. Šla a tancovala do konca — čardáš! Keby to druhý tanec. Potrvá minútu-dve a — dobre. Môžeš ho tancovať s najšpatnejším človekom, ale čardáš! Slečna Ela a ja. Čardáš! Nezabudnem nikdy. Tancujem ho, pravda, po peštiansky — pekne. Ničoho sa netýkam, len sa trasiem a šuch8m nohami. Ale slečna Ela — skvost. Nie. Nie. Na mne musí byť akási zvláštna krása — opätoval som si v mysli. Každá je voči mne taká príjemná, nežná.

Áno. Slečne Ele pochválil som oči.

„Utešené oči máte.“

„Nevravte,“ povedala.

„Viem, že vám to už mnohí povedali. Musel som to povedať i ja. Krása je krása. Dojíma. Človek rád vypovie svoj dojem. Ja som vám to zdelil, ako druhí…“

„Dojíma,“ zašepla a prižmúrila oči, tak romanticky.

Aspoň mne sa tak videlo. Srdce vo mne zvýsklo. Slečna Ela šepce, nezachmúri sa, ale šepce. Taká krásna dáma. Rozhodne, musím byť i ja pekný. Ináče by nešepkala.

Slnce zašlo za hory. Chlad čoraz príjemnejší. Mrak pomaly sa spúšťal, akoby prichádzal z hôr. Jedle a krovia spájali sa jedno s druhým. Chodník sa tratil hore k studničke. Vatry boli svetlejšie a teplejšie. Hudba čoraz ďalej lepšie hýbala srdcami. Krajšie znela; akoby nohami donášala so sebou nielen tóny, dľa ktorých treba hýbať a krútiť sa, ale aj akýsi prúd, čo vniká do duší a otvára ich. Ako prekrásne je podvečer na majálese!

Ja som sa zrovna nemestil do kože. Zato, že som len jednoduchým úradníkom, prečo by som si nerozkázal liter vína? Kázal som si. Pili všetci bankoví. Druhí rečnia. Prečo by som nezarečnil? Zarečnil som na redaktora domáceho časopisu. Potom, druhí si na svoju nôtu rozkážu. Prečo by som si nerozkázal i ja? Rozkázal som si. Ťahal som tenor. Hory len tak hučali. A konečne, že slečne Boženke dvorí kasír, prečo by som jej nevyznal lásku ja? Vyznal som. A ako krásne. Predchytil som mu ju v ostatnom tanci.

„Viete, kto je najmocnejším tvorom na svete?“ spýtal som sa jej.

„Ako myslíte? Na tejto zemi?“

„Na zemi.“

„Povedala by som, že slon.“

„Ó, nie.“

„Teda lev.“

„Zle meriate silu, slečna Boženka. Myslím silu tvoriacu a boriacu.“

„Človek.“

„Ale medzi ľuďmi?“

„Medzi ľuďmi?“ a zamyslela sa.

„Netrápte sa. Poviem vám: žena.“

„Ako?“

Nepočúval som na jej otázku. Bol som v otázkach a postavil som novú:

„A viete, čo myslíte, ktorá dáma je najmocnejšia predo mnou?“

„To ja neviem. Čo ja môžem vedieť?“

„Poviem vám. Vy, slečna Boženka. Vy musíte vedieť, že vás ja rád, už dávno rád.“

Skutočne, v to okamženie som i pocítil lásku. Videlo sa mi, že jej malá tvár s nevinnými, detskými očami, je pre mňa najvzácnejšou. Že zaujímať sa budem o ňu vždy, nie na chvíľku, ale aj zajtra, i o týždeň…

„Áno, vy,“ hovoril som, „vy máte v rukách moje šťastie a nešťastie. Díval som sa na vás, pozoroval…“

„Ale, prosím vás…“

Cigán prestal hrať. Slečnu Boženku odprevadil som, nepovediac viac ani slova. Chcel som hrať urazeného. Nechcela si vypočuť. Dobre. Obanuješ. Však sa ty budeš trápiť a číhať za mnou, ale ja nedokončím. Láska ťa bude moriť. Obledneš — a ja nedokončím. Nepoviem ti viac, že ťa rád.

Spotený chcel som sa ochladiť a prechádzal som po kole. Hľadal som lavičku, kde by som si mohol sadnúť. Cigán zase spustil čardáš a ja som zastal. Kde si sadnem? Tam sedia. Tam sedí jedna dáma s druhou — a tam je miesto. Pošiel som proti nim a znovu som zastal. Menšia dáma vstala a pošla ku mne. Nazdala sa, že ju vyzývam do tanca.

„Nie, slečna, netancujem,“ povedal som, „len som si chcel sem sadnúť… O minútku. Teraz mi srdce veľmi bije.“

Sadla si bez slova a ja neďaleko nej. Ja hľadím na všeobecný záujem, je pravda, ale i ja ustanem a spotím sa.

Pozrel som na svoju susedku. Chcelo sa mi hovoriť. Odrazu som sa zarazil. Veď je to domáca slečna a tá staršia pri nej, to je matka! Domáca pani!… Aká negalantnosť! Kdeže boli posiaľ, že som ich nevidel?

Povstal som z miesta a ačpráve mi srdce ešte tuho bilo, po tvári tiekol mi pot cícerkami, šatka akoby ju do vody zamočil, žmýkať a nie utierať sa s ňou, — hlboko som sa poklonil pred domácou slečnou.

Tá by bola nedbala, ale matka ju schytila za rukáv a zlostne riekla:

„Nebudeš!“

Dcéra si sadla.

„Ale prečo, milosťpani?“ počal som.

„Preto!“ riekla ešte raz, ale tak určite, že som bol nútený odísť.

Kameň som pocítil v duši, ktorý premenil sa v zlobu. Tieto baby naozaj chcú, — myslel som si, — aby bol človek ich otrokom. Ale ja hľadím na všeobecný záujem. Musím to nabudúce napraviť. Prvú ju vykrútim a okrem toho ešte desať ráz. Veselosť vrátila sa mi a šťastlivo dotancoval som so slečnou Melankou. I domov som ju odprevadil. Rúčka v pazuche. V pazuche ľúbostné fluidum. Plný mesiac. Biela cesta. Zemiaky zľava, raž sprava. Cvrčky. Krása, cit, láska. Znamenitý majáles to bol…

Ľahol som si na diván a spomínal včerajšie udalosti. Všade som videl seba, ako hlavnú osobu. Melanka napríklad zaujíma sa — o mňa. Kamaráti ma iste spomínajú. Redaktor je ešte vždy očarovaný — mnou. Slečne Ele som ukázal, kto vie tancovať — ja. Na každý pád jej bude ľúto — za mnou. Jedna myšlienka za druhou prichádzali mi do hlavy. Všetky boli jasné, príjemné. Ukázal som, čo môžem. Videli, že som nie človek jednoduchý…

Privrel som viečka.

„Nech sa páči, tu je káva,“ začul som nad hlavou.

Slúžka Zuzka vošla s olovrantom.

Spustil som nohy z divána.

„No, čo nového, Zuzka?“ spýtal som sa jej uveličený sám nad sebou. „A prečo len jeden rožtek?“ pokračoval som, „a len tri cukríky? Vieš, že ja rád mám sladkú. Nože dones.“

„Milosťpani povedali, že je to dosť.“

„Ale prečo len jeden rožtek?“

„Milosťpani myslia, že je to dosť.“

„To je nie dosť, Zuzka moja. Zajtra ráno aby bolo tak ako inokedy.“

Po olovrante vyšiel som na prechádzku. Po prechádzke šiel som na večeru a po večeri domov. Ako som vošiel, napadlo mi hneď, že nevidno lampy. Na jej mieste bola tenučká sviečka. Trochu ma to mrzelo, ale i tak chcelo sa mi spať. Ľahol som si. Zdalo sa mi, že mi je nízko pod hlavou. Pozriem. Malý vankúšik chybí. V izbe ho nebolo. Musím sa zajtra spýtať Zuzky.

Ráno zavčasu zobudili ma dávno nepočuté hlasy. Baranca, ktorého na moju žiadosť nepúšťali ráno do dvora, zase vypustili so všetkými sliepkami, kohútmi a husami. Darmo kryl som svoje uši pod paplón, nemohol som spať.

O siedmej ráno našiel som topánky nevyčistené. Ležali tak, ako som ich včera nechal.

Vošla Zuzka s kávou. Zase len jeden rožtek a tri cukríky.

„Ale, čo sa vám robí?“ vykríkol som so zlosťou dávno zdržiavanou. „Potvora! Tebe treba rožtek a ty nemáš dosť sladkú kávu!“

„Ja nie, ale pani…“

„Čuš! Kde je lampa?“

„Ja…“

„Kde je vankúšik?“

„Pani…“

„Čo si mi topánky neočistila? Ja ťa naučím poriadku! Hneď a zaraz dones ešte jeden cukrík a rožtek! Ja budem pre teba horkú kávu piť?!“

Zuzka odišla a doniesla šuvix a kefu.

„To si ty len v kuchyni urob, nie tu.“

„Ale pani povedali, aby si sami…“

Nerozumel som. Zuzka vyšla a už sa neukázala. Kávu som nechal tak a topánky som si sám očistil.

Na obed našiel som miesto štyroch stoličiek už len dve. Stôl druhý. Starý politírovaný odniesli a dali mi biely, hobľovaný.

Na večer zmizol zo steny náš kráľ s kráľovnou. Zimnej krajinky a lovca, ako sa odporúča od svojej manželky a ako prichádza so zajacom, tiež nebolo. Miesto lampy zase len sviečka. V posteli našiel som už len jeden vankúš.

Nevedel som si to nijako vysvetliť. To je nie preto, že by napríklad mali hostí. V tom trčí na každý pád ženská zloba. Káva, topánky, vankúše, svieca… Ženská zloba. Rozhodne nič nie inšie… Vo mne zvrelo. V prvom okamžiku chcel som vojsť k domácej panej a žiadať vysvetlenie. Ale hneď mi napadlo, že by ma mohla ešte väčšmi slovom uraziť a ja by som jej prípadne nemohol trefne odpovedať. Nerád sa vadím. Ale predsa musím niečo povedať. Aspoň pred sebou sa ospravedlniť. Umienil som si, že zo zvedavosti budem čušať. Počkám, ako sa to skončí. Veď všetko nemôže odniesť. Diván a posteľ mi nechá.

V nasledujúci deň bol jarmok. Po obede chcel som si pospať. Nedajbože! Každé decko v susedstve a vo dvore dostalo do daru rapkáč a trúby. Asi osem detvákov neprestajne rapkalo a trúbilo. Išiel ma čert vziať.

„Ticho!“ zakričal som.

Neprestali.

Vyšiel som von s palicou.

„Ak neprestanete, vyobšívam vás! A to si ony práve pod môj oblok…“

„Nebojte sa nič, len rapkajte!“ začul som z kuchyne.

To zase domáca pani nastrojila. Ale, preboha, čo som jej len urobil? Čo ma prenasleduje? Riadne platím a riadne chodím domov. Čo chce?

Deti rapkali s dvojnásobnou silou. Odišiel som do kaviarne.

Na večer zmizol diván. Knihy porozhadzované, polica preč. Miesto paplóna akési huňaté prikrývadlo. Smial som sa v zlosti a zacengal na Zuzku. Odkážem jej, — myslel som si, — aby skapala do rána.

Zuzka neprišla.

Zacengal som ešte raz.

Zase nič.

Pritisol som gombík a držal ho pritisnutý asi päť minút. Nikto neprišiel. Chcelo sa mi lámať a drúzgať, ale utíšil som sa. Asi o dve hodiny, keď som si líhal, prišla Zuzka.

„Zuzka, prosím ťa, povedz mi, čo sa to tu robí?“

„Pani sa hnevajú.“

„Ale prečo?“

„To nepoviem.“

„Povedz, prosím ťa.“

„Pani mi zabránili.“

„Tu máš korunu.“

Zuzka vzala korunu a povedala:

„Dcéru im nevykrútili na majálese…“

Na druhý deň ráno prilepil som veľkú ceduľu na bránu s nasledujúcim textom:

„Elegantnú izbu dostať do prenájmu pre mladého človeka, ktorý pri každej príležitosti vykrúti domácu slečnu.“

Len kde ja nájdem byt bez domácich slečien?

Poraďte!





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.