ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

BORIS:
(sám):
Rozhnevaný tiene Dimitrija!
Ty ma stíhaš tu nesmieriteľne
I bdiacich i v nočných videniach.
Bola hrôza ten sen. Odrezaná
Chlapca hlava tisla sa mi poriad
Medzi nohy, chlipkala očami
A škľabila oproti mne ústa.
Ja v úteky cez hory a doly,
Ona všade s desným za mnou krikom:
„Život nazpät, život pýtam nazpät!“
Dať mi nelze, odpovedám v ľaku.
A krvavá hlava Dimitrija:
„Teda život za život, Borise.“
Kto mi povie, či sen tak úžasný
Je znamením, že sa približuje
Odkladaná dlho doba účtov?
A či je plod pobúrenej mysle?
Bo všetko ma nepokojí, desí.
Vojsko je nadmieru neochotné.
Biť sa nechce. Osemdesiattisíc
Mužov šesťsto nemôže kozákov
Vo drevených vybojovať Kromách.^[34]
Vojvodcovia sami javia nechuť,
Neposlušnosť veľmi povážlivú.
Keď im zjavil v tábore radhostskom
Šeremetev moju nespokojnosť,
Že z celého gosudarstva silou
Nevedia preč zahnať nájazdníkov,
Lež len daromnými ukrutnosťmi,
Strieľaním a vešaním sedliakov
Odcudzujú ľud mne, samozvancu
Naháňajú nových prívržencov:
Zakypeli mätežným reptaním.
Ťažobili si, že len samého
Basmanova odmeňujem štedre,
Na ich rany neberiem ohľadu.
Vytýkali mi, že len po chrámoch
Chodím, modliac sa ako dáky mních,
U vojska však že sa neobjavím.
Zo smelosti tej vidno, čo myslia.
Neboli by slovo nemilosti
S tak hlasitým prijali reptaním,
Keby mali pevné presvedčenie
O stálosti môjho panovania.
Musejú mať aspoň za pochybnú
Medzi mnou a koňušným otázku.
I tu v Moskve musím neprestajnú
Podstupovať s klebetami borbu.
Darmo dávam jazyky klebetné
Odrezávať; vrava trvá poriad.
Neprospieva ani poučenie
Duchovenstva proti nesenému
Zlobou bludu. Veria, bo chcú veriť,
Bo sú všetci všade oproti mne.
A moc visí od obecnej mienky.
(Stojí chvíľu zamyslený.)

MÁRIA:
Ty zas trúchliš, Borise. A niet už
Viac príčiny báť sa samozvanca.
Možno, že už vniesol nestydatec
Ten nečestný hanbu svoju v Litvu.

BORIS:
Nerád desím vás, rieknuť však musím,
Že všeličo stať sa môže ešte.
Všetko ešte sme neprekročili.

FEDOR:
Vo prísnejších nevravel si dobách,
Ako vravíš teraz, drahý otče.

BORIS:
Lebo som vás nechcel zarmucovať.
Teraz ale vidím, že vás musím
Pripraviť ku možným zlým nehodám,
By neprišly nečakané na vás.
Zlé akés’ mnou ovláda tušenie.

MOLČANOV:
Kňaz Godunov Ivan ti posiela
Z väzenia list tento, gosudare.

BORIS:
Z väzenia? Jal ho teda nepriateľ?

MOLČANOV:
Jeho jali, ostatní sa vzdali.
Vojsko si mal, zradený gosudar.

BORIS:
Podrž jóbsku zvesť načas u seba.

„Si zradený. Vojsko celé padlo
K domnelého nohám Dimitrija,
I Mažeret a Rózen s Nemcami.
Ja som väzeň. Samozvanec tiahne
S celou mocou. Spas sa, ako môžeš.“
Celé vojsko! To rana, to bolesť!
I Nemci, ha! Pravdu mal Grigorij.
Oni verní, pokiaľ verné šťastie.

MÁRIA:
Ach, Borise! Čo to bude s nami?
Či sa kedy stalo to na svete?
Trepeme sa s úžasom na tróne,
Trepeme sa pred jedným paholkom.

KSENIA:
Ach, nás šťastie povýšilo zradné,
Len aby nás pokydlo čím hlbšie.

BORIS:
Ohromen som. Sliny vyschly v ústach.
Prineste mi vína k ovlaženiu.

To teda to moje zlé tušenie!
Prišiel mi čas. Musím vypiť kalich,
Trpký kalich, ktorý som si nalial.
Rajský pád sa opätuje poriad.
Človek sám sa vypudzuje z raja.
Zlé svedomie, to ten prísny Cherub,
Ktorý s mečom ostríha plamenným
Zatvorené večne za ním brány.
Odkedy som počal v hlave zločin,
Nemal jednej som pokojnej chvíle.
Teraz vidím, že nemravný skutok
Nie je ani na tróne bezpečný.

MÁRIA:
Tu, čo žiadaš.

KSENIA:
Občerstvi sa, otče.

ŠČEKIN:
Prichádzam od cára Dimitrija.

BORIS:
Ako smieš to vysloviť predo mnou?
V Rosii niet cára Dimitrija.

ŠČEKIN:
Nie som žiadnym medzi vami sudcom.
Mám ti len list doručiť od neho.
(Oddajúc Borisovi list, odíde.)

BORIS:
Spodievam sa od človeka, šťastím
Nadutého, výrazov mrzutých.

MÁRIA:
Pošli zpät list neotvorený.

BORIS:
Zvedavosť je väčšia nežli hrdosť.
(Číta.)
„Vojsko, ktoré si poslal proti mne,
Prešlo ku mne. Idem s ním na teba,
Bych zaujal dedičný svoj prestol,
Ktorý si ty pochvátil zločinom.
Neprotiv sa bohu a národu.
Opusť prestol i svet dobrovoľne.
Jestli ťa jak mnícha nájdem v Moskve,
Sľubujem ti svoju cársku milosť;
Ináče však trep sa. — Cár Dimitrij.“
Hlbšie klesnúť mi nebolo možné.
Jeden prchlý mních, zbojník, paholok
Sľubuje mi svoju vzácnu milosť.

FEDOR:
Vzmužiť sa nám, otče. Zradilo nás
Vojsko, ale nie celá Rosia.
Odvoláme sa na súd národa.
Povedieme proti zradcom verných.

BORIS:
Dobre, synu, to reč cároviča.
Nemajme sa ešte za stratených,
Ani žiaden neukazujme strach;
Bo strach bol by pokušením k zrade.
Skryme, čo nás bolí, pri obede;
Bo nás budú šetriť. Rozumiete?

MÁRIA:
Boh nás poteš vo našom súžení.
(Odíde s Kseniou a Fedorom.)

BORIS:
Iďte, iďte, drahé neviniatka!
Zanechajte starého hriešnika
Zaslúženému dobre zúfalstvu.
Podobný som vcele Saulovi;
Obťažený som vinou ako on.
Zavrhol ma pánboh ako jeho;^[35]
Odníma mi berlu ako jemu.

BORIS:
Reitlingeru! Máš hotové prášky?

REITLINGER:
Smrtonosné?

BORIS:
Pôsobiace rýchlo.

REITLINGER:
Mám, gosudar.

BORIS:
Prines dva zadatky.^[36]

Odčítané sú moje hodiny.
Ustupujem neuprositeľnej,
Svierajúcej ma nezbedne moci.
Snáď vtedy sa zmilujú nebesá
Nad nevinným synom, dcérou, ženou.

SEMEN:
Zle je. Ľud sa kopí na námestiach,
Vreštiac, že ty nie si viacej cárom,
Že hodina Godunových prešla.

BORIS:
V okamžení vyviesť ryndov, strelcov.
Vraziť do tlúp bez milosrdenstva.
Musia sa hneď zpočiatku nastrašiť.

Zo všetkých strán horí okolo mňa.
Všetko súri neuprositeľnej
Učiniť zadosť spravodlivosti.
Budem teda sám svojím mstiteľom.
Ale toho síc porvem so sebou,
Kto pomáhal roznietiť ten oheň.

BORIS:
Tu počkaj.
(Odíde.)

REITLINGER:
Komu zas posledná
Papka táto? Ten bude narábať,
Pokiaľ ho čert nevezme, len s jedmi.
Žiada vedieť, či dlho živ bude?
Odpoveď nemôže byť pochybná.
Veď čo ho dnes zaškrtia povstalci,
Nevráti sa obviniť ma zo lži.

S mečom? To je proti jeho zvyku.

BORIS:
Postavils’ mi horoskop, Reitlinger?

REITLINGER:
Postavil.

BORIS:
Čo povedajú hviezdy?

REITLINGER:
Tvoja ešte ďaleko končina.

BORIS:
A či môžem spoľahnúť sa na to?

REITLINGER:
Hviezdy nelžú.

BORIS:
Lež menom ich ľudia.
Sem tie prášky! Či budú pôsobiť?

REITLINGER:
Pod hodinou neomylne.

BORIS:
Dobre.
(Naleje vína do pohárov a vsype prášky.)
Silu ich chcem sprobovať na tebe.
Vezmi a pi.

REITLINGER:
Stojím dobre za ne.

BORIS:
Chcem vidieť ich dejstvie.

REITLINGER:
To tvrdý žart.

BORIS:
Povedám ti, Nemče, vezmi a pi.
(Tasí meč.)

REITLINGER:
Čo som zavinil?

BORIS:
Netáž sa, ale pi.

REITLINGER:
Uzavrel si moju smrť, gosudar?

BORIS:
Poslednýkrát vravím, vezmi a pi.
(Otrčí mu meč do pŕs.)

REITLINGER:
Boh buď duši mojej milostivý.
(Vezme pohár a vypije.)
Vyslúžil som pri nešťastnom dvore.

BORIS:
Teraz čuj, prečo som to učinil.
Tys’ priviedol podvodným kaukliarstvom
Ku zralosti vo mne predsavzatie,
Ktoré malo tak hrozné následky.
Môžeš odísť.

REITLINGER:
So smrťou v útrobách.

BORIS:
Toto pre mňa. Chcel som k ochráneniu
Cti rodiny a mojej pamiatky
Prislúžiť tým sebe pri obede:
Lež keď mätež kypí na uliciach,
Ďalej sa vec odkladať nemôže.
(Vypije.)
Som na ceste, odkiaľ niet návratu.

SEMEN:
Moskva tichá. Tlupy sa rozpŕchly,
Jaknáhle sa objavilo vojsko.

BORIS:
Ó, by si s tou len o malú chvíľku
Skorej zvesťou bol prišiel, Semene!

ŠUJSKÝ:
Čujeme, že pluky naše v poli
Padly k nohám podlého paholka.

BORIS:
Tvoj driečny brat Vasiľ, Dimitrije.

GOLICIN:
Čas je teda prijať ponúknutú
Švédskym kráľom susedskú nám pomoc.
Posol ešte čaká na odpoveď.

BORIS:
Chráň nás boh pomoci cudzozemskej.
Rosia pri Ivanovi cáru
Vojovala jedným časom s Litvou,
Krymom, Švédskom, sultánom víťazne.^[37]
Na prípadnosť vernosti všech Rusov
Pomoci nám cudzej nepotrebno:
Pri zrade však všeobecnej našich
Hŕstka Švédov čo by nám pomohla?

BASMANOV:
Vojska príklad nebude Rosia
Nasledovať, lež odsúdi zradcov.
Vyženieme paholka i sluhov
Paholkových, čo zabudli na česť.

BORIS:
Ó ty verný, verný môj Basmanov!
Najpevnejší ty stĺp môjho domu.

ŽILEC 1.:
Stôl prikrytý a jedlá na stole.

BORIS:
Keď v pokoji Moskva, môžme sadnúť.
Ja síce sa cítim nie najlepšie.
Mdlo mi čosi. Chcem ale byť s vami.

ŽILEC 1.:
Mne sa ten náš gosudar neľúbi.
Taký je akýsi premenený.

ŽILEC 2.:
Čuješ, že sa zle cíti.

ŽILEC 1.:
Už dávno
Vidno pri ňom akýsi nepokoj.
Chodí poriad smutný, zamyslený.
Videl som ho i plakať.

ŽILEC 2.:
Nie je div.
Nepokojí ho ten samozvanec,
I Moskva započína sa búriť.

ŽILEC 3.:
Hotujte sa ku smrti. V Kremli mor.

ŽILEC 1.:
Čo to pletieš?

ŽILEC 3.:
Reitlinger pracuje
Ku smrti a pred chvíľou bol zdravý.

ŽILEC 2.:
Zle i s gosudarom. Tu ho vedú.

MÁRIA:
Iďte, žilci, nech pribehne skoro
Reitlinger.

ŽILEC 3.:
Ten mrie, gosudarina.

BORIS:
Ani ho tu nepotrebno. Iďte,
Privolajte radšej patriarchu.

FEDOR:
Prečo nechceš lekára, môj otče?

BORIS:
Preto, že už pre mňa niet pomoci.
Neodbytná smrť vo údoch mojich.
Pil som jed.

MÁRIA:
To bys’ nám bol učinil?
Vo dobe tak veľmi nebezpečnej
Zanechal by si nás sirotami?

BORIS:
Stalo sa.

MÁRIA:
Ó bože!

FEDOR:
Otče dobrý!

KSENIA:
Beda nám, sirotám opusteným.

MÁRIA:
Daj teda i nám z toho, čo si pil.
(Oborí sa mu na prsia.)

KSENIA:
Pojmi biednu Kseniu so sebou.
(Skloní sa mu na plece.)

FEDOR:
Stúpime do hrobu i my s tebou.
(Skloní sa mu na druhé plece.)

BORIS:
Boh ťa poteš, zarmútená vdova,
Boh vás žehnaj, siroty nešťastné.
(Pobozká všetkých.)

FEDOR:
Prečo si nám to učinil, otče?

BORIS:
Abych sosňal smrťou svojou kliatbu
Z vás, učiniac zadosť národnému
Hnevu i božej spravodlivosti.
Bo teraz vám poviem, čo vie celý
Svet, jediní vy ste neverili,
Že som ja ubijcom Dimitrija.
Zúrivý tieň jeho nastíha ma,
Mstiaca ruka božia potiera ma,
Všeobecná ošklivosť desí ma.
Všemohúci vzbudil mi mstiteľa.
Pred nástrojom týmto pomsty božej
Kydám sa so prestola v tú priepasť,
Ktorú mi pod hriešnymi nohami
Vykrušila vysokomyseľnosť,
Bych učinil miesto na ňom tebe,
Synu, ktorý to zdedíš bez viny,
Čo zločinom nadobudol otec.
Boh bude mať dosť na mojom treste.

BORIS:
Nechajte ma chvíľku osamote
S patriarchom.

JÓB:
Ty strádaš, gosudar.

BORIS:
Dostradujem. Smrť vo žilách mojich
Neodbytná.

JÓB:
Desím sa slov tvojich.

BORIS:
Ustupujem prísnej ruke božej
A národnej oproti mne zlobe.
Našiel ma boh za známy ti zločin.
Od počatia jeho v duši hriešnej
Celý život môj bol len pokrytský
So svetom i sám so sebou zápas.
Dostihol som zločinom veličia,
Nie však blaha hľadaného pri ňom.
Miesto blaha vysypal som peklo
V dušu svoju. Žiaden čas nemohol
Smyť nevinnú krv jeho z rúk týchto,
Ani skončiť žiaľnu moju borbu.
Viny kopil som poriad na viny,
Kryl zločinom zločin, všetko márne.
Šlo mi, ako kto chce zakryť oheň
Polenami. Čím ich viacej kopí,
Tým silnejší vyblkuje plameň.
Dosiahnutý neprávosťou prestol
Kolísal sa podo mnou. Krehkými
Ukázaly sa všetky podpory.
K bohu som neuprositeľnému
Vzpínal ruky. Chlieb môj každodenný
Boly vzdychy a horesť^[38] bez konca.
Topila sa mi moc vždy viac v rukách
A teraz mi vyklzuje vcele.
Ustupujem teda. Snáď sa vtedy
Skloní láskav k synu môjmu národ.
Končím život nešťastný zločinom.
Ty upotreb ku spaseniu hriešnej
Duše mojej moc tú, ktorú Ježiš
Nechal v cirkvi k potešeniu hriešnych.^[39]
(Kľakne.)

JÓB:
Prv nežli bych učinil účastným
Jeho zásluh teba, tážem sa ťa,
Či úplná spoveď táto tvoja?

BORIS:
Chcem ti celú odkryť hlbinu
Neprávostí, v akej tonie duša.
Magnusovu Máriu som zradne
Privábil a vnútil do kláštora,
Dcéru však jej zahrdúsil tajne.
Simeonu cáru odňal som zrak
Jedine pre meno, ktoré nosil.^[40]
O početných iných žertvách mojich
Tebe dobre vedomo samému.
Ubíjal som, vrhal do žalárov,
Bych nestratil ovocie zločinu.
Tento, jednúc spáchaný, vykotil
Celý zástup mi pekelných potvôr.

JÓB:
Keď to srdcom uznávaš kajúcim
A ľutuješ ako padlý Dávid,
Magdaléna a lotor na kríži:
Nech ti bude milostivý boh ten,
Pred jehož súd ideš sa postaviť.
Ja ti udeľujem rozhrešenie
Mocou toho, ktorý prišiel spasiť,
Trpiac za nás, čo bolo zhynulo.

BORIS:
Boh buď duši mojej milostivý.

BORIS:
Cítim, verní moji, že uložil
Boh prekrátiť nanáhle život môj;
Slová teda vyslyšte posledné.
Žil panovník som nenávidený.
To zmarilo všetky snahy moje,
Odňalo mi pokoj, vlasti blaho.
Namiesto pokroku vo priemysle,
Osvete a blahoústrojnosti,
Boly večné pikle, muky, tresty.
Poznávajte z toho, aké je zlé
Odvrátenie odo panovníka.
A to nech vám slúži za pravidlo
Pri zákonnom mojom následníku.
Ty, synu, sa učiň hodným lásky.
Si však ešte mladý, neskúsený.
Zanechávam ti teda za radcov
Patriarchu, verného našeho
Basmanova a strýca Semena.
Prijmi taktiež Bielskeho na milosť,
Navráť mu i slobodu, i statky.
Vás, bojari, žehnám. Mne dopraje
Patriarcha vo odeve mníšskom
Prijať posla velikého boha.

BASMANOV:
Tak naskoro! Pred chvíľou bol zdravý.

GOLICIN:
Náhle oči zatvorí, musíme
Novému prisahať gosudaru.

BASMANOV:
Či pristane však na to dŕžava,
Čo my tu tak učiníme naspech?
Ozbrojená Rosia si dala
Cára už v osobe Dimitrija.
Ak odprisaháme Fedorovi,
Rozpadne sa ríša vo dve poly.
Poodložiť by teda prísahu.

GOLICIN:
Teda nie za každú cenu Fedor?

BASMANOV:
Tu Ogarev. On nám dá potrebné
Vysvetlenie, bo ide od vojska.

BASMANOV:
No, ako tam?

OGAREV:
Dobre. Víťazíme.

GOLICIN:
Kto víťazí?

OGAREV:
Podivná otázka.
My sme my.

BASMANOV:
Veď Mstislavský a Šujský
Priviedli k Dimitrijovi vojsko.

OGAREV:
Od koho to máte?

BASMANOV:
Došiel posol.

OGAREV:
Ha, ohavné pekelné nástrahy!
Samozvanec má v Moskve spojencov.

GOLICIN:
Povedz teda nám, čo je vo veci?

OGAREV:
Diabolská lož. Teraz chápem, prečo
Vyrútili sa na mňa zbojníci
A po listoch len pátrali u mňa.

BASMANOV:
Zbojníci?

OGAREV:
Šesť začiernených mužov
Zastalo mi včera cestu v lese.
Štyria však ma odviedli do húšte
A vodili so zaviazanými
Kol dokola dlhý čas očami
A hneď stratili sa nezbadane.
Ja, nevediac kde som a v akom mám
Ísť to smere, blúdil som po lese
Dlho sem tam, až som sa vymotal.
To môj dosiaľ opozdilo príchod.

GOLICIN:
Teraz všetko jasné. Nápastníci
Dali listy gosudaru lživé^[41]
A pustili lživú zvesť do behu,
Aby v Moskve roznietili vzburu.
Čo ale skutočne na bojišti?

OGAREV:
U Dobrynič porazil Vasilij
Šujský samozvancu^[42] tak rozhodne,
Že sa už viac nikdy nezotaví.
Prchol až na hranice v Puvtivľ.

BASMANOV:
Óvi! Teda pravý opak pravdy.
Musíme potešiť gosudara.

BASMANOV:
Zpráva, ktorá tak veľmi zrazila
Gosudara, bola vcele lživá.
Vojsko sa mu nespreneverilo,
Ba dobylo slávneho víťazstva.

OGAREV:
U Dobrynič. Som očitý svedok.
Prosím to oznámiť gosudaru.

MÁRIA:
Pozde. Niet ho viac. Vypustil dušu.

JÓB:
Sotva stihol nadiať mníšsku riasu,
Zaliala ho krv nosom, ústami
I ušami. Nebolo pomoci.

FEDOR:
Ó nešťastný otec, žes’ nestihol
Pri poslednom aspoň počuť vzdychu
Zvesť, čo by ťa bola potešila!
Pokoj duši tvojej, sláva vodcom
Udatným, spasivším gosudarstvo!

OGAREV:
Vasiliju Šujskému náleží
Česť víťazstva. Lebo kňaz Mstislavský
Neschopný diel vojenských pre rany.

FEDOR:
Oba prídu do bojarskej dumy.
Veliteľstvo vrchné plukov prejmeš
Ty Basmanov.

BASMANOV:
Predovšetkým ale
Gosudaru prisahať novému.