ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Akýsi okuliarnik raz pýtal almužnu od istého kniežaťa, ktoré nekarhalo neprávosti svojich oficierov a služobníkov; hľadelo na ne tak, akoby ich nevidelo. To knieža sa kázalo pýtať žobrajúceho, akého remesla je človek. Keď ten odpovedal, že okuliarskeho, dalo sa ho po druhý raz pýtať, čo je to, že on žobre, či sa nemôže vychovať tým svojím remeslom.

Tu on:

„Povedzte,“ vraví, „kniežaťu, že to remeslo včuľ nič nestojí, lebo nastala obyčaj zapovrhovať okuliare a hľadieť cez prsty.“

Dala sa ktorási panenka maľovať. Koľkokrát na ňu maliar pozrel, toľkokrát badal, že ona sťahovala ústa, ktoré mala veľké, taškové,^[361] aby boli menšie. Maliar, keď ho to už povzbudzovalo i k smiechu i k hnevu, raz riekol:

„Kišasoň,^[362] nech si nerobia to násilie v rancovaní a faldovaní^[363] svojich úst! Ja ich môžem vymaľovať nielen s malými ústami, ale aj bez všetkých úst, nech jedine povedia!“

Pila sedliačka v krčme, až jej už hlava letela kedy z pleca na plece, kedy na prsia, kedy aj na chrbát. Pýtala sa preto krčmára, koľko je na rováši.

„Desať holbí,“ odpovedal on.

„Í, to je mnoho!“ skríkla. „Veď som ja neraz skúsila moje brucho — jedine deväť holbí do neho vchádza.“

„Ja to nezapieram,“ povedal krčmár, „a povedám, že deväť holbí aj včuľ vošlo do tvojho brucha, desiata do hlavy.“

Dve manželky dvoch dvoranských pánov, jedna prezidenta pri vojenskej rade, druhá prezidenta pri komore, boli v ustavičných zvadách o prednosť a väčšiu česť. Manželka prezidenta pri komore víťazila väčším krikom. Preto tamtá písala kráľovi, aby on ráčil rozsúdiť túto hádku.

Kráľ odpísal:

„Tá, ktorá je väčší blázon, má tú prednosť.“

Jeden radný pán zbadal, že koľkokrát ide povedľa istého ševcovského sklepu, toľkokrát sa pán majster švec rehoce na plné hrdlo ako kôň. Nahneval sa na to a raz postál a pýtal sa pána ševca:

„Prečo sa,“ vraví, „vždy smeješ, keď ja tadiaľto idem?“

Švec odpovedal s tou istou mierou:

„Prečo vy tadiaľto vždy vtedy idete, keď sa ja smejem?“

Nejaký panáčik, topiaci sa v pomáde, vykrajzlovaný,^[364] vypudrovaný, vyhladený, ľahučký, chodiaci ako po strunách, prišiel na sobáš so svojou milenkou, podobne vylízanou.

Farár spočiatku dlho hľadel po nich, potom vravel:

„Prv, než vám ja zviažem ruky a poviem nad vami ,konjungo‘,^[365] musíte mi povedať, kto z vás je mladucha, aby som snáď ,kvi‘ namiesto ,kve‘^[366] a naopak neriekol.“

Keď sa spýtali ktoréhosi psotára, u ktorého nebolo do čoho zakusnúť, aký poriadok je v jeho dome, odpovedal:

„Aký v nebi; lebo ako v nebi, tak i u mňa ani nejedia, ani nepijú.“

Strčil ktosi pri platení sedliakovi mrcha peniaz, ktorý on často hodil na stôl, či dobre blinká, často aj po ňom hľadel a prevracal ho z boka na bok, takže to tamten zunoval a riekol:

„Slepý si, či čo? Veď vidíš, že má tvár nášho kráľa!“

Na čo mu ho dal sedliak naspäť:

„Ej, náš kráľ nemá olovený nos!“

Ktoré sú najmenšie ryby? Ktoré majú chvost hneď pri hlave.

Čo je v mlyne najlepšie pre mlynára? Že mechy nevedia hovoriť.

Čo ide čierne do teplého kúpeľa a červené z neho? Raky.

Komu najlepšie zveríš tvoje tajomnosti? Verejnému známemu luhárovi, lebo tomu nikto neverí.

Ktoré víno je najzdravšie a najlacnejšie? Husacie.^[367]

Nejaká stará baba sa pýtala jedného umierajúceho, či ju ešte pozná.

„Dobre,“ odpovedal on. „Ty si tá obecná k… — kaziteľka mládeže!“

Keď na to ona riekla: „Í, čože to vravíš? Včuľ už nie je čas na žarty!“, odpovedal: „Iste, ale je čas povedať pravdu.“

Mal nejaký sedliak rýdzu bradu.

Jeden mešťan, ktorý zarastal na čierno, sa ho pýtal, akú mal Iškariotský Judáš.

Sedliak badal, kam tá otázka cieli, a odpovedal:

„Kým bol Judáš spravodlivým Kristovým učedlníkom, mal rýdzu, červenú. Ale keď ostal zradcom, premenila sa mu na čiernu.“

Pýtal sa niekto nejakého vandrovníka, z akého je kraja.

„Z vlašského,“^[368] odpovedal on.

„Z toho teda,“ vravel tamten, „kde jedia osly v salámach?“

„Či si ty tam niekedy bol?“ pýtal sa vandrovník.

„Bol,“ odpovedal on.

„Div,“ riekol vandrovník, „že z teba vtedy tam nenarobili tie salámy!“

Keď ktorémusi manželovi zomrela manželka, smial sa, spieval, hvízdal si, aj poskakoval; aj pri jej pochovávaní sa smial, spieval, hvízdal si, aj poskakoval.

Keď sa ho spýtali, čože to činí, odpovedal:

„Veselý som bol, keď sme sa brali, preto sluší, aby som bol veselý, aj keď sa rozlučujeme.“

Keď sa spýtali Aristotela,^[369] čo je žena, odpovedal:

„Potrebné zlo.“

Pán bil lenivého služobníka, keď na ústne napomínanie nechcel ostať pracovitým.

Na čo on:

„Ale prečo ma bijete, keď som nič neurobil?“

„Práve preto ťa bijem,“ riekol pán, „že si nič neurobil, ani nechceš urobiť.“

Keď nejaký hvezdár ukazoval Diogenovi na tabuli blúdiace hviezdy, ten riekol:

„Neluhaj, nekmíň, prosím ťa, lebo hviezdy neblúdia, ale vy, hvezdári!“

Keď onen mordár neviniatok kráľ Herodes^[370] dal zabiť aj svojho syna, cisár Augustus^[371] riekol:

„Radšej by som bol sviňou Herodesa než synom.“

So sviňami totiž židia nič nemajú.^[372]

Pýtal žiak od kočiša almužnu.

Kočiš sa ho pýtal, kto je.

„Učiteľ sedmorého umenia,“^[373] odpovedal.

„Aha!“ zvolal kočiš. „Aha! Ja jedným mojím umením chovám aj mňa, aj manželku, aj moje dietky, a ty teba sedmorým nemôžeš?“

S tým šľahol rezko kone a nechal sedmorého učiteľa hlavou kývať nad sebou.

Niekto bol zahrúžený po uši, a aj vyššie do dlhov, ale viedol bezpečný, spokojný život a chutne spával. Iný, ktorý nemal toto šťastie, pýtal jeho podhlavok.

„Vezmi si ho,“ odpovedal on, „ale nemaj v ňom poveru; lebo ja všade dobre spím, pretože nechávam ako dennú, tak nočnú starosť na záloh tým, od ktorých som niečo požičal. Nech sa oni starajú, ako svoje odo mňa dostanú, keď som sa ja prv staral, a preto nespával, kým som od nich nedostal.“

Poslal pán paholka na jarmok, aby kúpil mladého žrebca, o ktorom by sa mohlo úfať, že vyrastie veľký kôň. Paholok šiel a kúpil starého osla. Keď ho za to pán hrešil, povedal:

„Ja som o jeho budúcej veľkosti nehádal z nôh, ako iní, lež z uší. A iste raz prevýši aj dvadsať pästí, ak vyrastie podľa miery svojich uší.“

Keď Alexander Veľký vyslýchaval žalobníka, druhé ucho zapchával rukou, a na jedno jedine počúval žalobu. Keď sa ho pýtali na príčinu toho, povedal:

„Druhé ucho celé zadržiavam vinníkovi.“

Keď istá manželka videla, že manžel márni hospodárstvo ďalej a ďalej zo dňa na deň, raz mu po mnohom daromnom napomínaní z netrpezlivosti vravela:

„Daj mi moju čiastku a ja pôjdem preč od teba.“

Manžel hotový na vydelenie ju hodil dolu schodmi tak, že po nich rapkala chrbtovou kosťou a hlavou. Na najspodnejšom sa scabrala a pokrvavená kričala:

„Jaj, beda mi! Dal si mi čiastku, mám už moju čiastku!“

Manžel odpovedal:

„Keď ty máš tvoju čiastku, ostatné teda je moje! Môžeš ísť, kam chceš.“

Chválil sa istý lekár, že sa naňho nežaloval ešte žiadny nezdravý.

„Tak,“ odpovedal niekto, „lebo každému zapchávaš ústa zemou.“

Čo je to: Kto ho robí, nepotrebuje ho, kto ho kupuje, nechce, a kto ho potrebuje, nevie o ňom? Smrtná truhla.

Kedy uvidí blázon sebe rovného blázna? Keď pozerá do zrkadla.

Kedy mávajú zajace bolenie zubov? Keď ich psi chytili a hryzú.

Keď nejaký smiechotár videl, že krčmár ide do pivnice s dvoma krhlami plnými vody, dal sa kričať:

„Horí, horí, dobrí ľudia!“

Keď sa ho ale vybehávajúci pýtali, kde, odpovedal:

„V krčmárovej pivnici, lebo už po druhý raz dolu znáša po dvoch a dvoch krhlách naplnených vodou.“

„Keď som predvčerom vyšiel na pole,“ rozprával jeden luhár, „videl som rovno ku mne bežať zajaca ako slepého. Nebol však slepý; lebo keď ku mne dobehával, sadol si a hľadel na mňa. Keď ale neuzrel u mňa žiadnu zbroj, tak sedel a hľadel na mňa, akoby sa mi posmieval. Ja som to nemohol strpieť a obzeral som sa, čo by mi do ruky padlo, aby som do neho pleštil. Zazrel som kus smoly, ktorý komusi z kolesa bol vypadol; ten som zdvihol a tak dobre som zamieril, že sa mu hneď obidve oči zalepili. Na čo on síce skočil hore, aj začal utekať, ale krivo a potáčajúc sa. Ja som sa smial a povedal som si: ,Veď si už dobehal.‘ A tak sa stalo. Keď sa on sem-tam motal, medzitým vyskočil druhý a chcel vedieť, čo je tomu; prišiel k nemu, a keď ho ňuchal, prilepil na jeho oči pysk a viac nemohol odtrhnúť. ,To dobre!‘ skríkol som. A pribehol som a chytil som obidva živé, aj doniesol domov.“

Iný podobný vykladal:

„Šiel som,“ vraví, „raz na poľovačku s kušou a bol som sa veľmi nahneval, lebo som povypúšťal chybne do všeličoho všetky strielky. Jedna jedinká mi ostala. V tom hneve vidím, že sa na haluzi vysokého duba pojímajú dve hrdličky. A hneď som riekol: ,Vás ja, tuším, zosobášim.‘ A s tým som natiahol kušu a strelil som. Ale nemálo som sa uľakol a zase nahneval, keď hrdličky nepadli dolu a strielka preč hore vyše nich letela. Medzitým sa nad tými hrdličkami práve vtedy krútil kršiak,^[374] ktorého strielka prebila skrz, lebo mala ešte veľkú silu; a letela ešte vyššie a podobne učinila aj divokému húserovi,^[375] ktorý sa tam naďabil. Potom letela zase silne dolu a padla do močiara, ktorý bol pod tým dubom. Ja som si najprv odložil kršiaka a húsera, potom som ju hľadal. A hľa! Bola zapätá v jednom veľkom kaprovi. Sňal som kapra a mrštil som tuho od ruky. Ten letel do jedného kríčka a zabil tam spiaceho zajaca. Potom som pozrel na dub a vidím, že hrdličky ešte stoja na tom istom mieste, kde prv, ale sa im už odnechcelo pojímania. Preto som vyliezol hore a — kto by si to pomyslel — haluz bola strielkou cez poly rozštiepená a hrdličky mali všetky štyri nohy zaseknuté v škľabine.“

Nejakému hlupákovi povedali, že ako sa rodia kurence z vajec, tak ľudia z tekvíc, ak na nich niekto sedí. Pretože chcel mať syna alebo dcéru, vzal on jednu veľkú a šiel na vysoký vrch, aby ho doma nikto nevidel, až keď ukáže dieťa — a sadol na ňu. Ale ešte sa na nej hniezdil, keď sa akosi vykĺzla spomedzi jeho nôh a letela dolu s veľkým kotúľaním. Kdesi za kríčkom ležal jeden oslí žrebec a ten na tresk skočil hore. A hlupák myslel, že sa tam tekvica rozštiepila a on z nej vypadol. Volal:

„Syn môj! Syn môj! Poď hore! Neboj sa! Nie si síce ešte dobre vysedený, nie si načas, ale sa v kolíske spravíš!“

Stratil istý vojenský vodca nejakú pevnosť, nejaký hrad, čo sa nemalo stať, keby bol nepriateľom udatnejšie odporoval. Preto zostrašený písal kráľovi a rozlične sa vyhováral. Kráľ, ktorému bola známa nesmelosť toho vodcu, odpísal, že tá strata sa má pričítať jemu, lebo za ochrancu hradu položil jeho, hoci mohol lepších.

„Aby som ale,“ vraví, „nemusel byť tak viac karhaný, ty nebudeš viac vodcom.“

Ktorýsi otec videl, že jeho syn žiak ustavične pri knižkách drží karty na hranie. A keď aj ináč vedel, že sa rád mnoho hráva, raz ho examinoval ostrejšie po chrbte.

Na čo on s plačom odpovedal:

„Veď ja,“ vraví, „preto držím karty pri knihách, aby sa mole a myši dali radšej do nich než do kníh.“

Hlásal farár vrúcne slovo božie. Ale mestský richtár na ňom tak chutne drichmal, že mu nos vŕzgal ako najsuchší voz, takže to mnohí počuli. Farár na to krútil dlho hlavou, až keď videl neďaleko neho šuškať si dve ženské. Tu zvolal:

„Vy, panie! Ticho sa zhovárajte! Lebo ak zobudíte pána richtára, ten vás bude trestať za váš nepokoj v kostole!“

Chválil sa niekto, že jemu každý vždy na ceste vystupuje.

„Tak,“ odpovedal druhý, ktorý poznal jeho nečlovečnosť. „Pretože,“ vraví, „volovi musí každý a vždy vystúpiť.“

Viedli Cigána na šibenicu, ale sa im akosi vykĺzol i zutekal. Ktorých na ceste stretal, všetkých sa pýtal, kam idú. A keď mu odpovedali, že na utrácanie,^[376] vravel:

„Vráčte sa, vráčte!^[377] Ništ tam beže mňa nebude!“

Nejaký zbehlý v jarmočných luhárskych obyčajach zjednal od druhého pár koní za sto zlatých tým spôsobom, že mu polovicu hneď zloží a polovicu bude dlžen. Predavač privolil a vzal polovicu peňazí.

Ale keď o nejaký čas išiel po ostatné, ten pekný kupec nechcel dať a vravel, že by to bolo proti zjednaniu.

„Lebo,“ vraví, „tak sme sa dohovorili, že ti budem dlžen, a nie, že ti zaplatím! Keby som ti ale zaplatil, už by som nebol dlžen, čo by bolo proti kontraktu, proti zjednaniu.“

Na nejakej hostine, kde bolo nielen mnoho pánov, lež i paní a panien, sa jeden mládenec chytro zohol po kapúna, ktorý mu pri trančírovaní spadol na zem. Prihodilo sa mu však, čo on veľmi nerád mal a všetci počuli. Začal teda z hanby utekať, ale sa mu na ostrohu zadrel stolový obrus, s ktorým strhol na hosťov všetko, čo stálo na stole. Tým znovu a viac pobúrený udrel do pohárnika,^[378] lebo myslel, že sú to dvere, a potĺkol poháre s plnými fľašami. Potom predsa trafil do dverí, a v tých zhodil ešte na zem dvoch, čo išli s dvoma tablami jedál. Vybehol na dvor, no neumieril do veľkej otvorenej brány, lež sa ešte trikrát bral čelom do steny. Keď však už bol raz na ulici, bežal, a ani pri svojom dome sa neobzrel.

Nechcel ísť hodár domov ešte ani po pohodkoch.^[379] A hoci prichádzali samé každodenné jedlá, keď sa pomíňali koláče, on však všetko chválil, zvlášť novopečený mäkký chlieb, o ktorom častokrát povedal:

„Však je chutný! Však je chutný!“

Keď mu na to hospodár raz riekol: „Ej, veď je on kúpny! Veď som ja naň kravičku predal!“ smel povedať: „Ale ozaj? A ja vám aj na druhú kupca poradím.“

Z tohto hospodár poznal, že sa dobrým poriadkom neodoberie, a šiel k richtárovi na radu.

Richtár mu riekol:

„Povedz mu,“ vraví, „že tu je tá obyčaj, že ja s desiatnikmi^[380] vyháňam hodárov, a ja ta skutočne aj prídem.“

Keď mu toto hospodár oznámil, niežeby sa bol ponáhľal, ale pretože mal na lícach bagáriovú^[381] kožu, vravel:

„Však budete taký dobrý, pane kmotríčku, a schováte ma bárs i do mecha, kým oni neprejdú, a poviete, že ma tu niet?“

„Učiním,“ odpovedal hospodár, „ale sa hneď do neho berte, lebo oni nebudú meškať.“

Strčili ho do mecha, zaviazali a votkli pod lavicu a ešte dlho musel ťažko dýchať a potiť sa, kým tí strážcovia nedošli.

Raz richtár klopal na okenicu a volal:

„Či sú tu ešte nejakí hodári?“

„Niet nikoho,“ odpovedal hospodár, vopred ho však o všetkom naučil.

„Neverím,“ vravel richtár, „musíme pilnejšie vidieť.“

S tým vkročil dovnútra a najprv chodil po izbe, potom po pitvore, po komorách, aj po maštaliach. Odtiaľ sa vrátil do izby, pichol palicou do toho mecha a pýtal sa:

„A toto čo máte?“

„Nemlátený hrach,“ odpovedal hospodár.

„Í, zmuškavitie^[382] vám, že ho tak dlho v luskoch držíte! Von ho, desiatnici! Mláťme ho, veď nám za to poďakuje hospodár — ale jedine v mechu, aby zrná do okien nestriekali!“

Začali teda mlátiť palicami, ale hodár nemohol dlho trpieť ani s tou bagáriovou kožou a pýtal, aby rozviazali mech. Keď to učinili, od nikoho, jedine od dverí sa odobral, a utekal, že sa až prášilo za ním.

Pokiaľ sa nemáš obávať hladu? Pokiaľ chudoba predáva chlieb.

Ako nebudú myši kaziť tvoje zrno? Ak im ho daruješ, lebo vtedy budú kaziť svoje.

Čože je to: Niečo je nič a nič je niečo; preto keď nič je niečo, niečo musí byť nič? Je to tieň, lebo tento je niečo — tieň totiž; osebe však je nič.

Čo je trpkejšie nad nemať nič? Stratiť všetko.

Nejaký pán zavolal k sebe žida, aby mu popredal niektoré staré šaty. Keď sa predaj a kúpa dokonala, pán vravel:

„Či vieš, žide, čo ti poviem nové? V anglickej krajine nastalo to právo, že s jedným židom jedného osla vždy spoločne vešajú na šibenicu.“

Obrezaný odpovedal, ale už až v dverách:

„Pane, na moje túši dobre, že mi tva včil tam neni sme!“^[383]

Keď ktorýsi kalendárnik^[384] tlačil kalendár a pri tlačení prišiel už až na mesiac júl, rozpomenul sa, že od Vianoc ani raz nepoložil sneh, vravel teda majstrovi:

„Čože urobíme? V celej zime nie je položený sneh, a už som až na mesiaci júli. Ak budem znovu tlačiť všetky hárky, bude veľký náklad.“

„Polož,“ odpovedal majster, „polož ho v júli. Veď v tomto mesiaci, aj neskoršie, padáva krupica.^[385] A čo iné je krupica, než okrúhly tvrdý sneh?“

Žiak niesol odkiaľsi juškulicu^[386] v hrnci pod plášťom, aby upokojil svoj žalúdok. Stretol sa so svojou milenkou, ktorú navštevoval aj v školný čas. Ona sa ho úprimne pýtala, aj začala odokrývať plášť, čo nesie. Ale on zadržal plášť a povedal, že harfu. Ako sa medzitým jeden od druhého odoberali, tá harfa mu pred očami milenkej vypadla na kameň, vyliala zlievky^[387] a roztĺkla sa.

Cisár Jozef II. raz pohládzal a takto vítal istého svojho príbuzného, keď ten prišiel k nemu čosi pýtať a často to činil:

„Vitaj, vitaj, môj predrahý, najdrahší priateľu!“

Rozumel tým, že ho mnoho stojí.

Keď sa nejaký kňaz niesol na koni a akýsi posmešník mu riekol: „Hej, pán páter! Kristus a apoštoli chodievali na osloch!“, odpovedal: „Nezapieram. Ale hoci oni na tých lenivých hoviadkach chodili, ďaleko však už zašli. Preto ja musím ísť na koni, aby som ich dohonil.“

Pri obede u brandenburského kráľa Fridricha II. raz zmizla istému poslovi cudzieho dvora tabačnica, ktorú dostal do daru od svojho panovníka a tú dal prezerať dokola hosťom. Dlho čakal, či sa mu navráti. Pretože sa však nenavracala (ako sa domnieval) a nechcel stratiť vec aj preto, že to bol dar, aj že bola drahá, oznámil to ešte pri stole.

Na čo Fridrich:

„Hľadajme,“ vraví, „u každého.“

A s tým kázal seba prvého popreopačovať.

Keď poprehliadali miešky všetkých, ostal nakoniec jeden vojenský kapitán. Keď naňho prišli, skríkol, že protestuje, ibaže ho prezrie sám kráľ a na takom mieste, kde nikto nebude. Dopustili to a kráľ s ním zašiel do druhej svetlice. Keď ho tam popretriasal, naposledy mu vytiahol z nohavíc funt surového mäsa.

„Čože je toto?“ pýtal sa Fridrich so smiechom.

„To je to,“ odpovedal kapitán, „prečo som sa ja nedopustil inému prehliadať, lebo som sa obával, aby som ich jasnosti nespôsobil hanbu. Nevedel som totiž o tej milosti, že tu budem obedovať, a kúpil som si ten kus mäsa. Ale keď som išiel a rovno hore ma volali jasnosť, strčil som ho ta, kde ho včuľ našli.“

Potom sa s ním kráľ vrátil k hosťom a riekol:

„Na poctivosť moju svedčím, že tento môj víťaz nemá tak ako ja tú tabačnicu. Ale treba ju hľadať,“ vravel ďalej, „už aj u toho, čia je.“

Hľadali, aj našli ju uňho za podšívkou, kam ju on bol medzi rozprávaním vpustil cez dieru pri vačku — a nespozoroval to.

Niekto si rozkázal v hostinci dobrý obed. Keď taký odbavil a hostinský pýtal plat, riekol:

„Hej, ak ja takú pesničku zaspievam, ktorá sa ti bude ľúbiť, či to prijmeš za plat?“

„Í,“ skríkol hostinský, „či ma týchto onýchno^[388] do tvojich pesničiek! Veď sa ich dosť napočúvam, keď sa sem zídu sedliaci s nejakými mrnčiakmi.^[389] Ty mi plať peniazmi!“

„No, no! Nemusíš sa hnevať,“ povedal hosť. „Veď môžeš bár na každú riecť, že sa ti neľúbi.“

„Tak nedbám, spievaj!“ riekol hostinský.

„Ale ak sa ti predsa zaľúbi niektorá, či ju prijmeš za tento plat?“ pýtal sa hosť.

„Prijmem,“ odpovedal on.

Začal teda hosť, a bol ich už vyspieval aj dvadsať, ale hostinský na každú vravel, že nie je pekná. Naposledy hosť vytiahol mešec, natriasal ho nad stolom a spieval:

„Otvor mešec, plať dlžnú vec, potom hybaj preč!“

Na čo hostinský:

„Tak, tak! To je milá! Tá sa mi ľúbi!“

A hosť:

„No, preto si vyplatený!“

Ktoréhosi hosťa na hostine zatiaľ núkali silnejším nápojom, aby sa ešte raz napil za zdravie švagra, ešte raz za zdravie švagrinej, ešte raz za zdravie kmotričky, kmotra, nevesty, zaťa atď., až sa tak opil, že o svete nevedel. Druhý deň ráno sadol s rozbolenou hlavou na koňa a bral sa domov. Keď kôň prišiel k jednému potoku, sám postál a pil. A zdvihol raz pysk a začal kráčať ďalej. Ale jazdec ho držal a vravel mu prívetivo, ako vraveli jemu predošlý deň:

„Napi sa,“ vraví, „ešte raz za tvojho otca, za tvoju mater, za tvojich bratov, za tvoje sestry, alebo aspoň za mňa!“

Kôň však nechcel.

Tu on riekol:

„No, ty si múdrejší než ja, čo som toľko lokal za zdravie druhých, až som moje pokazil!“

Nejaký, čo bol už v mnohých miestach vyšibaný pre svoj ľahký život, videl na jarmoku, že jedna meštianka drží v rukách dobre nadutý mešec, aby platila za hrnce, misy, randlíky a iné črepové nádoby, ktoré pojednala. K tej on znenazdajky priskočil, treštil ju päsťou po tvári, vytrhol jej mešec a skríkol:

„Nepovedal som ti ja,“ vraví, „už viackrát, aby si mi za toto lecičo toľko peňazí nevysypala?“

A šiel preč.

A kým sa meštianka z hanby a zo strachu zobrala a prítomným riekla, že nielenže to nie je jej manžel, ale ani nikdy ho nevidela, tak zmizol, že ho nemohli nájsť.

Prišiel sedliak do barbierskeho sklepu, aby mu vytrhli boľavý zub.

Majster odvolal nabok učňa a riekol mu:

„Na tomto sa uč, ako máš v tej veci zachádzať a ktorú si už ináč neraz videl odo mňa.“

S tým vyšiel majster von.

A učeň sa opýtal sedliaka, ktorý je ten zub, a kliešte tak založil, že síce vyvalil boľavý, ale povyše toho aj dva zdravé. Keď na tým začal sedliak hlasne jufkať,^[390] on:

„Ps! Mlč,“ vraví, „lebo ak majster počuje, vojde a uzrie toto, musíš za všetky tri zaplatiť.“

Sedliak mu to dôveroval a ani viac neškrkol, lež rýchlo zaplatil za jeden zub a bral sa preč, hojne štrbavý a po ulici až domov plnými ústami vypľúvajúc krv.

Niekto zatĺkol a zapečatil na sude vranku,^[391] aby mu víno nepokradli. Ale víno predsa pokradli bez porušenia pečate.

Keď sa on nad tým čudoval, krútil hlavou a vravel: „Ako sa toto mohlo stať, ako?“, druhý, čo bol prítomný, riekol: „Pozri niekam dolu, či ho tadiaľ netiahli.“

A on:

„Ej, ty si mi ozaj za mudrca! Víno hore chybuje, a ty kážeš dolu hľadieť!“

Nejaký žartovník volal raz na obed nejakého daromníka, a preto hladomerca,^[392] a vravel takto:

„Príď, ak budeš môcť, zajtrajší deň ku mne na obed. Budeme pri dobrých jedlách veselí.“

Prišiel on dôverne a včas, ale dvere od ulice boli pevne pozamykané a nikto sa neohlásil.

Keď však dlho trieskal, tamten vystrčil cez okno hlavu a volal:

„No, čože je?“

„Prišiel som,“ odpovedal on, „na ten obed, nemôžem však dovnútra.“

„Hybaj teda preč!“ vravel žartovnik, „lebo ja som ti kázal tak prísť, ak budeš môcť.“

Nejaký mešťan, ktorý veľmi túžieval po novinkách, rád slýchaval a vídaval smiešne príhody, prišiel raz v akejsi dedine do krčmy; a s prvým vkročením do izby sa pýtal krčmára, čo je tam nové, čo smiešne niekto v dedine nedávno urobil. Keď na to krčmár odpovedal, že nič, a že v mestách slýchať nové a smiešne kúsky, on riekol:

„Ba v dedinách,“ vraví, „sa skôr niečo smiešne stáva, lebo v nich býva hlúpy ľud.“

Týmto i krčmár pichnutý, a že neprestával sa vyzvedať o všeličom takom, konečne riekol:

„Môžu, môžu predsa aj tu niečo alebo vidieť alebo počuť, a to pod kratučkým časom, lebo sa častokrát pod chvíľkou strhá, čo sa pod rokmi čaká.“

Kým toto krčmár vypovedal, mešťan otvoril okno a už po dedine hľadel, aby videl niečo smiešne.

Ale krčmár sa rýchlo postaral, aby sa to tak stalo, čo a ako nasleduje. Keď totiž mešťan mal hlavu stále vystrčenú, prišiel ktosi a chytil ho za vlasy; vnútri ho medzitým dobre hasili po chrbte a po všetkom, čo bolo z neho v izbe.

Tak on razom i počul i videl i cítil novinku a smiešnu príhodu u hlúpeho ľudu, bývajúceho na dedine.