ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nejaký pán konečne dal k sebe dohnať svojho dlžníka, ktorého dlhé časy už všelijako daromne upomínal, aby skoncoval dlh, a vravel mu:

„Ak mi tak zaluháš, že to nebude uveriteľné, odpustím ti, čo si dlžný. Ináč ťa vhodím na celý tvoj život do žalára, keď alebo nechceš alebo nemôžeš zaplatiť. Premýšľaj a zajtra príď s takou lžou.“

Ale dlžník, hoci bol zarmútený, prišiel na druhý deň a začal:

„Pane, všetok trus mi vyviezli z dvora.“

„To dobre,“ odpovedal pán.

„Nie je dobre,“ riekol on, „lebo ho nevyviezli na moju roľu.“

Pán:

„To teda zle.“

On:

„Nie je zle, lebo ho museli úplne, aj čo už do zeme bolo vsiaklo, na moju roľu poprenášať a do kopcov poskladať.“

Pán:

„To dobre.“

On:

„Nie je dobre, lebo z každého kopca vyrástol jeden veľký dub na užitočnej roli.“

Pán:

„To zle.“

On:

„Nie je zle, lebo v každom tom dube som našiel jeden roj včiel s medom.“

Pán:

„To dobre.“

On:

„Nie je dobre, lebo prišiel medveď a všetko požral.“

Pán:

„To zle.“

On:

„Nie je zle, lebo som chytil toho škodníka a vytlačil som z neho sto okovov^[40] medu.“

Tu pán:

„Hoho! To ti neverím!“

A dlžník:

„Zaplatil som teda svoj dlh.“

^{[41] [42]}

Išiel nejaký vojak s obšitom^[43] domov k svojej rodine. Na ceste mal raz nocľah u ženy, ktorej syn bol tiež vojakom, ale ona o ňom nič neslýchala. Preto sa ho pýtala vraviac:

„Pán obšajtník,^[44] a môjho syna neznáte?“

Pýtal sa on na jeho meno a či nie je nejakým oficierom.

Na čo ona:

„Meno mu je Balient. A už bude snáď vicejkarpál alebo aspoň nenerál.“

Ktorýsi pocestný prišiel na noc do neznámeho mesta, v ktorom sa v nočné hodiny kričalo z najvyššej veže na strašenie zlodejov a iných zlostníkov: „Vidím ťa, vidím!“ Keď bol na hospode neďaleko tej veže a vyšiel na dvor na prirodzenú potrebu, kľakol a počul tie slová, domnieval sa, nepoznajúc takú obyčaj, že niekto naňho hľadí zo strechy. Spätkoval teda k plotu. A pretože to volanie na veži bolo husté^[45] a on mal dlhšiu stolicu, azda preto, lebo požral plané suché hrušky, dotiaľ sa hniezdil, chcejúc sa utrieť, až spadol naznak do jamy. A keď ešte aj vtedy sa kričalo „Vidím ťa!“, riekol:

„Aha, vidíš už — to, čo som navrchu nechal!“

Sedliak chodil po meste Londýne a videl množstvo sklepov naplnených rozličnými drahými vecami na predaj. Keď sa im mnoho načudoval, prišiel konečne do jedného blízko brány, v ktorom nevidel nič okrem sediaceho pána. Bol to totiž sklep, v ktorom len peniaze premieňali. Sedliak sa však pýtal:

„A vy s čím kupčíte?“

Sediaci odpovedal, chcejúc trestať jeho hlúposť:

„S oslími hlavami.“

A on:

„Ako vidím, pane, máte dobrý predaj, lebo okrem jednej viac ich tu nevidím.“

Akým spôsobom dáš do mlyna jeden mech žita, a dva naspäť dovezieš?

Ak jeden plný druhým prázdnym ovlečieš.

Jedna múdra a učená anglická pani, ktorá putovala pre väčšiu skúsenosť po vychýrenejších školách, mala za tovariša cesty zemianskeho, ale hlúpeho muža. To zbadal učiteľ jednej takej školy a vravel:

„Ako to môže byť, že taká vtipná osoba vo voľbe tohto človeka natoľko chybila?“

Ona odpovedala:

„Povedomé je pánovi, nepochybujem, že aj vedľa bohyne umenia — vedľa Minervy sovu maľujú.“^[46]

Rímska pani Fábia Dolabella^[47] chcela sa pred rímskym úradom urobiť mladšou, než bola, vravela teda, že má štyridsať rokov. Cicero^[48] povedal, že je to svätá pravda, lebo tá pani o tom stále svedčí už dobrých pätnásť rokov.

Keď bol posol Karola V.^[49] vpustený k cisárovi Solimanovi^[50] v Konstantinopoli na vypočutie svojho posolstva a videl, že nielen Soliman, ale aj ostatní prítomní sedia podľa svojej tureckej obyčaje na perinkách, a jemu ani takú, ani našej obyčaje stolicu nepodávajú, hoci bude vravieť v zastúpení svojho cisára, prestrel si svoj plášť na zem, sadol si naň a vykladal svoje posolstvo pokojne a s pevnou mysľou, že sa museli čudovať. Keď dokončil, vstal, odišiel a zanechal tam plášť. Sprvu si o tom mysleli, že ho tam zabudol, a preto ho poslali za ním, ale on povedal:

„Podržte si ho, lebo poslovia môjho pána nemajú obyčaj vziať so sebou stolicu.“

Dvaja vojaci, idúc cez pole, videli, že hospodár seje.

„Tak, tak, nevoľný sedliak,“ vravel jeden, „ty jedine rozsievaj, a požehnanie na náš počet sa bude zhromažďovať.“

„Dosť možné,“ odpovedal sejúci. „Lebo ja semenec rozsievam,^[51] z ktorého olej býva, aj povrazy.“

Keď ráno stretol na jedno oko slepý hrbatého, pýtal sa posmešne:

„Kam, kam tak zavčasu vlečieš tú ťarchu na chrbte?“

Ten odpovedal:

„Nečudo, že sa ti toto zavčasu vidí, lebo ešte na jedno oko spíš.“

Ktorýsi kráľ prezeral dom svojho dvorana a videl, že je draho ozdobený a veľký, ale kuchyňu priveľmi malú mal. Keď sa nad tým čudoval, dvoran odpovedal:

„Mocnár! Tento dom práve preto mohol taký veľký povstať a ozdobiť sa, že jeho kuchyňa je maličká.“

Doviezol niekto v najhorúcejší letný čas na trh súdok medu na predaj; a pretože aj prasa v mechu iba hlúpy kupuje, pravdaže odokryl svoj med, aby každý videl, aký je ikrovatý.^[52] Ale práve to zle pre seba a dobre pre zlodejky muchy, lebo tých celé roje sadali na útory^[53] a pili med a topiac sa v ňom, spôsobovali čemer^[54] každému divákovi. Predavač nechcel trpieť škodu, šiel teda so žalobou na muchy k správcovi^[55] a všetko vysvetliac, pýtal zadosťučinenie. Správca bol so súdom hneď hotový, keď takto vravel:

„Hoci,“ vraví, „podľa tvojho vlastného vyznania sa mnohé utopili a svoju opovážlivosť smrťou zaplatili, aby však, ako môže byť najlepšie, sa ti zadosťučinilo, nech životom i ďalej platia, lebo nie sú vstave peniazmi. Ty teda dosahuješ slobodu, že môžeš každú muchu, i vinnú i nevinnú, i na vinnom i na nevinnom mieste vždy zachlomaždiť.“

Sotva dokonal správca túto výpoveď, predavač tak trafil päsťou muchu na jeho nose, že mu ho rozštiepil.

Lebo naň mucha práve vtedy bola sadla.

Nejaký mladý pán sa pýtal jednej starej panej — vdovy, čo mala sedemdesiat rokov, v ktorom veku u ženského pohlavia ustáva a prestáva láska.

„Ja veru neviem,“ odpovedala. „Musí sa na to mladý pán spýtať staršej odo mňa.“

Anglický kráľ Henrich VIII.^[56] si pre nejaké svoje roztržky s francúzskym kráľom Františkom I.^[57] zaumienil niekoho poslať k tomuto Františkovi a skrz neho silného chrenu mu pod nos nastrúhať. Vyvolil na to jedného biskupa, do ktorého vkladal najväčšiu dôveru. Ten ale vyložil svoje nebezpečenstvo života, keby tak musel vravieť pred Františkom.

„Nič sa neľakaj,“ povedal Henrich, „lebo ťa ubezpečujem, že ak francúzsky kráľ sníme tvoju hlavu, aj ja dám poodtínať hlavy všetkým Francúzom, ktorí bývajú v mojich krajinách.“

„Nepochybujem o tom,“ vravel biskup, „ale každému iba jeho hlava sluší a svedčí — aj mne iba moja.“

Viezol sa niekam farár a vedľa koča bežal jeho domáci pes. Keď ten niekde zaostal, farár volal: „Cigáň, Cigáň!“ Toto bolo jeho meno.

Šiel však tadiaľ aj spravodlivý Cigán a tento pribehol a vravel:

„Čo rožkážu, vaša milosť?“

„Ja teba nevolám,“ riekol farár, „ale hen psa.“

„Ahá, teda ša on tak volá? Mená jako mená. Veďže i ja mám pša, ktorého volám Farár, Farár,“ povedal Cigán.

Lakomý sa obesil, lebo toľko nemohol mať, koľko chcel, alebo z inej jemu známej príčiny. Ešte zavčas pribehol služobník, prerezal povraz a zachránil mu život. Ale keď dostával na konci roka výplatu, zadržal mu ten viselec toľko, koľko stál tento povraz: že ho nemal rezať, ale rozviazať, aby sa nepokazil.

Čo je černejšie nad havrana? Jeho perie, lebo havran má mäso biele.

Ktorý spôsob nasáľania mäsa je taký, aby z roka na rok trvalo? Ak býva solené posledný deň decembra.

Kto sa teší zo šibenice? Pocestný, lebo keď vidí šibenicu, pochopuje, že mesto nie je ďaleko, a neľaká sa zbojníkov.

Poslal niekto po hlupáčikovi nejakému pánovi kôš čerstvých hrušiek. Keď prišiel k domovým dverám, našiel dve väčšie opice oblečené v peknom panskom chlapčenskom rúchu. Ako tie uzreli ovocie, tak sa doňho brali pazúrmi a zubami. Posol, ktorý ešte nikdy nevídal také stvorenie, držal za isté, že sú to pánovi synáčkovia, i keď dosť odporní. Ale počul, že aj Ezau^[58] bol po celom tele srstnatý, zložil im teda kôš, aby mohli pohodlnejšie hrýzť. Keď mali dosť, poprzky^[59] a ostatky vyniesol pánovi. Keď sa ten vyzvedal, čože to vykonal, povedal:

„Milostivý pane! Hrušiek bol aj plný kôš, aj celých, čistých, ale ich vlastní synkovia mladí páni to porobili pri dverách.“

Niekto múdry vidiac, že pán z neporiadneho hnevu palicuje svojho služobníka, povedal:

„Ajhľa! Tu tupší služobník bije poctivejšieho služobníka.“

Bijúci totiž bol služobníkom svojho hnevu.

Jedna panna mala brata veľkého hráča. Raz ho karhala a vravela:

„Kedy, kedy prestaneš hrať?“

On odpovedal:

„Vtedy, keď ty mládencov milovať.“

„Ó ty márnotratný!“ vravela ona. „Ako badám, celý svoj život sa neodriekneš hry!“

Padla manželka ktoréhosi manžela do potoka a utopila sa v ňom. Keď ukázali manželovi, kam padla, on odtiaľ hľadal telo nie dolu, ale hore proti potoku. A keď mu povedali, čo, či azda blaznie, odpovedal:

„Kým bola živá, vždy naprotiveň činila, nazdávam sa teda, že aj po smrti proti vode tenúla.“^[60]

Sedel na nejakej hostine poeta z jednej strany stola rovno proti jednému mladému vyučenému v práve, ktorý bodľavé posmešky rád počúval, aj činieval z iných. Keď tento už aj od skleníc viac bol rozohriaty k takým žartom, chcel sa voziť po poetovi, ktorý sedel oproti, a znenazdajky sa ho spýtal:

„Čo rozdeľuje poetu od blázna?“

A ten znenazdajky odpovedal:

„Stôl.“

Jeden kňaz, ktorý miloval svoju krajinu, dal mrcha cestu popraviť na svoj znamenitý náklad — nielen pre dobro svojich krajanov, ale i pre všetkých ostatných ľudí. Keď raz prezeral prácu, nejaký pán, ktorý sa držal za urodzeného, mu vravel:

„Dvojctihodný! Uznám, že si tu veľkú útratu činí; ale predsa toto nie je do neba vedúca cesta.“

„Dobre vraví pán,“ odpovedal kňaz. „Lebo keby bola, čudoval by som sa, že vidím na nej jeho milosť.“

Ktorýsi lakomý, skúpy človek ako v lete tak i v zime býval na dedine, lebo tam lacnejšie mohol žiť. Kamaráti a priatelia ho často prosili, aby ich raz navštívil v meste; to na mnohé unúvanie prisľúbil a raz i vyplnil. Ale kone a paholka hneď poslal naspäť, aby nezaháľali a nežrali v meste drahý krm.

Po nejakom čase sa ostatní dohovorili, že pôjdu pre obveselenie pešími koňmi na blízku dedinu. Ten nemohol bez hanby odporovať, tak privolil. Pretože si však každý najímal koňa aj on to musel, a dal dvadsiatnik^[61] závdavku.

Medzitým sa nadhodila akási prekážka, že mali ostať doma, a skúpy by bol musel stratiť naveky svoj dvadsiatnik, ak by si nepomáhal rozumom. Preto sa chytil takejto myšlienky:

Šiel k tomu, u koho si koňa zjednal, a meral dĺžku toho koňa od chvosta po predné lopatky. Pán toho koňa sa pýtal, kam tým cieli.

On odpovedal:

„Chcem vedieť, či je dosť dlhý pre troch, čo majú na ňom sedieť.“

„Čo?“ vravel tamten. „Ja mám môjho koňa dať márniť pod tromi, čo budú na ňom naraz sedieť? Í! Toť je radšej závdavok naspäť.“

Dal ho; a lakomý iné nechcel.

Akýsi Vlach šiel cez Neapol. Kráľovi, ktorý toho času panoval, oznámili, že tento človek má veselé myšlienky a nosí knihu, do ktorej pozapisoval bláznivé skutky vtedajších vladárov sveta. Kráľ ho zavolal pred seba a pýtal sa, či v tej knihe bláznivých skutkov leží niečo aj o ňom.

„Pozriem,“ odpovedal a prevrátil niekoľko listov a čítal toto:

„Je jedna veľká bláznivosť, ktorej sa dopustil neapolský kráľ Alfons,^[62] že zo svojho dvora poslal kupovať kone s dvanásť tisícmi dukátov do murínskej zeme.“^[63]

Kráľ na toto vravel:

„Učinil som tak. Ale v čom tu záleží, myslíš, bláznivosť? Azda, že som tú vec poručil na murína?“

„Nie inde,“ odpovedal Vlach. „Pretože murín s peniazmi ostane doma.“

„Ak však príde naspäť alebo s koňmi alebo s peniazmi?“ pýtal sa kráľ.

„Potom,“ riekol Vlach, „potom zotriem meno tvojej jasnosti a položím murínovo, že neostal doma.“

Kázal niekde kazateľ, nie však veľmi dobre. Z prítomných jeden povedal:

„Vlani lepšie svoju vec konal.“

Na čo druhý:

„Ako, keď vlani ešte nekázal?“

Ten opakoval:

„Vlani lepšie svoju vec konal práve preto, že ju nekonal.“

Hodovali na krštení kmotrovia. Medzi inými jedlami prišla na stôl kaša. Jeden mladý kmotor do nej ponáhľal, lebo bol jej milovník. Ale ako z nej strčil do úst lyžicu, zbadal, že je taká horúca, až mu slzy vypadli. Ten, čo pri ňom sedel, pýtal sa ho, prečo tak rýchlo zaplakal.

„Preto,“ odpovedal on, „lebo mi prišlo na pamäť, že práve dnes je rok pohrebu môjho deda.“

Medzitým aj ten vopchal do úst tej kaše a stalo sa mu podobne. On sa ho teda pýtal, pre akú príčinu smoklí.

„Ja pre tú, zločinec,“ odpovedal, „že ťa neobesili v deň pohrebu tvojho deda!“

Starý, ale myšlienkami jarý vravel v nejakom zhromaždení priateľov, že jeho vek je oveľa lepší ako niekdajší mladý.

„Pretože,“ vraví, „viac vidím, väčšiu silu mám a viac rozkazujem.“

Obrátil na seba oči všetkých, ktorým toto prišlo do uší. A žiadali, aby utvrdil svoj výrok.

„Môj zrak,“ vravel on, „je dvakrát taký dobrý, ako bol v mladosti, lebo ak položím na stôl desať dukátov, dvadsať ich vidím. Všetko sa mi dvojí. Silu mám teraz väčšiu, lebo keď z koňa schádzam, aj sedlo so sebou strhávam. Aj viac rozkazujem, lebo aby sa niečo urobilo, aj desať ráz musím kričať, keď predtým dosť bolo jedenkrát povedať.“

Čo je matka svojej matky? Voda, z ktorej povstáva ľad a sneh a z toho zase voda.

Aké je to zviera, ktoré na pašu ide sýte, domov lačné? Kapsa pastiera stáda.

Čože je to, čo nevidí, a ak by videlo, už by nebolo? Slepý, lebo ak by videl, už by nebol slepý.

Mal jeden poctivý pán manželku málo lepšiu od pekelného satanáša. On však k nej preukazoval vo všetkom toľkú lásku, že jej aj pekného koňa na nosenie kúpil, v čom ona cítila srdečné zaľúbenie. Ale ten kôň ju raz tak mrštil o zem, že hneď krky vylomila.

Jeden jeho príbuzný, ktorý mal za manželku podobnú xantipu,^[64] kupoval tohto koňa, aby sa jej podobne zbavil. Sľuboval, že dá, čokoľvek bude pýtať. On však odpovedal:

„Nepredám ešte toho koňa, lebo ktovie, či sa ešte neožením.“

Dvaja žiaci raz šli v prázdny deň, keď sa neučili, von z mesta na prechádzku alebo skôr robiť prirodzené nezdoby. Naďabili na opitého sedliaka, ako spal v priekope a držal osla na ohlávke, ktorú mal okrútenú okolo ruky. Keď trochu nad ním postáli a dívali sa, jeden riekol:

„My potrebujeme peniaze. Vezmime teda tomuto ožralcovi toto utrápené hoviadko, ale ukradomky. Preto ja ohlávku z oslovej hlavy vložím na svoju. Tu budem stáť, kým sa ten neprebudí. Potom sa s ním budem zhovárať, ako najprospešnejšie budem vedieť. Ty predaj osla, ako najdrahšie budeš môcť, aby sme našim bruchám raz dobre učinili.“

Stalo sa tak. Tamten pojal osla, tento čakal namiesto osla na ohlávke.

Keď o chvíľu sedliak otvoril oči a desil sa, koho drží v ruke, žiak vzdychol:

„Ach,“ vraví, „preboha! Sním túto ohlávku zo mňa.“

„Čo? Ako si sem prišiel namiesto môjho osla?“ pýtal sa sedliak.

„Poviem ti. Môj otec bol bosorák. Ako som ho raz ťažšie obrazil,^[65] preto nahnevaný ma zamodlil,^[66] aby som sa premenil na osla. Premenil som sa; ty si ma takého kúpil, a ja som ti spravodlivo slúžil, ako vieš. Ale teraz je už môj otec skrotený a odmodlil^[67] zamodlenie, a navrátil sa mi predošlý obličaj.“

„No,“ riekol sedliak, „aj na to prizerám, že si mi v tvojom osolstve býval poslušný, aj že nechcem byť účastník bosoráctva. Preto choď. Však mi boh vynahradí to, čo som dal za teba.“

Žiak šiel za tovarišom a z ceny predaného osla urobili si medzi smiechmi dobrú vôľu.

O nejaký deň sedliak išiel na lichvací trh, aby si zadovážil nového osla. Videl tam aj svojho predošlého a šuškal mu do ucha:

„Zase si sa hrýzol s otcom? Nechcem ťa. Ja sa medzi vás nebudem viac miešať.“

Keď jeden synáčik videl, že jeho otec stále hrá a spoluhráči mu vždy hovoria: „Sádž!“, plakal. Keď sa otec pýtal na príčinu, odpovedal:

„Ó, počul som, že Alexander Veľký^[68] kvílil, keď videl svojho otca zajímať mnohé nepriateľské mestá, že mu neostane žiadne, ktoré by zajal, a tak preukázal svoju silu a múdrosť. Ja nariekam, naopak, keď vidím svojho otca tak prehrávať všetko, že už nebude, čo by som ja mohol prehrať.“

Pán padol do jamy, z ktorej nemohol vyliezť bez pomoci iných. Kričal na svojich služobníkov, ktorí boli neďaleko. Ale keď nebežali, lebo nepočuli jeho krik alebo nedbali, vravel: „Tí iste neprídu, kým ich náležite nezbijem.“

Kradol otec so svojím malým synom v noci čerešne na strome. Otec ich hltal, až sa zadŕhal, a chlapec mu vravel:

„Tato, nezjedz pavúka!“

On nerozumejúc vravel:

„Synku, ktože nakúka?“

Chlapec zas po chvíli:

„Tato, nezjedz pavúka!“

A on zase:

„Ktože nakúka?“

Keď aj chlapec aj otec takto svoje viackrát opakovali, raz sa mala pod chlapcom sčesnúť ratolesť, no nespadol. Ale otec si myslel, že chce utekať, chcel teda skôr byť na zemi, skočil a jednu nohu si vytkol, druhú zlomil.

Stavil sa Poliak s Poliakom, že ak mu na jedno zaťatie mečom odsekne nohu, dá bočku piva; ak nie, dá on, že zle rúbal. Tento zaťal, tamten stŕpol, mysliac, že i nohu stratil, i pivo musí platiť. Ale ako pozrel a videl, že nie je úplne odťatá, lebo naspodku trochu visela z kože, zvolal: „Vygralem bečken piva!“^[69]

Zabil niekde jágerský tovariš divého brava. Keď mu dávali strelné peniaze,^[70] prosil aj o kožu z toho brava. Keď sa ho pýtali, načo mu tá bude, odpovedal, že si z nej dá ušiť jelenie nohavice.

Chodil, pozeral dlho po jarmoku Cigán, kto by kde niečo neopatroval, a tak on mohol potiahnuť; ale darmo, každý dal na svoje veci pilný pozor. Poberal sa teda domov smutný a trúchlivý.

V mestskej bráne, kde bol veľký stisk, prihodilo sa mu ísť za sedliakom, ktorý niesol na pleci prevesené kúpené nohavice. Prišil teda ich koniec visiaci na chrbte na prsia k svojej košeli. A keď už vystupovali z brány na priestrannejšie miesto, rýchlo ich strhol sedliakovi a prehodil na svoje plece. Sedliak zbadal, aj sa hneď zvrtol. Keď však začal vravieť a pýtať sa, kto mu ich vzal, Cigán povedal:

„Aha! Prečo ši šebe tak neprišil švoje, jako já moje? Nevidíš?“

Poslala nejaká pani darom kŕmeného moriaka mestskému richtárovi po hlúpom služobníkovi. Keď ta prišiel, riekol:

„Pán moriak! Dala ich pozdravovať nastokrát moja pani a toť im posiela jedného tlstého richtára.“

Niekto z prítomných na to povedal:

„Ba s odpustením… posiela tvoja pani.“

Služobník medzitým pokračoval vo svojej reči a vravel:

„Aby ste ho chutne požili.“

Istý kráľ prehliadal svoju krajinu a prišiel raz v svojom putovaní napoludnie do dediny, o čom obyvatelia vopred nič nevedeli, ako snáď ani sám kráľ. Až keď sa strhol krik, že vkročil do obecného domu. Tu richtár s úradom trnul, škriabal sa, i tam, kde ho nekúsalo, radu držiac, čo mu majú poznášať na obed. Ale spadol kameň zo srdca, keď sa povedalo, že jeho jasnosť bude uspokojená tým, čo sa v dedine každodenne nachádza. Vítať však mocnára menom celej obce nech prídu niektorí na konci obeda so zaftnatým^[71] ovocím. Dobre teda. Len to im robilo starosť, čo je to zaftnaté ovocie? A ako sa majú držať, čo vravieť, ktorí tam pôjdu? Aj z tejto pochybnosti však pomohol jeden vekovitejší, ktorý už niekoľkokrát richtárčil, niekoľkokrát bol u panského dvorského, u stoličného komisára, a aj mal s notárom v osade blízkej odtiaľ väčšiu známosť ako iní. Ten vravel:

„Boh nám požehnal tohto roku na horách hrušiek aj jabĺk. Hrušky teraz najlepšie zamäkajú, hniličkajú sa. A to je zaftnaté ovocie. Naberieme z nich šesť mís, aby mohol krajšie vyberať, a pôjde nás šesť, každý ponesie jednu misu. Čo sa sluší vravieť a činiť, to vás tu dlho nemôžem vynaučovať. Ale pozorujte tam mňa, a čo ja budem, to aj vy robte.“

S týmto povyberali po chalupách tie plané hrušky, čo najmäkšie, naplnili šesť mís i prikryli novopranými uterákmi a išli. Už na ceste richtár vravel tomu najmúdrejšiemu, bez ktorého dedina nikdy nič nezačínala:

„Strýče, azda sme mohli nabrať aj z tých jabĺčok zo štyri misy.“

„Nie,“ odpovedal on, „to malo byť, ak by bol prišiel až po Vianociach.“

Kráľ sedel pri pečienke, keď prišli; a ihneď kráčali dnu.

Ten vodca išiel prvý a utkol sa na prah, padol, rozsypal hrušky, roztĺkol misu. Keď to videli ostatní, podobne činili dobrovoľne, keď (ako sme počuli) mali naučenie, aby aj oni to robili, čo on. Posledný sa hodil až na nohy kráľa. Na čo on preč odstúpil a kráľovi služobníci alebo na smiech alebo z hnevu zbierali rozsypané hrušky a metali ich do hláv roztiahnutým ešte po zemi. Keď boli odpravení, richtár povedal vodcovi:

„Ale strýče, či tak toto všetko muselo byť?“

„Tak,“ povedal on.

„No predsa dobre, že si tých jabĺk nedal nabrať, lebo by nám boli nimi hlavy poprebíjali, ak všetko tak muselo byť: pretože ešte nie sú uležané.“

Aké je dobrodenie, ktoré nežiadajú ľudia? Navštívenie nemocných.

Kto sa narodil bez otca a bez matky? Adam.

Či bola prv brada alebo človek? Brada, lebo bradatý cap bol pred človekom.

Čo je najpodobnejšie vlku? Vlčica.

Ako sa jedným kusom dreva, ktorý môžeš uniesť, nie jednu, ale aj viac zím budeš zahrievať? Ak ho, keď ti bude chladno, vhodíš na plece a tak dlho s ním budeš chodiť, až sa zapotíš.

Dlho chodil niekto za niekým, dlho ho prosil, aby mu požičal istý počet peňazí. Konečne ich obdržal, keď sa všelijako zaväzoval. Keď už šiel pod oknami požičiavateľa, zhováral sa so sebou, ale hlasne:

„No tisíc regimentov… v tvojej materi! Nachodil som sa ja za tebou, aby si požičal! Nachodíš sa ty za mnou, aby som vrátil!“

Počul to požičiavateľ a hneď von za ním:

„Pane,“ vraví, „zdá sa mi, že som menej načítal. Ale nech sa vrátia, budeme znovu čítať a chybu dosadím.“

„Nemyslím,“ odpovedal tamten, „lebo som dobre pozoroval. A nech by aj bola mýlka v niektorom groši, to nič.“

„Nie tak,“ vravel tento. „Moje svedomie nedopustí, aby som čo aj v babke niekomu uškodil.“

A viac ho naspäť vtiahol, než povolal.

Čítali znova. Dobre sa nachádzalo.

Tu ten:

„Ajhľa, že som ja mal pravdu!“

„Netajím,“ odpovedal požičiavateľ, „ale ak by som sa musel ja za pánom nachodiť po moje vlastné, nech ono leží doma.“

S tým zhrnul a skryl svoje peniaze.

Počul Poliak, že mestá, hrady bývajú niekedy vybojované hladom. Išiel teda pod jednu takú nepriateľskú pevnosť a nevzal si so sebou nijakú potravu. Ležal i postil sa tam za tri dni. Na štvrtý včasráno kričal hore:

„Abo sa poddájče, abo chleba dájče!“^[72]

Jedna márnotratná, ale aj inak veľmi zlostná žena nazývala manžela lakomým, keď jej vždy nesýpal peňazí po vôli, na čo chcela. A častokrát s hnevom opakovala, že ak by ona umrela, on by bol hotový pre peniaze pojať za manželku aj staršiu diablovu dcéru.

„Uhádla si,“ odpovedal manžel. „Jedine, že by bola tá veľká prekážka, ktorá nedopúšťa vziať za manželku priateľku v prvom stupni čiže sestru svojej manželky.“

Nejaký syn zabil otca. Chytili ho a odsúdili na tú smrť, ktorú podľa práv zasluhuje vražedlník rodičov. Matka ľutovala to svoje dieťa, šla k sudcom a dostatočne preukázala, že ten zabitý nebol jeho otec,^[73] ale…

„My už veríme,“ odpovedali sudcovia, „ale podľa mienky mnoho sto ľudí zabil predsa otca. Alebo pred všetkými to teda vysvedč, alebo bude trpieť za zabitého otca.“

Prišiel kapitán nejakých vojakov do hostinca, v ktorom sa každá vec musela zaplatiť najmenej štvornásobne. Kapitánov služobník sa o tom prezvedel a vediac, že jeho pán nemá nazvyš peniaze, dohovoril sa s tým svojím pánom a vravel hostinskému:

„Človeče, útrovu statočne pozapisuj; to neklaď, čo čisté svedomie netrpí. Ináč čudne, ver, ťa vyplatí tento oficier. Ja ho veru nedržím za človeka, ale za vteleného diabla, lebo od istého času stvára také skutky, ktoré môžu páchať iba raráškovia z pekla.“

Ale úžerník a dráč hostinský sa tomu smial a načaroval kapitánovi za jeho osobu, za služobníka a za dva kone na dva dni dvadsať zlatých a trinásť grajciarov.

Keď mal kapitán už odísť, dal po služobníkovi doniesť v panve oheň, aby sa hostinský domnieval, že bude ešte fajčiť; medzitým ale na tom ohni rozpaľoval jeden dvojzlatník. Keď sa už mal topiť, zavolal hostinského. A ako ten odchyľoval dvere, tak kapitán už držal dvojzlatník v rukavici z hrubého remeňa, strčil ho do ruky hostinskému a potom riekol:

„Toť máš pekelný dvojzlatník od diabla. Znaj však spolu, že od tejto chvíle si môj.“

Hostinského pochytila toľká hrôza, že ako zbláznený behal a volal:

„Dajte všetci na seba pozor! Diabol je u nás!“

A koľkokrát sa k nemu kapitán pohol, toľkokrát sa on krížom žehnal. A rád bol so všetkou svojou čeliadkou, že ten sadol na koňa a odišiel aj so služobníkom.

Niekto, čo mal čierne vlasy, ale už šedivé fúzy a bradu, prišiel medzi nejakých zhromaždených tovarišov, kde bol jeden neznámy, ktorý sa veľmi čudoval tomuto protikladu. Zbadal to druhý a vraví:

„Nečuduj sa tomu, lebo tento človek vo svojom živote unúval väčšmi spodné a horné škrane než mozgy.“

Odstrelili nejakému veliteľovi koníckych vojakov^[74] v potýkaní nohu. Pretože ten i chcel i mohol ešte slúžiť rozumom, skúsenosťou a vernosťou, dali ho už na drevenej nohe za veliteľa lodným vojakom.^[75]

Pretiekol krátky čas a guľa mu aj na lodi odtrhla druhú nohu. Vtedy padol na palubu, lebo nemohol stáť na tamtej neživej. Jeden z tých, čo tam stáli, skríkol a volal felčiara, ale on vravel:

„Nie felčiara, ale tesára; alebo aspoň oboch naraz!“

Jeden, čo po svete mnoho blúdil a vychvaľoval sa, že videl mnohonásobné neslýchanosti, rozprával medziiným, že tam kdesi videl jednu kapustnú hlavu, ktorá jeden list mala taký, že sa pod ním mohlo cvičiť vo vojenskom umení bez nejakej prekážky päťdesiat husárov na koňoch.

Druhý z prítomných vravel:

„Aj ja som čosi podobné videl. Videl som totiž jeden kotol: na jeho zhotovení pracovalo štyridsať majstrov, dvesto tovarišov a šesťdesiat medenárskych učňov tak, že každý mohol pohodlne klepať svoju čiastku.“

„Na čo mal byť toľký kotol?“ pýtal sa ten bludár.

„Bezpochyby,“ odpovedal tento, „pre tú kapustnú hlavu, aby v ňom mohla byť naraz uvarená.“

Ezop^[76] bol človek s priveľmi smiešnym telom. Mal totiž (okrem murínskej čiernosti, odkiaľ povstalo jeho meno)^[77] hlavu zakončenú na spôsob veže, čapkatý nos, dolu ovisnuté červené pery, hrbatý chrbát, veľké brucho, vykrivené nohy a bol po celom tele zarastený srsťou ako faun.^[78] Tento človek však zanechal po sebe veľkú pamiatku i pre svoje mravné vynaučovanie zavinuté v básňach,^[79] i pre vtipné a veselé krátkomyšlienky,^[80] z ktorých niektoré slušia aj do tejto knižky.

Najprv ho na tvrdšiu službu čiže do takrečeného sklávstva^[81] predával jeho pán, lebo ho obrazil, že mu smelo vyčitoval pravdu.

Kupec ho chcel kúpiť, kým ho nevidel, ale ako ho uzrel, riekol:

„Čo je toto za potvoru?“

A bral sa preč.

On za ním bežal a vravel:

„Ale prosím ťa, kúp ma. Nie som drahý a budeš mať zo mňa osoh.“

„Aký, aký z teba osoh?“ riekol kupec.

„Máš malé dietky?“ pýtal sa Ezop.

„Mám,“ odpovedal kupec.

„No teda,“ vravel Ezop, „ak sú neporiadne, nezdobné, budú sa báť mojej osoby.“

Kupec sa zasmial, vrátil sa k jeho pánovi a vravel:

„Čože pýtaš za túto chybu bohov?“

„Tri babky,“ povedal.

Kupec ich zložil, pojal Ezopa a hneď skúsil osoh, ktorý on zo seba sľuboval. Ako totiž vstupoval do domu, dietky, ktoré sa práve vtedy z hnevu proti matke až metali o zem, uvideli Ezopa a utekali k matke ako pred najhroznejším strašidlom.

Po niekoľkých dňoch tento kupec, ktorý kupčil s rozličnými vecami, rozkázal, aby služobníci na trh do vzdialenej osady všetko poskladali, poviazali, bremená medzi sebou podelili a na cestu boli hotoví, lebo museli všetko niesť na sebe. Ezop prosil svojich tovarišov, aby sa nad ním ako novým a neskúseným zľutovali a oddelili mu niečo ľahšie. Privolili a nechali na vôľu, aby si tiež sám niečo vybral. Vybral si kôš, v ktorom bola zo všetkých najťažšia ťarcha — potrava na cestu. Služobníci si medzi sebou vraveli:

„Tento je iste taký blázon v rozume, aká ohava v tele, keď všetko v rukách poťažkával, a predsa to vzal.“

Pravdaže Ezop aj cítil prvé ráno váhu. Ako však pán na obed kázal dať každému mieru, už bola ľahšia. Ľahšia zase po večeri na druhé ráno, a po druhom obede kôš už ostal prázdny.

A išli potom ešte dva dni, v ktoré pán všade kupoval pokrm za hotové peniaze.