ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď onen moskovský cár Peter I.^[119] Veľký prišiel do mesta Gdanska,^[120] žiadal si ísť i do hlavného kostola. Doviedli ho tam, a to na miesto, kde sedel prítomný úrad. Pri cárovi bol mestský richtár, ktorý mal na hlave veľmi veľkú parochňu; ale cár bol prostovlasý. Nikdy ešte ani nebol videl takúto búdu, umelo prichystanú zo srsti alebo z cudzích vlasov. Preto sa domnieval, že je to istý druh rúcha, ktorým sa prikrýva hlava proti zime — čiže hlavová bunda alebo kožuch.

Keď bol cár dlhšie v kostole a začalo mu byť chladno na hlavu (lebo bol zimný čas), súdil, že richtár je mu dlžen podľa zákona poctivosti požičať tú hlavovú bundu, ale nevedel ju od neho pýtať. Jedine sa mu teda hlboko poklonil, sám mu ju sňal a postavil dosť neporiadne na svoju hlavu. A tak on mal už dvojakú bundu, a to zo svojich vlasov a z tejto parochne, ale richtár nijakú. Ten musel blýskať holou hlavou.

Niekto bol povolaný na obed s inými rozličnými ľuďmi. Oneskoril sa a prišiel až vtedy, keď všetci ostatní už sedeli a jedli polievku. Znepokojený si rýchlo bez mnohých ceremónií sadol na miesto, ktoré mu nechali. Na otázku, kde sa modlil žehnanie jedál, odpovedal:

„Na ceste, lebo som badal, že takto prídem neskoršie.“

Keď v onej sedemročnej brandenburskej vojne^[121] aj kráľ Fridrich^[122] sám osobne prezeral po bitke na poli telá vojakov, naďabil na nášho husára, ktorý ležal dolu bruchom a kúril tabak. Pretože Fridrich nevidel, či mu niečo chýba, spýtal sa ho s úsmevom:

„Čože ty tu robíš? Azda si na stráži, aby neožili títo mŕtvi, čo ležia okolo teba?“

„Tak, kráľu,“ odpovedal on, „ak tak chceš. A ja veru od nich nezutekám.“

S tým zdvihol svoje nohy, ktoré obe boli jedine po kolená. Stalo sa mu to, keď v jeden deň pod ním zastrelili už tretieho koňa a potom bojoval ako pešiak neďaleko nepriateľských diel. Guľa mu naraz tak odtrhla obe.

„Ako teda môžeš fajčiť?“ pýtal sa ho Fridrich.

„Kráľu, užívam lekárstvo, aké tuto môžem i proti bolesti i proti hladu.“

Kráľ Fridrich dal potom tohto víťaza zvlášť vyhojiť a vyhojeného prepustil s darom domov, keď uňho nechcel ostať.

Niekto, čo predával svoj dom, chodil radom po tých, o ktorých myslel, že ho azda kúpia. A na ukážku, že je pevný, nosil kameň vyvalený z jeho rohu.

Keď francúzsky kráľ Henrich IV.^[123] mal prejsť cez nejaké mestečko, pri bráne ho očakával úrad, ako je obyčaj. A keď prišiel a jeden z úradu ho začal vítať pripravenou rečou, vliekol sa pomimo osol či na pašu či z paše alebo niekam inam a ten začal ručať, až uši štípalo. Výrečník zobral silu, koľkú len mal, a kričal, aby prevýšil hlas osla, a tak ho počuli. Henrich, ktorého zaboleli z toho bojovného hrdlového potýkania uši, riekol:

„Páni, radom hovorte, lebo ináč ani vás nevyrozumiem, a aj o sluch prídem, že mi potom daromne budú kdekoľvek niečo rozprávať!“

Zhynulo niekomu v dome niečo drahšie a základné podozrenie mal na svoju čeliadku. Kto však je z nej osobitne, nemohol vydrážiť.^[124] Zavolal teda razom celú čeliadku a povedal:

„Hej, ja som bol u bohyne^[125] a tá ma naučila spôsob, ako narastie zlodejovi hneď tu tŕň na nose, ak sa sám a hneď tu nevyjaví; a čo ďalej, potom uvidí.“

Vinník si hneď na toto matal po nose, či tam nie je už ten tŕň.

„Ty si ten,“ riekol poškodený, „bárs ešte nemáš tŕň.“

A on uznal.

Niektorí držali za to, že pápežovi nie je úplne nič nemožné. Raz takého prosili (ten bol práve rodený z ich krajiny, nie však z ich rozumu), aby mohli mať každoročne dve žatvy z jedného obilia.

„Môžete,“ odpovedal on, „aj skutočne budete mať, ak budete jeden rok čítať z dvadsiatich štyroch mesiacov.“

Raz sa náhodou zišli spolu dvaja dobrí priatelia, ktorí sa už dávno nevideli.

„Ako si, brate?“^[126] pýtal sa jeden druhého.

„Neveľmi hlavne,“^[127] odpovedal tento, „lebo ako som nebol s tebou, už som sa aj oženil.“

„No, veď je to dobre,“ riekol tamten.

„Ba iste nie je tak dobre, ako sa ty domnievaš; lebo sa mi dostalo jedno prekliate babšťo.“

„To teda zle.“

„Nie je natoľko zle, nakoľko ty myslíš; lebo mi doniesla venom tisíc zlatých.“

„Pekne! To je vpravde utešené.“

„Neveľmi, lebo som za tie peniaze bol nakúpil oviec, a tieto sa nakazili a do jednej vydochli.“

„To zas žalostne.“

„Nie je, lebo za vypredané kože som utŕžil viac, než som dal za ovce.“

„Tvoja škoda je teda hojne vynahradená.“

„Tak; ale čo po tom? Môj dom zhorel, keď som ešte z tých peňazí nič nebol utrovil.“

„Í, môj milý! Tvoje oženenie sa predsa nešťastne končí!“

„Nekončí; lebo peniaze sa síce rozpustili v tom ohni, ale našiel som zliate striebro. A manželka sa udusila, aj upiekla.“

V Paríži sa zafarbené dvorné dámy pýtali tureckého posla, ako sa mu to ľúbi.

„Na to ja,“ odpovedal, „neviem nič riecť, lebo sa nerozumiem maliarstvu a farbiarstvu.“

Viedol paholok na noc kone na pašu, s ktorými bežalo von aj žriebä. V tom okolí sa zdržiavali vlci, ktorí už narobili mnoho škody. Obával sa, aby neschloptali^[128] to žriebä, priviazal si ho teda na nohu a ľahol si. Myslel si, že sa bude mykať, ak príde vlk. A pravdaže sa i samo mykalo, i vlk ho mykal, keď ho už žral. Ale on blúdil celú predošlú noc po krčmách, a preto včuľ tuho drichmal a nezbadal to, až keď vĺčok odhryzol konečne už tú nohu, na ktorú bolo k jeho priviazané, a snáď nevdojak zaťal zubmi do jeho prstov.

Mala jedna dedina jedného kováča, ktorý bol pre svoje mnohé krádeže odsúdený na šibenicu. Obec prosila sudcov o zachovanie jeho života pre takúto príčinu:

„My,“ vraví, „potrebujeme k našej sedliackej práci rozličné železné remy^[129] a náradie: tu motyky, tu rýle, tu sekery, tu vidly, tu spodné, tu horné železá na pluhy, otky^[130] atď. Potrebujeme teda jedného kováča. A tento nešťastník je veľmi dobrý v tom remesle.“

Sudcovia odpovedali:

„Uznávame, ale nemôžeme nechať také neprávosti nepotrestané.“

„Aj my to uznávame a za pravdu nechávame,“ riekli dedinčania. „Máme však u nás dvoch tkáčov a sotva jedného potrebujeme. Preto obeste radšej jedného z týchto.“

Jeden pekár nosieval na hlave peknú zelenú čiapku. A keď prišiel niekto kupovať chlieb, mal obyčaj vystrčiť hlavu cez okienko sklepu a vziať najprv peniaz.

Raz, keď už mrklo, prišiel ku sklepu vojak. Klopal. Pekár podľa tej svojej obyčaje vyložil hlavu s ľúbeznou čiapkou a pýtal sa:

„Čo chceš, priateľu?“

„Tvoju čiapku,“ odpovedal vojak.

A s tým mu ju strhol a zutekal, kým pekár von vybehol.

Cez podobné menšie okno na sklepe v istom meste žiaci feruľovávali^[131] čiže bili po dlaniach mydlárov onou lopatkou,^[132] ktorá im bola najznámejšia. Keď totiž mydlári nevpúšťajú dnu do sklepa pre veľké nepohodlie, obzvlášť v zimný čas, každého, čo za grajciar, za peniaz kupuje kúsok mydla alebo sviecu, berú najprv peniaze cez rečené okno a potom vydávajú žiadanú vec. Niektorým žiakom sa teda zaľúbilo, aby činili účastnými na svojom školskom pokutovaní takýchto ľudí, ktorí boli každú chvíľu hotoví poslúžiť. Chodievali v neskorý večer, keď ich už nemohli rozoznať pre tmu. Jeden zatĺkol na okno a pýtal za dačo sviecu. Druhý stál napohotove so zdvihnutou lopatkou. A keď mydlár alebo mydlárka alebo ktokoľvek iný z čeliadky (lebo oni nikoho nevyberali) vysotil ruku po peniaze, takú mu vysolil — ako sa dá pohodlne na nezaneprázdnené miesto, že z dlane v okamihu vyrástol cipolek.^[133] Kým ale on trochu ruku pootriasal, trochu pozlorečil, trochu sa požaloval, alebo vybehol zo sklepu do izby, z izby na dvor, z dvora na ulicu, kde sa to stalo, zatiaľ už žiaci bili druhého v druhej ulici. A opakovali to prospešne dlhší čas, ale nemohli ich dostriehnuť, lebo nemenili len hodiny, ale aj dni.

Keď naposledy mydlári po celom tom meste nenašli žiadny iný prostriedok, akonáhle začalo mrkať, nič nepredávali, aby neprišli o ruky.

Čo učinil boh pred obličajom všetkých národov? Nos.

Kedy osol tak zaručal, že ho celý svet počul? V raji, keď bol ešte iba Adam a Eva, a v Noemovej lodi.^[134]

Kedy je najlepšie utierať sviecu?^[135] Keď horia dve.

Ktorýsi čudný manžel zakázal svojej manželke čo len myslieť. Keď niekedy odišiel z domu, upiekla si kapúna, pekne ho strovila a nechala na stole iba kosti.

Keď manžel prišiel domov a videl tie kosti, riekol manželke:

„Ej, bár by si mi bola zadržala len jedno stehienko!“

„Prikázal si mi,“ odpovedala ona, „aby som ani nemyslela. Preto si mi neprišiel ani na pamäť.“

Úrad a celá obec nejakej osady poznala a uznala z mnohých príkladov, že bude dobré, aby bol v osade nočný strážnik. Zavolali teda jedného svojho spoluobyvateľa a prisľúbili mu ináč malú mzdu, lebo to bola i malá osada i hospodári boli neveľmi zámožní. Ale on bol spokojný sčasti pre spomenuté príčiny, sčasti že sa mu videlo predsa lepšie niečo aj v noci vyslúžiť než spať; lebo bol chudobný a nebol by dbal, bárs by bol mohol stále vyrábať peniaze. Sčasti a najviac aj preto privolil na ten malý plat, lebo mu sľubovali, že sa budú usilovať vtedy dať polepšok, ak bude pilný; napríklad: keď sa niekedy strhne oheň, bude hneď kričať a tĺcť na zvony. Toto ho najviac tešilo.

Ale po celý rok sa neprihodilo, aby mohol preukázať takúto príkladnú pilnosť. Konečne mu teda poradila jeho myseľ, aby zapálil obecnú stodolu, ktorá stála von z osady. Zapálil a prv než sa i dobre oheň chytil, už on kričal:

„Horí! Horí! Neľakajte sa, dobrí ľudia!“

A trieskal na zvony.

Rada však najhoršie vypadla, lebo na nešťastie vietor vial od stodoly do osady; preto sa chytila a celá až do koreňa vyhorela. Tu mu nielenže nikto nemohol dať nič na jeho zuby, keď nemal ani na svoje, ale kým pribehol, obrátila sa mu na popol aj jeho búda so všetkým, čo bolo v nej.

A potom osada ani nepotrebovala strážnika, hlásnika.

Vošiel zbojník do domu, v ktorom bývalo viac chlapov. A vošiel do izbietky, kde viseli tri plášte. Vzal ich šťastlivo; a keď šiel dolu schodmi, stretol ho ešte jeden chlap z toho domu v najlepšom plášti. Išiel odkiaľsi.

„Čo nesieš?“ pýta sa tento zbojníka.

„Plášte,“ odpovedal on, „ktoré mi tu dali, aby som z nich povyberal mastné fľaky.“

„Vezmi teda aj tento môj,“ vravel tamten, „a učiň podobne. Ale pod štyrmi hodinami ho prines naspäť.“

„Dobre,“ odpovedal zlodej, „donesiem ho, keď tieto tri.“

Ktorýsi kupec Poliak šiel vo svojom zaneprázdnení^[136] na svojich vlastných koňoch do Konstantinopola.^[137] Okrem svojho kočiša nemal so sebou nikoho. Na ceste si kočiš vravel:

,Prečo by som ja nemohol byť pánom a môj pán mojím kočišom?‘

Z takejto myšlienky v ňom povstala druhá, z druhej tretia, potom štvrtá, ako obyčajne býva. A prvú skoro vyplnil. Ako totiž vkročili do tureckej zeme, zostúpil z koňa, a pretože bol silnejší, hrozil sa pánovi smrťou, ak si s ním nepremení rúcho a nebude mu slúžiť ako kočiš. Kupec musel poslúchnuť, tak poslúchol.

Akonáhle však prišli do prvej osady, kupec šiel ku kádimu^[138] a zložil žalobu. Kádi zavolal aj kočiša. Súd však nebol možný, keď hovoril i jeden i druhý za seba, i jeden i druhý proti druhému. Preto kádi kázal, aby včuľ odstúpili, a sľúbil, že ich zavolá potom, až vec dobre pováži.

Keď už boli na dvore, kádi kričal cez okno:

„Ty, kočiš, vráť sa trochu!“

A hneď sa vracal domnelý pán, čiže spravodlivý kočiš v panskom rúchu.

„Dobre je,“ povedal kádi, „už viem. Len poď, aby si odniesol zaslúženú mzdu za svoju lož a opovážlivosť.“

S tým ho trestal.

Nejaký švec obšíval vo svojej izbe pri okne staré boty a spieval si:

„Hej, Tamerlán, Tamerlán!“^[139]

Jeden viac učený išiel pod okno, načúval trochu ten spev a prehovoril k nemu, vraviac:

„A či ty vieš, človeče, kto bol ten Tamerlán?“

„Viem veru,“ odpovedal švec, „lebo aj ten bol taký veľký blázon ako vaša milosť, keď počúvate pod oknom, čo rozprávajú v domoch!“

„Ejne, tento oný!“ vravel ten z hnevu. „Poď von, poď! Veď ťa naučím!“

„Neučte veru vy mňa,“ odpovedal švec, „lebo ja viem moje remeslo, a azda ešte lepšie, než vy vaše!“

„Ale len poď von, šibenec! Lebo taký ti dám jeden na chrbát, že…“

„Ďakujem! Ja však nevyjdem, bár by ste mi dva sľubovali, lebo ja nemám času postávať a biť sa ako vy!“ odpovedal a dokonal švec.

Jedného švábskeho^[140] vojaka dali na stráž k jednému delu na poli, kde mala byť potýčka. Tento nechal delo a šiel do krčmy. Keď ho kapitán vyhľadal a spýtal sa, prečo zanechal miesto svojej stráže, odpovedal:

„Pane, poťažkával som delo i spredu i zozadu a skúsil som, že ho jeden nepriateľ neodnesie. Ale ak by ich prišlo viac, ja sám by som ho nemohol obrániť. Načo teda tam moja stráž?“

Viezol sa niekto z istého mesta a postretol ho niekto, čo v tomto meste býval pred nejakým časom, a pýtal sa, či je tam ešte toľko bláznov.

„Nie,“ odpovedal sediaci na koči. „Viac ich bolo, keď si tam bol ty.“

Ktorási pani by bola chcela vždy zotrvávať mladá — aj do deväťdesiateho deviateho roku, ba i ďalej; ale aj proti všemožnému chceniu a proti usilovaniu sa jej už začali zjavovať na čele, na lícach a okolo očí brázdy.^[141]

Raz vravela svojej priateľke, ktorá ju navštívila, práve keď sa ona strojila pri zrkadle:

„Ale prečo je to, že od niektorého času sú zrkadlá také zlé? Iste od desiatich rokov. Bárs odkiaľ by som ho dala doniesť, každé nič nestojí!“

Pri korunovaní cisára vo Frankfurte^[142] uchytil niekto dobrý kus červeného súkna, po ktorom šiel cisár do kostola a ktoré potom nechali ľudu, aby bral na pamiatku, kto čo môže. Ale ten nezbadal, že ktosi buď z pomsty buď na smiech odrezal vzadu z jeho kaputa^[143] celé krídlo. Keď išiel domov a stretol sa s jedným svojím švagrom, ukazoval radostne svoj zisk.

Ten odpovedal:

„Dobre, švagríčku, aspoň si poplátaš kaput, bárs súkno, ktoré si doniesol, je inej farby.“

Len tam chytil svoj kaput a videl, čo stratil pre zisk.

V ktorom kraji sa seje najviac konopí? V nijakom, lebo konope nikde nesejú, ale semenec.

Prečo sedliaci pečú väčšie chleby než páni? Lebo k tomu berú viac múky.

Ktorí najhorší viedli na svete najsvätejší život,^[144] a predsa sú zatratení? Židia, keď viedli Krista Pána.

Nejaký pocestný išiel okolo mlyna a videl, že mlynár z neho kuká cez okno po svete. Pristúpil bližšie k mlynu, podoprel si boky rukami a ukazoval, ako veľmi sa čuduje. Mlynár, ktorý ešte vždy mal hlavu vystrčenú vonku a zbadal toto, pýtal sa, čo sa tak hrubo čuduje nad týmto stavaním.

„To,“ odpovedal pocestný, „že som nikdy nevidel takýto, takto usporiadaný žalár.“

„Čo?“ skríkol tuhšie mlynár. „Pre akú príčinu vyzerá veterný mlyn ako žalár?“

„Pre tú,“ vravel pocestný, „že z neho vidím zbojníka kukať.“

S tým sa bral čo najskôr svojou cestou, lebo mlynár rýchlo vtiahol hlavu, a tuším sa ponáhľal dolu.

Keď Diogenes prišiel do mesta rečeného Mindum^[145] a videl, že mesto je malé, ale jeho brána veľmi veľká, i čo do šírky, i čo do výšky, takto zvolal:

„Mindumskí obyvatelia, zavrite bránu! Ináč sa môžete obávať, že vám mesto zuteká von.“

Jedno dieťa vedelo dobre plakať alebo radšej vrešťať. Keď to raz činilo tak dlho a tak utrápene, že všetci z domu mali poutekať, a predsa kedysi prestalo, riekol jeden:

„No, bohu chvála, že už je raz koniec!“

„Áno, koniec!“ odpovedalo. „Ba však veru, ja si jedine odpočívam, a zas budem!“

I činilo znovu vresky — po odpočinutí ešte väčšie.

Niekto vyprával, že on všetky svoje žiadosti len trojím uzatvára a o iné nevzdychá k bohu, len aby ho zachránil od silného nápoja, od drahých pokrmov a od veľkého šťastia.

Keď mu na to riekli, že to nie sú také veci, pre ktoré by človek musel prosiť boha väčšmi než pre iné, odpovedal:

„Áno, radšej a priveľmi; lebo ja pod silným nápojom rozumiem vodu, v ktorej by som sa mohol zatopiť; pod drahými pokrmami lieky; a pod veľkým šťastím spadnutie, lebo keď niekto padá, povedávajú: Veď veľké šťastie má ten človek, že krky nevylomil! A ja, nech odpustí každý, z toho trojeho nič neľúbim.“

Ferrarské knieža Mikuláša^[146] dlho trápila štvrtáčka^[147] čiže zimnica štvrtého dňa a lekári už nevedeli iný prostriedok, len obyčajný, posledný, aby totiž knieža premenil povetrie. Vyšiel teda do jedného svojho dedinského kaštieľa k potoku nazvanému Po.^[148] A keď ani tam nebolo lepšie, rmútil sa všetok dvor, rmútili aj iní, obzvlášť však istý Gonella,^[149] ktorý bol kniežaťu ako najvernejší človek — tak za to ho aj knieža miloval.

Tento Gonella počul kdesi kedysi, že proti akokoľvek zastaralej štvrtáčke je najprospešnejšie lekárstvo nastrašenie. A pretože túžil, aby sa knieža uzdravil akýmkoľvek spôsobom, predsavzal si, že ho náležite prestraší. Urobil to takto:

Knieža chodieval každodenne pre aké-také obveselenie na breh rečeného potoka a obyčajne len s ním. Preto si uložil, že ho sotí do toho potoka. Aby však predsa nenasledovalo nejaké nebezpečenstvo alebo voda potoka nebola hlboká, nahovoril na druhom brehu bývajúceho mlynára, ktorý ešte nepoznal osobu kniežaťa, že ten knieža mu rozkázal uvrhnúť budúci deň pre nastrašenie jedného svojho služobníka do potoka. Preto keď to uvidí (nech ale pozoruje, aby videl), aby hneď prišiel s člnkom a pomohol ho hneď vyťahovať. Nech medzitým vec nikomu nevyzradí.

Všetko sa tak učinilo.

Keď teda na budúci deň vyšiel knieža iba s Gonellom a postál na brehu, zahľadiac sa do čohosi vo vode, Gonella ho sotil. A hneď aj sám k nemu priskočil, no bol prítomný aj mlynár, ktorý tam už postával, akoby chytal ryby; a vyniesli knieža na sucho, keď pohltal sotva holbu^[150] vody.

Pribehli ľudia, ktorí sa nachádzali tam kdesi neďaleko, ale aj iní. A akonáhle si knieža oddýchol, dal skrze týchto poviazať Gonellu a zaviesť rovno do žalára.

Aj ho potom súdili a odsúdili, aby zomrel katovou rukou.

Knieža sa medzitým skutočne zbavil svojej zimnice a nemal ju ani raz od takého okúpania. V budúcnosti ho však uistila o Gonellovej dobrodušnosti a dobromyseľnosti i jeho stála, skúšaná vernosť, i teraz stále, jednaké rozprávanie, i dosvedčovanie mlynára, dal teda milosť odsúdenému. Okrem kata to však nikomu neoznámil, lebo aj on chcel tak hrať, ako sa hralo s ním. Preto Gonellu pripravil na smrť už aj kňaz a o niekoľko dní ho vyviezli na popravné miesto. Tam ešte raz hlasne otváral svoje svedomie, aby počul všetok zbehnutý ľud. Uisťoval skrz všetko sväté, že tým svojím skutkom len uzdravenie kniežaťa hľadal, ako ho aj našiel. Kľakol si a so zaviazanými očami očakával na krky katov meč, lebo nevedel ani z najmenšieho znamenia, čo knieža nariadil. Ale kat (ako prikázal knieža) uchytil namiesto meča skrytú putienku vody a vyšustol mu na krky, aby sa aj on nastrašil.

Ale strach tu vykonal iné ako u kniežaťa. A zo žartu smrti nasledovala opravdivá smrť. Gonella totiž spravodlivo zomrel, keď naňho vyliali tú vodu, bárako to potom knieža želel.

Bili niekde Slováka Uhri. Jeden kričal: „Üsd“, druhý po malej chvíli: „Elég“.

Keď sa ho potom doma pýtali, či to bola veľká bitka, odpovedal:

„Ten: ,Už‘ ako už, lebo on, sotva mi dva vyťali, kričal, že už dosť. Ale ten (stotisíc mu…), ktorý volal: ,Až do jelít!‘“^[151][152]

Strieborná tabačnica s dobrým tabakom pána domu šla dokola pri stole, pri ktorom mal rozličných hostí. Raz padla jednému do mieška potajomne s tým úmyslom, aby sa k pánovi nenavrátila. Pán domu to videl, lebo pilne na svoje veci pozoroval. Neriekol ani slovo. Úfal, že ju snáď predsa nezadrží. Zle však úfal. Nechcel ani stratiť svoju tabačnicu, ani zahanbiť toho, u koho bola vo väzení, po obede teda zaviedol reč na všelijaké ostrovtipné kúsky, hry. A keď jeden jedno, druhý druhé predniesol, on vzal z truhly druhú tabačnicu, dokonale podobnú prvej, ale tak, že to nikto nevidel, prišiel a riekol:

„Aj ja viem čosi. Vidia túto tabačnicu, páni?“ Zdvihol ju. „Ja ju, nech hľadia, strčím do môjho mieška.“ Strčil. „A včuľ sa o čokoľvek stavím, že je v miešku hentoho pána.“

Ten votkol ruku, vytiahol ju a povedal:

„Iste! Ale ako to môže byť?“

Keď kat vešal vojaka, ktorý už po tretí raz bol zutekal, utrhol sa povraz a vojak padol na nohy.

Kat zahrešil a riekol:

„Ejne! Toto sa mi ešte nikdy neprihodilo!“

„Ani mne zaiste,“ odpovedal odtrhnutý šibenec vojak.

Istý mládenec vyššieho rodu navštevoval pre skúsenosť krajiny. V ktoromsi anglickom meste sa dlhšie bavil a s istou ženskou osobou prišiel do toľkej známosti, že prisľúbil vziať si ju za manželku. A táto povesť sa už rozniesla po meste.

Pretože ten sľub nepochádzal zo srdca, ale z puchora,^[153] medzitým sa raz pobral potajomne preč.

Bratia tej zapovrhnutej ženskej sa ponáhľali za ním. Mienili jej i svoje zahanbenie pomstiť na ňom jedným šľahnutím meča. Dohonili ho na poli, a prv než postúpili k veci, pýtali sa ho, či niečo u nich nezabudol.

On poznal z ich očí, čo chcú, a odpovedal:

„Vpravde zabudol — pojať totiž vašu sestru do manželstva. Preto sa vrátim s vami.“

Kto dobrý obsiahol od najhoršieho čosi najlepšie? Jozef Arimatejský od Piláta telo Krista Pána.^[154]

Čo zrásta, keď porastá? Život človeka.^[155]

Akú manželku si má vziať krivý? Slepú, aby mu nevyčitovala tú chybu, nevidiac ju.

Pýtal sa raz nejaký pán — kacír^[156] svojho služobníka — katolíka:

„Ty,“ vraví, „čo za príčinu dávajú vaši kňazi, že zažíhate v kostole sviece aj v najväčšom dennom svetle?“

„Vykladajú to oni,“ odpovedal služobník, „viacnásobne dobre. Ale ja myslím, že je to aj preto, že hľadáme veci, ktoré nám kacíri pokradli.“

Tak sa na túto dávnu otázku odpovedalo už dávno predo mnou.

Mal jeden manžel manželku, ktorej sa on toľkokrát, koľkokrát chcela, dopustil vyčesať nielen jazykom, ale i metlou alebo polenom.

Keď musel niekedy za toto podstúpiť v nejakom spoluzhromaždení priateľov mnohé posmievanie aj karhanie a prišiel domov a vyložil to všetko tej manželke, prosil ju, aby bola poslušná aspoň raz a naoko prinajmenej vo všetkom, čo on bude kázať, menovite budúci deň na zahanbenie svojich vysmievačov. Lebo že ich on zavolal k sebe, držiac, že obsiahne u nej, čo prosí.

Sľúbila.

A keď budúci deň tí hostia prišli, tak plnila svoj sľub, že sa museli všetci čudovať nad jej chytrou poslušnosťou a poslušnou chytrosťou vo všetkom.

Ale keď už zunovala alebo že sa rozpomenula na svoje obyčaje, potom i onemela, i ohluchla na manželovo volanie natoľko, že on bol prinútený ísť k nej do kuchyne. Hostia hneď čosi badali. Pozreli teda cez rozsadlinu dvier a videli, ako už kudlila jeho vlasy všetkými desiatimi prstami rúk, už bubnovala oboma päsťami na chrbte, už mu pľula do očí, už ho aj kopala po zadku. Konečne však dala krčah piva. Keď ho on neskôr vniesol hosťom ešte s mokrými očami, pýtali sa, kde tak dlho bol a čo jeho oči vyzerajú, akoby bol plakal.

„Och,“ povedal, „manželka mi vyprávala takú smutnú príhodu, že vy by ste väčšmi boli plakali, keby ste ju boli počuli, lebo azda ste neprivykli počúvať podobné žalostné príbehy.“

„Možné zaiste,“ odpovedal jeden, „lebo my sme len trochu pozreli cez škľabinu^[157] dverí do kuchyne — a tak sme zarmútení, že sme sa skoro popukali od smiechu nad tým popravením sa tvojej manželky!“

Stál Cigán na trhu s koňom, ale s takým, ktorého nedávno bol musel kdesi kúpiť za päť prstov. Na jeho kĺby^[158] sa ešte totiž nemohli vešať kapsy a ešte sa neľakal, keď sa rieklo: „Toho koňa!“ Nemuseli ho teda ešte metať do priekopy hore bruchom a drať korbáčom, aby na to spomínanie, ako najvyššie môže, mrskal na pol piade^[159] zadkom.

Slovom: Stál Cigán na trhu s koňom ešte dobrým na predaj a chválil ho vo všetkom. Bil sa ustavične do pŕs a jedno dokladal, že totiž nechce liezť na drevo.

Jeden si myslel, že je to cigánsky žart (akože aj prirodzene bol) a kúpil ho. Akonáhle však s ním prišiel k prvému drevenému mostu, videl, čo to je, lebo na ten sa kôň nemohol ani vtiahnuť ani nahnať.

Ktorýsi márnotratník predal svoj dom a za prijaté peniaze si dal spraviť rúcho.

Keď ho niekto videl, ako sa v ňom potí, vravel druhému:

„Hľaď, hľaď, ako sa henten parí!“

„Nečuduj sa,“ odpovedal druhý, „lebo celý dom na sebe vlečie.“

Istý pán chcel prejsť na koni potok bližšou cestou. Keďže sa obával, aby nevpadol do neznámeho jazera, kázal služobníkovi, ktorý bol podobne na koni, žeby kráčal vpredu.

„To nie je slušné,“ odpovedal on, „aby pán za služobníkom šiel. A aj pánovmu koňovi by bolo zle, že pred ním môj vodu kalí.“

Uhynulo ktorejsi panej niečo krádežou. Keď to nemohla nájsť slobodným prirodzeným spôsobom, rozhodla sa, že si bude pýtať radu od veštice.

Keď sa na to chystala, jej synáčik, ktorý mal nejakých päť rokov, sa pýtal:

„Kam pôjdu, mamenka?“

Ona nechcela spomenúť pred chlapcom meno veštice, tak riekla:

„Idem, synku, k múdrej žene.“

Na čo chlapec:

„Ach, drahá matenka, prosím, aby aj mňa pojali, lebo ja som ešte nikdy nevidel múdru ženu!“

Ktorýsi mocný pán, ale ukrutný prenasledovateľ svojho poddanstva išiel raz sám a naďabil na jedného svojho poddaného, ktorý ho nepoznal. Spýtal sa ho na seba:

„Čo ty držíš o tom a tom pánovi?“

„Ten pán,“ odpovedal poddaný, „nie je človek, ale živý čert z pekla.“

„Čo v ňom,“ pýtal sa ďalej, „najviac nenávidia jeho sedliaci?“

„To, že on je ich pán, lebo toľko sa neľakajú čerta z pekla, koľko jeho. A akoby aj nie? Azda už jednému všetko pobral a azda jedného už aj zmárniť dal?“

„Či si ho ty už niekedy videl?“

„Ja veru nie, ale ani nežiadam; a dosť skoro potajomne zutekám z jeho poddanstva. Nech ho tam, kde je, a to bárs včuľ hneď…!“

„No dobre, dobre!“ vravel zatajený pán. „Hľaď však pilne na mňa, lebo sa rozprávaš s tým ukrutníkom nečlovekom!“

Poddaný neprejavil ani najmenší strach, ostro mu pozrel do očí a vrátil mu otázku:

„Ale či ty,“ vraví, „znáš, kto som ja?“

„Nie,“ riekol pán.

„Znaj teda, že ja som z takého pokolenia, z ktorého sa každoročne radom jeden bláznieva jeden deň. A ja mám práve dnes deň toho bláznenia.“

Pán, prv pohnutý jedom, bol takýmto náhľadom poddaného natoľko skrotený, že ho obdaroval. A budúcne aj bol k všetkým sedliakom milostivejší.

Niekto zazrel ísť na ulici proti sebe lekára a utiahol sa do jednej medzierky, kým neprejde. A keď sa ho pýtali, prečo to učinil, riekol:

„Hanbil som sa s ním stretnúť, že som už dávno nebol nemocný.“

Kam sa len v kuruckej vojne^[160] kuruc približoval, tam rýchlo miešali medzi vojakov obyvateľov osád v ich vlastnom rúchu, aké mali, a s domácou zbrojou.

Keď jeden mestský mládenec naľahko oblečený videl pri sebe sedliaka s vidlami a v botách, na ktorých sa zdali byť až troje podošvy, pýtal sa ho posmešne:

„Hej, pajtáš,^[161] koľko centov vážia tie tvoje čižmičky?“

Sedliak pozrel na jeho červené topánky a odpovedal:

„Vidím,“ vraví, „že naša obuv dvoch nôh je spravená na rozdielny koniec: moja na státie na mieste, tvoja na utekanie.“

Keď sa rozprávalo o rozličnom behu sveta, nejaký starec povedal:

„Včuľ sa,“ vraví, „všetko ináč prevracia.“

„Dobre teda,“ riekol druhý podobným vekom, „lebo ja som ešte ako chlapec slýchaval od svojho otca žalostné vzdychanie, že sa vtedy všetky veci na svete na najhoršie menili. Ak sa teda zase prevracajú, ako ty vravíš, budú včuľ najlepšie.“

Keď sa spýtali ktorejsi vdovy, či zase pôjde za muža, odpovedala:

„Nie, lebo nie som židovka a ani prv som ja nešla za muža, ale muž za mňa. A on stratil rebro, nie ja.^[162] Preto ho musí hľadať.“

Jeden remeselník mal dvoch synov: jedného veľmi hnilého a ospanlivého, druhého chytrého, vstávajúceho so svitaním a milujúceho prácu. Keď tento raz kamsi šiel, našiel miešok plný peňazí. Navrátil sa s ním domov a ukázal otcovi. Ale otec s ním šiel do komory, kde sa tamten ešte preťahoval, potriasal mu ho pred očami a vravel:

„Vidíš, leňoch, čo získal tvoj brat, že tak skoro posteľ zanechal a vstal.“

„Vidím,“ odpovedal radospaj. „Ale, tato, keby sa bol v posteli ešte prevaľoval aj ten, ktorý tie peniaze stratil, nebol by získal tú škodu.“

Ktorý spor nebýva nikdy zmierený? Ktorý sa koná jazykom medzi dvoma hluchými pred hluchým sudcom.

Ktorý musí byť najlepší medzi ševcovými remami? Zuby, ktorými tiahne kožu.

Čo jednako váži, bár je prázdne, bár plné? Mechúr.

Jeden manžel mal manželku takú pokušiteľku a trápiteľku, že keď ju raz z veľkého hnevu lomil hrubšou drieňovicou a nič nevyberal, i ruku jej zlomil, i hlavu hlboko prevalil. Pravdaže ju to aj vtedy ukrutne bolelo, aj keď ju hojil felčiar, ktorého musel manžel chtiac-nechtiac zavolať.

Ale žena sa vo všetkom svojom dlhom trápení hojne tešila tým, že to bude manžela mnoho stáť, a preto sa bude vystríhať, aby jej potom niečo podobné nevyparatil. A isto ho to stálo znamenité peniaze, lebo felčiar po mnohom dohadovaní nechcel vziať menej ako sto zlatých.

Keď konečne išiel po ne manžel do komory, ona zatiaľ karhala felčiara, že nepýtal aspoň dvakrát toľko silne a že by ona bola najradšej videla, bár by bol musel vynaložiť všetko svoje, aby jedine bol náležite vytrestaný a tým zadržaný od takej opovážlivosti. Oči však vypleštila, keď manžel prišiel s peniazmi, a najprv vyčítal felčiarovi zjednaných sto zlatých a potom ešte dvadsaťpäť a vravel:

„Toto dávam na závdavok, keď ju budúcne zas tak usporiadam.“

Pýtal sa raz Alkibiades^[163] Sokrata, že prečo razom nevyperie preč z domu obe svoje manželky.

„Preto,“ odpovedal on, „že ma učia trpezlivosti.“

Keď ktorýsi lokaj niesol misu na stôl, potkol sa na prahu, padol a i jedlo vylial, i misu polámal.

Na čo pán:

„To aj ja,“ vraví, „by som vedel!“

A služobník:

„Nebol by čud,^[164] lebo už odo mňa videli.“