ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

GLIEB:
Chrám tento Michajla archanjela
Ustavične plný poklonníkmi.

TIMOVSKÁ:
Poďme i my, Gliebu, pokloniť sa
Svätým zvlekom dŕžavského chlapca,
Ktoré za liet štrnásť nezotlely.

GLIEB:
Kto vie, či to telo Dimitrija?
Človek teraz nevie, čo má veriť.

TIMOVSKÁ:
Veď tak. Tohto priviezli z Ugliča
A pejú mu čestne večnú pamäť;
V predielach však južných gosudarstva
Zaujíma cárovič Dimitrij
Mestá jedno za druhým i tvrdze.
Lživé sú alebo mošti tieto,^[26]
Alebo ten, čo prišiel z Haliče.

GLIEB:
Tento musí mať zjavné dôkazy,
Keď sa hrnú k nemu poľskí páni,
Naši kňazi, mešťania, sedliaci.
Sám Mosaľský, ktorý bol poslaný
Proti nemu, vydal mu Putivľ,
Sviažúc odporného Saltykova.
Boh pomáha zjavne príchodziemu.
Poddaly sa mu už: Jelec, Livny,
Kromy, Oskoľ, Volujky, Voronež,
Černigov, Rylsk, Borisov, Bielgorod,
Moravsk. Ide víťazne ku Moskve.
Vojvodcovia cárski ustupujú.
Prechvátil i zásielku peňazí.^[27]

TIMOVSKÁ:
Je to vraj pán veľmi dobrotivý
A sedliakom zvlášte naklonený.
Sľubuje nám značné poľahčenie.
Sosníme z nás ťažké to bremeno,
Ktoré na nás uvalil Godunov.
Predtým mohol si aspoň menšieho
Voliť sedliak trýznený tyrana:
Teraz, hoc ti kožu svlečie bojar,
Trpieť musíš, si vlastníctvom jeho
Nie ináče ako kúpený vôl.

GLIEB:
Ba sľubuje odpustiť nám vcele
Panštinu. Tu jeho prevolanie.
(Vytiahne písmo.)
Preto nech mu pomáha Hospodin.

TIMOVSKÁ:
Skry to písmo. Tu Ekaterina,
Rodná sestra cárice Márie.

EKATERINA:
Iďte i vy modliť sa pri svätých
Cároviča Dimitrija moštiach.
Modlite sa, by zahanbil toho
Boh, čo mena jeho nadužíva.
Tu vám na česť jeho päťsto rubľov.

GLIEB:
Ničím toho sme nezaslúžili.

EKATERINA:
Len vezmite.

TIMOVSKÁ:
Lež nevieme začo.

EKATERINA:
Zjavil sa mi oslávenec vo snách
A velil mi pomodliť sa ráno
Pri telesných jeho pozostatkoch;
A potom dať päťsto rubľov tomu,
Koho zočím pri dveriach chrámových.
Považujte toto za dar jeho.

GLIEB:
(vezmúc):
Keď tak, poďme, Timovská, oboriť
Na tváre sa pred svätými zvleky.

EKATERINA:
Čujte napred, čo vám chcem povedať.
Keď vás svätý mládenec požehnal,
Učinil to bezpochyby preto,
Aby vy ste oslávili jeho.

GLIEB:
Velebiť ho chceme až do smrti.

TIMOVSKÁ:
U mňa lampa pred obrazom jeho
Nevyhasne.

EKATERINA:
Dobre, ale nie dosť.

TIMOVSKÁ:
Povedz, čo nám možno zrobiť viacej?

EKATERINA:
Nachádzajú sa ošemetníci,
Ktorí veria vedenému Ľachmi
Kacírovi, nedávajú však česť
Istinného Dimitrija moštiam.
Osláviť by teda nám ich divom.

GLIEB:
To jediný boh môže učiniť.

EKATERINA:
Môžme i my.

TIMOVSKÁ:
Ako, bojarina?

EKATERINA:
Učiníte sa načas lazarmi,
A tu svoje dosiahnete zdravie.
Maličká lož. Viete? Lež záslužná.
Dobrý skutok u boha i ľudí.

GLIEB:
Chápem. Učiníme to, Timovská?

TIMOVSKÁ:
Za päťsto nie.

EKATERINA:
Chcete teda s božím
Uhodníkom trhovať?

TIMOVSKÁ:
Kto má ísť
V peklo, idiž aspoň na paripe.

GLIEB:
No, veď pani tiež nebude hľadieť.

EKATERINA:
Ešte toľko.

GLIEB:
Málo, bojarina.

EKATERINA:
Ešte tisíc rubľov.

TIMOVSKÁ:
Hľadaj iných.

GLIEB:
Bojarina dá ešte po tisíc,
Ta už potom zrobíme, čo žiada.

TIMOVSKÁ:
Dosť lacino, ale nech už bude.

EKATERINA:
Lež tajomstvo nikomu nezradiť.

GLIEB:
Vlastná naša to žiada bezpečnosť.

EKATERINA:
Jeden chromý z vás a druhý slepý.

GLIEB:
A kedy chceš, aby stal sa zázrak?

EKATERINA:
Tejto chvíle. Iďte sa pripraviť.

Šelmy tie ma natiahly statočne.
Povedá sa, že u sedliaka niet
Rozumu; ba jest ho dosť na fígle.
Pochopili okamžite, v čom vec,
A nesnádze použili moje.
Videli, že nazpät už nemôžem.
Keby aspoň držali potom pysk.

ŠUJSKÝ:
Máš dakoho, žena?

EKATERINA:
Jest, Dimitrij.
Div sa stane, náhle príde Marfa.

ŠUJSKÝ:
Ja síce v tom nezakladám mnoho.
Gosudar sa lapá vecí márnych.
To však, čo by prospelo, nečiní.
Vystavuje kosti Dimitrija
Na odiv, dáva kliať samozvanca,
Vedie borbu s klebetami ľudu:
Nespechá však oduševniť chabé
Prítomnosťou osobnou vojenstvo,
Lež posiela do poľa bojarov,
Imž neverí a veriť nemôže.

EKATERINA:
Chráňboh toho. Mohla by s odchodom
Jeho v Moskve samej povstať mätež.

ŠUJSKÝ:
K prostriedkom by siahnuť výdatnejším.

EKATERINA:
A akým?

ŠUJSKÝ:
Jedu.

EKATERINA:
To už sprobované.
Vyslaní sú hneď zpočiatku štyria,
By zničili buď jedom, buď nožom
Čudný hnevu nebeského nástroj;
Neurobil však žiaden ničoho,
Dva z nich prchli ku samozvancovi.

ŠUJSKÝ:
Neustávať v tom, až sa podarí.
Bolo by ku tomu zvoliť mnícha.
Oni majú strach predo razstrigom.
Boja sa, že im povýši jasle.^[28]
Tu hľa jeden z čudovského domu.
Sprobujem s ním.

ŠUJSKÝ:
Modlíte sa dobre, Nikifore,
Bo víťazí ten váš bývalý brat.
Ak dosadne, svitnú vám dni blahé.

NIKIFOR:
Ako myšiam so príchodom mačky.
Prchlý mních nebude priateľ mníchov.

ŠUJSKÝ:
A čo by si mu urobil vtedy,
Jestli by tak ozaj porval cárstvo?

NIKIFOR:
Touto by som sklal rukou kacíra.

ŠUJSKÝ:
Pozde vtedy. Teraz skorej možno.

NIKIFOR:
Bez peňazí nič.

ŠUJSKÝ:
Budú. Príď večer.
A odmena skutku — rozumie sa —
Úrady, česť, sláva a bohatstvo.

NIKIFOR:
Dobrý skutok sám v sebe odmenou.
Odstupník zapredal cirkev Ľachom.

BORIS:
Menom cároviča Dimitrija.

TIMOVSKÁ:
Nevidím, ach, môj dobrodinca.

BORIS:
Otec všetkých biednych.

TIMOVSKÁ:
Hospodine!
Teda sám gosudar dobrotivý.

BORIS:
A či dávno utratila si zrak?

TIMOVSKÁ:
Narodila som sa, ach, bez neho.

BORIS:
(dajúc almužnu Gliebovi).
I ty taký od narodenia?

GLIEB:
Vo dvadsiatom až roku života
Pokrčil mi krutý hostec údy.

BORIS:
Ľútosť mám nad vami biedňatami.
Pomodlite sa u svätých zvlekov
Dimitrija, keby sa zmiloval
Boh cez jeho prímluvu nad vami.
Mnohé sa už staly vyliečenia
Podivné pri svätých pozostatkoch.

MOLČANOV:
To bude bezmála nastrojené,
Ščekine.

ŠČEKIN:
Tak sa vidí, Molčanov.
A už táto verejne vzdávaná
Moštiam úcta pre nás povážlivá.
Kto uverí nášmu Dimitriju,
Keď Moskva sa tomuto tu klania?
Dejstvie^[29] fígľa tohto by nám zmariť,
Zadať proti jedu nám kazijed.

MOLČANOV:
Vyhlásiť za lživé mošti tieto?

ŠČEKIN:
Nie doprosta. Chlapec zarezaný
Miesto cároviča bol nevinný.
Tento obrat dať myšlienkam ľudu.

MOLČANOV:
Dobrý nápad. Rozsejme toto hneď
Vo nádeji úrody semeno.

ŠČEKIN:
Čiňme ale, aby nezbadali,
Že sme lovy zamysleli na nich.
Shovárajme sa len medzi sebou.

MOLČANOV:
Vysvetli mi tajomstvo to, otče.

ŠČEKIN:
Čo ťa nepokojí, synu drahý?

MOLČANOV:
Jedni tvrdia, že spasený divom
Ide prestol zaujať Dimitrij:
Iní však tu klaňajú sa mŕtvym
Jeho zvlekom. Ktorí majú pravdu?

ŠČEKIN:
Oba, synu.

MOLČANOV:
To nemožno, otče.

ŠCEKIN:
I možno je, i tak je, môj synu.
Cároviča Dimitrija iste
Vytrhol boh z rúk planých ubijcov,
A iste sú zvleky tieto sväté.

MOLČANOV:
Ako, keďže nie sú Dimitrija?

ŠČEKIN:
Bo padnuvší miesto neho chlapec
Bol svätý ako tie nemluvniatka,
Ktoré zbil Herodes v Betleheme.

MOLČANOV:
Otče! Ty si rozlúštil záhadku,
Na ktorej si mnohí lámu hlavu.

MARŽERET:
Vy tu, a vo chráme stal sa zázrak.
Slepí vidia a kulhaví chodia.

Parbleu, to ti bolo nastrojené.

RÓZEN:
Ale Olymp ruský stane sa zas
O jedného polboha bohatším.^[30]

MARŽERET:
Pri cárici však sklamal sa Boris.
Myslel, že chrám oborí nárekom,
Keď privedie ju ku trupu syna:
Ona však ti tam stojí pri rakve
Ako Lótka, premenená v kameň.

RÓZEN:
To jej pomsta. Zdržuje sa plaču,
Aby zámer zničila Borisov.

MARŽERET:
Ani sám bych ináč neučinil.
Ale pôjde, odkiaľ prišla, nazpät.
Dnes prestanú všetky zdvorilosti.

RÓZEN:
Teraz bude, čo bude. Tu idú.

GLIEB:
Ďaky tebe, boží uhodníku!
Večné, večné, nekonečné ďaky.

TIMOVSKÁ:
Klaňajte sa ľudia, klaňajte sa
Zvlekom cároviča Dimitrija!
Ďakujte, že nám tak mohutného
Dal Hospodin v ňom orodovníka.

JÓB:
Pravoverní kresťania! Dávid kráľ
Praví: Divný boh vo svätých svojich.
To sme teraz na vlastné videli
Oči všetci, keď na primlúvanie
Svätého mládenca Dimitrija
Uzdravil u zvlekov jeho týchto.
Pristúpili ku nim jak lazari,
A odišli od nich uzdravení.
Ja to vnesiem na večnú pamiatku
V letopisy, vy zvestujte všade.
Bo nato boh učinil div tento,
By priviedol k rozumu zblúdilých,
Aby neverili podvodníku.
Poslúchajte duchovný súd o ňom.

NIKIFOR:
„Jeho svätosť patriarch a celé
Pravoslávne ruské duchovenstvo
Majú toho úplnú istotu,
Že ten, ktorý si sám osobuje
Cároviča Dimitrija meno
A pod menom tým múti Rosiu,
Je uprchlý mních Griška Otrepiev.
Uskočiac zo dvora patriarchu,
Napred zbíjal on medzi kozákmi,
Potom paholčil u poľských pánov,
Bol chatrným koňušným Mníškovým.
Pretože chce vydať gosudarstvo
Poliakom a cirkev jezuitom:
Vyslovuje sa nado ním kliatba,
I nad každým, kto by mu uveril,
Zradné jeho napomáhal ciele.“
Ja znám dobre oplana kacíra,
Trestal som ho neraz za výstupky.

ŠUJSKÝ:
A môj brat na vlastné videl oči
Cároviča Dimitrija v rakvi,
Keď sa hrozná udala nehoda.

JÓB:
(Hovorí s prestávkami, keď Marfa mlčí a plače).
Tu i vlastná nebohého matka.
Objav, dcéra najmilejšia, ľudu,
Či v živých, či mŕtvych počtu syn tvoj? —
Povedz, či tvoj bol syn ten mládenec,
Ktorého tu sväté ležia zvleky? —
Osvedč pravdu, vyveď ľud z omylu. —
Rozkazujem ti, cárica-mníška,
Mocou, ktorá mi daná nad tebou,
Nenechávaj ľud vo neistote.

BORIS:
Nedotieraj ďalej, otče svätý.
Nemožno jej hovoriť od žiaľu.
Dojal príliš ju pohľad na máry.
Opatri jej žilu, Reitlingeru.

REITLINGER:
Vzbúrená krv, náramne vzbúrená.
Potrebné čím skorej seknúť žilu
A na jazyk ostrý vesikátor.^[31]

GOLICIN:
Preč! Na stranu! Odstúpte sa spešne!
Zvesť radostná od vojska, gosudar.
Rozhodné sme na Desne víťazstvo
Obdržali^[32] nado samozvancom.
Opustili ho všetci Poliaci
Až na štyri chatrné stotiny,
I Mníšek sa poradil s pätami.

BORIS:
Holomok kde?

GOLICIN:
Vo Sievskom ostrohu.^[33]

BORIS:
Tak vojvodca Mstislavský vykonal
Svoju čestne povinnosť.

GOLICIN:
Odkúpil
Pätnástimi ranami víťazstvo.
Rozhodol ho Basmanov, padnúc v tyl
Nájazdníkom od Novogorodu.

BORIS:
Basmanova povolám do dumy,
K vojsku pôjde kňaz Vasilij Šujský.
Tebe toto buď za zvesť odmenou.
(Zavesí mu svoju retiazku.)
Vzdajme bohu česť za jeho milosť.

MOLČANOV:
Divná vec, keď matka nechce svedčiť,
Že tento tu jej syn.

ŠČEKIN:
A divnejšia,
Keď Nikifor svedčí, že ten nie je,
Ktorý sa ku prestolu domáha.
Nevidel ho, akože teda vie,
Že to prchlý od mníšstva Otrepiev?

MOLČANOV:
Trochu pravdy jest vo rečiach týchto.
Skutočne sa túla po Ukrajne
Zbeh jakýsi s menom Otrepieva.

ŠČEKIN:
To istotne ten, ktorého kľajú.

MOLČANOV:
Hej, Ščekine! To lichá zvesť.

ŠČEKIN:
Lichá.

MOLČANOV:
Pomáhať nám tu v Moskve Griškovi,
Keď sa mu zle vodí na bojišti.

ŠČEKIN:
Ako?

MOLČANOV:
Vznietiť vzburu. Napíšem list,
Že sa vojsko vzdalo Dimitriju.
Tým sa ľahko dá pobúriť národ.
Mätež strhne vo priepasť Borisa
A my potom panujeme s Griškom.