ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Osoba Ezopa snáď tak veľmi zostrašievala kupcove dietky od nezdôb, že ich až vred metal. Bárs pre tú, bárs pre inú príčinu ho ale ten kupec po nejakom čase zaviedol s jedným muzikantom a s jedným učiteľom jazykov na predaj na ostrov Samos.^[82] Tamtých dvoch obliekol do pekného rúcha. Ezopa nechal jedine v strapoch^[83] a na trhu ho postavil uprostred nich. Tí, čo išli okolo prví a uvideli Ezopa, rozprávali druhým s toľkým podivením, že sa o malú chvíľu zhrnulo mnoho sto ľudí dívať sa na tú — ako vraveli — obludu. Medzi inými prišiel aj mudrc Xanthus,^[84] no i ten spočiatku zapovrhol Ezopa, obrátil sa k muzikantovi a pýtal sa ho:

„Ty čo vieš?“

„Všetko,“ odpovedal on.

Na čo sa Ezop zasmial z plného hrdla.

Potom sa Xanthus pýtal učiteľa reči:

„A ty čo rozumieš?“

Aj ten odpovedal, že všetko.

A i tu sa Ezop rehotal.

Xanthus nedržal jeho smiech za nemúdry a prikročil bližšie k nemu.

„Čo ti je,“ vraví, „také chutné v odpovedi týchto?“

„Ty si mudrcom, mal by si teda vedieť,“ riekol Ezop.

Xanthus:

„A ty teda čo vieš?“

Ezop odpovedal:

„Ako mudrc chápeš, že ak títo, ako svedčia, vedia všetko, ja neviem nič.“

Xanthus:

„Z akého si kraja?“

Ezop:

„Ja som čierny.“

Xanthus:

„Vidím, a na to sa nepýtam.“

Ezop:

„Som zo života matky.“

Xanthus:

„Aj to viem bez tvojej odpovede, ale rád by som vedel, z akej zeme si?“

Ezop:

„To mi moja matka neoznámila; a ty si mudrc, prečo sa to pýtaš?“

Xanthus:

„Chceš, aby som ťa kúpil?“

Ezop:

„Aby som to ja chcel, ja teba, a aby si ty chcel, ty mňa by si musel hlbšie poznať.“

Xanthus:

„Čudo si ty síce v tvojom tele, ale myslím, že čudo budeš aj v rozume.“

S tým sa spýtal jeho pána, čo za neho žiada, a zaplatil tým radšej, čím menšia bola cena.

Xanthus prišiel s Ezopom do svojho domu a kázal mu počkať kdesi v kúte na dvore. Ale on vkročil dnu a vravel manželke:

„Priviedol som ti,“ vraví, „služobníka a ty ako mudrcova žena budeš s jeho krásou najspokojnejšia. Je taký, akého si nikdy nevídala.“

Žena z prirodzenej všetečnosti nemala miesta, kým ho nepriviedol. Ale ako ho uzrela, do hnevu, do jedu, do mnohonásobného zlorečenia: že z nej robí potupu, onucu, že ju ľudia budú držať za blázna, že bohdaj bola taká obluda krky zlomila aj s tým, ktorý ju predával, že ešte sa takých odmien namnoží v celej osade, keď sa naňho ženy uhľadia^[85] — a podobne.

Ezop si zapamätal toto vychvaľovanie; a pretože ho ona aj budúcne neustávala všelijako prenasledovať, aj on, kde len mohol, sa jej pomstil.

Raz sa stalo, že Xanthus bol kdesi na veľkej hostine a Ezop ako služobník s ním. Xanthus položil na tanier najvyberanejší kúsok z niečoho, dal Ezopovi a riekol:

„Choď domov, daj toto mojej milej.“

Ezop prirodzene rozumel, že to patrí panej, ale už sa chcel pomstiť. Prišiel teda k nej a vravel:

„Túto zvláštnu lahôdku posiela pán svojej milej.“

A zahvízdol a privolal suku, ktorá sa stále krútievala okolo Xantha. Pred očami panej všetko podrobil a dal jej pohltať.

To trhalo vnútro panej, ale Ezop neriekol ani slovíčko a vrátil sa za pánom. A keď sa ho pýtal, či tak učinil, ako rozkázal, Ezop povedal:

„Učinil som. Dal som tvojej milej.“

Keď prišiel Xanthus z hostiny, už sa jeho manželka vo vzdore bola zamkla do osobitnej svetlice. Klopajúcemu najprv nič neodpovedala, lebo jej jazyk bol zaseknutý od veľkého hnevu. Ale po chvíli začala z plného hrdla:

„Ty takýto oný! Ty máš radšej psov! Ty suku väčšmi ľúbiš! Nech ti je tá manželkou! Ja pri tebe nebudem! Idem preč!“

Xanthus už poznal väčším dielom Ezopove fígle, takto teda k nemu:

„Čo si zas vykonal? Komu si dal tú poctu?“

Ezop odpovedal:

„Komu si kázal: tvojej milej suke.“

„Čo?“ zdupkal nohami pobúrený Xanthus. „To je teda moja milá?“

„No, no, mudrc si, pane, vypočuj všetko. Ja som vídal, že sa s tou sukou viac hrávaš než so svojou manželkou. Nevidel som, že by ťa tvoja suka jediný raz bola pokúsala. Ale videl som, že tvoja manželka ťa častokrát dohrýzla. Videl som, že tvoja suka sa nenahnevala, bár si ju bez príčiny niekedy kopol, udrel. A videl som, že sa tvoja manželka bez príčiny veľa ráz proti tebe fúkala ako mačka, húkala ako sova, štekala ako cudzia suka. Keď si zreteľne a menovite nerozkázal dať tú pochúťku tvojej manželke, ja som hádal, že právom prislúcha tvojej suke. Dokladám k tomu, čo som povedal: že tá tvoja suka ťa neopustí, hocako ju vyšľahaj. A manželka ti tým hrozí, ako počuješ, hoci si ju neurazil.“

„Premení sa ti na horký plač tvoje smiešne zmýšľanie, počkaj!“ vravel Xanthus.

A manželke:

„Ako chceš, tak ho potrestaj! Bárs dreveným nožom daj drať jeho kožu, ale neodíď!“

Ale ona už mala pozväzované svoje šaty. Preto otvorila zrazu dvere a vybehla, že nemohla byť poctivo^[86] zadržaná. Keď bežala, Ezop jej vravel:

„Ajha, moja milá…“

Viac nemohol, lebo Xanthova ruka mu dala na ústa záplatu.

Badal Ezop z tváre Xantha, že po jednom takom pleštení, až papuľa navrela, má viac inde nasledovať. Toho istého dňa večer ešte teda zobral všetku smelosť, vošiel ku Xanthovi a vraví:

„Pane, či srdečne chceš, aby sa navrátila tvoja manželka?“

„Ešte si dovoľuješ pýtať sa ma na to, ty číra ošklivosť?“ skríkol zúrivo Xanthus.

„Dobre, pane, spi bez starosti. Pri zajtrajšom obede ju budeš mať dohnatú — nie násilím, lebo sama dobrovoľne príde celá úctivá, pokorná a podlizujúca sa. Veselé sny, pane!“

Ráno Ezopa podľa obyčaje kuchár vyslal na pľac,^[87] aby nakúpil do kuchyne potrebné veci, lebo to bola jeho povinnosť. Ezop chodil dlho hore-dolu a všade sa vyzvedal o tom, čo nevidel, no ináč hľadal iba príležitosť, ako by mohol vyliať, čo svojím vtipom vyváral. Zrazu zazrel znenazdajky služobkyňu z domu otca Xanthovej manželky, kam tá manželka bola zutekala, ako stojí s mnohými inými pri jednej dedinskej majerníčke, ktorá predávala rozličnú tlčnú^[88] dvornú hydinu. Aj on sa k nej bližšie vtisol a hlasne vravel:

„Ej, azda si Xanthus zaslúži, aby za rovnaké peniaze dostal niečo lepšie, zvlášť na takú hostinu, akú bude mať dnes.“

Ktosi z prítomných sa pýtal:

„Aká to bude hostina?“

Ezop odpovedal:

„Včera,“ vraví, „ho zanechala jeho vzdorovitá manželka. On ale aby dokázal, že mudrc Xanthus môže každú hodinu obsiahnuť, akú chce, včera večer len škrkol, a už prichádzali všelijaké jedna po druhej chváliť sa a ponúkať, že som nestačil otvárať a zatvárať dvere. S jednou vyvolenou bude už dnes sobáš a potom hostina. Tak sa tá hlavatá utrucuje.“

Vravel toto zvučne, aby tamtá služobkyňa počula. Držal sa však, akoby ju tam nevidel.

A sotva služobkyňa všetko vyrozumela, bežala jedným dychom domov. Vyložila, čo vravel Ezop.

Xanthova manželka nebrala veci na žart a hneď sa poberala. A prv ako Ezop prišiel z pľacu, upokojila líškavými rečami Xantha, ktorý nevedel nič o Ezopovom úmysle, a preto vypliešťal oči. Potvrdzovala prísahou, že ho nikdy viac neobrazí.

Xanthus bol niekedy v kúpeli. Zišiel sa tam s niektorými priateľmi a volal ich k sebe na poludňajšie občerstvenie. Keď sľúbili, poslal domov Ezopa, aby oznámil kuchárovi príchod viacerých osôb a aby sám navaril zo šošovice polievku, ktorej bol Xanthus milovník.

„Ale na teba porúčam aj po druhý raz,“ riekol Xanthus, „aby šošovica dobre uvrela.“

Ezop odišiel, nalial veľký hrniec vody, hodil dnu jedno šošovičné zrno a pilne ohŕňal oheň okolo hrnca, aby vrelo.

Xanthus prišiel s hosťami a našiel prestretý stôl, z čoho súdil, že obed je hotový. Ezopa sa však pýtal, či šošovica dobre uvrela, ako prikazoval. Tento zbehol do kuchyne a dlho chytal varechou to zrno, až ho predsa chytil a zaniesol hore. Aj Xanthus chytil šošovicu medzi prsty, ľahko ju rozotrel a povedal, že je uvarená, aby ju len preto doniesol.

Ezop zišiel znovu do kuchyne, povylieval čistú vodu z hrnca na misky a predložil každému hosťovi. Keď Xanthus niekoľkokrát zahrnul lyžicou a nevidel žiadnu šošovicu a ani u hostí ju nevidel, nahnevaný skríkol:

„Kde je šošovica?“

Ezop odpovedal:

„Roztlačil si ju prstami.“

Xanthus:

„A ako si mi ty rozumel?“

Ezop:

„V rovnom a jadrnom zmysle, lebo si rozkázal, aby som zo šošovice navaril polievku. Ak si chcel, aby bolo viac zŕn, mal si vravieť v množnom počte — totiž: uvar zo šošovíc, a i vtedy si mal poznamenať počet zŕn, aby som nevzal viacej alebo menej.“

Inokedy Xanthus zavolal na obed svojich učedlníkov a Ezopovi prikázal, aby nakúpil najlepšie mäso. On nakúpil samé jazyky. Ako sa predložila prvá misa takého mäsa, učedlnici chválili medzi sebou myšlienku, pretože (vraveli) jazyk je znamenie múdrosti a učiteľov. Ale keď druhá, tretia a ostatné misy prinášali jedine jazyky, učedlníci umĺkli, a Xanthus na Ezopa:

„Čože dnes budeme hltať samé jazyky?“

„Tak,“ odpovedal Ezop, „lebo si prikázal nakúpiť najlepšie mäso. Lebo hoci je porekadlo: jazyk — najhoršie mäso, je však aj porekadlo, a to v prvej časti tamtoho: jazyk — najlepšie mäso.^[89] A ja som musel rozumieť túto časť pre hosťov múdrosti, ako aj títo tvoji učedlníci pri prvej mise dosvedčovali mojej myšlienke.“

Xanthus riekol:

„Mojím učiteľom bude Ezop.“

Na inej hostine, ktorú dával jeden z učedlníkov pre učiteľa Xantha a svojich spoluučedlníkov, prišli — už všetci rozohriati od nápojov — medzi rozličnými hádkami ta: Kto vypije celé more? Xanthus, tiež dobre udretý, chcel sa vo všetkom ukazovať najmúdrejším, najvýrečnejším, ako keď bol striedmy, hoci ho Ezop často spoza chrbta pichal, aby pamätal na svoju česť a nepovedal, čo musí banovať. Xanthus aj tu teda odpovedal, že on more vypije. Stavil o to svoj dom a strhol prsteň a dal ho do zálohu učedlníkom. Keď ráno vstal a nevidel na prste prsteň, pýtal sa Ezopa, či nevie, kde je.

„A kto,“ odpovedal Ezop, „bude vedieť, ak nie ten, ktorému ste nedali ani kvapky okrem vodového nápoja?“

Keď Xanthovi vyložil, na čo sa zaviazal, ten potom zbledol a riekol:

„Tento sľub je bláznivý. Ale pomôž z neho, Ezop, väčšmi pre záchranu cti ako domu.“

„Učiním ešte teraz,“ odpovedal Ezop. „A oslobodíš sa takto: nezvolaj iba učedlníkov, ale aj všetkých tunajších obyvateľov k tomu moru a najprv uznaj svoj sľub a potom vrav: ,Pretože v morskej vode sú vody mnohých potokov, a ja som sa zaviazal iba na vypitie morskej, urobím to, ak moji učedlníci najprv odlúčia tie nemorské vody.‘ Zvíťazíš.“

Ktorási lakomá pani šanovala i pisárske černidlo, aby viac nastĺkala. Preto aj kedykoľvek niečo písala, nekládla nad literou i bodku.

„Veď,“ vravievala, „i bez toho múdry pochopí písanie.“ A ešte: Keď sa zo sklenice vycedilo víno, ešte hore dnom rovno obracala sklenicu, čakala dlho na kvapku, vzala ju na necht a schlupla.

Kto je narodený z najjasnejšieho domu? Kto z najotrhanejšieho a najderavejšieho, lebo do takého všade vpadá nebeská jasnosť.

Koľkokrát sa holieva brada? Jeden, lebo po druhý raz a vždy budúcne sa jej utína jedine strnisko.

Ktorá voda najviac sužuje? Ktorá vteká do čižiem, bôt, črievic, lebo napomína človeka, aby takú obuv dal opraviť.

Keď Diogenes jedol na ulici obed, obstali ho jedni a kričali, lebo tak verejne jedol:

„Pes! Pes!“

On ale odpovedal:

„Chybujete. Psi sú, čo obkľúčili jediaceho.“

Keď loď na mori ďaleko od brehu začali tĺcť a metať veľké vlny a keď všetci ostatní, zúfajúci nad vyslobodením, zaopatrovali svoju dušu, a preto sa najvrúcnejšie modlili, jeden lodný služobník (veslár) potajomky vliezol do komory a kam pchal, tam pchal do seba šunku a iné nasolené mäso. Náhodou šiel okolo pán lode, zazrel, ako je milý veslár zaneprázdnený, a vravel:

„Človeče, v každom okamihu očakávame smrť, a ty namiesto toho, aby si krotil boha, kojíš tak dychtivo brucho!“

„Pane,“ odpovedal on, „vidím, že dnes musím piť toľko, koľko som nikdy nepil. Pretože sa obávam, aby mi tak veľa vody neuškodilo, starám sa, aby som sa naplnil slaným mäsom.“

Macedónskeho kráľa Filipa^[90] rozhnevali Sparťania,^[91] tak im písal:

„Keď moje vojsko vsypem do vašej krajiny, po mnohom vašom krvipreliatí ju obrátim na púšť.“

Na čo Sparťania krátko odpovedali:

„Keď.“

Na jeho druhý dlhý list, v ktorom veľa pýtal, odpísali:

„Nie.“

Za temnej noci šiel jeden slepý po ulici a v jednej ruke niesol lampáš so svetlom a v druhej džbán. Stretol ho nejaký šuhaj, ktorý vedel, že ten nič nevidí, kumol^[92] ho do boku a riekol:

„Ty si jeden skutočný blázon. Načo ti to svetlo? Veď vidíš rovnako buď pri dennom, buď pri tomto, buď bez oboch, lebo si úplne slepý.“

Na čo sa on zasmial.

„Ja,“ vraví, „svetlo nenesiem pre seba, ale pre takých zvetrelých, ako si ty, aby nebisli do mňa a neroztĺkli môj džbán.“

Gazda zaviedol svoje kone do lesa na pašu. Ako ich ale chcel večer pojímať domov, videl, že jeden dereš^[93] chýba. Hľadal ho dlho. A keď ho ešte hľadal, postretol jedného človeka a pýtal sa, či niekde neuzrel takého a takého koňa.

„Nie,“ odpovedal ten. „Či si ho však hľadal dostatočne všade?“ pýtal sa ho tiež.

„Hľadal,“ vravel on, „až som už zunoval.“

„Či si ho hľadal,“ pýtal sa ďalej, „na vysokých stromoch?“

„I či by ho ta,“ odpovedal, „čert vyniesol? Veď nebol okrídlený tátoš!“

„No to sa tebe čudné zdá! Ale vydriap sa predsa hore, lebo slýchal si snáď jakživ, že stratenú vec treba hľadať tam, kde človek najmenej myslí.“

Gazda na to nevedel odpovedať a počal liezť na jeden dub. A sotva bol uprostred, už kričal:

„Našiel som ho!“

Lebo ho odtiaľ videl.

Nejaká starodávna egyptská pani zavolala hvezdára (ľudia toho umenia niekedy boli vo veľkej vážnosti, akoby vedeli nájsť najskrytejšie tajnosti), aby jej oznámil, čo ona žiada vedieť. Ten nakukol cez svoju trúbu na hviezdu a namaľoval alebo skôr načiaral, namazal rozličné haky-baky a z týchto začal dlhoko tlmočiť. Panej sa to všetko neľúbilo a dala mu jeden peniaz, malý v cene.

Keď hvezdár viac úfal a bol vo svojom úfaní sklamaný, povedal, že v tých obrazoch aj vidí, že pani je chudobná a ubiedená.

„To si uhádol,“ odpovedala pani.

„A či tak,“ vravel ďalej hvezdár, „aj stratila čosi pani, lebo i to vyjavuje moje maľovanie?“

„Tak je, ešte aj to,“ riekla pani, „stratila som ten peniaz, čo som ti teraz dala.“

Jedna žena z obce žiadala, aby ju uznávali tiež za takú, ktorá vie čítať z knihy. Preto nosievala jednu do kostola, tam z nej bedlivo šomrávala a držala ju aj naopak, hore nohami.

Raz tak stála pri učenejšej a keď jej táto šuškala: „Hľa, hľa, kmotrička, knižku máte čím hore, tým dolu obrátenú!“, odpovedala: „Och, kmotrička, celá som pobúrená pre muža. A to mi urobili nepochybne dietky, lebo si ju vždy položím rovno na oblok.“

Dal sa Cigán predsa raz nahovoriť na deň do sedliackej roboty a prišiel ešte v prvom svitaní. Ale hneď pýtal takrečený frištuk.

„Abych ša,“ vraví, „potom nebavil š takým, než stále robil až do obeda.“

Preto mu ho dali.

Keď ho však odbavil a ešte nebol deň a nemohol pristúpiť k práci, ktorá potrebovala svetlo neba, pýtal si aj obed. Zase prednášal uvedenú príčinu a že chce jedným dychom pracovať až do večera. Dali mu aj obed. A keď to pohltal, pýtal aj večeru, hoci bol už deň.

„Abych ša,“ povedá, „nemusel potom pre tú šem tárať, než rovno išiel unovaný do mojej búdy. A pre peniaze však ši zajtra prídem.“

Gazda mu riekol:

„Ako by si potom ležal bez večere?“

„Hu, gaždíčko, koľko ráží šme my Čigáni aj bež obeda.“

Dali mu aj večeru.

Keď ju ešte stačil popchať do seba s úmetom,^[94] povedal:

„Jakživ som šlýchal, že po večeri špávajú.“

A ukázal päty.

Ktorý vták sa obrezáva a zabíja pre ľudí? Kapún.

Aká je vzdialenosť zeme od neba? Aká neba od zeme.

Kto sa narodil prv než jeho rodičia? Ábel,^[95] lebo Adam a Eva sa nenarodili.

Nejaký vznešený poctivý pán dával vznešeným poctivým pánom hostinu. Medzi nimi bol prítomný jeden misolízač, ktorý sa na také miesta natísal. Nič nedbal, či vhodne alebo nevhodne. Po požehnaní pokrmov sa každý utiahol od prvej stolice a chytil inú. Pretože stolice boli nakladené jedine na počet osôb, tak tento všadebol musel ustúpiť zo svojej poslednej (ktorú ináč držal oboma rukami), lebo vedel, že tá mu patrí. Obzeral sa teda a aspoň tú prirodzenú hanbu ukazoval, že nechcel prikročiť k tej prázdnej prednej.

Tu pán domu vraví:

„Už si sadni jedine na ňu. Veď kam si ty sadneš, tam bude posledné miesto.“

Akýsi Herostrates,^[96] posledný človek aj v obci, raz rozmýšľal, ako je meno niektorých ľudí pamätlivé cez veky a zotrváva po celom svete, zatúžil teda to učiniť i svojmu. ,Ale akým veľkým skutkom?‘ pýtal sa sám seba. A hneď mu vstúpilo do mysle, aby vypálil veľký a drahý kostol bohyne Diany^[97] v Efeze. Vypálil. A naozaj pamiatka jeho mena odvtedy až doteraz trvá.

Nejaká vlašská pani prišla do nášho kraja v zimný čas. A keď videla, že sa tu páni pre obveselenie sánkovali, aj ona to chcela skúsiť. Skúsila a ľúbilo sa jej to — ibaže nemohla trpieť zimu. Preto riekla:

„Budúce leto, ak dožijem, prídem. A budem sa viac sánkovať.“

Ktorýsi kupec si dal porobiť také truhly, aby v ich bokoch mohol poskrývať mnohé zakázané veci, žeby nemusel platiť zo všetkého obyčajné mýto. Ale raz bol vo svojej lži dochytený; a navyše toho, že také veci celkom stratil, musel ešte za trest zložiť dvadsať dukátov. Aj táto dvojnásobná škoda, aj hanba ho povzbudili, aby sa chcel pomstiť. Ako však takýmto ľuďom?

Keď chodí z osady do osady a predáva svoj krám, vošiel niekde k nejakému zemanovi a i jemu všeličo ponúkal. Ale ten i trikrát odpovedal, že nič nekúpi.

„No,“ vravel kupec, „nech mne niečo pán predá.“

Práve vtedy, keď sa takto začali dohovárať, prišla na oči mačka, ktorých ten zeman mal viac vo svojom dome. Preto odpovedal:

„Ibaže by som predal túto cicu.“

„Aj to dobre,“ vravel, lebo dostal znenazdajky myšlienku, ako sa mýtnikom pomstiť.

„Muselo by ich však byť viac a aspoň dákych dvadsaťpäť,“ vravel ďalej kupec.

„Nájde sa ich toľko,“ odpovedal so smiechom zeman.

„A za čo bude jedna?“ pýtal sa kupec.

„Za toliar,“^[98] riekol zas v smiechu zeman, no nemyslel, že by ich kupec chcel istotne pobrať.

Ale kupec povedal:

„Pane, ja hneď odčítam cenu za dvadsaťpäť bár mačiek bár kocúrov (čo sa nájde a chytí z toho plemena), ak sa zjednáme, že mi pán napíše svojím menom svedectvo a potvrdí pečaťou, že tie mačky sú cudzozemské a patria pánovi (riekol vymyslené panské meno) v Rakúsoch a každá má cenu päť dukátov.“

Zeman privolil, rozkázal chytiť dvadsaťpäť mačiek a kocúrov, napísal taký pas a vzal dvadsaťpäť toliarov. Kupec si tam ale dal hneď prichystať truhlu s oknami navŕtanými nebožiecom. A keď bola hotová, pometal do nej ten živý krám a tiahol k tomu mýtu, kde ho pred niekoľkými dňami tak obrobili. Prv než tam pritiahol, nedal jeden deň mačkám nič žrať, aby boli nespokojnejšie.

Ako prišiel, hneď ho zastavili. Keď sa ho pýtali, čo vezie, odpovedal pravdu. Zbehlí strážcovia^[99] ale mohli tú partieku čiastočne aj vidieť cez spomenuté nebožiecové diery, aj ju poznať podľa škreku. Neverili však ako takému, ktorého už dopadli pri ľsti, že by v tej truhle nebolo niečo ukryté s mačkami. Preto nástojili, aby otvoril. On však neprestával protestovať a hájil sa rečeným listom.

Keď chceli napokon urobiť násilie, šiel k predstavenému mýta. Vyložil, čo kam vezie podľa toho svedeckého listu a ako chcú mať strážcovia otvorenú truhlu. Doložil, že ak sám mýtnik tak rozkáže, otvorí truhlu, keď sa ten zaviaže, že ak náhodou mačky zutekajú, zaplatia sa mu aj s vezením.

Mýtnik prijal taký dohovor, ale takto:

„Ak,“ vraví, „niečo iné zakázané sa nájde v tej truhle, tu nielenže sa mačky nezaplatia, ale ty zložíš trojnásobnú pokutu z toho ukrytého.“

Aj kupec na to privolil.

Preto teda odomkli truhlu — a mačky, ktorá prv do očí strážcov, ktorá rovno preč. Ani jedna neostala. Potom lámali a na samé triesky štiepali truhlu, aby našli niečo, čo patrí pod mýto. Ale darmo. Preto sa napokon museli zaplatiť kupcovi aj mačky (každá po piatich dukátoch), aj cesta, aj poštiepaná truhla. Či sám mýtnik zložil toľké peniaze alebo či museli pomáhať i strážcovia, o to sa kupec nestaral. Dosť mu bolo, že obsiahol naspäť svoju predošlú škodu aj s hojným interesom.^[100]

Grék a Vlach sa dohadovali o sláve národa. Grék, ktorý povyšoval svoj nad všetky ostatné na celom svete, povedal: „Veď,“ vraví, „všetci mudrci pošli z gréckeho pokolenia.“

Na čo Vlach:

„Práve preto už teraz niet medzi Grékmi žiadneho.“

Jeden mládenec večeral v hostinci a zjedol niekoľko kusov červivého syra. Chcel nad tým ukázať ostrovtipnosť a riekol:

„Učinil som teraz toľko, koľko Samson.^[101] Zabil som tisíc.“

„To je pravda,“ odpovedal ktosi, čo sedel blízko. „A to osľou škraňou.“

Keď mudrc Sokrates^[102] počul žalobcov, že niektorí o ňom hovorili ohavne, utŕhačne, ani nezbledol, ani nebol zapálený. Len to jedno povedal:

„Nedbám. Bárs mi prebijú kameňom hlavu, nech len nie som prítomný.“

Niekto prišiel do kávového domu^[103] a pýtal si misôčku takého nápoja. Keď ho vypil, zavolal kávskeho tovariša^[104] a pýtal sa, čo je dlžen.

Tovariš už predtým videl, že tento hosť strčil do svojho mieška striebornú lyžičku. Oznámil to pánovi domu. Ten mu kázal, aby človeka nezahanbil, ale aby len pýtal jeden zlatý tridsaťsedem grajciarov. A že neďaleko bude stáť aj on a pristúpi, ak by odporoval platiť.

Ako teda tovariš vyriekol tú cenu, tak on hlasne híkol a ukazoval hnev a nazýval tovariša dráčom, že smie pre seba pýtať taký prídavok. Tovariš iba stisol plecami.

A prikročil pán, akoby nič nevedel.

„Čo je?“ vraví.

Tu ten:

„Tvoj tovariš odtiaľto odpudí všetkých hosťov, ak bude pýtať len za niekoľko svojich krokov aj od dvoch ďalších toľko, koľko odo mňa. Ktože slýchal žiadať za jednu misôčku kávy jeden zlatý a dvanásť grošov i jeden grajciar?“

„Netreba sa pohoršovať,“ vravel pán domu, „tovariš nežiada nič pre seba, lebo káva, mlieko a cukor je šesť grajciarov, rožok jeden grajciar. Ale strieborná kávová lyžica, ktorou vaša milosť cukor v teplej káve tak dlho miešala, až sa rozpustila, a ktorú potom s kávou vymáčala, znamená jeden zlatý, tridsať grajciarov.“

Ten hosť onemel, vytiahol miešok na peniaze a vyčítal takú sumu.

Čo je to: čím menej nôh má, tým chytrejšie chodí; a čím viac, tým neskoršie? Človek, keď v starobe má ako tretiu nohu palicu, a predsa neskoršie kráča, ako keď mal v pevnej mladosti dve.

Kde je najdrahšia voda? V krčmách.

Kde mrie viac ľudí, či na šibenici alebo v cintoríne? Na šibenici, lebo do cintorína sa už zanášajú iba mŕtvi.

Keď sa nejakému nečistému, hnilému rieklo: „Máš vši!“, odpovedal: „Nie, ale mňa majú vši!“

Keď raz múdry a učený muž, ktorý zakladal svoju najväčšiu záľubu na čítaní kníh, sedel v takom zaneprázdnení, pristúpila k nemu jeho manželka a vravela:

„Ako rada by som bola tvojou knihou, môj milý!“

Pochopil on príčinu, ktorú by odpovedala, keby sa jej pýtal, prečo. A preto rovno riekol:

„Ale by si musela,“ vraví, „byť kalendár, aby som ťa mohol každý rok premeniť.“

Mal nástojiť sedliak o nejakú milosť u stoličného slúžneho.^[105]

„Ale čože mu,“ vraví, „vezmem do daru?“

Pýtal sa svojej ženy.

„I čo sa staráš?“ odpovedala ona. „Veď práve teraz nám dorástli v kapustnici uhorky.“

Šli ich teda spolu oberať. A drobnejšie, ako nečasné, skladali na jednu hromádku a vraveli:

„Toto nám.“

Ale veľké, ktoré už zažĺtali, na druhú a vraveli:

„Toto pánu slúžnemu.“

Doniesol chudobný človek do mesta na oslovi viazanicu dreva na predaj. Zjednal a kúpil ju jeden bradiholec^[106] a predavač mu zložil. Ale bradiholec chcel aj sedlo, lebo bolo z dreva.

„Pretože,“ vravel, „ja som zajednal všetko drevo.“

Darmo vravel chudáčik, že on tak nerozumel. Musel pustiť aj sedlo. Keď sa to stalo, vošiel o chvíľu do jeho sklepa a vravel:

„Za čo by ste oholili mňa i jedného môjho priateľa?“

„Za dva turáky,“^[107] odpovedal on.

Sadol, dal sa oholiť. Potom vykročil, vtiahol svojho osla a riekol:

„Toto je môj priateľ. Ohoľte ho, alebo mi vráťte moje sedlo.“

Bradiholec sa pýtal, ako by ten mohol byť jeho priateľom.

„Tak,“ povedal on, „že ste vy mňa na trhu za osla pokladali.“

Niekto najprv žobráka dobre vyhrešil a skoro i vybil a zavrel dvere. Potom mu strčil nejakú maličkosť a riekol:

„Choď, modli sa za mňa!“

„Budem, budem,“ odpovedal žobrák.

A keď vychádzal z dvier, začal Otčenáš týmito slovami: „Ale zbav nás od zlého!“

Nejaký ženatý mal ženu, ktorá nad ním panovala. Prišiel k svojmu ženatému priateľovi, ktorého žena bola veľmi lenivá, a pýtal sa ho v prítomnosti tej ženy, chcejúc ju pichnúť:

„Čo je lenivejšie, či vôl alebo žena?“

Na čo ona vraví:

„Žena je lenivejšia, lebo vôl svoje rohy sám nosí, ale žena svoje dáva nosiť svojmu manželovi.“

Nejaký košikár mal obyčaj riecť po upletenom košíku: „Buď bohu chvála“ a žiadal, aby to povedala aj manželka. Tá však to raz z prirodzenej hlavatosti odmietala učiniť, hoci manžel všemožne nástojil. A preto ju zbil.

Ako ju pustil, tak rovno bežala so žalobou k susedke a susedka s posmechom vyrozprávala svojmu manželovi pochabosť tamtoho (za čo ona držala ten jeho čin).

Tento sa jej pýtal:

„A ty,“ vraví, „by si to neriekla, keby som ja rozkázal?“

„Ja veru nie,“ odpovedala ona. „Veď bez toho môže práca obstáť.“

„Ale keby som ja predsa chcel?“ vravel ďalej manžel.

„No, ja by som neriekla!“

Manžel ju teda chytil a aj on s ňou tancoval, ale nie po jej vôli.

Aj táto sa potom ponáhľala k susede. A i s tou sa stalo práve tak ako s ňou.

Tá šla ďalej a tá zase ďalej — až po celej dedine o krátky čas zbili manželia pre košikára všetky manželky.

Prišiel nejaký paholok s listom k svojmu mladému pánovi, ktorý sa učil v školách. Mladý pán sa prv, než otvoril list, spýtal:

„Čo najnovšieho doma?“

On, slušne na otázku odpovediac, riekol:

„Všetci psi — aj kopovy, aj chrty, aj strážni podochli.“

„No, ako to?“ pýtal sa mladý pán.

„Tak, že sa koňaciny obžrali,“ odpovedal paholok.

Mladý pán:

„Akej?“

Paholok:

„Zo štyroch domácich paríp, lebo tie zdochli.“

Mladý pán:

„Ho! Prečo?“

Paholok:

„Ako by neboli zdochli, keď museli vláčiť mnoho vody na hasenie ohňa?“

Mladý pán:

„A kde horelo?“

Paholok:

„Doma. Aj všetko zhorelo pre tuhý vietor.“

Mladý pán:

„A ako sa chytilo?“

Paholok:

„Ako by sa nebolo chytilo, keď nemúdro vynášali pohrebné sviece z kuchyne?“

Mladý pán:

„A kto zomrel?“

Paholok:

„Pani matka.“

Mladý pán:

„Ach, z akej nemoci?“

Paholok:

„Z veľkej. Len súďte: veď mladá pani sa zle zadržala, aj porodila. V tom ohni sme museli nechať telo panej matky na ulici a pochovať až na druhý deň.“

Mladý pán omdlel.

A paholok vravel:

„Len čítajte list, či všetko nie je tak, ako rozprávam.“

Keď raz anglický kráľ Jakub I.^[108] niečo pozorne písal, sadla mu na nos mucha. Zohnal ju. Sadla mu po druhý raz. Zohnal ju. Neodletela ďaleko a sadla po tretí raz. Zohnal, ale už zakrútil hlavou. Keď mu po štvrtý raz vrňala a chcela zase sadnúť, zahodil pero, vstal hore a vraví s hnevom:

„Nemáš v mojich troch krajinách iné miesto, kde by si sadla, jedine môj nos?“

Istý veľký pijan sľúbil, že už bude chodiť skôr, včasnejšie, keď ho manželka karhala, že chodieva domov z krčmy neskoro, okolo polnoci. A chodil budúcne na druhý deň ráno.

Prečo psi do kostolov idú? Že vidia pozastierané oltáre a držia, že bude skorý obed.

Aký rozdiel je medzi múdrym a bláznom? Že tamtomu sa sníva v noci, tomuto vo dne.

Čo rastie na suchom dreve? Mladí mnísi na kalapódiách.^[109]

Mal nejaký pán pri obede nejakého pána s väčším nosom. Stolný blázon pána domu stál oproti nemu, hľadel naňho, vždy hlavou krútil a čosi si pritom šomral na ten nos. Konečne sa nemohol zdržať, aby aj nahlas niečo nepovedal. Oprel sa teda bližšie k tomu pánovi lakťom na stôl, pozeral sa mu do očí a skríkol:

„Ó, aké zrutné nosisko!“

Jeho pán videl, že sa hosť zapŕlil, dal mu teda nato hodne po hube.

Blázon s tým odstúpil. Ale o chvíľu zase prišiel, akoby žiadal napraviť svoju chybu. A položil sa zas tak ako predtým a vravel:

„Ó, aký malý nosíček!“

Prišli zbojníci v noci k mlynárovi a chceli mu pojať kravu. On to zbadal, bežal k nim a riekol:

„Nechajte ju, veď aj ja som kmín!“

Zbojníci sa nad tým trochu zamysleli, pochopili svoje príbuzenstvo s ním a nechali kravu.

Jedna panna vysokého rodu a ľúbezná mala mnohých nahováračov a pytačov. Ale v každom nachádzala svojimi domnienkami akú-takú chybu. Nechcela ísť za žiadneho.

Raz prišiel čas, že prekročila už tridsať rokov a viac sa nikto nehlásil — okrem jedného síce vznešeného a bohatého, ale zároveň aj chromého, hrbatého a starého mládenca.

Rozmýšľala, žeby snáď budúcne nebol ani taký, a privolila. Bola zosobášená.

Potom o niekoľko dní ju navštívil jeden známy. Bývala vonku na panstve a práve chodila po záhrade. Aj ten ju predtým pýtal, ale aj on dostal košík. A tento v ďalších rečiach vravel:

„Ale, madam! Čo je to za príčinu, že keď o ňu prv hralo toľko pekných gavalierov, všetkých zapovrhla a z týchto si vyvolila za manžela najškaredšieho v celom okolí?“

„Potom odpoviem pánovi,“ riekla ona. „Ale včuľ nech mi zrežú z týchto lieskových krov jeden prút na paličku.“

Šiel on po aleji od kríčka ku kríčku a ona s ním a tu peknú, tamto krajšiu ratolesť uvidel. Nevyťal však žiadnu — ešte vždy krajšiu čakal, až prišli na koniec. A tam už strhol jednu a podal panej do ruky.

„No, táto je krivá a hrčovitá,“ vravela ona. „Mnohé krajšie zanechal hentam pán.“

„Nezapieram to,“ odpovedal on. „Už sa ta ale novým hľadaním nebudeme unúvať, ale nech prijme madam vďačne tú, aká bola najkrajšia v poslednom kre. Lepšia je predsa, než žiadna.“

„Ak to tak má byť,“ riekla pani, „hľa, dal pán odpoveď sám na svoju predošlú otázku.“

Bol raz Diogenes v nejakej palote,^[110] kde nebolo nič vidieť okrem drahého mramoru, striebra, zlata a najzvláštnejšieho maľovania. Keď si všetko poprezeral, prišiel naňho kašeľ, vypľuval na tvár jednému zo služobníkov, ktorý ukazoval tie ozdoby, a povedal:

„Odpusť, priateľu, lebo nevidím podlejšie miesto,^[111] kam by som mohol pľuvať.“

Šiel jeden krivý Nemec, ktorý okrem svojho materinského jazyka nepoznal nijaký iný, po ceste cez pole v čase najlepšej žatvy. Kôň sa pod ním potkol, a namiesto aby padol kôň, on zletel z koňa na zem ako mech. Pretože bol krivý (ako bolo rečené) a azda sa i trochu ťažšie udrel, nemohol vstať.

Jeho pád uvideli ženci Slováci, ktorí podobne nevedeli inú reč okrem svojej. Pribehli a chceli preukázať ľudskú lásku a pomôcť mu. Zdvihli ho zo zeme, ale ako ho postavili na nohy a uvideli, že nemôže rovno stáť, uverili, že musí mať alebo zlomenú alebo vytknutú nohu. Násilne mu teda strhli aj štíble^[112] aj pľundry.^[113] A keď nezbadali zlomeninu, ťahali, na obe strany skrúcali nohu aj v kolene aj v členku, akoby iste vytknutú. Nemec, prirodzene, vrešťal, ale oni na to nedbali, lebo rovnaká bolesť býva, aj keď sa spravodlivo vytknutý úd vsádza naspäť.

Keď mysleli, že je už dosť, postavili ho zas hore koncom. Videli však, že ešte krivo stojí. Preto ho znovu zvalili dolu a už sem-tam mykali druhú nohu, omnoho silnejšie ako prvú, lebo si už mysleli, že tá je narušená. A boli by mu ju iste alebo zlomili alebo pravdivo z článkov^[114] vykrútili, keby nebol na jeho šťastie prišiel ktosi (šiel touto cestou a rozumel nemecký jazyk) a netlmočil kričiaceho Nemca, že on na túto nohu je i včuľ zdravý, a tamtú má vytknutú čiže krivú od narodenia.

Pýtal sa niekde farár jedného dosť vyrasteného kamasa^[115] z katechetického vyučovania, či je viacej než jeden boh.

„Pýtajte sa to,“ odpovedal, „môjho menšieho brata, vaša milosť, lebo ja sa učím už gajdovať.“

Prišiel raz Timon^[116] do zhromaždenia aténskeho ľudu, zdvihol ruku a žiadal, aby mlčali a dávali pozor na jeho reč. Ľud úfal od neho nejakú novinu, zvlášť preto, že sa doteraz zriedkavo zjavil verejne, a keď to niekedy učinil, nič nevravel, obrátil teda k nemu obe oči a uši.

Tu Timon:

„Aténčania! Mám pri dome jednu záhradku, v tej záhradke jeden figový stromec, na ktorý sa doteraz, ako je známe, mnohí zavesili. Ja chcem dať ten stromec vyťať, čo aj isto skoro urobím. Preto, ak ešte má dakto vôľu hľadať na ňom svoju smrť, nech neodkladá, kým stojí.“

Ktorási panna černastej tváre si v jeden letný sviatok obliekla celkom biele rúcho. A keď stretla svoju vrstovnicu tovarišku, pýtala sa podľa obyčaje svojho ženského pohlavia:

„Ako mi,“ vraví, „svedčia tieto šaty?“

„Veľmi dobre,“ odpovedala tamtá. „Tak v nich vyzeráš ako mucha v mlieku.“

Bol nejaký bohatý lakomec, ktorý nikdy nikoho, ani priateľa, ani kamaráta ani na obed, ani na večeru ani nezavolal, ani nepripustil. Raz sa niekoľko mládencov niekde zhováralo o toľkej skúposti a jeden z nich povedal:

„Včuľ,“ vraví, „je už desať hodín. Preto aj on bude o dve obedovať, ak predsa vtedy obedúva, keď poctiví ľudia. Kto sa so mnou staví, že ja budem pri jeho stole jesť s ním ešte ten jeho dnešný obed?“

Stavili sa všetci.

A šiel on k nemu práve vtedy, keď už prisadal k stolu, a riekol služobníkovi:

„Oznám ma,“ vraví, „že som taký, ktorý pánovi také čosi chcem zjaviť, čím mu ostane doma desaťtisíc zlatých.“

Ako to služobník povedal skupáňovi, odtrhol celkom už od úst polievku na lyžici a bežal von:

„Čo vraví mladý pán? Že mi doma zadrží desaťtisíc zlatých?“

„Iste,“ vravel mládenec, „to ja môžem učiniť. Ale vidím, že pán práve včuľ prijíma svoje poludňajšie občerstvenie; preto prídem vo vhodnejšom čase a ukážem spôsob.“

„Ale nie,“ vravel lakomý, „načo by sa mladý pán viackrát unúval pre môj prospech? Nech ráči so mnou obedovať.“

Mládenec privolil, aby ho zadržal, ostal a obedoval s ním. Ale ten skúpy sa nechcel pri stole pýtať na spôsob, aby služobníci nepočuli. Ale ako vstali hore, pojal mládenca do bočnej svetlice.

„No,“ vraví, „v čom už bude záležať to zachovanie a zadržanie desiatich tisícov?“

„Nech počuje pán,“ povedal on. „či je pravda, že pán má jednu dcéru a tú chce vydať?“

„To je pravda,“ odpovedal lakomý skučko.^[117]

„A či je pravda, že s ňou sľubuje na veno pätnásťtisíc zlatých?“

„Aj to je pravda,“ vravel skúpy držiak.

„Či vie teda pán, čo? Nech pán dá tú svoju dcéru mne, a ja budem spokojný s piatimi tisícmi.“

Čo je spoločné kráľovi a žobrákovi? Rodenie a zomieranie.

Prečo biele ovce viac žerú než čierne? Lebo bielych je viac než čiernych.

Čo je lepšie nad jeden biely chlieb? Dva.

Čo je prostredné v ruženci? Niť.

Nejaký chlap, nie mužský, ale ženský, ktorý sa totiž staral vyše slušnosti a vyše miery o okrašľovanie a opekňovanie svojho tela, zaľúbil sa vyše miery do jednej ženskej osoby. Ale tá ho nemohla trpieť. Keď ju raz postretol, riekol:

„Milujem ťa ako moju dušu.“

Ona odpovedala:

„Viac by si riekol rieknuc, že ma miluješ ako tvoje telo.“

Cisár Domicián,^[118] známy pre ukrutnosť, zvlášť proti kresťanom, bol ešte aj hnilý a krajinám daromný človek. Doma zaháľal a do väčšej práce sa nepúšťal, ibaže zabíjal po svetlici muchy.

Raz prišiel k nemu nejaký radný pán a pýtal sa strážiaceho vojaka:

„Či je niekto u cisára?“

„Ani len muchy,“ odpovedal ten.

Hrubý človek a ktorému, ako vravia, na úžitok išla chova, šiel na sebe podobnom koni do nejakého mesta. Keď bol ešte od neho vzdialený, postretol sedliaka, a pretože sa zvečerievalo, pýtal sa:

„Či vojdem cez bránu?“

Sedliak tomu ináč rozumel. Keď pozrel pilnejšie po ňom a po koni, odpovedal:

„Vojdete predsa. Veď cez ňu vchádzajú veľké senné vozy.“