ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

GRIGORIJ:
Šesť už tomu liet, čo noha moja
Nešliapla na kremeľské tie prahy.
Čo chce teraz so mnou zase Boris?

IVAN:
Čo! Grigorij, nevieš, čo sa deje?

GRIGORIJ:
Vystupuje z hrobu urazený
Dimitrija tieň.

IVAN:
Nespomínaj už,
čo sa stalo a viac neodstane:
Ale prilož pri nebezpečenstve
Domu nášho i ty taktiež ruku.
Komu sa má sveriť, jestli nie nám,
Obkľúčený všade zradou, Boris?
Celé jeho trpké panovanie
Je len zápas so zlomyseľnými.
Všetky svoje vysoké schopnosti,
Ktoré mohly by zvelebiť cárstvo,
Vynaložiť musí k odrážaniu
Nápastí,^[7] by obsedel na tróne.

GRIGORIJ:
Dodaj k tomu, že všetky dôchodky
Gosudarstva nakladá k úplate
Najpodlejších, by striehli za krokmi
Ušľachtilých, ktorí nie sú ešte
Vo kláštoroch alebo žalároch.
To je, čo som predvídal a prečo
Odporoval som jeho úmyslom.
Na prestole zločin sa trpieva
So škripením zubov. Kto pochvátil
Ním vrchnú moc,^[8] musí byť tyranom.
A ako je tyran proti všetkým,
Tak zase všetci proti tyranovi.

IVAN:
Uznávam to, trpkou poučený
Skúsenosťou. Hovoril si pravdu.
Bodaj by sme ťa boli slúchali!
Čože ale nám počať už teraz?
Boris musí držať sa na tróne
Ako môže, bo krok so prestola
Vedie prosto na popravné miesto.
A my osud svoj od Borisovho
Odlúčiť konečne nemôžeme.
Ako s Marfou padli všetci Nahí,
Tak s Borisom padnú Godunovci.
Slúž mu verne, lebo náš si. Ide.

BORIS:
Grigorije! Tys’ dávno nebol tu.

GRIGORIJ:
Pre mňa miesta niet, kde slovo moje
Nič neplatí.

BORIS:
Rozhodnutie pri mne,
Rada bola vždycky i pri tebe,
Pokiaľ si sa sám z nej nevylúčil.
Nevedel si o veľkom tajomstve?

GRIGORIJ:
Nie viac nežli čo celá Rosia.

BORIS:
Ty vždycky ten spurný, tvrdohlavý.
Pôjdeš sbierať vojsko do Sieverska.^[9]

GRIGORIJ:
Poslušnosťou som ti zaviazaný.
Jestli ako obecného pošleš
Vojína ma, pôjdem bez odporu;
Za vodcovstva česť ďakovať musím.

BORIS:
Nič teda ti naskrz nezáleží
Na cti, moci, sláve Godunovcov?

GRIGORIJ:
Tú som chcel zachovať nedotknutú.
Vykonali ste bezo mňa nečin,
Nuž neste i následky bezo mňa.
Boli vtedy ste neohrození,
Trepete sa teraz pred paholkom.

BORIS:
Naposledok i ja rieknuť musím:
Ten, kto nie je so mnou, proti mne jest.
Chcem vedieť, či priateľa mám v tebe,
Grigorije, či mám protivníka?

GRIGORIJ:
Ani jedno ani druhé, Boris.
Nie za teba som, nie proti tebe.
Tamto bráni sľub, toto pokrvnosť.
Som a chcem byť nečinným zriteľom.^[10]

BORIS:
To mi nie dosť. Žiadam spoludejstvie.^[11]

GRIGORIJ:
Hrdlo môžeš mať, nie spoludejstvie.
(Odíde.)

BORIS:
Utešená vec takí príbuzní!
Najostrejší on pozorovateľ,
No najtrpší môj posudzovateľ.
Zabezpečiť sa mi pred človekom.
Vstrčím ho do najodľahlejšieho kláštora.

IVAN:
Chráňboh takej náhlosti.
Dosť už bolo tých žiaľnych obetí.
Neradno ich počet rozmnožovať,
Príbuznými zvlášte. Čo povie svet,
Keď ťa uzrie stíhať i príbuzných?

BORIS:
Čože ale robiť? Trpká nutnosť.
Keď tak v oči, ako mimo očí?

IVAN:
Grigorija treba znať, Borise.
To je duša naskrze poctivá.
Hovorí ti trpké v oči pravdy;
Ináče však nikto ešte slova
Nečul z jeho úst popudlivého.

BORIS:
Nech sa teda leskne tu nečinne
Svetlom naším. Pošlem Mstislavského.
Ty iď k hosťom. Ukáž sa veselým.
Nezjav ničím, že nám vystúpenie
Samozvanca robí dáku starosť.
Skrývam to i pred ženou a deťmi.
Strach náš bol by nádejou zlovoľných,
Bol by heslom im ku planej zrade.
Panujeme, pokiaľ sa nás boja;
Keď počneme báť sa my, zhynieme.
Preto dávam častejšie zábavy,
Preto som i dnešnú usporiadal.
Chcem tým vzbudiť vo národe myseľ,
Že pohŕdam i lživým Žigmundom,
I chatrným jeho samozvancom.
Ukážte sa teda veselými.
Dvoriani sú lživí. Budú zradne
Šetriť každé tvárí vašich hnutie.
Kde zlej vôle niet, jest aspoň slabosť;
A pokúšať slabosť nie je dobre.

IVAN:
Učiním si všemožné násilie.
(Odíde.)

BORIS:
Súd boží počína nado mnou.
Mstiteľa mi desného vzbudil v tom,
Na koho som nikdy nepomyslel;
A poslal mi ho vo hneve odtiaľ,
Odkiaľ nikto ho neočakával.
Kto by sa bol nazdal, že z Haliče
Vyjde strašný mstiteľ Dimitrija?
Desím sa ho. Ja samodržiteľ
Rosie sa desím nečestného
Bohoodstupníka,^[12] bo nie je sám.
S ním sú, tuším, všetci nespokojní:
A k tým celá náleží Rosia.
To zahovor, sprisahanie, zrada.^[13]
Samozvanec je nástroj spiknutých,
Ich vynález, ich lož, ich strašidlo.
Koho pošlem v ústrety holomku?
Bo neverím nikomu. Bojím sa,
Že mu prišlem nových prívržencov.

BORIS:
Dostal, tuším, si odpoveď z Litvy
Na pastierske listy,^[14] patriarcha.

JÓB:
Odpoveď je tá, že kňaz Ostrožský^[15]
Podržal i poslov vo väzení.

BORIS:
Tak? To teda nebude pôsobiť.

JÓB:
Povedal som, že je to vec márna.
Duchovenstvo litevské^[16] je zčasti
Odcudzené nám skrze úniu,
Zčasti hrôzou ustrašené poľskou.

BORIS:
Pôsobiť nám aspoň cez domáce.
Nech vyhlási na brodiagu^[17] kliatbu.

JÓB:
Žiadaš uviesť sám vo známosť ľudu,
Že sa dakto hlási ku prestolu?

BORIS:
Cítim váhu slov tých, lež čo robiť?

JÓB:
Sbierať vojsko, obsadiť hranice.

BORIS:
V Livnách pluky pod Šeremetevým.^[18]
Chcem poslať i kňaza Mstislavského
Sbierať nové vo prediely južné.
Počkám ale prve Ogareva.
Poslal som ho vo Krakov doznať sa,
Či chce pokoj a či vojnu Žigmund?

JÓB:
A ty o tom ešte pochybuješ?
Pochybuješ, keď slávnostne prijal
Samozvanca a uznal ho cárom?
Keď mu sumy vykázal k výžive
A dôchodky ku vedeniu vojny?
Keď zbrojiť sa zaňho velel pánom?
Keď i Krymcov navráva k nájazdu?
Zo všetkého toho nevysvitá
Ešte dosť, čo ďalej mieni činiť?
Keď sa tážeš ho, či chce mať pokoj,
A vidíš, že skutkom počal vojnu,
Tým len novej mu dávaš smelosti.
Lebo z toho súdi, že sa bojíš.
Škoda slova s mužom vierolomným.
Vojne nikdy nevyhneš ináče,
Nežli keď moc rozvinieš velikú.
Jeden vojak proti nemu v poli
Znamená viac než tisíc vyslanstiev.

BORIS:
Počujeme hneď. Ogarev ide.

BORIS:
No, ako tam? Ruší Žigmund pokoj,
Ktorý zaprisahal na dvadsať liet?

OGAREV:
Slovom nie, lež skutkom ruší, pravda.
Skladá všetko na veľmožných pánov,
Keď ich on sám vybídol k nájazdu.
Hovorí, že jemu nič do toho,
Kto moskovskom sedí na prestole;
Brodiagu však uznal Dimitrijom.

BORIS:
A kde tento?

OGAREV:
V Kijeve, gosudar.

BORIS:
Ako silný?

OGAREV:
Asi desaťtisíc;
Väčia však časť otrhaná svoloč.

BORIS:
Ich vodcovia?

OGAREV:
Dvoržický, Nieborský,
Fredro, Svirský, Ratomský, Korela,
So družinou každý i zástavou
Vlastnou, potom on sám s Mníškovými.

BORIS:
Čo za muža?

OGAREV:
Obratný a smelý.
Vládne koňom ako nikto iný,
Má známosti vojenáčelníka.

BORIS:
Odprisahal vskutku pravoslávie?

OGAREV:
Sám za seba i za celý národ;
Pririekol nás písmom pápežovi.

JÓB:
Večným mu v tom zostane dlžníkom.

BORIS:
A či nachádza oklamník viery?

OGAREV:
Všeobecnej, až po samú Moskvu.

BORIS:
Pošli teda všetci od rozumu?

OGAREV:
Pri zlej vôli ľudu prevolania
Samozvanca pôsobia náramne,
Rozširujú sa rýchlosťou blesku.
Národ strká dohromady hlavy,
Pripovedá si o divných cestách,
Akými bol spasený Dimitrij,
A o skorom jeho nastolení.
Kto neverí ohavným nešvarom,
Padá v nebezpečenstvo života.
Vo Sieversku však žije duch Litvy.
Rozsievané semeno mäteže
Pôdu všade nachádza úrodnú.

BORIS:
Vybijem ja im z kotŕb šialenstvo.

OGAREV:
Prijmi ešte zvesť o Pychačevu.

BORIS:
Zradca ten u samozvanca, či tak?

OGAREV:
Samozvanec ho dal vo Sambore
Zastreliť, že svedčil proti nemu.

BORIS:
Óvi! Toho som sa nespodieval.

OGAREV:
Lež ináče zachoval sa Chruščov.

BORIS:
Toho som vystrojil ku kozákom.

OGAREV:
A títo ho jali a priviedli
Sviazaného predo samozvanca.

BORIS:
Taký teda duch medzi kozákmi?

OGAREV:
A čuj, aká podlosť u Chruščova.
Na kolená padol pred razstrigom,^[19]
Sľuboval mu úplnú poddanosť,
Uisťoval, že ho s dychtivosťou
Očakáva celý národ ruský;
Že ty nesmieš ani hotoviť sa
Proti nemu, lež len pod zásterou
Krymskej vojny shromažďuješ vojsko.

BORIS:
Ha, ten podliak!

OGAREV:
I Borošin poddal
Samozvancu sa samopätnásty.

BORIS:
Od toho som iného nečakal.
Uzrú oni, vo čo sa vydali.
S vyriadením tvojím som spokojný.
Ale slúchaj! Čo si mne povedal,
O tom nesmie žiadna počuť duša.
Ako rád máš hlavu, tak ostríhaj
Vo hlbinách toto verných si pŕs.

Ó že nedal nám panovníkom boh
Čítať v srdciach! Klamem sa pri všetkých,
Ktorým verím, i ktorým neverím.
Pychačev od hnevu prchol môjho
A postúpil za mňa mučeníctvo;
Chruščova som poslal ku kozákom
Zo dôvery zvláštnej, a zradil ma.
Už niet žiadnej o tom pochybnosti,
Že ma zradcov obkľučujú siete.
Žigmund dobre vie, nač sa spolieha.
Ľasi by sa neopovážili
Vstúpiť v naše prediely s paholkom.
I Ogarev ten mi podozrelý.
Líči veľmi živými farbami
Samozvanca schopnosti i mätež.
Či nestojí vo porozumení
I on taktiež so sprisahanými?
Či nebol na slovo so razstrigom?
Či nie preto hovorí tak prudko,
Aby ma vystrašil, buď od vinných
Inam moju obrátil pozornosť?

JÓB:
Gosudar! Tys’ podozrievavý nad
Všetku mieru. I samu ochotu
Vykladáš na zlú každému stránku.
Je potom div, keď sa rozširuje
Tá o tebe povesť, že sa bojíš?
Dodávaš tým cudzincom smelosti,
Zrady budíš myšlienku vo svojich.
Načo sami neboli by prišli,
Ku tomu ich nútiš podozrením.

BORIS:
Vo krútňave zrady a vzájomných
Osočení neviem komu veriť.

JÓB:
Nepestuj sám neresť túto dvorov.
Bolo by ti lepšie nedoznať sa
O každom, ktoré kde padne, slove.
Doznávaš sa i o nebylinách.^[20]
Vyzvedači, aby sa hodnými
Ukázali mzdy, podávajú ti
I klebety lživé, skutočné však
Spotvorujú, zveličujú ľstive.
A čo z toho všetkého? Pred tebou
Trasú všetci sa, ty pred všetkými.

BORIS:
Neznať cesty vrahov nebezpečné,
A oni ma obkľučujú všade.
Zrada sedí vo srdci každému
A nevďačnosť. Čo prijal dobrého,
To neberie ani do počitu:^[21]
V čom však zchybly mu veľké nádeje,
Za to chová zášť nezhasiteľnú.
To nešťastný údel panovníkov!
A rodzení tú aspoň výhodu
Majú pritom, že nepríde na um
Nikomu ich potupné svrhnutie;
Pri nás povýšencoch jest i toto.
Videli nás nebyť, čím sme teraz;
Myslia teda, že môžme nebyť zas.

JÓB:
Pravda. Ale to bolo povážiť
Prv, než výšky si dosiahol tejto.

SEMEN:
Marfa, mníška-cárica, vo dvorci.

BORIS:
Pre ňu miesto v Devičom kláštore.
Prve ale nech vstúpi na slovo.

Ona musí byť vo rukách našich,
Bo svedectvo jej má veľkú váhu.
Dajú sa i zvleky Dimitrija
Priviezť^[22] v Moskvu, aby ľud na vlastné
Videl oči, že je iste mŕtvy.
S Marfou ty prv prehovor samotný.
Ulaskaj ju, ako vieš najlepšie,
A viď, či niet dákych pri nej znakov
Srozumenia so sprisahanými.
Zaobejdi ju tak opatrne,
Pozoruj tvár, hlas jej i posunky.
(Odíde.)

JÓB:
Nešťastný muž! On si je sám trestom.
Mátoha ho vlastného svedomia
Neprestajne desí a uvlieka
Do väčších vždy a väčších nesnádzí.
Obáva sa i toho, čoho niet,
A tým činí, že prichádza vskutku.
Ja ho musím, pre dobro otčiny,
Poddržiavať na červotočivom
Strome tom, na ktorý sa vydriapal,
Dokiaľ búrka nezlomí ho pod ním. —
Tu márnosti jeho žertva žiaľna.

JÓB:
Trpký osud tvoj, cárica-mníška,
Zmierňuje sa. Po štrnástich letách
Vyhnanstva sa navracuješ zase^[23]
Od kraj sveta, kde príroda večnou
Krehne zimou, vo paloty tieto,
Ktoré vo dňoch blažších uznávaly
Svojou teba poveliteľkyňou.^[24]

MARFA:
Jest mi pravým tajomstvom, ako ste
Na hriešnicu sa rozpomenuli,
Ktorá mala tú velikú vinu
Následníka prestola byť matkou.

JÓB:
Obmäkčilo sa dobrotivého
Gosudara proti tebe srdce.

MARFA:
Práve to je, čo nepochopujem.

JÓB:
Uznal, že cez mieru prísne s tebou
Naložené.

MARFA:
To nevysvetľuje.

JÓB:
Prišla k tomu aj istá udalosť,
Ktorá spolu vás priblížiť musí.

MARFA:
Túto žiadam znať.

JÓB:
Znáš ju už, tuším.

MARFA:
V presmutný ten hrob živých na Vykse
Žiadne ku mne neprenikly zvesti.
Celý môj svet boly štyri steny
A jediní tovarišia slzy.
História mojeho života
Bola tatáž každý od boha deň.

JÓB:
Neriekol ti nič tovariš cesty?

MARFA:
O kom?

JÓB:
O haličskom samozvanci,
Čo vydáva sa za Dimitrija.

MARFA:
Dimitrija?

JÓB:
Za syna tvojeho.

MARFA:
Ha! Už chápem Borisovu lásku;
Viem, prečo ste spomenuli na mňa.
Ktokoľvek je, boh nech mu pomáha.
Je nástrojom mstiacej ruky božej.

JÓB:
Musíš ale vedieť, že oplan ten
Je prchlý mních a podlý paholok.

MARFA:
Ktokoľvek je, mstiteľ je; nech žije!

JÓB:
A znesieš to, aby prznil meno
Syna tvojho a teba zval matkou?
Či nahradí ti to stratu syna?

MARFA:
Aspoň pomstí.

JÓB:
Rozmysli si lepšie.
Nepopudzuj nakloneného ti
V opravdivej láske gosudara.
V jeho ruke osud tvoj. Hľa, ide.

BORIS:
Aj, počestná cárska odšelnica!^[25]
Pokladám za šťastnú dobu túto,
Keď mi dané opraviť milosťou
Prísnosť práva neuprositeľnú.
Chcem zahojiť rany srdca tvojho.
Cárskej budeš požívať výsluhy
A cárskej cti v Devičom kláštore
So všetkými pohodlnosťami.
Ja a deti i manželka moja
Budeme v tom hľadať svoju rozkoš
Učiniť ti tu život príjemným.

MARFA:
Ďakujem. Si príliš dobrotivý.

BORIS:
Pominulo zlé, nastalo dobré.
Nemysli viac na to, teš sa z tohto.

Teplo mesiaca. Vylapils’ dačo?

JÓB:
Nevie nič o ničom ako decko.

BORIS:
Lež s radosťou prijala zvesť, či nie?

JÓB:
Predstaviť si môžeš.

BORIS:
Musí vydať
Verejné mi pred ľudom svedectvo.
Ty ju hľaď odobriť, patriarcha.

JÓB:
Činím snáď viac, než by som mal činiť
Pre bezpečnosť a pokoj dŕžavy.
(Odíde.)

BORIS:
Ten jediný má moju dôveru;
Iní všetci pokrytci a lsteci.
Preto musím tak nastrojiť veci,
Aby každý striehol nad inými
A sám zase bol strežen od iných.
Osobu však svoju sverím Nemcom.
Teraz musím zrobiť si násilie,
Ukázať na tvári jasnosť slnca,
Keď vo duši vrú šedivé chmáry.
Lebo idú moji šumní hostia.

MÁRIA:
Žiadal si nás, tu sme ti Borise.
Lež ty si akýsi zamyslený.
Tá výprava poľská predsa musí
Vážnejšia byť, nežli mi povedáš.

BORIS:
Ničomnosti! O Dimitrijovi
Každé decko vie dobre, že zomrel.
Keď však lživý Žigmund ráči hľadať
Zádrapku, stalo sa to už neraz,
Že Rosia poslala s hlavami
Krvavými Ľachov, odkiaľ prišli.
Iď, zabávaj hostí. — Maržerete!

Víno ľuďom rozväzuje jazyk,
Vynáša najavo hnutie srdca.
Dobre teda pozoruj. — Mosaľský.

Ty, Mosaľský, pôjdeš do Putivľa.
Pevnosť táto pohraničná musí
Zásobiť sa potravou i mužstvom.
Je prvá na rane nájazdníkom,
Jestli vstúpia vo prediely naše.

MOSAĽSKÝ:
A Saltykov?

BORIS:
Zostane na mieste,
Ale ty dáš pilný naňho pozor.
Náhle zbadáš dačo najmenšieho,
Uväzníš ho, vzav plnomocenstvo.

MOSAĽSKÝ:
Upotrebím ho verne, gosudar.

BORIS:
(ku všetkým)
Teraz už som ku službám všetkým vám,
Vzácni moji a premilí hostia.
Pusťme stranou všetky naše péče
A povoľme krátkej veselosti.
Buďte všetci mi hodne veselí,
Vezmite si úplnú slobodu.

MÁRIA:
Vzácni hostia chcú byť tak láskaví,
Vypočuť tú vlasteneckú pieseň,
Ktorú složil najnovšiu cárovič.

BORIS:
Ak bude to milé spoločnosti,
Zaspievajte, deti.

VŠETCI:
Spievať! Spievať!

SPEV SBOROVÝ:
Ťažké nosila Rosia putá,
Skľučovala ju nevôľa krutá,
Kňazi jej mreli týraní:
Teraz slúchajú naše rozkazy,
Ktorí nám kládli reťaz na väzy,
Naši už krotkí poddaní.

Čímže si klesla otčina biedna?
Že si sa v časti rozpadla jedna,
Padlas’ do moci Mogolov.
A čím si vstala, vzlietla ku sláve?
Že si sa k jednej priznala hlave,
Na zdar spoločných mozoľov.

Rosia vidí, že vernosť k cáru
Nesie každého podmienku zdaru;
Neustúpi viac podvodu.
Svojím chce slúžiť mužom venčaným,
By neslúžila cudzincom planým;
V poddanstve hľadá slobodu.

Dosť má Rosia sily i blaha
Odraziť všetky útoky vraha,
Len nech je svorná vo sebe;
Nikto ju zvonku viacej neskruší,
Pokiaľ sa sväzok jednoty duší
Neurve na jej pohrabe.

Rosia vládne vším, čo národy
Na chlum najvyššej slávy privodí,
Len ošemetnosť preč od nás.
Jedna krušieva začasto chvíľa,
Čo snaha vekov nashromaždila,
A zriedka vstáva mŕtve zas.

VŠETCI:
(s potleskom):
Sláva! Pekne, výtečne, cárovič!

BORIS:
Pekne bude, keď, čo milé počuť,
Vyplníme skutkom, kňazi moji.