Zlatý fond > Diela > Malomestské rozprávky


E-mail (povinné):

Stiahnite si Malomestské rozprávky ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Janko Jesenský:
Malomestské rozprávky

Dielo digitalizoval(i) Tomáš Ulej, Michal Garaj, Viera Studeničová, Renata Klímová, Ina Chalupková, Petra Pohrebovičová, Peter Kašper, Silvia Harcsová, Katarína Janechová, Nina Dvorská, Daniela Kubíková, Zdenko Podobný, Martina Chabadová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 641 čitateľov

Vádium

(Skutočnosť.)

[31]Licitovalo sa.

„Roľa Cimenná,“ vykríkol exekútor v jágerských šatách s kostenými gombičkami, sediaci medzi chudým farárom Remeným a rapavým advokátskym pisárom s vytrhanými fúzmi. Veselo pozrel cez cviker na sedliakov, čo stáli neďaleko dvier a zamočil pero do fľaštičky s atramentom.

„Výkričná cena[32] tisíc korún,“ pokračoval a počal robiť kolá nad protokolom, akoby chcel písať.

„Počkať, počkať,“ ozvalo sa pár hlasov odo dvier.

„Dufek chce tiež licitovať,“ povedal vážne richtár, opretý o sud s kapustou a poškrabúc si veľký a ostrý nos, postúpil pár krokov ku stolu, kde sedeli páni a dodal:

„Prosím počkať, pán exekútor.“

„Vádium,“ naštrkol chladno a krátko rapavý pisár.

„Sto korún je vádium. Nech položí,“ vysvetlil exekútor a ukázal prevrátenou rúčkou na stolík, hľadiac na richtára.

„Vádium zložte,“ obrátil sa richtár k Dufekovi, nízkemu, čiernemu sedliakovi s chĺpkami v nose a ušiach, širokými plecami a veľkými, kostnatými rukami, v bielej halene.

Dufek pohodil halenou a začrel do zviazaného rukáva, akoby v nej mal peniaze a opýtal sa:

„Koľko?“

„Sto korún,“ povedal mu richtár.

Hľadal v rukáve a pohodil ešte raz halenou, aby mohol hlbšie načrieť do rukáva. Po chvíli vytiahol ruku z neho a pozrel na richtára, pričom dva razy mrdol plecami, narovnajúc sa.

„Nemáte, richtárko?“ šepol.

„Kde by ich vzal?“ na to richtár tiež šeptom.

Dufek pozrel tázavo na sedliakov okolo neho, ale i tí bez slova pokrútili hlavami na znak, že rozumejú nemú otázku, ale žiaľbohu nemajú.

„Myslel by som,“ počal Dufek váhavo a nahlas k pánom, „keby…“

„Poďme,“ pretrhol ho rapavý a ukázal exekútorovi na hodinky, ktoré ležali pred týmto, chcejúc označiť, že sa čas míňa.

„Licitujete, či nie?“ spýtal sa exekútor Dufeka.

„Áno, licitujem.“

„Zložte vádium.“

Dufek obrátil svoje malé čierne oči na farára. Schválne ho bol poprosil pred licitáciou, aby dal pozor, žeby sa nejaká faloš nestala. Licitácia v Malobreží ešte, tuším, ani nebola a ľudia sa nevyznali, čo treba a čo nie. Tak sa dostala aj cirkevná osoba k tejto najsvetskejšej veci. Farár videl pohľad Dufekov a zdvihol ruku, že smelo môže licitovať.

„Dufek je majetný,“ riekol istým, chladným hlasom. „Na moju zodpovednosť mu môžete zveriť to vádium… Zaplatí vám to, donesie.“

„Vaša milosť, mohli by ste mi pomôcť,“ zaprosil licitujúci.

„Ale, veď ti to pán exekútor zverí,“ uspokojil ho farár, usmievajúc sa na exekútora, „však, blahorodý pane?“

„Nemožno, velebný pane,“ odpovedal exekútor mračne.

„Treba hotovým,“ potvrdil rapavý.

„Je to zákon?“ spýtal sa farár nedôverčivo.

„Zákon,“ odvrkol exekútor.

Farár pokrútil hlavou, sťaby tomu neveril, že je taký zákon, ktorý káže hotovým platiť. Exekútor zdvihol plecia a vykríkol:

„Roľa Cimenná!“

„Vaša milosť, prosím vás,“ zaprosil zase Dufek, „zajtra si predám kravu a donesiem…“

Nijako nechcelo sa mu upustiť od role Cimennej, susediacej s jeho rátou… Taký krásny kúsok, — prebehlo mu mysľou, — najkrajšia roľa… Rovná, ako dlaň a pod nosom… Skalky nenájdeš… Aj škriepky s Lovásikom by prestali ohľadom medze… Usporil by pravotu, ktorú len preto nezaviedol, lebo si myslel, že ju na licitácii aj tak kúpi… A tu ti tak odrazu príde licitácia. Nik nevedel nič, len čo dnes ráno zabubnovali… Aj splnilo by sa, čo Lovásikovi predpovedal, že na rok on, Dufek, bude orať na tej roli. Lovásik mu vtedy na zuboch ukázal, čo bude orať. A teraz ľa… Nepustím, nepustím…

„Nemám, syn môj,“ povedal farár skormútene.

„Ani doma?“

„Ani,“ a zavzdychol.

Dufekovi napadlo, že azda bude mať krčmár Edelstein. Ale aj ten vydával dcéru predvčerom, aby ho… Lenže ten sa nenechá bez peňazí… Iste bude mať. Treba probovať.

Poprosil pánov, aby počkali, že donesie tých sto korún a ani nečakajúc, položil čapicu na hlavu a vybehol.

„Poďme,“ posúril opätovne pisár.

„Roľa Cimenná!“ zavolal. „Výkričná cena tisíc korún,“ a zamočiac pero do atramentu zase rozkrútil sa ním nad papierom.

„Počkať by sme mali,“ nadmietol farár a vytiahol cigarník zo zadného vrecka svojho dlhého kabáta. Otvoril a pošuchol ho pred exekútora. Exekútor si vzal s poďakovaním a uspokojil ho, že sa počkať môže. Aj rapavý zvolil, keď aj pred neho postavili cigarník.

„Počkáme,“ rozhodol, krútiac cigaru v ústach a fúkajúc do nej, či bude dobre dýchať.

„A po licitácii nech sa páči pánom na malý fruštik,“ vravel farár, chcejúc sa ukázať vďačným, že čakajú. „Taký malinký predobedík nepoškodí… Mám vínečko pitné, neškodné. Dá sa pri ňom pozhovárať.“ Poklepkajúc prostredným prstom cigaru, otriasol z nej popol a vyfúkol dym nad svoju hlavu…

„Tohoročné vína nebudú chýrne,“ pokračoval. „Hrozno nedozrelo od pľuští a zimy. Dva mesiace už nesvietilo slnce.“

Rozprávali o úrode vína a o rozdielnych fajtách tohoto. Sedliaci si medzitým posadali pod pec na lavicu a ktorémusi z nich sa nahlas začkalo. Druhý, vystierajúc údy, hlasno zívol. Richtár prešiel od suda k oknu a díval sa na cestu, majúc ruky na kríž položené. Von neprestával padať sneh s dažďom.

Dufek o štvrťhodinu pribehol spotený a mokrý. Utrel si rukávom tvár a pár ráz smrknúc prišiel až ku stolu.

„Tu je sto korún,“ povedal hlasno.

Richtár videl cez okno, že Dufek doviedol so sebou aj kravu, veľkú, strakavú švajčiarku. Priviazal ju o hrušku pred domom.

Exekútor, ani nepozrúc, hodil rukou, aby ich zložil. Ale Dufek stál a neskladal.

„No, čo je? Zložte,“ súril.

„Tam sú na dvore.“

„Čo?“

„Krava.“

„Aká krava?“

„Vádium… Hodna je štyristo korún.“

Exekútor nerozumel. Pozrel najprv na Dufeka, potom dookola a zastavil sa pohľadom na farárovej tvári, aby tento vysvetlil.

„Skladám ju,“ povedal Dufek, „ako vádium. Ak chcú, aj sem ju dovediem. O stôl priviažem, aby nepochybovali… Dvesto zlatých je hodna… Nie, richtárko?“

Richtár pokýval hlavou a povedal krátko:

„Otcu, materi.“

Aj farár sa nahol ponad chrbát exekútorov a pozrel von oknom, aby ocenil kravu.

„Tristo korún odčítam,“ povedal.

Sedliaci povstávali spod pece a podišli k oknu, aby sa presvedčili, čo je asi tá švajčiarka hodna. Cenili ju rozdielne. Jeden povedal za farárom tristo. Druhý tristo šesťdesiat. Tretí aj vyše štyristo. Krásna, veľká krava — hovorili. Dobrá fajta. Celý majetok. Keď sa otelí, dá denne 12 — 14 litrov mlieka. Všetci chválili. Ale exekútora to nedojalo. Hodil rukou, že sú to všetko daromnice a so stiahnutým obočím zase len vykríkol:

„Roľa Cimenná!… Výkričná cena tisíc korún.“ Po chvíli dodal ešte hlasnejšie:

„Spúšťam na deväťsto… Na osemsto…“

„Osemsto!“ zavolal Dufek.

„Nemôžete licitovať,“ zahriakol ho exekútor, „zložte vádium.“

„Tam je krava,“ duplikoval Dufek.

„Krava je nie peniaz,“ strmo zahriakol ho exekútor už namrzený.

„Poďme!“ súril rapavý.

„Že nie peniaz?“ zasmial sa richtár posmešne. Zdalo sa mu, že Dufekovi vlastne nechcú dať licitovať a podržať mienia roľu pre seba. Jeden sedliak pod pecou, s krátkymi bakombardami, akoby mu bolo veľmi smiešno nad tým, že je krava nie peniaz, dupol nohou ako v tanci a otočiac sa, zavolal: „Že nie!“ Druhý bledý s nakriveným plecom, sťaby ho zuby boleli, pritisol si dlaň k lícu a povedal: „Bože, nie peniaze?“

„No už odpustíte,“ počal farár, „ako by krava nebola peniazom… Čože by ste ju teda ako vádium neprijali, ctení páni… Vieme my, čo je zákon… Veď za tú kravu kedykoľvek dostanete peniaze… Ako vravím, ja sám by odčítal tristo korún hneď, keby mal totižto… Ide predsa len o to, či je Dufek dobrý na sto korún. Nuž a my všetci dobre vieme, že je Dufek dobrý aj na štyritisíc korún…“ A potiahnuc si spodnú peru prstami, tak, že mu bolo vidno čierne od fajčenia zuby, doložil dôrazne:

„Licitovať teda musíte dovoliť tým skôr, lebo vám tu deponuje[33] kravu.“

„Pravda, pravda,“ zavolali sedliaci. „Treba prijať,“ kričali. „Licitovať! Nezákonitosť… Treba podľa regule… Netrpíme…“

„Ale, pán exekútor,“ dôvodil farár ďalej a potľapkal ho po pleci, „nechže už len licituje ten Dufek. Krava je dobrá, môžete uveriť. Vyznám sa v lichve.“

Malobrežania čím diaľ, tým viac si dovoľovali. Sväto-sväte chcú tu človeka o práva obrať, mysleli si. Krik sa vzmáhal a ostrel. Počali husto máchať rukami a pohyby ich stávali sa prudkými a rýchlymi. Exekútor si už myslel, že zase bude musieť ploty preskakovať. Rapavý už aj hľadal zimný kabát a palicu, aby uvrzol. Začul, ako mu ktorýsi sedliak nadával do rapavých opíc. Drmal exekútora za rukáv, aby hľadel tiež nejakým činom ufujazdiť. Dufek pristúpil ku stolu a buchol oň kostnatou rukou, že žiada licitáciu a dáva za roľu osemsto korún. Exekútor trhol hlavou. Nazdal sa, že ho už bijú. A v tomto okamžení akosi srdito zakričal:

„Čo, ja tú kravu budem hnať do mesta?“

„Poženieme,“ odvetil mu ktorýsi.

„Štajrant[34] je nie maštaľ,“ volal.

„Sú tam obecné,“ odvrkli mu.

„Ja ju budem kŕmiť a dojiť?“

„Tam sú mestskí sluhovia.“

„Diabla, veď je to pre dievky.“

„Fero podojí,“ zasmial sa ktosi.

— Nič nepomáha, nič nepomáha, — myslel exekútor, — musím zadržať licitáciu. Nech licituje ten sprosták. Možno, že ho prebijú. Pozrel na farára. Ten sa usmieval. Neutíši ich… Ba dráždi…

„Ale, pre kristapána!“ povedal nahlas, „čušte už, nekričte, budeme licitovať… Ale kravu zoberiem, lebo ju musím ku písmam priložiť… I seno, i slamu, i dievku… To všetko v štajrante deponovať… Na tento kúsok ľahkého papieru treba korunový štempeľ,[35]“ a ukázal im písmo… „Koľko štempľov bude treba na kravu, dievku a slamu…“

„Veď je tak,“ ozval sa richtár, „teraz ide na všetko štempeľ.“

Sedliaci počali tíchnuť.

„A potom,“ pokračoval exekútor, „písma musia byť čisté, aby ich slávny súd mohol prečítať a súdiť… A keby tak krava, nedajbože niečo, šanujem vás, spravila… Ako by prečítali? Odkiaľ by sa dozvedeli, že tú roľu Dufek vylicitoval a tamtú pán richtár…“

Sedliaci celkom zatíchli. Uznali pravdu a tá im všetkým jazyky razom poodrezúvala. I farár sklonil hlavu a pozeral niečo pod stolom. Očistom si odpľul a zatrel čižmou. „Roľa Cimenná!“ vykríkol exekútor.

***

Dufek nelicitoval. Darmo je.

Keď sa Lovásik vrátil do Malobrežia a rozprávali mu o licitácii, smutno a zároveň s potešením len toľko povedal: „Čo po nej! Dufek ju nepoorie.“



[31] vádium (lat.) — istota, záloha, vkladná suma, ktorá zaručuje, že dražiteľ na verejnej dražbe od kúpy neodstúpi. Obyčajne činí asi 1/10 odhadnej ceny draženého predmetu.

[32] výkričná cena — najnižšia odhadná cena, ktorou sa na licitácii začína dražiť

[33] deponovať (lat.) — zložiť

[34] štajrant (nem., skomolenina) — okresný berný úrad

[35] štempeľ (nem.) — kolok





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.