Zlatý fond > Diela > Malomestské rozprávky


E-mail (povinné):

Stiahnite si Malomestské rozprávky ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Janko Jesenský:
Malomestské rozprávky

Dielo digitalizoval(i) Tomáš Ulej, Michal Garaj, Viera Studeničová, Renata Klímová, Ina Chalupková, Petra Pohrebovičová, Peter Kašper, Silvia Harcsová, Katarína Janechová, Nina Dvorská, Daniela Kubíková, Zdenko Podobný, Martina Chabadová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 641 čitateľov

Redaktor

Vladimír Štilec, redaktor miestnych novín „Hlasu ľudu“, sedel vo svojej pracovni. Jednu bosú nohu podložil pod seba, na druhej, tiež bez pančuchy, hompáľala sa mu červená papuča. Bol vyzlečený do košele. Rukávy na nej si vyhrnul a prsia obnažil. Do spustených žalúzií opieralo sa júlové poobedňajšie slnce a v izbe bolo už dusno od neobyčajnej spary. Svetlo vnikalo otvorenými dvermi z dvora, na ktorom vrieskali deti.

Oprel si lakťami hlavu o písací stolík a krútiac prstami kečku, čítal posledné číslo svojho časopisu. Vidno, páčilo sa mu, lebo sa usmieval. Kedy-tedy zdvihol hlavu, odfúkol si a zahľadel sa do otvorených dverí, akoby počúval krik detí.

Tieto si vymysleli akúsi podivnú hru. Jedno zakikiríkalo a druhé na to odpovedalo „Turek“. Po tomto sa všetky deti zasmiali. Kikirikí. Turek. Smiech. Trafilo sa však, že namiesto Turka povedalo Maďar. Vtedy sa deti nesmiali. Zmysel zábavy bol iste ten, že na Turka sa mali smiať, na Maďara však nie, a ktoré sa smialo na Maďara, to sprali.

Redaktor bol s číslom skutočne spokojný. Niektoré state si aj dva razy prečítal, aby sa v nich ešte pokochal. Na chvíľu rozmýšľal o tom, prečo sa decko rovno nespýta: „Čo si?“ Ale celkom nerozumne kikiríka. To nemá zmyslu. Potom odložil číslo, spustil nohu, pohľadal ňou druhú papuču pod písacím stolíkom, nahmatal ju, nastrčil na nohu a chcel ísť do dvora, aby utíšil rehotajúce sa detváky, keď prišla do pracovne jeho žena Katka, mladá, pekná, ale trošku nízka a tučná osôbka. Bola svetlovlasá, s bielou tvárou, veľkými modrými očami a tuho červenými perami. Na ušiach mala veľké čierne kokardy. Župan modrej farby s čiernym zamatovým golierom jej veľmi dobre slušal.

„Čo je, Kata?“ privítal ju muž, zapínajúc si na hrdle košeľu.

„Zase majú židáci sviatky?“ spýtala sa ho.

„Prečo?“ zarazil sa muž nad otázkou.

„U Kupfsteina nedostať rožkov.“

„Pošli k Rumesovi,“ hodil redaktor z pleca, akoby urazený a namyslený, že ho žena s takými maličkosťami unúva.

„Ale veď sú nie sviatky,“ povedal po chvíli, „dostaneš aj u žida.“

„Odkázal, že nepečie.“

„No, tak pošli k Rumesovi… S každou hlúposťou mi prídeš hneď na krk. Ja som predsa nie pekárom a rožky nepredávam. Keď nie u žida, nuž u Rumesa, keď nie u Rumesa, tak u Tuchlíka… Nikdy si nevieš poradiť,“ zahovoril redaktor chytro a podráždene, sťahujúc vyhrnuté rukávy košele. „Z teba by bola moderná žena, to je pravda,“ pokračoval posmešne, „ty si súca na samostatnosť. Stále aby druhý myslel miesto teba. Ba keby sa ti šnúrka na poltopánkach roztrhla, aj vtedy by si sa prišla radiť, čo máš robiť — ha?“

„Netáraj,“ zahriakla ho žena, urazená. „Ani u Rumesa, ani u Tuchlíka nedostať.“

Redaktor, ktorý si práve natiahol pančuchy a obul topánky, vyskočil.

„Čert ma po vás,“ zavolal, „ja vám ich nenapečiem. Ty si len poraď. Ja zájdem do ,Extravurštu‘[36] a tam si zajem.“

Natiahol si manžety, založil kráglik, ktorý podviazal bielou mašľou. Pritlačil slamený klobúk na hlavu. Zavesil paličku na kabátové vrecko a počal naťahovať rukavičky.

„Iste bude dnes nejaký sviatok,“ nástojila žena. „Prečo by neboli piekli pekári? Ale kalendár neukazuje.“

„Pozrela si?“

„Pozrela.“

„No, tak pozri ešte raz.“

Žena mu podala kalendár, ktorý mala v ruke.

„Pozri ty. Ja nenachádzam.“

Redaktor pozrel. Sviatku v ten deň nijakého nebolo. Preskúmal i to, či je to kalendár z tohoto roku, lebo, aká je žena, môže mu doniesť aj predlanský.

„No,“ súrila ho.

„Niet,“ povedal muž a hodil kalendár na stolík. Zatým, akoby mu bolo napadlo niečo, zadíval sa na ženu a vážne predniesol, že to bude iste štrajk. Musí sa presvedčiť, ako a prečo sa to stalo. Zvedieť príčiny a motívy. A odbehol.

Uháňal rovno do „Extravurštu“, sčiastky pre vypátranie štrajku, ale z väčšej čiastky preto, aby si zaolovrantoval a menovite smäd zahasil. Hostí sedelo pod plachtou veľa. Aj slúžny Péterfi, mladý, namyslený pánik s končitou hlavou, upíjal si pivo s komandantom hasičov, pánom Antonom Lalokom v športovej čapici, s tučnými, opuchnutými lícami a hrubými, šedivými fúzmi. Redaktor sa im pozdravil, ale ani slúžny, ani komandant nezaďakovali za jeho pozdrav. To ho troška zarazilo. Prešiel k malému stolku, zložil klobúk a paličku na susednú stoličku a uvelebil sa, čakajúc sklepníka.

Mladý, čierny sklepník s nakaderenými vlasmi, s ustrihnutým, zakyckaným frakom a bielou zafľakovanou zásterou motal sa medzi stolíkmi, ale ani nepozrel na neho.

Zaklepal snubným prsteňom na stolíku.

„Áno,“ zakričal sklepník, ale ani hlavou neotočil.

„Sklepník, sklepník,“ zavolal, ale sklepník len toľko povedal, že hneď. Zato nepodišiel k jeho stolku.

Prešlo asi päť minút. Redaktor opätovne zaklepal. Potom ešte raz zaklepal, potom zaklepal a zavolal, za tým vstal, aby ho na seba upozornil. Sklepník, ako čoby bol hluchý… A hľa! Slúžny tiež zaťukal penicírom na poháriku a sklepník rovno k nemu neuteká, ale letí. O chvíľu donáša pivo.

Povstal z miesta a pošiel k sklepníkovi, že ho schytí za rameno a nadá mu do hlúpych a nepozorných. Ten ho zbadal a zas len zakričal:

„Áno, hneď.“

Štilec sa posadil a čakal. Čakal zase asi desať minút, ale sklepník neprišiel. Urazený a rozsrdený redaktor sa vzchopil, zahrešil, a schválne búchajúc palicou po dlážke, demonštratívne vyšiel z kiosku. Zdalo sa mu, že sa niekto smeje, ale sa neobrátil. Hromžil, hundral v duchu na krčmu a obsluhu. Keby ste boli na niečo súci, do novín by vás dal… Ale vás i dám. Otroci akísi. Chvosty panské. Budete vy mňa ešte rešpektovať…

V druhej krčme u Kolesníka sa mu práve tak vodilo. Tu sa naďabil aj asekuračný agent, mladý, drobný Židáčik Blumberg, s tvárou vyhádzanou samými červenými pupenčekmi a nápadne odstávajúcimi ušami. Oznámil mu, že jeho asekurácia vyšla, a aby odpustil, ale aby sa obrátil na druhú firmu. Povinný je chrániť záujmy firmy. V prípade takom, v akom sa ocitol pán Štilec, by bolo zrovna trestuhodné asekuráciu predlžovať atď., atď.

„Aký prípad? Choďte do pekla,“ rozhorlil sa redaktor.

Blumberg odišiel, ale aj Štilec odpálil, ako sa hovorí. Cestou sa mu ani stolár Medený nepozdravil. Stretol sa aj s krajčírom, ale i ten len čosi zamrmlal, čo sa ani zďaleka pozdravu nepodobalo.

— Chrapúni, chrapúni, — nadával v duchu celou cestou. Bol rád, keď sa dostal domov. Mohol sa preobliecť. Pot lial sa mu cícerkom z čela. Košeľa premoknutá, ani čoby zmokol. Vypil zo desať pohárov vody a zvalil sa na diván, rozmýšľajúc o všetkom, čo sa mu prihodilo a nič nechápajúc. Myslel do večera. Najmä obsluha v „Extravuršte“ ho ponižovala a dráždila. Ani cez noc nemohol dobre spať. Strhávalo ho. Ráno už o pol piatej sa zobudil a myslel, ako by sa vypomstil na hotelierovi a ostatných.

Asi na tretí deň navštívila ho žena zase v pracovni.

„Tu si?“ spýtala sa potichu, odchýliac dvere.

„Tu. Čo je?“

Podala mu akési písmo modrej farby.

„Toto doniesli od súdu.“

„Od súdu?“

„Čo si zas neplatil?“

Redaktor vzal písmo a letmo ho prezrel.

„Horšie,“ povedal a zbledol.

„Čo, preboha? Hovor!“

„Volajú ma k vyšetrujúcemu sudcovi,“ vysvetlil a sadol si.

„Ukáž posledné číslo… Čo tam mohlo byť napísané… Ešte by mi toho bolo treba…“

Zadýchal sa od ľaku a pár ráz glgol, čo mu ústa vyschli. „Chytro, chytro,“ súril.

Žena doniesla číslo, tiež celá naľakaná.

„Čítaj od začiatku do konca,“ rozkázal, „ani jednu literu nevynechaj. Aj punkty i čiarky spomeň. Chytro.“

Žena prečítala číslo verne od slova do slova s punktami a čiarkami. Nevynechala ani meno tlačiara.

„Je tam voľačo?“

„Nič nenachádzam,“ ubezpečila ho žena.

„Nič trestuhodného?“

„Nič.“

„Prečítaj ešte raz.“

Žena ešte raz prečítala. Redaktor neveril a sám prečítal. Prečo ho teda volajú k sudcovi? Čo vykonal? Aký hriech spáchal? Čím ho obviňujú? Večer v posteli prečítal číslo ešte dva razy. Ale nenašiel nič.

Až u vyšetrujúceho sudcu sa dozvedel, prečo ho volajú. Tento obstarný pán s obstrihanou okrúhlou bradou, s okuliarmi na hrbatom nose, čibukujúc,[37] prečítal mu inkriminovaný[38] článok. Znel nasledovne:

„Dopis z Lužian. Dvadsaťpäťročné jubileum ohňohasičské. Na znak dvadsaťpäťročnej vernej služby a hasenia dostali šestnásti hasiči nášho dobrovoľného hasičského spolku po jednom metáli z bronzu s kráľovou hlavou a rímskou číslicou XXV. Slúžny Péterfi im ich odovzdal v sprievode maďarskej reči. Ktosi mu za to z klobúka po maďarsky ďakoval. Večer bol banket v hoteli ,Extravuršt‘, na ktorom sa dávala varená prasacina namiesto pečenej a nedovarené halušky so syrom, ktoré sa v hrnci postretávali a tak skamarátili, že sa ani na mise nevedeli jedna od druhej rozlúčiť. Dali aj rozvareného pelendreku v pohárikoch, bez lyžičiek, takže si jubilanti museli miešať vreckovými nožíkmi, čakanmi a prstami. Slúžny pripil na kráľa po maďarsky. Ondrej Kalina na pána slúžneho po slovensky. Tunajší kaplán vravel o sile náboženstva po slovensky. Antal Lalok, hasičský komandant, po maďarsky a nemecky pripil hosťom. Hosť Eduard Valentín, notár z Lendašoviec, vysvetlil po slovensky, načo sme sa na bankete zišli a jubilanti sa až pri reči tohoto dozvedeli, že sú jubilantmi a hasičmi už dvadsaťpäť rokov. Bola aj hudba. Cigán len na päťdesiaty raz zahral slovenskú nôtu, pri ktorej sme sa všetci rozveselili. Po bankete bol aj tanec, spojený s kartovaním a pitím. A všetko toto stálo len tri koruny.“

Štilec počúval ako omráčený.

„Toto inkriminujú?“ spýtal sa ticho.

„Toto.“

„A čo z toho bude?“

„Všeličo. Poburovanie proti národnosti[39] na každý pád. Urazenie jeho veličenstva kráľa, iste. Podnecovanie proti náboženstvu, celkom určite. Urážka vrchnosti ako vrchnosti a ublíženie na cti pána slúžneho, eventuelne komandanta hasičov, hoteliera ,Extravurštu‘ a jeho kuchárky, Cigánprimáša a všetkých kartárov…“

Redaktor sa udrel do čela a zvolal, pretrhnúc sudcu v reči:

„Rumesa, Tuchlíka, Kupfsteina a ostatných pekárov a hasičov… Ani asekurovať ma nechcú, čert aby ich vzal… Teraz už viem… To preto bola taká obsluha… Ešte aj slúžka Zuza ma prestala počúvať. Iste má nejakého hasiča… Už to mám… Chápem… Dobre je…“

„Nie je dobre,“ preriekol sudca. „Vy ste písali ten článok?“

„Ja.“

„Dajte si pozor. A menovite nech vás chráni pán boh od ohňa.“

„A od redaktorstva,“ doložil Štilec…



[36] extravuršt (lat.-nem.) — extraklobása, výsmech z honosných názvov hostincov v malých mestách

[37] čibukujúc (tur.) — fajčiac z čibuka, tureckej fajky s dlhou čútorou

[38] inkriminovaný (lat.) — obviňujúci, obžalobný

[39] poburovanie proti národnosti — trestný čin, známy len v Uhorsku, prostriedok na utláčanie nemaďarských národov a na perzekúciu ich predstaviteľov





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.