ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nejaký pán si dal otvoriť žilu a pýtal sa barbiera, čo súdi z krvi.

„Vhodne a dobre ju dali pustiť,“ povedal on, „lebo samá zelená je.“

„Tomu sa nečudujte,“ riekol pán, „lebo som tohto roku všetko moje obilie popredal na koreni a ešte zelené.“

Nejaký starec so svojím chlapcom hnal kamsi osla. A keď ho stretol nejaký pocestný a riekol, prečo nechá ísť toho ušatého leňocha prázdneho a nesadne alebo chlapec alebo sám naňho, sadol sám.

Ale ďalej ho stretol druhý pocestný a povedal:

„Je ti toto za otcovskú lásku, keď dieťa musí porážať nohy, a on starý cap sa nesie!“

Ten zliezol a vyložil chlapca.

Tretí však vravel:

„No, toto je pekné! Chlapec, ktorý by mohol ísť pohvizdujúc a poskakujúc peši, nejde, ale starček popletá nohami!“

Pre toto sadli potom obaja a tak prišli do dediny. Ale tam na diváky vybehávali z domov a jedni sa smiali, jedni aj zlorečili, jedni vraveli:

„Nevoľné hoviadko! Dobre, že si oslom! Lepšie by ti však bolo i u Cigána!“

Na čo ešte v dedine skročili obaja dolu a už oni začali niesť osla. To však tiahlo za sebou ešte väčší posmech.

Keď teda vyšli z dediny, riekol otec:

„Nič nie je po vôli ľuďom! Poď, synku! Zhoďme mršinu z tohto brehu, nech sa zabije!“

Keď to činili, ktosi kričal:

„Vy blázni! Čo zmýšľate?“

Ale tomu už otec nedopustil ani všetko vypovedať, ale riekol:

„Toto predsa bude najmúdrejšie!“

V ktorom kraji sú najvyššie vrchy? V ktorom sú najhlbšie doliny.

Je jeden strom a ten má dvanásť ratolestí, každá ratolesť štyri hniezda, každé hniezdo sedem mladých vtákov a každý vták svoje vlastné meno. Čo je to? Rok s dvanástimi mesiacmi, mesiace so štyrmi týždňami, týždne so siedmimi dňami.

Šiel raz akýsi pán so svojou manželkou a dcérou z blízkej dediny domov do Viedne na voze. Jeho manželka bola kúpila dve husi, ktoré boli tiež na voze poviazané.

Keď prišiel do brány, vyšiel mýtny pisár, ktorý znal toho pána, a pýtal sa:

„Nemajú pán nič, od čoho by sa muselo zaplatiť mýto?“

„Pár husí,“ odpovedal on.

Pisár nevidel spravodlivé husi a myslel si, že ten pán žartuje a drží manželku a dcéru za husi, teda povedal:

„Nech idú s pánombohom, lebo od takých husí mýto neberieme.“

„Na poľutovanie si, priateľu,“ vravel raz manžel druhému manželovi, ktorý svoju manželku verne miloval. „Na poľutovanie, a veľké si, priateľu, že v takej miere miluješ jednu takú nepovďačnú osobu, ako je tvoja manželka, keď ťa ona naopak nielenže nemiluje, ale aj v najvyššom stupni nenávidí.“

„Netreba ma tak veľmi ľutovať,“ odpovedal on, „ako si ty vyobrazuješ.^[200] A ak dobre povážiš, nie ja, lež moja manželka je hodná ľútosti. Pretože ja ju spravodlivo milujem a mám ju stále pred očami — tak mám stále prítomnú radosť. Ale jej musí byť ťažký kríž, že sa jej krúti pred očami vždy ten, ktorého ona nemôže vidieť bez hnevu a zármutku.“

Jedna žena sa chcela obliecť do maškary a tak ísť na verejnú kratochvíľu, ale nevedela, v akom rúchu to má učiniť, aby ju nepoznali.

Keď o tom dlho premýšľala, riekla jej druhá, bohabojná:

„Obleč,“ vraví, „poctivé, roztopašnosť utišujúce šaty, tvoju reč a pohľad naprav na čistotu. A buď si istá, že ťa tak nepoznajú tí, čo ťa prv znali!“

Videl nejaký sedliak, že starí ľudia, keď chcú čítať z knihy, strkajú na nos očné sklá.^[201] A jedine u takýchto to ešte jakživ videl. Šiel teda v meste k takému, ktorý predával tie sklá. A vložil jedny na nos a pozeral do knihy. Ale keď nič neuvidel alebo radšej nepoznával, povedal:

„Tieto nič nestoja.“

Dali mu potom druhé, ktorými podobne videl a podobne učinil.

Dali mu ďalej tretie, štvrté, až po desiate.

A keď uňho všetky jedine nič nestáli, predavač riekol:

„Človeče, ty tuším nevieš čítať!“

Tu on:

„Í, keby som ja vedel čítať, nepotreboval by som sklá, lebo iné všetko vidím.“

Lekára Menekrata^[202] nazýval ľud pre mnohé šťastné uzdravovanie mnohých bohom Jupiterom.^[203] A on sa z toho tešil. Preto niekedy kráľovi Argesilaovi^[204] písal takto:

„Menekrates Jupiter kráľovi Argesilaovi pozdravenie!“

Ale ten kráľ mu naspäť takto:

„Argesilaus Menekratovi zdravého rozumu!“

Mali jedni bohatí rodičia jedného syna a bohatí rodičia bývajúci v inom vzdialenom meste jednu dcéru. Rodičia oboch sa dohovorili, aby tieto dietky, ktoré sa nikdy nevideli, boli spojené do manželstva. Rodičia dcéry poslali budúcemu manželovi obraz (Francúzi vravia portrét) tejto svojej dcéry. Ľúbil sa mu, tak neodporoval.

Keď prišiel čas, aby už boli sobášení, rodičia poslali mládenca k jeho snúbenici, aby tam boli sviatostne zviazaní.^[205] Ale on uvidel, že kópia sa nezrovnáva s originálom: že totiž sama panna je škaredá a jej obraz pekný, teda neprivoľoval. Keď rodičia panny nič nedosiahli hladením^[206] a rozličným sľubovaním, postúpili k hrozbám a vraveli, že táto vec už zašla ďalej, než by on akokoľvek mohol od nej odstúpiť, a že konečne i zahanbený bude, i predsa vezme ich dcéru.

Ten sa však neznepokojil a naposledy povedal:

„Čiňte, čo chcete. Ja však na iné nemôžem byť prisilený, ani nebudem prisilený, ako — aby som vzal jej obraz, lebo tento som videl prv.“

Uprostred dvoch krčiem stál kríž, o ktorom niekto riekol:

„Tuto vpravde medzi dvoma lotrami visí Kristus Pán.“

Keď to počul jeden z krčmárov, povedal:

„Pane, také potupné slovo som od nich neočakával, keď som im ja dosiaľ vždy iste priateľskú lásku preukazoval.“

„Práve tá láska mne preukazovaná mi to kázala riecť,“ odpovedal on, „lebo žiadam, aby sa vaša milosť obrátila, ako učinil jeden z lotrov.“

„Počuj,“ vravel jeden pán svojmu kočišovi, ktorý ho viezol po brehu nad hlbokou vodou, „ak ma tu vyvrhneš, na smrť ťa dám stĺcť!“

„Pane,“ odpovedal kočiš, „keď mi to urobia, potom hneď odídem z ich služby!“

Šiel jeden z mestského úradu s inými pozrieť dom bláznov.^[207] Mimo všetkého domnenia tam uzrel aj svojho niekdajšieho dobrého známeho, s ktorým chodil do školy. Pýtal sa ho, ako ta prišiel.

„Skrz viac vót,“^[208] odpovedal blázon, „ako ty na tvoju úradnú česť: že totiž viac bolo takých, ktorí vraveli, že som súci medzi bláznov.“

Jeden išiel na voze a dobre videl, že už pred nosom je mesto, do ktorého mienil, a predsa sa pýtal nejakého sedliaka na posmešný žart:

„Hej,“ vraví, „či ja prídem dnes do mesta?“

„Prídeš,“ povedal sedliak, „keď pôjdeš pomaly. Ale keď budeš náhliť, ťažko.“

Vysmial sa na toto sedliakovi a zošibal kone, aby skokom bežali. Ale o malú chvíľu razom na jednej priekope zlomil i ojo i jedno koleso. Preto musel stáť.

Keď sedliak dokonal svoju poľnú robotu a šiel už večer domov, ešte ho tam našiel prosiaceho, aby mu pomáhal.

Na čo on:

„Zapamätaj si aspoň včuľ to príslovie: Pomaly ďalej ujdeš. A tým maj všetku moju pomoc.“

Keď ten odchádzal, pozrel mu pilnejšie do očí, a poznal, že je to ten, z ktorého si chcel urobiť posmech.

Nejaká pani rozkázala vymaľovať svoju osobu, ale najprv sama zafarbila svoju tvár, ako najkrajšie mohla, aby tým krajšia vyzerala na obraze. Nechcela však, aby to maliar zbadal, ale držal za prirodzenú švárnosť. Keď konal svoju prácu, neľúbili sa jej jeho farby, a preto skríkla:

„Beda mi! Beda mi! Kdeže nakúpil pán maliar také škaredé farby?“

„V tom istom sklepe, v ktorom pani svoje,“ odpovedal.

Istý právny obhajca sporov, pomáhač, zástupca čiže prokurátor, ktorý ležal na smrteľnej posteli, činil poručenstvo.^[209] Všetku svoju majetnosť zanechal nemúdrym.

„Pretože,“ vraví, „od takých som ju nazbieral.“

Ako vyššie spomenutá žena, podobne aj ktorýsi manžel nezomrel, ale len zamrel. Manželka to nevedela, lež držala za spravodlivo mŕtveho, dala ho roztiahnuť na dosku, prichystať truhlu a oznámila priateľom budúci pohreb. Medzitým sa mu navrátili zmysly, zdvihol sa, porozväzoval si ruky, nohy a išiel do druhej izby, kde bedlila manželka.

A manželka nie aby bola zamdlela od strachu, lež zakľúčila ruky nad hlavou a zvolala:

„Jaj, môj milý! Čo si to urobil? Už ma budú držať alebo za blázna alebo za klamárku všetci tí, ktorých som zavolala na tvoj poctivý pohreb! Už je aj jama vykopaná! Pre kohože tá bude? Prečo si už len neležal umrlý, aby sme ťa pochovali!“

Čo je telo bez duše? Človek bez peňazí.

Ktorí sú tí, čo bývajú v domoch z vody? Spišiaci, lebo tam vody skamenievajú, zatvŕdajú na kameň.^[210]

Kedy je krava najhrubšia? Keď býva skrivená, lízajúc sa pri zadku.

Keď jedna dcéra braunschweigského kniežaťa^[211] išla za manželku španielskemu kráľovi, ktorý bol potom pod menom Karol VI.^[212] rímskym cisárom, a druhú vzali do moskovského dvora,^[213] nahneval sa na to, a veľmi, podľa svojho luteránskeho domnenia najvyšší braunschweigský superintendent Juraj Nitsch.^[214] A preto z kazateľnice takto vravel:

„Najmilší poslucháči! Jedna naša kniežacia panna je daná pápežníkovi, druhá pohanovi! A ja verím, že ak by sa chcel diabol oženiť, a pýtal by tretiu braunschweigskú pannu dnes, dnes hneď by ju dostal!“

Medzi inými pochytanými regrútmi bol raz jeden hlupáčik menom Kubo. S týmto mal kaprál najviac zábavky, kým mu nemecké slová, ktoré sa používajú vo vojenskom cvičení, dobre nepohrýzol a nepožviachal, aby ich mohol pohltať.

Po dlhšom čase kaprál dúfal, že už bude rozumieť. Postavil ho preto do radu medzi druhých. Ale Kubo hneď na prvé zakričanie „Rechtsum“^[215] atď. stál ako okopaný.^[216] Nikam sa nevrtol, vysolil mu teda dobré dve medzi lopatky.

Tu on:

„Och, mamička moja milá, načo si ma porodila! Či tuto musia človeka hneď zahlomaždiť? Prečo mi nepovedia po slovensky takto: ,Kubko, obráť sa po pravej ruke ta predkom, kde si zadkom!‘ A ja by som sa obrátil.“

Istý radný bol v niečom obžalovaný u brandenburského kráľa Fridricha II.^[217] Ale žalobník doložil, že ten si vždy vie pomôcť svojím rozumom. Kráľ to chcel vyskúšať. Keď tento radný raz obedoval s mnohými inými u jedného dvorana, prišiel ta znenazdajky a sadol si podľa neho. Po chvíli chytil plný pohár a pripil ho na druhom boku sediacemu. A vylepil mu spolu dobre zaucho a riekol:

„Daj to ďalej tak, aby sa až ku mne zas vrátilo.“

Radný sa spočiatku toho síce uľakol, že totiž on musí tým spôsobom komplementírovať^[218] kráľovi, ale vynašiel sa svojím vtipom. Keď už dostal to dvojnásobné pripitie a mal ho kráľovi poriadkom navrátiť, spustil na zem medzi seba a kráľa nôž. Služobník myslel, že mu spadol, a priskočil, aby ho podal. Ale on vtedy urobil oboje služobníkovi, ako bližšiemu k sebe, a riekol, čo druhí, keď kráľ začal:

„Daj ďalej!“

Metellus,^[219] človek veterných myšlienok,^[220] postavil vykresaného havrana po smrti na hrobe Diodorovi,^[221] ktorý ho učil krasorečníctvo.

Keď to uvidel Cicero, povedal:

„Dobre, lebo ho naučil lietať, a nie pekne vravieť.“

Kartovali sa niekde veľkí páni a s nimi jeden, tiež gavalier pred očami obce, ale inak chudobný. Tento videl, že by mohol vyhrať celú veľkú, naraz stojacu kasu,^[222] keby mal o jednu kartu menej. Preto si umienil, že ju zhltne. A zhltol s oplatkou, ktoré boli položené na stole na zahrýzanie — a vyhral.

V onom krajinskom rozbroji, ktorý sa zdvihol proti anglickému kráľovi Eduardovi VI.,^[223] bol aj jeden bohatý mlynár. Keď ho chytili a odovzdali sudcovi a podľa práva mal stratiť život, sudca ho pustil slobodného. I pre toto, ale i pre iné dôvody stalo sa známe, že tento sudca bol podobne z rozbrojníkov. Kráľ teda rozkázal vojenskému maršalovi Kingstonovi,^[224] aby ta šiel bez predlievania a dal obesiť bez všetkého pravotenia i mlynára i sudcu.

Maršal odkázal sudcovi, že chce uňho v ten a v ten deň obedovať. A sudca ho aj verne čakal. On aj prišiel a našiel pripravenú veľkú hostinu. Prv než si mali posadať, riekol sudcovi do ucha, aby druhí nepočuli, aby za ten čas, kým budú jesť, rozkázal postaviť na ulici dvoje šibeníc pre dvoch na smrť odsúdených, ktorí sú v meste. Sudca sa ani predtým nikdy nebál, ani včuľ sa neľakol, lebo sa na rozbroji zúčastňoval najskrytejšie; a preto si myslel, že o ňom nikto nevie. Rozkázal teda, aby rýchlo schystali tie šibenice, a prisadol k stolu a vďačil sa veselo ako maršalovi, tak i ostatným hosťom.

Keď sa už dosť jedlo, dosť pilo a vstali, maršal sa ho zase šuškom spytoval, či sú už tie šibenice hotové. A on ho pojal za ruku k oknu a ukázal, že stoja. Tu maršal zavolal na vojakov bedliacich neďaleko a sudcovi hlasne vravel:

„Jedny sú pre tvoju milosť, druhé pre onoho mlynára.“

Vojaci sudcu ihneď chytili, zviazali a s plným bruchom na jedny šibenice zavesili.

Ale mlynár bol múdrejší. Tomu jeho vina veľmi zasmrdela, keď sa dopočul, že tesári také dveraje krešú a zdvíhajú, prv než sú hotové steny. Poučil teda jedného svojho paholka, aby sa on držal za mlynára, ak niekto príde. Zanechal mu aj jedno svoje rúcho. A hľadal svoje vyslobodenie v nohách a našiel ho aj v nich aj v hrdle tohto paholka.

Keď totiž tento stále vravel, že je ten, ktorého žiadajú — mlynár (nevediac, kam mu to vypadne), kázal ho maršal tiahnuť na druhé šibenice. Keď to videl, dosť odvolával, že on nie je mlynár, ale maršal povedal:

„Musíš visieť, ak si ten mlynár, ako rozbrojník. A ak nie si on, ako ten, čo drží miesto jeho osoby.“

Nejaký manžel sedel bezpečne v svetlici. Keď mu sused pribehol povedať, že jeho dom sa akosi chytil zozadu a horí, odpovedal:

„Dom má na starosti moja manželka. Tej treba oznámiť. Mňa do toho nič nie je!“

K rímskemu pápežovi Levovi X.^[225] prišiel jeden z tých luhárskych mudrcov, ktorí sa vychvaľovali, že vedia zo všetkého variť zlato. A otŕčal mu knižku o tomto umení, úfajúc v hojné obdarovanie. Ale hoci sa ten sv. otec robil, že sa s veľkým čudovaním díva na vtip človeka, predsa však mu iné nevyniesol, iba jeden dobrý obilný mech, a povedal:

„Dal by som ti zlato, ale keď ty také vieš ľahko urobiť, dávam jedine mech, aby si ho mal kam zosýpať.“

Jeden náš vlastenec chodil v Ríme do škôl a pripravoval sa na kňažstvo. Keď ho skúšali z božského mravného umenia (alebo podstupoval takzvaný examen), položilo mu šesť prítomných učiteľov otázku, čo by činil, ak by mu slúžiacemu sv. omšu niekedy spadol po posvätení do kalicha uhorský vôl. Ten ich pichol citeľnejšie, keď odpovedal:

„Šesť vlašských oslov,“ vraví, „by som zapriahol a vytiahol ho.“

Žalovala sa niekedy nejaká žena múdremu mužovi, že koľkokrát jej manžel prichádza opitý z krčmy, toľkokrát až temer z koreňa celý dom vyvracia. A nezamlčala príčinu.

„Pretože,“ vraví, „ja ho vždy k tomu povzbudzujem mojím zlorečením, preklínaním. Ale darmo je,“ vravela ďalej, „lebo bársako chcem zadržať jazyk, nemôžem. Len čo však odchyľuje dvere, už ho neradostne vítam.“

„Toť máš,“ dal jej ten múdry skleničku vody a vravel: „Toť máš túto vodku! Keď manžel príde taký domov, vpusti z nej do úst niekoľko kvapiek a drž tam zatiaľ, kým on nezaspí. Skúsiš iste ten jej prospech, že manžel nebude to peklo vzbúdzať.“^[226]

Žena poslúchla. A po niekoľkých dňoch prišla s pekným poďakovaním. Žiadala vedieť len jedno, a to: z akého lekárskeho sklepu je tá vodka, aby ju aj druhým poradila a aj sebe ešte zaopatrila, ak ďalej bude potrebovať.

„Dobrá žena,“ povedal múdry, „z každej studne ju môžeš načrieť!“

Kedy sa psi najviac ľaknú? Na Veľký piatok.^[227]

Ako sa nazýva ten deň, ktorý vždy pred Veľkou nocou býva, a predsa na svätodušnú vigíliu^[228] pripadá? Sobota.

Čo je to, čo bár učiníš, bár zanecháš, stáva sa? Umytá ruka: buď ju obtrieš, buď nie, vysychá.

Naučil niekto svojho koňa pokľakovať, kedykoľvek riekol: „Pokloňme kolená!“

Raz sa stalo, že toho koňa ukradli.

Pán, ktorému patril, bežal po šľaku a dohonil zbojníka, práve keď prechádzal na koni hlbší potok. Keď už bol v prostriedku, tak kričal:

„Pokloňme kolená!“

A kôň hneď učinil podľa svojej obyčaje, zhodil zbojníka do vody a vrátil sa sám na breh k pánovi.

Kráľa Archelaa^[229] sa raz pýtal jeho mnohorečný (ako obyčajne všetci sú) barbier:

„Ako mám holiť?“

„Mlčky,“ odpovedal on.

Oženil sa niekto v nedeľu. V pondelok mu onezdravela žena. V utorok zomrela. V stredu ju dal pochovať. Vo štvrtok sa zas oženil. V piatok mu táto zľahla,^[230] čo ani neúfal, ani nežiadal. A preto sa v sobotu obesil.

Prišiel na pole k stádu oviec vojak; a nie, aby bol vzal, čo bolo k rukám najbližšie, ale zatiaľ kusy poťažkával, až konečne jedného štvrtoročiaka škopa na plecia hodil a odniesol. Darmo prosil takrečený bojtár,^[231] že on za to stratí viac než polovicu ročitej služby a že mu gazda neuverí, ak by povedal, že ho uchytil vlk. Darmo aj plakal. Vojak sa len ponáhľal preč so škopom.

Keď prišiel čeľadník domov, povedal gazdovi o udalosti. A ako vravel vojakovi, gazda nedôveroval, ale držal za to, že ho on niekam sám zadal (ako takíto niekedy aj činievajú), a preto chcel, aby ho zaplatil. Ten ho naposledy prosil, aby s ním išiel k oficierovi. Gazda v tom povolil.

Keď tam prišli a bojtár predložil svoju vec, oficier, milovník spravodlivosti, riekol:

„Dobre, synáčik. Ja toho vojaka záslužne potrestám, nech sa len môže poznať.“

„Iste sa pozná. Ukážem ho prstom, nech jedine všetkých vidím,“ povedal bojtár.

„Práve včuľ sa všetci zhromažďujú“ (a bolo ich vyše tisíca) „na pažiť na cvičenie,“ vravel oficier. „Poď so mnou.“

Keď ta prišli, oficier rozkázal vojakom postávať si do radov tak doširoka, aby uprostred mohol chodiť pohodlne on, čeľadník, gazda a ešte jeden menší oficier. Potom išli k prvému radu a riekol mu:

„Dobre hľaď každému do očí, aby si ho poznal!“

Ale bojtár nešiel pred očami, lež za chrbtami. A keď mu povedali: „Ako by si odtiaľ mohol poznať, keď na chrbtoch sú všetci rovnakí?“, riekol: „Páni, tu ho ja poznám!“

A s tým pozeral, a v prvom rade síce nič, lež v druhom pri jednom skríkol:

„Tento to je!“

Keď sa spýtali vojaka, či to bol on, nezaprel. Ale oficier sa spýtal čeľadníka, ako ho odtiaľ poznal.

A on vytiahol z rukáva haleny červenú hlinku a povedal:

„Pane, týmto my značíme naše ovce. A týmto som ja tomuto vojakovi zatiahol zozadu na pošvu meča, keď som si kľakol a krútil sa mu okolo nôh a prosil, aby mi neprial tú škodu. A hľa! Ten znak je ešte tu.“

„Šuhaj,“ vravel oficier, „zaslúžiš si dukát za takúto myšlienku.“

„Teším sa,“ odpovedal bojtár, „ale kto mi ho dá?“

„Ja,“ riekol oficier.

A dal, a vojaka potrestal.

„Nebuď cirkevníkom,^[232] lež čokoľvek iné!“ vravela raz matka vdova svojmu jedinkému synovi. „Lebo,“ vraví, „musíš kázať. A ak budeš vravieť nepravdu, boha, ak pravdu, ľudí obrazíš.“

Na čo syn, ktorého do toho stavu ponášala pevná vôľa, odpovedal:

„Radšej áno! Lebo ak poviem pravdu, boha budem mať priateľa, ak nepravdu, ľudí.“

Niekto prisľúbil, aj poslal svojmu priateľovi šestoro kureniec. Ale posol si jedno zadržal a pätoro odovzdal.

Ten, komu boli poslané, to zbadal a riekol:

„Keď sa vrátiš, mojím menom ďakuj za pätoro a za šieste ty tvojím menom nezabudni ďakovať!“

Ktosi stratil v hre nielen peniaze, ale i rúcho a všetko, čo mal.

Keď ráno predo dvermi horko nariekal, jeden okoloidúci sa ho spýtal:

„Čo máš,“ vraví, „oplakávať?“

„Nič,“ odpovedal on.

„Čože teda smoklíš?“

„Práve to, že nič nemám,“ vravel. „A ty snáď smoklievaš, že niečo máš?“

Niekto sa pravotil s druhým a daroval sudcovi koč, aby ho naklonil na svoju stranu. Ale ten druhý daroval šesť koní, a vyhral spor. Keď sa tamten potom ponosoval pred sudcom, počul od neho ako odpoveď:

„Šesť koní,“ vraví, „bolo pevnejších a odtiahlo koč.“

Španielsky kráľ Filip I. kázal dať svojmu stolovému bláznovi na rúcho dvadsaťšesť korunovaných peniazov.^[233] Komorník však dal jedine trinásť. Blázon, ktorému bol kráľov rozkaz známy, komorníkovi síce neriekol nič, ale dal si ušiť pol kabáta, jednu nohavicu, jednu črievicu atď., a v takom polovičnom rúchu sa zjavil na najväčšej slávnosti pred kráľom a celým dvorom.

Keď sa mu na toto všetci smiali a kráľ sa ho pýtal: „Čo si vyparatil? Kde je druhá polovica odevu?“, odpovedal: „Komorník si ju dal spraviť za druhých trinásť zadržaných korunovaných.“

Keď išiel v ríši^[234] na koni katolícky farár, jeden radný — kacír mu posmešne riekol:

„Hej, pán farár! Kristus sa tuším na oslovi nosieval!“

„Tak,“ odpovedal farár, „ale preto, lebo vtedy osly boli veľmi lacné. Včuľ sú také riedke,^[235] lebo ich berú do úradu; a preto sú aj drahé, že ja si nemôžem jedného zadovážiť.“

Mal niekto syna, ktorý strávil v školách už mnohé roky. Otec, ktorý tiež aspoň mimo škôl neraz prešiel, chcel konečne skúsiť, čo tento jeho syn vie. Ale nemohol z neho vytĺcť nijakú odpoveď.

Po tomto sa raz stalo, že v piatočný večer boli na stôl položené tri vajcia. Tu syn znenazdajky riekol:

„Tatíčko, ja preukážem mojou múdrosťou, že hoci sú tu len tri vajcia, je ich však päť; lebo takto dôvodím: kde sú tri, tam sú aj dve. Tuto ale sú tri, sú teda aj dve. Ale tri a dve je päť; teda tuto je päť vajec.“

Na čo otec:

„Nechávam všetko za pravdu, dobre dôvodíš. Preto ja z týchto piatich vajec zjem dve, matke dávam jedno, a ty ostatné dve strov.“

Niekde rozprávali, že včera zomrela taká a taká bohatá vdova.

„Ej, keby som to ja bol vedel,“ riekol jeden prítomný mládenec, „mal som ozaj dobre predvčerom pochodiť!“

Stáli spolu dvaja muži, keď jedna ženská osoba prechádzala vedľa nich.

Jeden riekol:

„Tu ide pani, nad ktorú krajšiu som ja nikdy nevidel.“

Tá osoba však mala škaredú tvár. Obrátila sa a povedala:

„Radovala by som sa, keby som to i ja mohla o pánovi riecť.“

„Môže zaiste,“ odpovedal ten, „ak chce zaluhať, ako som ja zaluhal.“

Ktorý človek viac vidí než druhý? Jednooký než dvojoký, lebo tento jedno jedine tamtoho, a ten tohto dve oči vidí.

Čo sa spieva v kostole po Kyrie eleison?^[236] Kriste eleison.^[237]

Istý pán chcel jesť na obede z nejakej peknej ryby, na ktorú mal veľkú chuť aj pán lekár. Tento teda uderil na misu rukou a riekol:

„Toto je tvrdé pre žalúdok, ťažko stráviteľné.“

Pán šanoval svoje zdravie, preto nejedol z tej ryby. Ale keď videl, že lekár sa ňou pre veľký chvat až zadŕha, vravel:

„Ej, ej, pán zachraňovateľ zdravia! Ak je to ťažko stráviteľné, prečože sám ješ?“

„To je tak,“ odpovedal lekár. „Ja som však vravel o mise, a nie o rybe.“

Dvoch zlodejov odsúdili na šibenicu. Keď čítali ortieľ jedného, ktorý záležal v tom, že musí visieť, lebo ukradol mech klincov, druhý zazlorečil:

„Ejne,“ povedá, „keď sa tento blázon za klince dá zavesiť!“

A keď aj jemu čítali, že i on pôjde na šibenicu pre pojatých desaťtisíc zlatých, zase sa aj vtedy obrátil k tamtomu a riekol:

„Počuješ, truľo? Či sú toto klince?“

Nejaký žiak sa vybral k rodine na takzvané vakácie, ale aj s kapsou aj s meštekom prázdnym. Keď šiel už dva dni o vlčom hlade, na tretí ráno si riekol:

„No, dnes sa už veru musím do vôle najesť, bárako potom vypadne vec s platením.“

Preto vošiel na obed do hostinca a rozkázal si predložiť dobrý obed. A keď sa najedol, napil, ako žiadal, vkročil s hostinským do rozličných rozprávok. Medziiným sa spytoval:

„Či tu,“ vraví, „býva sedliak trestaný smrťou, ak zemianskeho človeka ťažšie zbije?“

„Tak,“ odpovedal hostinský.

„Ale zauškovanie tu azda,“ pýtal sa ďalej žiak, „ani do pozornosti neberú?“

„Berú,“ povedal hostinský. „A za jedno zaucho sú odsúdené štyri zlaté, a dobre. Lebo čo sú štyri zlaté? A v zauchu pomimo bolesti nemalé potupenie záleží.“

„Zaiste záleží,“ povedal žiak. „Nepochybujem však, pán hostinský, že ste počuli, že žiaci majú so zemanmi jednaké slobody.“

„Počul,“ riekol hostinský, „a viem, že si veľmi mnoho nasnuje, kto im nejako ublíži.“

„No teda, pán hostinský,“ vravel žiak, „vylepte mi dve zauchá — zaslúžim tak, osem zlatých, čo za obed prichádza, to si z nich zadržte, ostatné mi vydajte na ďalšiu cestu.“

„Čo?“ skríkol tu hostinský. „Takými peniazmi ty mi teda chceš platiť? Zhoď dolomán,^[238] lebo ťa hneď dám strčiť do svinského chlieva!“

„Ej, to si však odpusti!“ vravel žiak s hnevom, hľadajúc príležitosť, aby ho už uderil buď zauchom buď akokoľvek ináč. „To si však odpusti, lecikto! Naučili by ťa, čo je to strkať do svinského chlieva poctivého žiaka, ktorý musí za mnohé roky k nádeji celej krajiny hltať rozličné horké kúsky! Mám ja mojich profesorov. Hybaj na mňa žalovať, ak sa ti to moje platenie neľúbi!“

„A kam ja pôjdem so žalobou?“ vravel hostinský. „Či teba čertvie, odkiaľ a kam kapeš?“

„Čo? Kapeš? To mi smieš povedať?“ kričal žiak. „Ty ľudská pijavica! Ty dráč! Ty katovi súci!“

Toto a podobné on hostinskému, aby ho jedine povzbudil, žeby ho udrel, lebo v tom on akosi zakladal svoje oslobodenie od platenia, hoci jeho myšlienka mala na vietor vypáchnuť, ak by sa ho boli natĺkli, aj dolomán mu strhli. Ale hostinský šiel preč. Žiak z toho zavoňal, že sa navráti s pomocou, a hneď za jeho pätami ponáhľal von. A keď raz vykročil zo dverí, letel svojou cestou ako vták alebo strielka, ľahko pristrojený a dobrým obedom pofutrovaný. Hostinský nemal čas, aby zavolal pomoc, sám teda za ním, ako mohol najchytrejšie! Volal na sedliakov, ktorí išli oproti:

„Držte ho, držte! Je to zbojník!“

A sedliaci pristavili žiaka. Ale on im riekol:

„Pomyslite, dobrí ľudia, čo urobil tento švachan!^[239] Ja som vošiel do jeho hostinca, keď som uzrel na dvore koče a držal som, že sú tam nejakí páni, aby som u týchto pánov patrizoval.^[240] Aj som od nich dostal nejaký grajciar. Ale tento lúpežník potom chcel násilne, aby som ich uňho preslopal. Keď som mu odporoval a riekol som ostrejšie slovo, tam uderiť a tu, hľaďte, chytiť ma káže!“

Keď žiak toto tak povedal sedliakom, našiel v nich zástupcov, lebo oni udreli na hostinského, ktorý zatiaľ pribehol a kázal doviesť naspäť žiaka, že je zlodej. Vraveli:

„Ba ty koľko pocestných si už dnes ozbíjal úžerným platením, koľko pričiaral,^[241] prirezal? Kto ti uverí, čo papuľuješ?“

Medzitýmto mu žiak dva razy (koľko totiž predtým od neho pýtal) pleštil za ucho a išiel preč.

Niekto ukradol jeden brús syra.^[242] Keď zbadal, že bude obžalovaný u sudcu, daroval vopred sudcovi polovicu. Keď ho potom volali, zapieral krádež a prisahal, že on tak málo má z toho syra ako sudca.

Do cisára Vespasiána,^[243] ktorý bol ako vo všetkom inom chvályhodný muž, tak v tvári škaredý, sa raz zaľúbila nejaká rímska pani. Dal jej preto hojný peňažný dar. Ale pisár, ktorý zo dňa na deň zapisoval cisárske náklady, sa ho pýtal, akým spôsobom má tento výdavok zaznačiť.

„Píš len,“ odpovedal cisár, „istej panej, ktorá cisára Vespasiána držala za pekného.“

Dvaja pocestní prišli na obed do krčmy a pýtali sa nalievača, koľko míľ je ešte odtiaľ do mesta, do ktorého cielili.

„Štyri,“ odpovedal ten.

„Dobre je, chvála bohu!“ vravel jeden z pocestných. Tak my teda ta dnes ľahko prídeme. Lebo ja dve míle prejdem, a aj ty, brate! Či tak úfaš prejsť dve míle? To budú štyri.“

Kráľ Antigonos^[244] sa nechcel v istý deň potýkať s Ptolemaiom.^[245] A preto tiahol naspäť so svojím vojskom. Keď mu vodcovia riekli, či sa nebude hanbiť pred nepriateľom utekať, povedal, že on neuteká pred nepriateľom, lež odháňa za chrbtom stojace šťastie.

Dvorný blázon kráľa Jakuba I. obrazil niekedy istého gavaliera. Tento sa zahrozil, že ak mu ešte niekedy niečo podobné vyparatí, nebude pozerať na jeho bláznovské slobody, ale hneď ho zabije.

Keď to blázon žaloval kráľovi, kráľ ho tešil:

„Nech ti to len,“ vraví, „učiní gavalier, hneď druhý deň ho dám zavesiť!“

„Radšej by som videl,“ odpovedal blázon, „aby bol zavesený jeden deň predtým, než ma zabije.“