ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nejaký skupáň zunoval svoj život, že azda nemohol obsiahnuť bohatstvá celého sveta. Nechcel sa ho ale zbaviť sám svojou rukou, lebo si predsa myslel, že by mu to po smrti slúžilo na potupu. Zašiel teda ku katovi a potom, ako povedal vopred niekoľko iných slov, pýtal sa:

„Pán splňovateľ spravodlivosti, čo máte od obesenia jedného človeka?“

„Nemnoho,“ odpovedal kat. „Pomimo cestnej útrovy dvanásť zlatých.“

„A keby prišiel sem k vám človek, ktorého by ste mali vešať?“

„Vtedy iba dvanásť zlatých,“ riekol kat.

„Nie je to síce málo,“ vravel skúpy, „medzitým však, ak nič nespustíte, musí to byť. Preto vyzradzujem pánovi, že ja ďalej nechcem žiť a zažiadal som si smrť obesením. Zložím teda tie peniaze a vy mi poslúžte v mojej žiadosti.“

„Tak,“ odpovedal kat, „ale vy musíte na seba vydať výpoveď smrti — ináč ja to nesmiem.“

„Vidím,“ vravel lakomec na toto a čo ešte dokladal kat, „že vy nie ste žiadostivý dvanásť zlatých a nič nedbáte o svoj zisk, obesím sa teda sám a ostane mi dvanásť zlatých.“

„Tomu nech dá pán bezpečne pokoj,“ odpovedal kat, „lebo to je moja povinnosť, a s tým pán viac prehrá. Ja ich totiž potom musím ešte raz vešať, a v práve sa proti nim zdvihne proces,^[165] v ktorom ešte stratia celú svoju majetnosť.“

„Ako? Čo rozpráva pán kat?“ vravel skupáň. „Aj znovu vešať, aj v procese všetko stratiť? Ja som myslel, že mi okrem života nič neuhynie. Preto, ak by to malo tak vpravde byť, ani sa neobesím, ani sa nedám obesiť. Bol by som ja veľký blázon!“

V tuhý zimný čas išiel Španiel v nemeckom kraji cez jednu osadu. Keď ho začali prudko vítať a odprevádzať svojou psou obyčajou psi, vyskakujúci z každého dvora, schýlil sa po kameň, aby im ním poďakoval za ich lásku. Nemohol ho však odtrhnúť, lebo bol primrznutý, preto zakričal s hnevom:

„Mrcha,“ vraví, „krajina, v ktorej sú psi slobodní a kamene priglejené k zemi!“

Ktorýsi chudobný a spolu žartovný šuhaj, ale rozumný, ktorý sa dávno nenajedol, no už raz toto chcel, zašiel k bohatému kupcovi, ktorý však ešte vždy viac a viac žiadal. A zdvihol priehrštie a vraví:

„Pane, čo by bol hoden toľkýto kus zlata?“

Kupec úfal, že bude mať z toho zlata veľký zisk. Riekol, že včuľ pre všelijaké zaneprázdnenie nemôže znáhla povedať, ale aby zostal uňho na obed, a zatiaľ, alebo i cez obed zráta, čo to stojí.

Keď už bol koniec jedlám, kupec povedal:

„Darmo lámem hlavu. Ale kde je to zlato? Prevážime ho, a potom bude ľahká.“^[166]

Lačný nakŕmený vravel:

„Ja ho nemám, ale chcel som len vedieť, čo by stálo, keby som ho niekedy našiel.“

Vyhorelo v ktorejsi osade niekoľko domov. Dietky vyhorencov vykutávali z uhlia a z popola železné klince, aby z veľkej škody bolo aspoň niečo. Medzi ne sa zamiešalo cudzie — takého hospodára, ktorý ostal bez škody. Toto, keď mu tamtie nedopúšťali zbierať rečené klince, povedalo:

„Počkaj, dá boh, že aj my niekedy vyhoríme! A ani ja vám vtedy nedopustím zbierať klince!“

Niekto, čo napomínal zlorečiaceho, aby nezlorečil, kričal:

„Nezloreč! Tisíc^[167] miliónov… v tvojej hlave, v tvojej duši, aj v tvojej materi!“

Niekto mal v podozrení mnohých z tých neznámych žobrákov, ktorí sa dostávali ďaleko z osád na osady, či sú totiž skutočne navštívení od boha tými nemocami, ktoré ukazujú. Ani mu jeho myseľ nedávala pokoja, kým si neumienil, že vec skúsi.

Keď k nemu teda prišiel slepý, uchytil znáhla vidličky zo stola a bežal proti jeho očiam. A ten i hlavu nabok uchyľoval, i rukou oči zakrýval.

Keď prišiel nemý, rozkázal ho stiahnuť na zem. Ten hneď po druhom udretí volal:

„Ale čo myslíte? Čo som vám ja urobil?“

Chromému na obe nohy dal jesť; a keď začal najchutnejšie strebať, vyšiel, rýchlo pribehol a skríkol: „Jaj, horí!“

Tento zanechal obe barly; pekne čerstvo vyskočil na ulicu.

Keď istý rechtor šiel zvoniť na pokoj^[168] a po prvý raz udrel na rozklátený zvon, začul v kostole veľký tresk. Preto nechal zvon a vnohy. Ale dvere aj v strachu predsa za sebou trhol, zavrel. Nebežal domov, ale do fary, kam ho pustili na veľké tlčenie. A vravel so strašiacim strachom:

„Čert! Čert! V kostole!“

Farár sa zasmial na jeho poveru a šiel s ním.

A keď sa dvere znovu otvorili, vyskočila sviňa, ktorá ta bola náhodou zavretá. Keď sa táto včuľ brala von, skočila rechtorovi medzi nohy a začala ho niesť.

Rechtor ešte aj vtedy veril, že je to pekelník, a kričal:

„Zdraví buďte, pán principál! Mňa nesie!“

Ktorýsi učiteľ dobre učil, ale zle činil. Keď mu teda učedlníci vraveli, prečo neukazuje skutkom, čo rozkazuje ústami, a že (ako ani sám nemôže zaprieť) slová hnú, príklady tiahnu, odpovedal:

„Nezapieram túto pravdu, ktorá bola prijatá až do porekadla.^[169] Vy ste mi však dosiaľ platili jedine za slová. Ak chcete aj príklady, dávajte za to druhý plat, a to tým znamenitejší, čím znamenitejšie a užitočnejšie je príkladné vynaučovanie.“

Traja manželia, ktorí sa báli o lásku svojich manželiek, šli raz spolu a mali so sebou aj tie svoje manželky. A prišli so zmrakom k potoku, cez ktorý sa ešte chceli preplaviť na druhú stranu. Ale člnok, ktorý našli bez prievozníka, bol taký malý, že naraz nemohol vziať do seba viac ako dve osoby. Ako sa už previezlo týchto šesť ľudí s ohľadom na tú bojazlivosť lásky takým spôsobom, že jedna manželka s jedným alebo s dvoma cudzími manželmi nebola ani na jednom, ani na druhom brehu bez prítomnosti svojho manžela?

Takto:

Najprv sa previezli dve manželky a jedna išla naspäť a vzala tretiu manželku. Vtedy prišla zas jedna a pustila člnok dvom manželom tamtých; sama ostala tu so svojím vlastným. Potom vzal jeden manžel svoju manželku, prišiel naspäť a zložil ju tam a vzal manžela. Tak teda boli už na tamtom brehu traja manželia, jedna manželka. Táto manželka išla a previezla najprv jednu, potom tamtú druhú manželku.

Niekto bol vždy žartovný, aj pri smrti, keď ťažko ležal.

A raz pre veľkú bolesť zamdlel tak, že prítomní si mysleli, že je mŕtvy a zatláčali mu už oči. Keď mu zatvárali jedno, na ktoré bol od narodenia slepý, práve vtedy sa prebral a riekol:

„Nechajte ho! Tento, oný do vás! Veď na to som nikdy nevidel!“

V nejakom meste bolo napadlo okolo sviatku Hromníc veľké množstvo snehu. Úrad rozkázal mešťanom, aby ho z ciest povyvážali von. Ale všetku tú prácu chcel na seba vziať jeden jedinký — pod tým dojednaním, ak mu predĺžia čas do sv. Jána.

Nejaký žiak už prešiel cez všetky školy dvakrát, cez niektoré aj trikrát.

Keď ho už nikde nechceli prijať a nechcel ani robiť rukami, ani byť vojakom, chodil ako legát^[170] z mesta do mesta, z dediny na dedinu. Kde korigoval žiakom okupácie,^[171] kde písal sedliakom inštancie,^[172] kde sa držal za černokňažníka. A tak sa živil tými spôsobmi, ako mohol, hoci to živenie bolo predsa psotné.

Naposledy všetko zunoval, aj seba samého. Nebol by dbal aj život stratiť, nech by ho jedine bol niekto niekoľko dní dobre hostil.

Keď začal upadať do takýchto zúfalých myšlienok, počul, že akémusi pánovi uhynul znamenitý poklad, a je hotový hojne zaplatiť, kto zlodejov nájde a prezradí.

Ide k tomuto pánovi, berie sa na to a pevne sľubuje, že ak ho bude tri dni po vôli kŕmiť, na štvrtý ráno mu ustanoví aj zlodejov, aj ukradnutý poklad.

Poverčivý pán úfal síce niečo z jeho čudného výzoru, ale úplne nedôveroval. A preto sa ho pýtal:

„Ak však nebude tak, ako sľubuješ, čo vtedy?“

„Nedbám,“ odpovedal, „bárs budem ja potom obesený.“

Myslel totiž, že on za tie tri dni pohne svojimi žiackymi mozgami a nájde nejaký prostriedok, ktorým v poslednú noc alebo zuteká alebo ináč sa oslobodí.

„A ak nie, kurva mu mati,“ vraví, „takému životu, aký ja musím trpieť na svete!“

S tým mu dali svetlicu, ale aj na zámke držané dvere.

Medzitým dostával jesť a piť až po krky.

Bol to však žiak, o ktorých rozprávajú vojaci zo skúsenosti, že sa ľakajú smrti viac než iní. Preto aj on hneď v prvý večer, keď mu služobník doniesol na noc toľko, koľko všetkého pýtal, vzdychol a riekol:

„Už je jeden!“

Rozumel: deň preč.

Druhý večer prišiel druhý služobník s potrebou.^[173]

A vtedy povedal:

„Už je druhý!“

Myslel to isté, čo prv.

Na tretí deň hľadel často z okien, či by nemohol zoskočiť, lebo nemohol vymyslieť iný spôsob, ako zutekať. To však nemohlo byť bez vylomenia hlavy.

Keď teda prišiel k nemu v tretí večer tretí služobník, vyvolal hlasnejšie než predtým:

„Už je aj tretí, a posledný!“

Po tomto sa mu už nič nechcelo od strachu, ani jesť, ani piť, ani spať.

A konečne predsa na to privolil, že bude oknom hľadať svoje vyprostenie: že sa spustí po remeni z nohavíc, ako ďaleko bude stačiť — ostatné zletí akokoľvek.

A už bol vytiahol ten remeň, keď, hľa, tí traja služobníci prišli spolu, padli k jeho nohám a prosili so strachom a plačom, aby ich nevyzradil pánovi, že je tu všetok poklad (doniesli ho so sebou) a že mu toľko a toľko dajú, aby jedine o nich mlčal.

Oni boli totiž tí, ktorí okradli svojho pána a včuľ sa sami vyznali, lebo ako v prvý večer riekol žiak v prítomnosti prvého služobníka: „Už je jeden!“, služobník rozumel, že je už zjavný jeden zbojník. Ten služobník to hneď druhým dvom povedal tak, ako pochopil. A z tej príčiny na druhý večer šiel druhý, na tretí tretí. A pretože žiak vravel podobne, boli v svojej mysli uistení, že ich akýmsi umením poznal.

Keď včuľ k žiakovi pristúpili s prosbami a s celým nehnutým pokladom, tak sa držal, akoby ich on bol skutočne poznal. Aj pýtal, aby hneď doniesli, čo sľúbili za neprezradenie. Keď to dostal, ubezpečil ich a sám strávil ostatok noci v radostných snoch.

Ráno odovzdal pánovi poklad a povedal:

„Sú to bosoráci, čo ho boli vzali. Preto som ich nemohol chytiť.“

Ale pánovi bolo dosť, že dosiahol všetko. Ešte viac dní kŕmil mastne žiaka a potom ho hojne obdaroval.

Keď Poliak rúbal drevo, zaťal si hlboko do nohy chybujúcou sekerou alebo radšej rukou.

Keď nad tou ranou stŕpal každý, kto ju videl, on povedal (lebo si preťal aj novú nohavicu):

„Noga jako noga, ale nogavica!“^[174]

Ktorási žena, čo mala aj v nemoci mocný žalúdok, žalovala sa susedovi a vravela:

„Och, pán susedko! Taká som nezdravá! Tak zle sa cítim, že nemôžem ani nič jesť! Pomyslite len! Včera som si zarezala na večeru jedného kŕmeného káčera. Drobce zapravené na kyslo som strovila všetky, ale z pečienky som mohla pojesť iba stehienka, krídelká, prsičká, chrbátik a drdolček.“^[175]

„A čože tam, pani susedka,“ pýtal sa pán sused, „ostalo niekomu z toho kŕmeného káčera okrem peria, pysku a kostí?“

Niekto, čo si o sebe myslel a držal viac, než sa slušalo, zišiel sa na ceste s dvoma oslami a uložil si, že im nevystúpi. Ale také uloženie malo za následok, že ho sotil na zem jeden osol, ktorý bol tiež svojhlavej vôle.

Tu on s hnevom na toho, ktorý hnal osly:

„Ty mrcha človek,“ vraví, „či nemôžeš vyhnať z cesty tie ohavné hoviadka, keď vidíš ísť oproti poctivého človeka?“

„Nech ráčia tento raz odpustiť, pane!“ odpovedal paholok oslov. „Sľubujem na svoju poctivosť, že budúcne, len čo zazriem pána, budem kričať: ,Osol, vystúp z cesty!‘“

Sadol na koňa istý Šváb, ale ostrohy mal v záňadrí. Zabudol si ich pripnúť na boty. Keď kôň už ustával, tĺkol ho holými opätkami a vravel mu:

„Hej, keby si vedel, čo mám v záňadrí, iste by si šiel chytrejšie!“

Nejaký togát^[176] nástojil u brandenburského kráľa Fridricha, toho mena I., o predikátorstvo.^[177] Keď sa ho kráľ pýtal, odkiaľ je a on odpovedal, že z Berlína, kráľ riekol:

„Hybaj preč, lebo Berlínčania sú na nič súci!“

Na čo togát:

„Vladár, niekedy sa medzi nimi nájdu aj dobrí. Ja aj včuľ znám dvoch.“

„Ktorí sú to?“ pýtal sa kráľ.

„Jeden je ich jasnosť kráľovská a druhý ja,“ povedal togát.

Z ktorých stromov lístie nikdy neopadá? Z maľovaných.

Kto zabil jednou rukou štvrtú časť na svete?^[178] Kain, ktorý zabil Ábela.

Kto rúbal drevo na chrbte svojej matky?^[179] Adam, ktorý rúbal na zemi.

Ktorá voda sa predáva najdrahšie? Ktorú miešajú krčmári do vína, piva a páleného.

Hádali raz hostia pri obede u nejakého pána, akého remesla alebo umenia je na svete najviac ľudí.

Každý povedal svoju mienku; naposledy riekol jeden, čo až dovtedy mlčal:

„Chybujú,“ vraví, „všetci, lebo najviac na svete je lekárov.“

„Ako?“ volali so smiechom. „Veď toto mesto, v ktorom sme, nie je z najmenších, a predsa má jediného! A sú celé stolice, v ktorých tiež nie je viac ako jeden!“

„Ja predsa opakujem,“ vravel ten, „že najviac je lekárov, a v tom som hotový sa postaviť^[180] o čokoľvek.“

„Aj my,“ odpovedali všetci a jeden každý sa s ním o niečo postavil.

„Do dnes týždňa,“ vravel on potom, „potvrdím to, čo som povedal, mnohým svedectvom.“

Budúci deň si poobvíňal líca a krky ručníkmi a vyšiel na trh, akoby mal niečo kupovať, ale vpravde, aby spisoval počet lekárov. Tam sa ho mnohí pýtali, čo mu je. On odpovedal, že ho ukrutne bolia zuby. Tu každý radil proti tej bolesti, čo skúsil alebo počul. Ale on zapisoval i liek i meno toho, kto ten liek radil.

Potom šiel s takou pookrúcanou tvárou do veľkého kostola a sadol si blízko dverí, kde sa s ním mohol rozprávať každý vchádzajúci a vychádzajúci.

Chodil aj po uliciach a všade písal, čo a kto káže nažívať.

Kde sa ho nepýtali, lebo boli neznámi, takých sa spytoval on.

Naposledy šiel radom aj po tých hosťoch. A aj ten každý niečo poradil, neznajúc, kam to vypadne.

Keď sa však zase zišli v ustanovený deň, on predostrel nesčíselný počet lekárstiev proti jednej bolesti zuba. A pretože pozapisoval (ako bolo rečené) i mená všetkých, ktorí ich radili, preukázal, že v tomto meste je aj toľký počet lekárov. Nepochybovali potom stávkári, že je to tak po celom svete. Preto poplatili stávky.

Ktorýsi kazateľ chcel karhať pri príležitosti evanjelia vraviaceho o Samaritánke^[181] mnohé, dlhoké a daromné reči žien. Keď prečítal podľa obyčaje evanjelium, začal takto:

„Nečudujte sa, poslucháči, že evanjelium je také dlhoké, lebo v ňom žena rozpráva.“

Nejaký služobník, ktorého pán trestal za priestupok, vravel:

„Nedobrovoľne som to učinil.“

„Nedobrovoľne teda trp,“ odpovedal pán.

Keď niesli ktorúsi manželku, aby ju pochovali, nesúci drgli márami kdesi na uhol domu. A manželka, ktorú držali za umrlú, ihneď ožila. Manžel bol nad tým priveľmi zarmútený, lebo by bol chcel mať radšej živú pochovanú, než znova doma.

Keď po druhé a už spravodlivo umrlú odnášali vedľa tohto domu, obával sa zas takej náhody, preto volal:

„Preboha, múdro kráčajte a ticho sa zvŕtajte!“

Keď sa niekto pýtal Nikandra,^[182] prečo Sparťania nosia vlasy, bradu a fúzy, odpovedal:

„Pretože je to najkrajšia prirodzená mužská ozdoba a nepotrebuje nijaký náklad.“

Istý židák, hojne vycvičený v klamaní, ktorý tým umením už nejedného bol ošudil, ponúkal istého kupca akýmisi drahocennosťami ako zálohom, aby mu na ne dal desaťtisíc zlatých. Kupec sa radil s takými, čo tým veciam rozumeli. Tí vraveli, že sú hodny prinajmenej svojich dvadsaťtisíc. Preto dal obrezanému, koľko žiadal. Keď však ten bol sám s kupcom a mal zapečatiť a odovzdať truhielku, podsotil truhielku, vo všetkom tamtej podobnú, kým tento kupec zašiel volať jedine k dverám, aby priniesli svetlo. Ešte aj na takrečenom obligátori^[183] podpísal meno, s akým nebolo žida nielen v tom meste, hoci veľkom, ale azda ani na celom svete.

Kupec čakal ešte dlho po čase, v ktorý ten sľúbil vrátiť peniaze. Keď však nemohol dočkať, dal sa ho hľadať podľa mena medzi židmi. Každý však odpovedal, že takého svojho rodáka nikdy neznal. Kupec sa vtedy už naľakal, že je oklamaný, a zavolal prísažných^[184] z úradu. Pred ich očami zlomil pečať, otvoril truhielku, a namiesto oných drahých vecí ju našiel naplnenú pieskom. Nezľakol sa však vyše miery; to jedno si žiadal, aby židák nebol zutekal ďaleko a von z krajiny. Preto poprosil prísažných, aby mlčali o takej obrezancovej lži. V niektorú noc on povytĺkal na svojej komore sklá, povylamoval mreže a poštiepal truhly, skrine. Potom najprv on pustil po meste chýr, že ho okradli zbojníci; ďalej skrze úrad dal hlásiť, čo, koľko a aké mu pohynulo. V tom písomnom hlásení a oznámení bolo doložené, že najviac želie jednu škatuľu s rozličnými drahými kameňmi, cenenými na dvadsaťtisíc zlatých, ktoré neboli jeho vlastné, ale takého a takého žida a uňho len založené.

Keď toto počul židák kmín, prišiel dôverne, smelo ku kupcovi a vravel:

„Pretože,“ vraví, „som sa uistil, ako som vyhľadával, že vylámanie komory sa stalo pre nedbanlivosť, ja nemusím tratiť moje veci, ale ten, kto ich dostatočne neopatroval. Keď tie veci boli podľa usúdenia múdrych hodny najmenej dvadsaťtisíc, je treba, aby sa mi zložilo k daným desiatim ešte prinajmenej iných desaťtisíc zlatých.“

Ale ako potom kupec skladal tých druhých desaťtisíc, keď mal o zálohu prísažných za svedkov, každý môže pochopiť.

Jeden, čo nemal všetkých doma alebo spolovice otreštený, videl, ako sa ktorísi kúpali a plávali. Povedal si:

,Veď i ja to budem vedieť.‘

A s tým zhodil rúcho a skočil do vody. Ale plával ako kameň. A bol by sa iste utopil, keby tamtí neboli prišli a nevytiahli ho na breh. Vtedy si oddýchol a najprv im ďakoval a potom riekol:

„Sľubujem, že dovtedy nepôjdem viac do vody, dokiaľ ma na suchu nenaučíte dobre plávať.“

V ktoromsi meste dostal mestský vojak (ináč dráb, hajdúch), ktorého postavili po prvý raz na nočnú stráž k mestskému domu, aj to naučenie, aby dal ohňa (to jest: strelil) tomu, kto by chcel ísť násilne do dverí a neodpovedal na troje opýtanie. Ako teda počul prichádzať čiže približovať sa prvého, ktorý nemienil ani dnu, ale mimo, kamsi ďalej svojou cestou, kričal:

„Berdo!“^[185]

Keď ten nič nepovedal, zas volal hlasnejšie: „Berdo!“

A keď aj vtedy mlčal, lebo neznal, že to naňho patrí, a bol už až proti dverám, po tretie zaručal, čo hrdla mal:

„Berdo! Odpovedz!“

Ale tento vtedy už aj pre ľaknutie nemohol nič riecť.

Preto si ten strážnik riekol:

,Tomuto musím podľa príkazu dať ohňa.‘

A rýchlo vykresal, lebo bol z fajčiarskeho remesla a mal u seba náčinie — a otrčil mu kus zažatého trúda.^[186]

„Čím ďalej som tu, tým každodenne sa učím niečo o nových veciach“, písal niekedy jeden žiak otcovi domov z hallských škôl.^[187] „Už aj to viem, ako robia soľ sušiari soli. Takto: V zime zhŕňajú do gúľ sneh a v lete ho vysúšajú — a býva soľ.“

Keď nejaký manžel nemohol nijakým prostriedkom zastaviť ústny rapkáč svojej manželky, konečne mlčiaval.

A keď mu niekedy priateľ hovoril: „Ty,“ vraví, „to činíš zo strachu. Ale mal by si sa hanbiť, že sa jednej ženy bojíš!“, odpovedal: „Nie ženy, lež jej jazyka sa bojím.“

Ktorého radcu rada je najlepšia? Zapovrhujúceho zlato.

Ktorá diera v dome nemôže byť zapravená? Cez ktorú budeme vynesení do hrobu.

Ktorí ľudia vo sviatok jedine na zem pľujú? Sedliaci — v iné dni na dlane.

Dvaja ľudia spárení sobášom — manžel a manželka — žili dlho v pokojnej jednote, až keď tú pobúrili cvíčaly^[188] alebo drozdy.

Na deň manželovho mena (bolo ono Martin) manželka kúpila a upiekla cvíčaly. Chcela sa mu zavďačiť, lebo bol milovníkom takých vtákov. Keď ich položila na stôl a manžel jedného zjedol, vravel:

„Milá moja, oklamali ťa, lebo toto nie sú cvíčaly, lež drozdy!“

„Nie, milý môj,“ odpovedala žena, „uisťujem, že spravodlivé cvíčaly sú!“

„Nie sú,“ riekol manžel, „a mňa nenahovoríš, lebo som ešte nestratil zmysel chuti a podľa chuti poznávam, že drozdy sú!“

„Nie sú zaiste,“ povedala manželka, „lež opravdivé cvíčaly, kvíčaly, čiže borovičkoví vtáci,^[189] lebo som ich ja aj v perí videla!“

Dovtedy svoje i jedna i druhá strana hájila, až manžel pohnutý k netrpezlivosti, a aby jeho navrchu ostalo, hojne manželku alebo vycvíčalil alebo vydrozdil najprv päsťou, potom aj palicou — jakživ po prvý raz, a to na deň svojho mena. Ale čoskoro oželel svoje prenáhlenie a odprosil sa manželke.

A potom zase v láske a vo svornosti viedli svoje dni až do sv. Martina, lebo vtedy manželka už nepiekla cvíčaly, lež hus. Keď ju však kládla na stôl, vravela:

„Milý, toto za hus uznávaj, a nie za kačicu alebo čo iné.“

„Tak,“ odpovedal manžel, „lebo vidím, že je hus.“

Manželka, ktorú tuším zlé ponúkalo, vravela:

„Teším sa tomu; bola som však i starostlivá, aby na stôl neprileteli cvíčaly, pre ktoré si sa mi takto rok tak horko odmieňal.“

„Čo?“ zvolal manžel, „teda ešte aj včuľ si v tom domnení, že to boli cvíčaly a nie drozdy?“

„Iste boli cvíčaly,“ odpovedala manželka, „bárčo ty mysli a vrav!“

Z toho zas nové škriepky a zo škriepok nová bitka manželky. Ale zase sa hneď zmierili.

Deň sv. Martina bol však manželke každoročne nešťastný, kým spolu žili, lebo sa nemohla zdržať, aby dvoma-tromi slovami nespomenula starodávne cvíčaly. A manžel tak vždy obnovoval výročné bitky.

Keď povedali Cigánovi, ktorý v zimný čas chodil v takých čižmách, že mu všetky prsty z nich trčali: „Ty nový sedliak, mrcha čižmy máš!“, odpovedal: „Čižmy šú dobré, ale čaš k nim mrcha!“

Nejaký na obe oči slepý šiel sám a jednou rukou šmátral pred sebou, druhú držal rozostretú pred tvárou.

Ktosi sa ho spýtal:

„Čo si ty už vybiješ, zbavený očí, bár do niečoho bisíš?“

„Zuby, nos a väčšie očné jamy,“ odpovedal.

Niekto odoberal za niečo od kohosi peniaze. Keď na niektoré kúsky pilnejšie pozeral, prevracal ich a nadhadzoval, či majú hlasný blink, aj ten, čo ich odovzdával, mu už bol mnohokrát riekol:

„Dobré sú to peniaze.“

Ten odpovedal:

„Ja to síce môžem uveriť, ale som starostlivý, aby sa aj mne uverilo, keď to budem o nich druhému vravieť.“

Jeden v horách narodený, vychovaný a bývajúci doniesol svoje dieťa na krst v pol zimy v mechu. Vošiel do fary, zavesil ho v pitvore na klin, vkročil k farárovi a vravel:

„Pane otče, poďže krstiť môjho syna!“

„Kdeže je?“ pýtal sa farár.

„A tu som ho na klin zavesil, aby ho svine nezožrali,“ odpovedal a vytiahol dieťa.

„Veď je už zamrznuté!“ riekol farár.

A aj bolo.

„Í, bohupris, že ti neni,“ odpovedal horal. „Pozri, ako mu prsty stoja, bude z neho gajdoš!“

Bol niekde väčší medveď, ktorý robieval mnoho škody v ovsoch, kozách, ovciach. Dohovorili sa o jeho smrti traja mladí paholci, ale prv zašli do krčmy, aby boli smelší. Dobre pili na jeho rováš a sľubovali krčmárovi, že veď hojne zaplatí jeho koža, ktorú hneď donesú. Krčmár bol s tým vtedy a na ten čas spokojný.

A oni pod klobúky dobre nazbierali, šli do hory a nič nepochybovali, že ho hneď budú drať, aby ho jedine mohli čím skôr vidieť. A o toto veru nemuseli byť starostliví, lebo medveď vyzízol zo svojej jaskyne, len čo po prvý raz zavýskli. Nezľakol sa troch a išiel rovno k nim.

Keď to oni zazreli, v okamihu boli inej mysle. Ľakli sa viac, než jakživ predtým, a namiesto žeby si boli na ocieľkach nože poostrili na sťahovanie kože, každý pozrel nazad, kadiaľ by najbližšie zmizli z jeho očí. Jeden vyliezol na vysoký strom; druhý ukázal päty a nezastal, ani sa neobzrel, až v dedine; ale tretí, ktorý nevedel ani behať, ani po stromoch chodiť, temer si už v strachu zúfal, zvlášť keď medveď na zadné nohy vstával a mumlaním dával znamenie, že sa chce pasovať. Padlo mu však do pamäti, čo slýchaval, aby sa hodil na zem, zadržal dych, ako najviac môže, a zatajil sa ako umrlý. Preto toto urobil chytro. A bolo to prospešné, lebo medveď prišiel a najprv ho oňuchal, potom ho obracal hore a dolu bruchom a neraz aj prikladal k jeho ústam uši, či dýcha. Konečne sa bral preč, lebo ten zadržal dych až na zadusenie a nechal klesnúť všetky údy. Po dlhšom čase, keď medveď (čo i v tichom kroku neskorý) mohol už zájsť aj na tri míle, vstal. A tamten sa spustil tiež zo stromu a pýtal sa ho, čo mu toľko šuškal do úst.

„To,“ odpovedal, „aby sme budúcne na jeho kožu nepili, kým ho nechytíme a z nej ho neolúpime. A aby sme včuľ krčmárovi ináč zaplatili.“

Ktorýsi dedinský rechtor mal v škole deväť dietok. Keď išli neporiadne na pohrebe, nechal svoju pieseň a skríkol:

„Huncúti, dvaja a dvaja choďte!“

Deviate nemalo tovariša, prišlo teda k nemu a povedalo:

„Ja s vami pôjdem, pán rechtor!“

Jednu poctivú lacedemónsku^[190] ženu pokúšal niekto skrz starú babu (aké sa obyčajne brávajú na také poslúženie a ony ho rady konávajú) na to, čo je neslobodné každým zákonom. Hneď na začiatku odpovedala s hnevom:

„Kým som bola pannou, musela a chcela som byť poslušná rodičom, včuľ musím a chcem byť môjmu manželovi. Preto choď s tvojím posolstvom k tomuto môjmu manželovi.“

Keď syn Agesilaa Archidamos^[191] dostal po chaironejskom nebezpečenstve^[192] od kráľa Macedónčanov Filipa pyšný list, ktorý hrubo kúsal, odpovedal mu:

„Ak premeriaš svoj tieň, skúsiš, že o nič nie je väčší, než bol pred víťazstvom.“

Aký je to myšací slopec^[193] zvrchu obtiahnutý kožou? Mačka.

Kto je splodený pred otcom?^[194] Všetci, lebo Adam nebol splodený.

Za čo sa zvoní na zvon? Za povraz.

Istý mocný gróf raz poblúdil v lese, naďabil na sedliaka a dal sa ním vyprevadiť na pole. Keď išli, gróf zbadal, že ho ten sedliak nezná, a spýtal sa, čo súdi o grófovi, aký je to človek k svojmu poddanstvu.

„Och, gróf sám je celkom dobrý človek,“ odpovedal on, „ale grófka!“

„No,“ vravel gróf, „čože tá grófka? Prečo si zhltol, čo ti už na jazyku sedelo? Vypovedz smelo, veď ja ťa neprezradím!“

„Ej, tá by iste zaslúžila,“ vravel sedliak, „aby sa za živa prepadla, lebo ona proti nám grófa parchá^[195] a navádza!“

V inom ďalšom rozhovore sa potom gróf spýtal na jeho meno a zapamätal si ho.

Keď prišiel gróf domov, rozprával to grófke. Tá bola rýchla na hnev a neznala ani také poddanské obyčaje, žiadala teda zadosťučinenie. Aj pohla grófa (v tom sa i tu potvrdila reč sedliaka), aby ho rozkázal vyhľadať a na koniec toho dohnať.

Keď bol prítomný, gróf sa ho spytoval:

„Či sa pamätáš, čo si onehdy povedal na pani grófku?“

„Och,“ riekol sedliak, „či by som bol mohol uveriť, že ma ten prezradí, pred kým som to povedal — ten šelma a kmín človek, keď ma on sám povzbudzoval, aby som smelo vypovedal, čo som naspäť stiahol z jazyka, že on bude mlčať?“

„Dobre! Dobre!“ zvolala grófka a pustila sa do smiechu. Ale i grófovi sa to znovu zaľúbilo. A ako gróf, tak aj grófka obdarovala sedliaka.

Grécky básnik Simonides^[196] riekol na istej hostine niekomu, čo pri ňom sedel a za celý čas neprehovoril ani slovíčko:

„Človiečku, ak si blázon, múdry si, ak ale múdry, blázon si, že ani na múdry, ani na bláznivý toľký rozhovor nič neškrkneš!“

Keď mal ktorýsi zbojník visieť už o jeden deň, a preto mu predkladali podľa obyčaje najlepšie jedlá, nechcel jesť žiadne pripravené z cesta. Udával príčinu, že od cesta sa v človeku plodí piesok a kameň.

Druhý bol otrhaný a nemohli ho upokojiť, kým mu neušili nové rúcho.

„Čo by,“ vraví, „ľudia o mne povedali? Že som snáď alebo všetko prepil alebo nevedel toľko nakradnúť, aby som si spravil dobré šaty!“

Keď nejaký pochabý služobník napájal koňa z brehu a jeho pán volal: „Hej, ty otreštený, pohni ďalej koňa!“, odpovedal: „Ej, ty blázon! Ešte toto nevypil, a už kážeš ďalej pohybovať!“

„Čo budeš v starobe jesť? Za čo si pohár lepšieho nápoja naleješ, keby ti bol osožnejší, keď včuľ všetko prežerieš a prelogáš?“ Tak karhala ktorási manželka svojho manžela, ešte mladého veku.

Na čo on:

„Nedožijem ja staroby, lebo to kňazi, to lekári, to príklady druhých učia. Tomu všetkému ja viacej verím než tebe.“

Pre nebedlivosť a nepozornosť kočiša zabili a zožrali vlci koňa. Preto bolo odsúdené, aby ho kočiš gazdovi zaplatil. Aby sa ale vedelo, koľko, jeden zo sudcov sa spytoval, či bol ten kôň dobrý.

„Iste dobrý,“ odpovedal kočiš, „lebo ho vlci zjedli až do odrobiny celého, aj s menšími kosťami.“

V ktoromsi dome (ako aj v mnohých iných vídať) bola manželka manželom a manžel manželkou, lebo manželka všetko rozkazovala a manžel poslúchal.

Tento takzvaný manžel a vladár domu doviedol niekedy hosťov na večeru, ale bez toho, žeby to bol vopred s prosením oznámil takejto svojej panej. A videl, že ona na to veľmi bočila, a včuľ ešte viac než inokedy, lebo tuším jej vôľu akosi obrazila čeliadka. Medzitým však — ani nie tak na mnohé ponížené modlikanie manžela, ktoré on potajomne činil, ako preto, aby ju hostia nenazvali grobiankou — dala sa čosi v kuchyni strojiť, ale všetko neskoro; neskoršie než aj u najskorších hostinských, kde sa po prestretí stola aj dvadsaťkrát vraví: „Hneď, pane!“ a predsa nič nie je.

Keď už manžel vyšiel zo všetkých rozprávok, ktorými zabával hosťov, aby sa čas zdal kratším, a keď nielen oni, ale aj sám by už bol rád bavil niečím zuby, vytisol hlavu cez okienko, ktoré slúžilo z izby do kuchyne, a pýtal sa manželky dosť poctivo a zas pokorne, či bude hotové, čo má byť. Toto však činil pre seba práve nepríhodne a pre manželku vtedy príležite, lebo tá práve v tom čase držala v ruke železnú šumovačku,^[197] a tak mu ňou na čelo odpovedala, že sa mu videla byť v očiach celá kuchyňa v plameni. Keď mu po iskrách leteli z očí slzy, potom vtiahol hlavu.

A hostia sa ho preto pýtali, čo mu je.

Odpovedal:

„Nič, ibaže v kuchyni je plno dymu.“

Jedna spartská vdova pripravovala syna do vojny. Keď mu podľa tamojšej obyčaje pripasovala krátky meč a on sa ponosoval, že tým nepriateľa nedosiahne, odpovedala:

„Synu môj, prikroč bližšie k nemu a dosiahneš ho.“

Themistokles^[198] si medzi pytačmi svojej dcéry väčšmi cenil cnostného múdreho chudobného mládenca než nemravného a hlúpeho boháča. A keď sa nad tým čudovali jedni, odpovedal:

„Radšej mám dobrého človeka bez peňazí než peniaze bez ľudského človeka.“

Keď sa raz cez nejakú dedinu viezol onen slávny kráľ Matej (Uhrom Máťáš),^[199] uzrel, že jeden starý šedivý človek nariekal ako chlapec. Keď sa ho spýtal, čo mu je, odpovedal, že ho otec vybil.

„Tvojho otca,“ riekol kráľ, „rád uvidím, lebo ty už môžeš mať vnukov, ako vidím podľa tvojho výzoru.“

Dal sa preto plačúcim zaviesť k tomu otcovi. Pozrel naňho a počudoval sa, že je ešte čerstvý, a vravel:

„A prečo si ty bil tohto syna?“

„Preto,“ povedal ten, „že nechcel poslúchnuť môjho otca.“

„A kdeže je ešte aj tvoj otec?“ pýtal sa kráľ s väčším počudovaním.

Priviedli ho. Aj on ešte videl, počul, chodil.

Jeden, ohnilený v záhaľčivosti, sa váľal po zelenej pažiti a vravel:

„Och, ako by som bol rád, keby toto nazývali robotou! Ozaj by som sa ja tak narobil!“