ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ktorýsi Rakúšan sa zhováral s Benátčanom o znameniach krajín. Keď bola zmienka o benátskom, ktorým je krídlatý lev,^[284] pýtal sa posmešne Benátčana:

„Kde sa,“ vraví, „rodí na svet ten váš lev s krídlami?“

„Tam, kde váš dvojhlavý orol,“^[285] odpovedal on.

Čo je staršie? Teľa alebo krava? Teľa, lebo krava musí byť prv teľaťom.

Ak na vŕbe sedí dvadsať vrabcov a strelíš medzi ne a zabiješ štyri, koľko ich tam zostane? Ani jeden, lebo ostatné odletia.

Kto sa vadil prv, než sa narodil? Ezau a Jakub v živote matky Rebeky.^[286]

Nejakému pánovi v takom zhromaždení, kde jedni boli aj so smolovými rukami,^[287] uhynul mešec s peniazmi. Ale pánov sluha dobre videl, kto ho vytiahol. A hneď uchytil nôž, odťal mu ucho a povedal:

„Navráť môjmu pánovi mešec a ja ti navrátim tvoje ucho.“

Jeden prievozník postával celý deň po brehu a čakal, že príde niekto, koho presadí cez potok a dostane niečo v mzde. Ale darmo.

Večerom však, keď už chcel ísť domov, prišiel jeden pocestný. Previezol ho.

Ani tento však neplatil, lež vravel:

„Priateľu, ja nemám ani babku, ale namiesto peňažnej mzdy ti dám jednu dobrú radu.“

„Čo?“ skríkol prievoznik. „Radu? I nech ťa s tvojou radou… Ja potrebujem peniaze, a nie radu!“

„No, môj milý, mňa by veru mohli za peniažtek zavesiť, ja ho nemám,“ vravel tamten a odchádzal preč.

Prievozník trochu pozlorečil a potom za ním kričal:

„Povedz teda aspoň tú dobrú radu!“

„Toto je ona,“ vravel ten. „Keď nechceš prevážať bez peňazí, aby si nepreviezol nikoho, kto nemá tak ako ja peniaze.“

„Odkúď si?“

„Z Bóvu.“

„Čo vezeš?“

„Smovu.“

„I počkaj, bvatve, pújdeme spovu!“^[288] vravel Búran^[289] k Búranovi od Bielych Hôr.^[290]

U ktoréhosi pána večeral druhý. A pod večerou domáci zbadal, že sa tamten očami dohovára s jeho paňou, ale medzitým ho neprestáva v jeho vlastnom dome proti všetkému poriadku núkať, aby pil. Činil sa, akoby poslúchol. Často zdvihol pohár a raz začal akoby podnapitý driemať zajačími očami^[291] a chrápať.

Jeden služobník prišiel do svetlice a videl, že pán spí, ale pani sa s pánom hosťom rozpráva v okne. Obaja boli obrátení chrbtom k stolu, pojal teda zo stola jednu sklenicu lepšieho vína a strčil pod rúcho.

Keď s ňou však chcel ísť von, chytil ho zozadu pán a riekol:

„Jurko, polož naspäť. Nespím ja každému, ale jedine mojej panej a pánu hosťovi.“

A s tým znovu položil na stôl hlavu.

Nejaká vdova sa chcela vydať za svojho služobníka paholka Jána. Aby tým lepšie jej vec vypadla, radila sa svojho múdreho suseda, vraviac:

„Ešte som ja,“ vraví, „nie taká stará, ako vyzerá z mojich očí. Ešte ja môžem aj mladého manžela prežiť. A na manželstvo mám chuť.“

„Vydajte sa teda, susedka,“ vravel sused.

„Ale mi budú vyhovárať, že som predsa staršia ako ten môj paholok.“

„No, nevydajte sa teda za neho, susedka.“

„Ale je ten Janko robotný čeľadník. Ozaj by sa moje hospodárstvo sporilo!“^[292]

„Iďte preto za neho.“

„Ale sa obávam, že ma on zunuje.“

„Neiďte preto za neho.“

„Ale predsa úfam, že on to neučiní; veď ho už dávno poznám.“

„Buďte teda jeho manželkou.“

„Ale mladí ľudia sú čudní, nestáli. On však snáď proti môjmu úfaniu a poznaniu bude hľadieť za svojimi vrstovnicami.“

„Nebuďte teda jeho manželkou, a seďte doma v pokoji.“

Keď vdova zbadala, že múdry sused len tak radí, ako čo ona predkladá a ako by i sama sebe poradila, začala sa pohoršovať a riekla:

„Ejha! Veru mi pomáhate, keď povedáte: Vydajte sa za neho, nevydajte sa za neho. Iďte za neho, neiďte za neho. Buďte jeho manželkou, nebuďte jeho manželkou, a seďte doma v pokoji. Mali by ste mi povedať niečo vtipné, na čom by ja mohla bezpečne prestať.“

„No, pani susedka,“ riekol sused, „poviem vám, čo najlepšie viem. Počúvajte zvon, a čo ten bude povedať, to učiňte.“

Odišla s tým vdova, a hneď v prvom zvonení sa jej tak videlo, akoby zvon volal: Iď za Jána! Iď za Jána! Aj išla, ale po malom čase oželela. Preto udrela na suseda zúrivou rečou, že ju napravil k ľstivému hlasu zvona.

„Ó, susedka, nerozumeli ste vy tomu dobre,“ vravel sused. „Načúvajte jedine pozornejšie.“

Po tomto sa jej pýtal:

„Čože teda povedá?“

„Ach, susedko,“ vravela ona, „nie na iného, lež na seba samú sa mám hnevať, že som viac nepozorovala. Včuľ už, ale neskoro, stále to od neho počujem: Nechaj Jána! Nechaj Jána!“

Vojak Nemec si raz doniesol z krčmy na hospodu víno v džbánku a chcel mať k nemu pohár. Pretože však nevedel po slovensky, neznal ho pýtať. Nazýval ho teda opisom, čo však činilo zmysel ešte pochybnejším, lebo vravel: „Ja svine“^[293] a krútil rukou dokola nad stolom a hovoril ďalej: „Jako svine.“

Keď ho gazda videl opitého, domnieval sa, že čo druhí o opilcoch vravievajú, to on sám o sebe vyznáva: čiže že je vo svojom opilstve podobný svini. Pretože robil rukou kolo, myslel si, že pýta na vracanie šáfik,^[294] z akej nádoby niekde svine strebávajú pomyje. A doniesol mu ho. Ale on chcel znamenať, že je rodákom z „Vídne“, kde píjavajú z pohárov. A ten pohár vyobrazoval tým krútením ruky, že je totiž okrúhly — ako svinský alebo ktorýkoľvek iný šáf.

Ktorémusi na šibenicu odsúdenému riekli po ceste, keď ho už ta viedli, že istá ženská osoba chce s ním vstúpiť do manželstva. Ak na to privolí, obsiahne milosť života.

„Ukážte ju,“ povedal on.

Ako ju uzrel, stiahol do rancov^[295] čelo a odvrátil oči, že bola špatná, a riekol:

„Len ma veďte!“

Počul Cigán, že istý kňaz je hluchý. Šiel teda k nemu na spoveď. Kľakol si a začal:

„Susímusí, susímusí, susímusí.“^[296]

Tak konal, aj dokonal.

Kňaz sa ho potom pýtal:

„Už si,“ vraví, „všetko povedal?“

„Už, duchovný otčíčku,“ riekol on.

Tu kňaz chytil jeho mastné škutiny, naťahoval a mykal ich sem-tam, a tiež vravel „susímusí, susímusí“ tak dlho, kým nesúdil, že rozhrešenie trvá už toľký čas, koľký trvala spoveď. Potom ho kňaz pustil a povedal:

„Aj ja som už moje odbavil.“

Nejaký domnelý gavalier kupoval v sklepe širák so zlatými stužkami a kysťami.^[297] Jeden, dva aj trikrát ho vložil na hlavu a pýtal sa kramára, či mu sluší.

„Iste sluší, akoby bol uliaty na tú pánovu hlavu,“ odpovedal kramár.

Pýtal sa aj svojho domnelého lokaja; ale ten zapieral, že mu sluší. Tu sa v ňom pozeral do zrkadla a znovu žiadal kramárovo svedectvo, znovu svojho lokaja. Tento však riekol aj po druhý raz to, čo prv, a doložil, že tak v ňom vyzerá ako vrabčacie strašidlo v prose. Tu on hodil plný mešec kramárovi na stôl, vytrhol meč a za lokajom zo sklepa na ulicu a po tej ďaleko, že pod chvíľkou ho viac nebolo vidieť!

Kramár nebežal za nimi po svoj širák, keď mal pred sebou mešec. Ale bol by bežal, nevedel však už kam, keď tento mešec otvoril, lebo v ňom okrem takzvaných dantusov^[298] nič nenašiel.

Sedliačik obedoval spolu pri nejakom panskom stole a videl, že ostatní berú na nôž soľ zo soľničky a z noža solia mäso alebo dosáľajú jedlá. Aj on chcel zachovať tú poctivosť. Preto vbehol najprv prstami do soľničky, vytiahol soľ, položil ju na koniec noža a tak potom potrusoval svoje kusy na tanieri.

Bez čoho nie je a nemôže byť mlyn? Bez tresku.

Ktorého vtáka krídla rastú v ohni?^[299] Kohúta posadeného na vrch veže.

Prečo je viac žien než mužov na svete? Pretože čo horšie, toho je vždy viac.

Čože je to: som bez tela a bez krvi, nosím telo a krv, mám silu ako lev a chodím cestou, ktorú šliapať nikto nemôže? Loď.

Jeden mládenec, ktorý častokrát obveseľoval ľudí žartami, videl na trhu žida, čo vliekol na chrbte kravskú kožu. Riekol mu:

„Žide, za čo dáš tvoju kožu?“

„Za dvanásť zlatých,“ odpovedal on.

„To je síce mnoho,“ vravel mládenec, „ale dám ti ich. Poď so mnou.“

Obrezanec^[300] myslel, že ho on volá do svojho domu, preto ho nasledoval. Keď ale videl, že ho cez bránu vyvádza z mesta ta, kde mršiny drávali, pýtal sa:

„No, pane, kam pôjdeme? Čo chcete?“ A chcel sa navrátiť.

Mládenec ho chytil za prsia, i bitkou sa mu hrozil, ak nepôjde. A keď v tom namykaní náhodou prišiel nejaký vojenský oficier a pýtal sa na príčinu roztržky, povedal:

„Kúpil som kožu tohto žida tak, ako sám chcel. A už odporuje ísť so mnou k žihlavovi,^[301] aby som mu ju dal stiahnuť.“

Nejakého murárskeho tovariša povolali na svedectvo do práva o nejakej ťažkej krvavej bitke, pri ktorej stál prítomný.

Jeden zo sudcov, ktorý mával potešenie, ak mohol rozličným opytovaním otriasť svedectvami, sa ho pýtal:

„Ako ďaleko,“ vraví, „si ty stál od bitky?“

Na čo on veľmi rýchlo, bez všetkého rozmyslenia povedal:

„Na šesť črievic a päť palcov.“^[302]

„Ale ako môžeš vedieť tú mieru?“ pýtal sa ďalej sudca.

„Tak,“ odpovedal on, „lebo som myslel, že sa ma na to bude spytovať nejaký blázon.“

Pribehol jedno ráno k onomu múdremu Rimanovi nazvanému Cato^[303] istý priateľ a vyprával s podivením, že mu predošlú noc potkany pohrýzli čižmy. A pýtal sa, čo by to malo znamenať.

„Nič,“ odpovedal Cato. „Ale bol by to býval pravdivý div, aj by si sa bol musel obávať veľkého nešťastia, keby boli čižmy dohrýzli potkany.“

Jeden na smrť odsúdený a už aj vyvedený pýtal slobodu pod šibenicou, aby si mohol ešte trochu pokúriť, lebo veľmi privykol k fajke. Dovolili mu, aj podali zažatý trúd. Ale on taký nechcel, vraviac, že nechce svojim prsiam ani v poslednú hodinu uškodiť. Tu bežali do mesta a doniesli mu živý uhoľ. Položil si ho na plnú pipku, pukal, odpľúval tak spokojne, ako kto o smrti nič nemyslí. Kat držal to bavenie za dlhé a napomenul ho, aby sa usiloval skôr odbaviť.

„Hneď! Hneď!“ odpovedal on a medzitým oprel fajku o šibenicový stĺp.

Keď ho už tiahli hore, videli niekoho, ako veľmi beží a kričí:

„Pardon! Pardon!“

Pretože mu tento priniesol milosť života, spustili ho dolu.

Vtedy mu vravel kat a iní:

„Kúrenie tabaku zahnalo tvoju smrť.“

„To ako to,“ povedal on, zdvíhajúc svoju fajku, „ale kým ste sa so mnou tam hore bláznili, zhasol mi vo fajke oheň.“

Stalo sa jednému, ináč chudobnému, ale múdremu, učenému a cnostnému mládencovi, keď sa rozprával s nejakým veľkým pánom, že stál náhodou pri jeho pravom boku.

Ten pán to nestrpel, ako veľmi túžiaci po ľudskej cti, a riekol:

„Ja nemôžem na mojej pravici vidieť ani blázna, ani teľa, ani vola, ani osla.“

Mládenec tomuto dobre rozumel, obišiel ho zozadu a povedal:

„Ja môžem, veľkomožný pane!“

Niekto prišiel v zimný čas do hostinca, volal tamojšieho služobníka a kázal, aby zakúril do kachieľ.

Ten počul, že kelneri sa pri všetkých iných rozkazoch hostí pýtajú: „Pre koľko osôb?“ pýtal sa teda i on:

„Pre koľko osôb tepla rozkážu pán?“

Služobník nejakého pána v noci vykĺzol bár navštíviť svojich známych bár do iného tovarišstva, keď si už pán ľahol a brána domu ešte nebola podľa obyčaje zavretá na zámku. A navrátil sa, keď nielen pán, ale i všetka čeliadka tuho spala a brána bola dobre opatrená. Klopal pravdaže aj na túto bránu, aj na okno čeľadníka. Pretože to však musel činiť ticho, aby nezobudil spolu pána, služobkyňa kedysi neskoro počula a k bráne pribehla.

Ale ani tá nemala prísť, keby bola vedela, že je to on, lebo sa na neho hnevala. Keď teda vravel: „Otvor, Anička, otvor!“, odpovedala rovno: „Neotvorím! Veď ty vieš, že pán zakázal ísť von po večerňajšom zvonení.“

„Í, veď aj pred tým bol ten pánov zákaz,“ vravel služobník, „a predsa si mi otvárala. To ty včuľ jedine preto robíš, že som ťa onehdy trochu obrazil. Ale mi odpusť a včuľ otvor, peknučká, dobručká Anka!“

„Neotvorím,“ odpovedala ona.

„Otvor, peknúčko ťa prosím,“ vravel on.

A keď holými prosbami nemal úspech, obrátil sa k sľubom:

„Kúpim ti,“ vraví, „peknú strakatú stužku.“

„Ej, kúpiš!“ odpovedala ona. „Neraz si mi to ty už sľúbil, a nikdy nesplnil!“

„No, včuľ už splním,“ odpovedal on. „Alebo aby si nepochybovala, toť máš, kúp si sama.“

Strčil jej cez rozkolinu^[304] brány jeden nový dvadsiatnik, ktorý sa na jasnom mesiaci rozmilo blyšťal. A tu už bolo dobre. Otvorila.

Služobník vošiel dovnútra a riekol:

„Och, tam vonku na kameni som zložil ručník! Musím poň naspäť.“

Anka z dvadsiatnika potešená vyskočila:

„Veď ti ho ja,“ vraví, „donesiem.“

Ale služobník, akože nijaký ručník tam nezabudol, tak ju hneď vyvrel, ako v samej košeli bola a čas bol zimný.

Keď ona videla, že ju sklamal, najprv začala zúrivo, aby ju pustil. Ale on odpovedal:

„Nie tak, Ančiško! S hnevom nič nevymôžeš!“

Do prosieb teda, a väčších než on!

Ale on stále odpovedal:

„Neotvorím! Veď ty vieš, že pán zakázal jedine aj vykročiť von z brány po večerňajšom zvonení!“

Po dlhšom čase, keď Anča už od zimy zubami dobre štrkala, riekol:

„No, ak mi dáš dvadsiatnik na stužku, otvorím.“

Preto musela dať naspäť ten dvadsaťgrajciarnik tou istou škľabinou vo dverách. A tu ju pustil.

Keď vošla, riekla:

„Po tomto budem múdrejšia.“

„Aj ja,“ odpovedal služobník.

Keď chytili onoho zbojníka chýrneho na mori, menom Diomedes, priviedli ho pred Alexandra Veľkého.

Keď mu tento Alexander vyčitoval zbíjanie a potom ho mal utratiť, Diomedes^[305] riekol:

„Súď, ale spravodlivo, ktorý z nás je väčší zlodej. Ja len s jednou loďou a jedine po mori zbíjam; ty s mnohými loďami po moriach, s mnohými tisícmi ľudí po suchu. Ja potajomne; ty verejne. Ja z potreby, aby som sa živil; ty z nenasýtiteľného lakomstva a z pýchy, ktorá podobnú nemala. Ja za moje skutky pokutu stále trpím, lebo som vždy v strachu a nazývajú ma ohavným menom zbojníka; ty si bez strachu a nazývaš sa najslávnejším kráľom.“

Alexander si to vypočul so zdesením a povedal:

„Budúcne teda budeš zbíjať so mnou.“

I zapísal ho medzi svojich víťazov.

Istá manželka, ktorú zbil jej manžel, sa roztiahla po zemi a utajila, akoby bola umrlá, aby nastrašila manžela. Takú lož on dobre badal, vzal nôž, ostril ho na ocieľke a vravel síce sebe samému, ale i ona počula:

„Keď je tak,“ vraví, „oderiem ju a kožu dám vyrobiť.“

S tým pristúpil k jej nohe a škrabol ju trochu na palci. Ona nebrala vec na žart a skočila rýchlo hore.

Prečo utekajúci pozerá naspäť na bežiaceho za sebou? Pretože nemá oči na chrbte.

Čí pes, kohút a služobník bývajú najlepšie hostení? Pes mäsiara, kohút mlynára a služobník hostinského.

V ktorom kraji rastie viac šalátu než sena? V každom, lebo seno nikde nerastie, lež zelina.

Od jedného zlého maliara žiadali, aby v jednej panskej svetlici vymaľoval prechod izraelského ľudu cez Červené more.^[306] On zalíčil stenu červenou farbou od vrchu až dospodku a všetko ostatné vynechal. A potom povedal pánovi, že už je so svojou prácou hotový.

Pán prišiel, pozrel a pýtal sa:

„Kde je izraelský ľud?“

„Ten už prešiel cez more,“ odpovedal on.

„A kde je faraón s Egypťanmi?“

„Tí,“ povedal, „sú už potopení a ich telá ešte nevyšli na povrch.“

Na istej sedliackej svadbe jeden starý svat vzal hus na trančírovanie.^[307] Ale hneď na prvom stavci pochybil a padla mu i s tanierom pod stôl.

„No, pečienku nám pes zožerie!“ skríkli všetci.

Ale ten trančírmajster^[308] medzitým zlizoval z haleny masť a povedal:

„Ba veru ju pes nedostane, nebojte sa, lebo nohu mám na nej pevno!“

Nejaký pán onezdravel, písal lekárovi a pýtal lieky na odvrátenie svojej choroby. Lekár sľúbil všemožnú pomoc, ale žiadal, aby prv poslal svoj moč, z ktorého by mohol poznať spôsob neduživosti. Pán poslal, ale po hlúpom sluhovi, ktorý totiž hneď na dvore padol so sklenicou, roztĺkol ju a tú vodu vylial. Vstal a poobzeral sa a keď ho nikto nevidel, vzal druhú fľašu. A keď videl, že tamto bol moč, šiel do maštale a naplnil ju močom kravy, ktorá sa mala skoro oteliť, aj doniesol potom šťastlivo k lekárovi.

Lekár dlho prezeral, natriasal, prelieval, aj koštoval a viackrát sa pýtal sluhu, či to nie je od panej. A keď sluha stále vravel, že je od pána, písal tomuto pánovi, že jeho nemoc je divná a záleží v tom, že skoro porodí, aby si preto zaopatril múdru babu — ale aj on že príde a donesie so sebou lieky poľahčujúce pôrod.

Záhradník nejakej veľkomožnej panej našiel v záhrade skorú a veľkú jahodu. Chcel sa touto novinou vďačiť a bežal pre paniu. Jahodu zatiaľ prikryl klobúkom, aby ju ľahko našiel.

Medzitým akýsi vyšvíhanec,^[309] ktorý hľadel cez plot na záhradníka, chcel vedieť, čo je pod tým klobúkom. Preskočil, našiel jahodu a zhltol ju. A chytro si ukľakol a vyšudil sa,^[310] aj zase prikryl, ako bola jahoda.

Pani sa ponáhľala za záhradníkom, ale nesúdila, aká je to jahoda, hoci mohla zďaleka po vôni — až keď záhradník strhol klobúk a ukázal.

Na nejakej komédii, na ktorej bola prítomná aj kráľovná, zazrel jeden nespravedlník u jednej panny na rukách veľmi blýskavé a drahé kamene. Pristúpil k nej a riekol, že kráľovná žiada vidieť zblízka tie zápästníky,^[311] aby teda jeden poslala. Panna hneď odopla a dala mu. Ale on tak šiel s nimi ku kráľovnej, že sa stratil v množstve ľudu a nikdy viac ho nebolo vidieť.

Keď takú krádež po niekoľkých dňoch oznámili kráľovnej, veľmi dávali na zločinca pozor, či by ten statok niekde alebo nepredával alebo ináč neukazoval.

Medzitým prišiel k panne niekto, čo doniesol radostnú novinu, že toho zlostníka chytili aj s kameňmi; že sa však háji a zapiera, že sú to kamene tej panny, aby teda dala druhé z druhej ruky právnym na porovnanie. Panna dala aj druhé. Aj tie ten druhý zaniesol tak, že viac ich nebolo vidieť.

Traja ožranci išli neskoro z krčmy a dohovárali sa na ceste:

„Hej, čo nám budú,“ vraví, „manželky doma robiť?“

„Ja,“ odpovedal jeden, „učiním všetko, čokoľvek bude kázať. A tak, úfam, budem od nej bezpečný.“

„Aj ja sa tak budem držať.“

„Aj ja.“

Odpovedal druhý a tretí.

„Ale ktorý z nás to nezachová, ako bude pokutovaný?“ pýtal sa jeden.

„Musí zložiť desať zlatých, za ktoré si budeme zajtra nalievať.“

Privolili na to všetci a s tým išli k manželke prvého.

Manžel začal na dvore spievať a so spevom sa potáčal do izby.

Na čo manželka:

„Ej, čertovo korhelisko! Deti doma nemajú čo na zuby položiť, nahé sú, psota v každom kúte piští, a ty si spievaš? Plač radšej, plač!“

A on začal hneď najprv fňukať, potom až vyť ako vlk, takže manželka si myslela, že sa zbesnel, a zutekala s dietkami von.

Keď prišli k druhému, manželka nič nekázala. Preto manžel strhol z police hrniec a treštil jej ho o chrbát.

Na čo ona:

„Len polám a potlč všetko v dome, ty sviňa oslopaná!“

Aj sa hneď stalo, lebo on uchytil ožeh^[312] a obracal na črepy hrnce, misy, džbány, sklenice a čokoľvek bolo podobné. A tak vyhral i tento.

Ako išli k tretiemu, ten sa potkol na prahu do izby a padol.

Na čo manželka:

„Vylom krky, vylom!“

On pozrel tamtým do očú a skríkol:

„Hej, tak by som ja dopil!“

A žene:

„Mala si iné rozkázať. Včuľ musím predať poslednú kravu na desať zlatých, ktoré zajtra prepijeme, lebo ja na tvoj rozkaz krky nevylomím!“

Dohadoval sa raz kresťan so židom, či je viac svätých u židov alebo u kresťanov. Židák hájil svoje, aj kresťan svoje. A konečne sa zjednali o tom, aby pri spomenutí každého svätého jeden druhému vytrhol vlas z brady.

Tu riekol židák prvý:

„Abrahám!“^[313]

A kresťanovi vytrhol vlas.

Riekol kresťan:

„Peter!“^[314]

A učinil židovi podobne.

A tak ďalej.

Kresťan však nemohol dlho trpieť bolesť, vletel židovi do jeho dlhokej a širokej metly oboma rukami a povedal:

„Svätá Uršula s jedenástimi tisícmi panien!“^[315]

Keď chcel Cigán odbaviť sviatosť pokánia a farár sa ho najprv pýtal, čo tá sviatosť znamená, v čom záleží, odpovedal:

„Ej, akoby ste vy to nevedeli!“

„Hej,“ vravel raz Bielohoran,^[316] „hej, kdybych já byu kvávem!^[317] Kúpiu bych sobje šesť voú, jeden nový vúz s duhokými vebvinámi; do teho bych naházau otavy vysoko, sednúu bych na ňu a dau bych sobja voziti.“

„A čo by si predsa jedával?“ pýtal sa ho niekto.

„Čo bych jedau? Namáčou bych do kau topjenky a muadými húsatkami bych sobje zadjek vyť…“

Istý kňaz, ktorý bol dlho regimentovým kaplánom a ktorého po skončenej tureckej vojne^[318] učinili v našej vlasti takrečeným lokálnym, čiže miestnym, osadným, žiadal obsiahnuť väčšiu milosť, šiel teda do Viedne k cisárovi Jozefovi II. Ale ani nepredložil svoju prosbu, a cisár, keď ho zazrel v kontraller-gangu^[319] a badal, po čo prišiel, hrubým hlasom na neho, no či chce zuchthaus.^[320]

Kaplán sa poklonil a povedal:

„Musím chcieť, ak Jasnosť cisárska rozkážu. Nech jedine dlho netrvá.“

„Čo to znamená: nech jedine dlho netrvá?“ pýtal sa cisár. „Veď,“ vraví, „tam bude mať ročite osemsto zlatých za vykonávanie svojich kňazských povinností.“

„Ak tak rozumela Jasnosť cisárska,“ odpovedal kaplán, „nech dlho trvá! Ja som však myslel, že do toho domu mám ísť na to, na čo iní.“

Ktorýsi lakomec nikdy ináč nepožičal nikomu ani najmenší počet peňazí, jedine ak mu aj povyše záväzku interesu dali taký záloh, akým sa mohlo vynahradiť požičanie. Onemocnel tento a priatelia poslali po kňaza, aby bol pripravený na šťastnú smrť.

Ako kňaz vkročoval dovnútra a mal v ruke kríž, a on to videl, sadol čerstvo hore, a mysliac, že kňaz prišiel kríž založiť, riekol:

„S tým darmo! Na to nič nepožičiam.“

V Csallóköze^[321] niekto z poriadku^[322] musel niesť do druhej osady stoličný list.^[323] Pretože bolo blato, riekol:

„Bol by ja blázon pešo sa cápať! Veď mám čo zapriahnuť.“

Zapriahol preto svojich šesť volov, vzal dlhoký čapor,^[324] ale zo zeme riadil a poháňal voly.

Čo je vyššie nad kráľmi? Koruna.

Ktoré víno najradšej býva píjané? Cudzie a darmo dávané.

Akých rýb je najviac v mori? Mokrých.

Kto najviac je a pije na svete? Kto vždy málo je a pije.

Ktoré remeslo je najčistotnejšie? Hrnčiarov, lebo títo do každej inej práce sa umývajú.

Zavolal advokát cezpoľného advokáta k sebe na olovrant a na koniec toho rozkázal prichystať troje pečených kureniec a tri sklenice vína. Urobilo sa tak.

Keď ale pán prichádzal neskoro z mesta domov, kuchárka zjedla jedno kura a vysušila jednu sklenicu. Po chvíli zjedla druhé kura a vyprázdnila druhú sklenicu. Bol by sa pán len za malú chvíľu ešte niekde pobavil a mala podobne aj s tretím kuraťom a treťou sklenicou učiniť. Ale on prišiel a jeho prvá otázka bola, či je hotové, čo prikázal.

„Hotové,“ odpovedala ona. „Nech sa len ľúbi do svetlice, kým nedám na tanier.“

Pán vošiel a ostril nôž a medzitým prišiel povolaný hosť. Keď sa pýtal, či je doma pán, kuchárka mu odpovedala:

„Doma, ale že mu ich milosť uchytili akýsi osožný proces. Preto nahnevaný povedal, že ich on nakŕmi, že im uši na stálu potupu odreže, akonáhle prídu. Nech počujú! Nôž ostrí.“

Keď to hosť počul, bežal preč. A kuchárka vošla k pánovi a vravela:

„Akého obžerného človeka pozvali na tú koláciu?^[325] Ako vkročil do kuchyne, uchytil i všetky kurence i sklenice a ide s tým preč, že má kdesi pilnú prácu.“

Pán s nožom v ruke za ním až na ulicu, áno, aj po ulici volal:

„Jedno jedine! Jedno jedine!“

Rozumel kura.

Ale ten myslel, že pýta ucho a tým rýchlejšie utekal. A kuchárka potom strovila ešte i tretie kura i sklenicu.

Nejakej grófke, ktorá snáď myslela, že žemle rastú v štrku okolo potokov alebo ich ináč všade ľahko dostať, raz služobníci pri stole prednášali, že poddaní sú vo veľkej núdzi, že nemajú chleba.

Tá vzdychla a povedala:

„Ach, nevoľní! Ale keď nemajú chleba, prečo nejedia žemle?“

Keď na takrečenej inštalácii nejakého pána rozhadzovali medzi ľud peniaze, bol prítomný aj Cigán, ako je prítomný všade, kde niečo darmo dávajú. I bol už uchytil jeden šesták. Pretože však nemal bezpečnejšie miesto, kam by ho ukryl, votkol ho do úst. Zbadal to jeden šaranec,^[326] a akonáhle sa k nemu mohol priblížiť, dal mu dobrú — nie po čapici, lež po papuli, že hneď vypľul i šesták, i jeden zub, i hrsť krvi.

A čudné, že viac neriekol, než to jedno:

„Dal si mi!“

Zbojník chcel v noci ozbíjať istého kanonika. Keď nemohol do svetlice cez dvere, mienil cez kachle. Držal za to, že razom zvalí tie kachle; a prv než sa kanonik len aj prebudí, on bude pri jeho posteli.

Ale kanonik spokojne bedlil ešte pri knihe. Ako teda zbojník kachle síce razom zrútil, tak on vstal na nohy, strhol z klinca pištoľ a skríkol:

„Čo chceš?“

Zločinec sa, pravdaže, väčšmi uľakol než kanonik a odpovedal:

„Veľkomožný pane! Hľadám službu!“

Zomrel niekde farár a farníci sa dohovorili, že si budú radom sami kázať, lebo kňaz mnoho stojí. Činili to.

Keď taký poriadok prišiel na kováča, ten vyšiel na kazateľnicu a zavolal:

„Ste!“

A s tým sa utiahol do kazateľnice.

Po chvíli vystrčil hlavu a zas zakríkol:

„Ste!“

A zase sa schoval.

Keď to učinil aj po tretí raz, richtár vstal v stolici a pýtal sa ho:

„No, čože sme?“

„Huncúti!“ odpovedal kováč, „že si na toto nechcete držať ustanoveného kňaza!“

Prišiel nejaký sedliak k mestskému richtárovi so žalobou:

„Pane,“ vraví, „moja krava vašu preklala.“

Richtár nahnevaný riekol:

„Preto mi ju zaplatíš, a mastno!“

„Nie, nie,“ vravel sedliak, „nerozumeli ste ma dobre, pán richtár! Vaša krava moju preklala, aj hneď zdochla.“

„To je iné,“ odpovedal richtár, „ale čože ja môžem proti tomu? Ja som mojej krave nerozkázal, aby tvoju prebodla, preklala.“

Istý farár ani ohlasovať nechcel prv k stavu manželskému, kým sa pred neho neustanovili obe stránky a neskúsil, že vedia, čo musia vedieť. V takomto poriadku prišiel raz z druhej dediny (z filiálu) jeden šuhaj a jedna dievka. Farár sa najprv pýtal, a to dievky:

„Ako tebe meno?“

Tá odpovedala:

„Kacerina.“

„A tebe ako?“ pýtal sa šuhaja.

Tento myslel, myslel, na čelo kládol päsť, a keď dlhšie nič nepovedal, farár vravel:

„Čo? Snáď iste ani meno nevieš!“

„Hneď! Hneď!“ riekol on.

A po chvíli:

„Veru som ja zabudol, vaša milosť!“

„No, hybaj teda domov sa opýtať!“ povedal farár.

Bežal on. Ale vrátil sa z poly a vravel:

„Vaša milosť! To je ďaleko. A kým by som ja sem prišiel, to by mi zas z mojej kotrby vyvialo. Ale nech je už len tak, ako tejto mojej žene: Kacerina!“

Predával olejník^[327] olej v istom meste a kričal po uliciach:

„Kúpte oleja!“

Keď sa priblížil pod jeden vysoký dom a zavolal to svoje, odpovedal mu nejaký panáčik od zeme hore z tretieho okna čiže z tretieho ťahu toho domu:

„Niet doma Ondreja!“

Olejník to počul, nič však nedbal a po niekoľkých krokoch zase volal:

„Kúpte oleja!“

A panáčik zas:

„Niet doma Ondreja!“

Zavolal po tretí raz.

A panáčik po tretí raz odpovedal, že niet doma Ondreja, lebo mal v tom rovnozvuku^[328] obľúbenie.

Tu sa olejník obrátil k nemu hore:

„Mladý pán,“ vraví, „keď ten Ondrej domov príde, bozajte ho v r…“

V onej kuruckej vojne už kuruci, už labanci chvíľami prichádzali a honili a vyháňali sa z osád.

Keď prišli do jednej dediny kuruci a pýtali sa richtára, čo je, či kuruc alebo labanec, a on neznal, akí sa ho pýtajú, odpovedal, že labanec. I bili ho preto kuruci.

Keď sa po druhý raz pýtali labanci, kto je, a on sa obával, aby nebol zase bitý, ak riekne, že labanec, povedal, že je kuruc. No aj pre toto ho bili labanci.

Keď budúcne ktokoľvek prišiel a spytoval sa ho, čo je, mysliac si, že ho budú biť, bár čo riekne, povedal:

„Ani sa nepýtajce, jedine bijce!“^[329]

Stretli sa dvaja na tesnej ceste a jeden už zďaleka plieskal bičom aj kričal:

„Vystúp, lebo ja veziem cisárske veci!“

Druhý na to nič nedbal, lež šiel jedine, až sa im kone čelami tkli.

Tu tamten rozkazoval vyhnúť ešte ostrejšie než prv a miešal rozličné hrozby.

Tento však dlho ani slovíčko, ale konečne strašlivo zahrešiac, riekol:

„Ty vystúp, bár čo vezieš! Ináč ti hneď urobím to, čo som hen jednému urobil!“

Tento na toto utíchol a vyvážil svoj voz (hoci s veľmi veľkou núdzou, lebo mu nechcel ani pomôcť), aby ten mohol prejsť koľajami. Ale po chvíli sa obrátil a nasledoval ho. A keď prišiel do osady, volal, aby ho chytili, že zabil človeka. Chytili ho, aj zviazali.

Keď mu však ten do očí šplihal:^[330] „Čo to,“ vraví, „znamená: ,Hneď ti to urobím, čo som hen jednému urobil?‘ Čo si mu urobil?“, odpovedal: „Ja som mu vystúpil, keď on nechcel; aj tebe by som to bol preto učinil, keby si ty bol neučinil.“

Na mnohé volanie verbovníkov: „Poď na vojnu! Obanuješ!“ pristal medzi inými jeden služobný paholok. Ale dosť skoro vpravde obanoval a obzvlášť vtedy, keď mu namiesto ostrožných čižiem strčili takrečené baganče pešiakov, aby ich obul. Škriabal sa, kde ho ani nekúsalo, plakal, jajmaminkal, prosil, aby ho preč pustili.

„No,“ riekol jeden z verbovníkov, „no, ak povieš spravodlivé poctivé meno tejto obuvi, pustíme ťa.“

Šuhaj trochu potešený začal myslieť, čo má povedať.

,Čižmy nie sú‘, vravel si, ,ani boty, ani krpce, ani spravodlivé topánky, ani jančiarky,^[331] ani črievice, ani pantofle; a baganče riecť nesmiem, lebo to meno netrpia, i nabijú sa ma ešte, ak to poviem.‘

Porozmýšľal trochu ďalej a potom riekol:

„Páni vojaci. To sú mladé čižmy.“

„Uhádol si,“ odpovedali vojaci. „Hybaj!“

Istý si chcel akýmkoľvek prostriedkom pomôcť zo psoty. Za päť dukátov, ktoré predstavovali všetku jeho majetnosť, kúpil víno, a to si husacím nápojom^[332] sám tak požehnal a rozmnožil, že z vypredaného získal iných päť dukátov. Mal preto už desať. Za týchto desať zase kúpil víno a podobne hospodáriac, vyhral druhých desať. I mal tak už dvadsať. Aj za tieto zas nakúpil víno a kupčil i ďalej tak, že po nejakom čase nachádzal len zisk sto dukátov.

Raz išiel kamsi, sadol si na jednom vŕšku a vytiahol miešok, v ktorom všetky tie peniaze pri sebe vždy nosieval. Vyňal z mieška päť svojich spravodlivých dukátov a tamtých sto s mieškom zložil pri sebe na pažiť, prevracal ich, tešil a usmieval sa, bozkával ich, že mu k toľkému šťastiu dopomohli.

Medzitým nadletel akýsi veľmi lačný havran a keď zazrel červený miešok (bol červený), držal, že je to mäso, spustil sa preto tuho a uchytil ho prv, než ten pekný krčmár mohol zbadať. Skríkol on už potom, aj kričať neprestával, čo hrdlo stačilo, ale havran sa nebál. Keď ale skúsil, že je to jedine farba mäsa, spustil miešok so sto dukátmi do jedného širokého a hlbokého potoka, nad ktorým letel.

Tak z vody získané peniaze vo vode zahynuli a nalievačovi nespravodlivého nápoja ostalo len päť spravodlivých dukátov!

Na Štedrý večer chodil Cigán vinšovať pod okná s onou svojou piesňou: „Doma si, doma?“ Keď prišiel pod okno jedného chytrej mysle, ten strelil z okna k jeho nohám.

Na čo on skríkol:

„Jaj, dade!^[333] Zabil si ma!“

Hodil sa na zem.

Ale po chvíli cítil, že žije a nič mu nie je. Preto sa scabral^[334] zo zeme a riekol:

„Máš rozum ako nič!“

A s tým hneď u susedov zas spieval to svoje:

„Doma si, doma, moj milý koma?“^[335]

Vyslal istého murína jeho pán v nejakej príčine k druhému pánovi. Prišiel do lesa a stratil cestu tak, že nevedel kam, keď z lesa vyšiel. Zazrel však sedliaka, ako orie na poli, bral sa teda k nemu, aby ho napravil. Sedliak nikdy nevidel murína a nemyslel iné, ibaže toto je vtelený čert. Ako sa k nemu približoval, naplnený strachom sa dal na útek, zvlášť že mu i kone fŕkali. Ale murín ho na svojom koni skoro dohonil a pýtal sa, ktorá je pravá cesta do toho zámku.

Sedliaka lenže neporazilo od veľkého ľaknutia. Preto padol na kolená a zopol ruky a povedal trasúcim hlasom:

„Ach, vaša milosť, pán čert! Ak sa nebojíte tamtoho kríža, tak pri ňom je cesta vedúca do toho zámku.“

Murín sa zasmial a sedliak bol rád, že sa domnelého čerta z krku zbavil.