ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

MOSAĽSKÝ:
Niet príčiny ešte ku zúfaniu.
Porazení sme, nie však zničení.
Sedľač modlí sa za Dimitrija
A kozáci úsrdstvujú^[45] za nás.
Vrátia sa i litevské družiny,
Jestli sami sa neopustíme.
Podobní sme onej sani v bájach,
Ktorej keď sa jedna odtne hlava,
Tri iné jej pospolu narastú.
Zakrátko sa natoľko v Putivli
Zotavíme, že pôjdeme v strety
Neochotným Borisovým plukom.

NIEBORSKÝ:
Vy dúfate, Dimitrij však zúfa.
Tejto noci chce prchnúť do Litvy.

TATEV:
Prchnúť?

NIEBORSKÝ:
Všetko hotové na odchod.

BOROŠIN:
To nemožno, to by bola zrada.

NIEBORSKÝ:
Iďte v stajňu a presvedčíte sa.
Kôň sa kŕmi, noša prichystaná.

MOSAĽSKÝ:
Uvidíme. Ale — jestli je tak —

NIEBORSKÝ:
Naši ľudia všetkému príčinou.
Prišli sľubmi s veľkými, chvastúni,
Po prvom však nezdare, poď v nohy!
Chcú rozchytať moskovské poklady,
Však len keby ich veľmožné bruchá
Vovezené boly vo triumfe,
Bez preliatia i krvi i potu.
Ešte i ten otreštený Mníšek,
Ten tesť svojho koňušného, haha!
I on mykol čiapku v bok a prchol,
Náhle ruský strelný prach zapachol.

Čo ten mních tu? To muž podozrivý.
Badám dávno, že za čímsi chodí.
Prikráda sa. Postrežiem ho trochu.
(Odíde do filagórie.)

NIKIFOR:
Príležitosť tu, a to výborná.
Víno, plné poháre na stole.
A mýlka sa pritom stať nemôže,
Bo Griška má svoj strieborný pokál.
(Vsype prášok do neho.)
Tu! Na zdravie, Griška. O tomto už
Môže človek žiť, pokiaľ neumrie.
(Chce odísť, Leonid mu príde voči.)

LEONID:
Čo tu robíš, brat?

NIKIFOR:
Nič. Chcel som vidieť,
Aké víno pije cár Dimitrij.

LEONID:
Môžeš ho i ochutnať. Tu, vypi.
(Ponúka mu strieborný pokál.)

NIKIFOR:
Piť z cárovho pokála nebudem.

LEONID:
Musíš.

NIKIFOR:
Toho nikdy neučiním.

LEONID:
(odložiac pokál).
Ó môj milý! Tys’ chcel odňať život
Dimitriju, sám však utratíš svoj.

NIKIFOR:
Pripraven som, jestli ma prezradíš.
Nesluší však tebe podporovať
Kacíra a zradcu pravoslávia
I otčiny.

LEONID:
Poslaný si z Moskvy.

NIKIFOR:
Netajím.

LEONID:
A čo máš prisľúbené?

NIKIFOR:
Biskupstvo.

LEONID:
Speš zaujať ho hneďky.

NIKIFOR:
Prídeš za mnou ty zaujať druhé.

LEONID:
Prídem. Iď. Niet viacej samozvanca.

NIKIFOR:
A ty kto?

LEONID:
Ten, jemuž kliate svoje
Meno Griška Otrepiev naviazal.
Som ako ten baran, na ktorého
Židia svoje skladávali hriechy.^[46]
Naňho národ, na mňa však razstriga.
Iď zvestovať Borisovi pokoj.

NIKIFOR:
Napravíš velikú vinu svoju.
(Odíde.)

LEONID:
Vezmi ho čert. Je i tak na skoku.
S ním už nič. I toho bola škoda.
Zbeh akýsi, a tí vôkol neho
Cudzozemskí planí lúpežníci
A domáci ohavní zradcovia.
Retiazky im konopné na šije.
(Odíde.)

NIEBORSKÝ:
Dopásol som. Náhoda to vzácna,
Keby ešte mohol dač brodiaga.
Mních ten nám vyčítal kapitolu,
Keby sám bol čo len o vlas lepším.
Ale oplan chce súdiť oplanov.
Tak to, kde niet pravdy a mravnosti.
Každý v duši pohŕda inými.
Jeden zámer nám, ale sme spolok
Vzájomného sa opovrhnutia.
Inu! Chcem byť aspoň vo zlom stály.
Ja nepridám ku podlosti chabosť.
Tu Moskáli. Idú s nosom dlhým.

MOSAĽSKÝ:
Dobre si to vystriehol, Nieborský.
Tu i písmo, ktoré chcel zanechať.
Odberá sa, ďakuje za vernosť;
Pripovedá nám však skorý návrat.

TATEV:
Mohli by sme ho my potom čakať.
Ak prchne on, nikto v celom Rusku
Nepodvihne viac ruky za neho.

NIEBORSKÝ:
A v Poľsku tak málo ako v Rusku.
Zúfa každý a koniec všetkému.

BOROŠIN:
A my vtedy hriešni Kainovia.

MOSAĽSKÝ:
Vy ako vy, ale ja, ktorý som
Tak použil dôveru Borisa!
Poslal ma sem bdieť nad Saltykovým.
Ja som tohto poviazal a vydal
I jeho i pevnosť Dimitriju.

NIEBORSKÝ:
Sám Boris ťa splnomocnil na to.

TATEV:
Tak mu treba. Neverí nikomu.
Samé podlé vyzvedačstvo všade
A vzájemné šetrenie druh druha.

BOROŠIN:
Hnusná jeho od počiatku vláda;
Preto prchli sme ku Dimitriju.

MOSAĽSKÝ:
Naša už len vo tomto nádeja.
Siahneme ku krajnostiam v potrebe,
Donútime ho ku vytrvaniu.

TATEV:
Ide.

OTREPIEV:
(chopí pokál)
Pohár lásky, spolutovarišia!

MOSAĽSKÝ:
Na rozchodnú.

OTREPIEV:
Chcete ma opustiť?

MOSAĽSKÝ:
Nie my teba, lež ty opúšťaš nás.

OTREPIEV:
Ja? Kto vám to položil do hlavy?
(Odloží pokál.)

MOSAĽSKÝ:
Vieme všetko. Netaj. Tejto noci
Chceš byť v Litve.

OTREPIEV:
Kto to naklebetil?

MOSAĽSKÝ:
Priznávaš sa ku písmu tomuto?

OTREPIEV:
Ha! Kdes’ to vzal?

MOSAĽSKÝ:
Na tom nezáleží,
Lež že mieniš tajne nás opustiť.
Zato som ja oddal ti Putivľ?

TATEV:
To je mrzko, postydne od teba.
My sme všetkým žertvovali tebe:
Ty však len svoj chceš zachovať život,
Náš vydávaš k pomste Mongolovi.

BOROŠIN:
To chatrné, nízke obcovanie.

OTREPIEV:
Priznávam sa, že chcem odísť v Litvu,
Nie však preto, ako by som zúfal,
Ale nové sbierať tam družiny.
Položenie naše povážlivé.
Bez pomoci sa neudržíme.

BOROŠIN:
Ľud sa hrnie pod zástavy naše.

OTREPIEV:
Čo mám z toho hladového množstva?

TATEV:
Kde raz ľudia sú, tam bude všetko.

MOSAĽSKÝ:
Ak vykročíš ty zo gosudarstva,
Vyhladia nás tu ľahko do nohy.

TATEV:
Mienka teraz verejná za teba:
Potom proti tebe sa obráti.

NIEBORSKÝ:
Keď ty zúfaš, stratia úfnosť všetci,
A k nešťastným nespechajú ľudia.
Ak prídeš do Litvy ako úskok,^[47]
Kto sa vtedy pripojí ku tebe?

MOSAĽSKÝ:
Teraz môžme zotaviť sa zase
Ako po bitke novogorodskej:
Potom všetko klesne bez nádeje.

OTREPIEV:
Bez pomoci poľskej niet víťazstva
A osobná prítomnosť najlepšia.
Preto nutno mi odísť do Litvy.
Myslel som to učiniť tajomne,
Pretože som predvídal váš odpor:
Teraz, keď už znáte cesty moje,
Lúčim zjavne sa na chvíľu s vami.
Zatvoríte sa tu vo Putivli,
Až ja s vojskom navrátim sa silným.

MOSAĽSKÝ:
Keď tak vravíš, musím i ja vravieť,
Čo zúfalstvo mi kladie na jazyk:
Prišleme ťa jatého Mongolu.

TATEV:
S nami ti buď zomrieť, buď zvíťaziť.

BOROŠIN:
Čo si počal, v tom vytrvať musíš.

OTREPIEV:
Nemyslel som, že by toľké hnutie
Medzi vami spôsobil môj odchod.

OTREPIEV:
Tu Korela hejtman. Kromy padly.

KORELA:
Padlo u Krôm k nohám tvojim vojsko.

OTREPIEV:
Aké vojsko?

KORELA:
Poslané Fedorom.

OTREPIEV:
Čo za Fedor?

KORELA:
Teda nič neviete.
Musím vám od počiatku povedať.
Boris vzal jed, berlu prevzal Fedor.
Tento pozval v dumu Mstislavského
A Šujského, ku vojsku však poslal
S plnou mocou Petra Basmanova.
Miláčkovi však tomuto, čo bol
Až k závisti obsypán milosťami,
Že zvíťazil pri Novogorode,
Sadlo čosi na nos. Dohodol sa
So Saltykom a Golicinými,
Razom svolá vojsko a objaví
Teba pravým Ivanovým synom
A zákonným v zemi ruskej cárom.

OTREPIEV:
Nuž a vojsko?

KORELA:
Prisvedčilo rečiam
Basmanovým s velikým jasotom,
Ač pred chvíľou prisahalo vernosť
Fedorovi v ruky Isidora,
Metropolitu novgorodského.^[48]
Len malá časť prchla s Katyrevým,
Teľatevským a za Godunovým
Ivanom ku Moskve; lež i týchto
Hnali, bili, Godunova jali.

OTREPIEV:
To veci, ktoré len bdiaci boží
Prst nado mnou mohol uskutočniť.

MOSAĽSKÝ:
Boh pri pravde, práve, nevinnosti.

OTREPIEV:
Jemu vzdávam slušnú česť a chválu.
Keď ja útek obmýšľam postydný,
Tu hľa mi on, mimo spodievania,
K otcovskému klestí cestu trónu.

KORELA:
Tu Basmanov sám.

BASMANOV:
Náčelníci u Krôm shromaždených
Vojsk, i všetko mužstvo, nado ktorým
Veliteľstvo mne sverené vrchné,
Ctia vo tebe Ivanovho syna,
Bijú čelom ti v osobe mojej.
(Klakne a dotkne sa čelom zeme, potom vstane.)
Poď, upotreb poddanskú ochotu
Na dobytie dedičného trónu.

OTREPIEV:
Milosť moja tebe predovšetkým
A všetkému vernému vojenstvu.
Použijem tú jeho oddanosť,
Povediem ho proti pochytivším
Sväté moje dedičstvo zlodejom.

BASMANOV:
Jedného z nich tu ti predstavujem.
Jatý vojskom v plen Ivan Godunov.

NIEBORSKÝ:
A ty prečo nebiješ, Ivane,
Zákonnému gosudaru čelom?

IVAN:
Zákonný gosudar sedí v Moskve.

OTREPIEV:
Nevieš, že tvoj život v ruke mojej?

IVAN:
A ty nevieš, že nie sú myšlienky
Ani moje, ani ničie v svete?
Prizri sa tým tvojím poklonníkom
A obadáš, ako preletuje
Cez ich prísne tváre chytrý úsmech.
Maj sa predo ľuďmi na pozore,
Ktorí ináč myslia, ináč vravia,
Prevodia hru ošemetnú s pravdou.

MOSAĽSKÝ:
A kto tu ľstec, ty potomok murzu?

TATEV:
Zastreliť ho, miešateľa jedov.

BOROŠIN:
On ubil s Borisom Dimitrija.

IVAN:
Teda ubil. Nuž podriekol si sa.
Hnev ti vyrval mimo vôle pravdu.

BOROŠIN:
Mal som rieknuť: chcel ho sniesť so sveta.

IVAN:
Nie si ešte majster vo pokrytstve.
To však príde, a za ním pokánie.

VOJAK 1.:
Pribudlo päťtisíc Záporožcov.

OTREPIEV:
Sláva chrabrým, hrdinským kozákom.

VOJAK 2.:
I sedliaci z komárnickej vlasti.
Žiadajú zbroj, by ti mohli slúžiť.

OTREPIEV:
Vyjdem ku nim. Tohoto odveďte
A dajte mu guľku v zradné čelo.

Opustili nás poľskí priatelia;
Zato idú verní ruskí ľudia
Ku svojemu dedičnému cáru.
Dobre tak. Dajú si cára sami.

Leží. Na zdar našeho podniku.

VŠETCI:
Sláva cáru nášmu Dimitriju!

NIEBORSKÝ:
Postoj! Nenes kalich tento k ústam.
Daj ho vypiť mníchovi.

OTREPIEV:
A prečo?

NIEBORSKÝ:
Len mu ho daj vypiť, ide práve.

LEONID:
Právo tvoje k rosijskému trónu
Iste sväté, gosudar Dimitrij!
Lebo sám boh bojuje za teba.

OTREPIEV:
Na skorý náš, Griško Otrepieve,
Príchod v Moskvu.
(Podáva mu pokál.)

LEONID:
Som trochu nemocný.

OTREPIEV:
Práve preto. Pi, bude ti lepšie.

LEONID:
Nemožno mi ničoho požívať.

OTREPIEV:
Toto musíš.

LEONID:
Aspoň druhý pohár.
Zo cárskeho piť nezasluhujem.

OTREPIEV:
Z mojeho piť musíš, lebo ty môj
Najvernejší tovariš.

LEONID:
Ďakujem.
(Odpije trochu.)

OTREPIEV:
Pi až na dno.

LEONID:
Žiadaš ma usmrtiť?

OTREPIEV:
To tak málo ako ty mňa. Vypi!

LEONID:
Dobre.

OTREPIEV:
Povedz teraz, koľko ti sľúbil ten
Moskovský za môj život otravač?

LEONID:
Daj už pokoj. Mám dosť.
(Odíde.)

OTREPIEV:
Ha, podliaku!
Slúžil si dvom pánom. Ten Godunov
Je nešťastný so svojimi jedmi.
Toho som už tretieho ulovil.

BASMANOV:
Sám pri sebe len dosiahol zámer.

OTREPIEV:
Dám podliaka spáliť a prach jeho
Hnusný zožrať sviniam s otrubami.