ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nejaký sprostáčik navštívil svojho nemocného priateľa a pýtal sa ho, ako mu je. Nemocný nič neodpovedal, lebo nemohol, keďže už onemel. Ale on myslel, že nechce. Vstal z miesta, kam si bol sadol, a riekol s hnevom:

„Dobre! Úfam, že i ja onemocniem, a keď vtedy ku mne podobne prídeš, aj ja tebe toľko odpoviem.“

V istom meste našej vlasti je hostinec, ktorý nemá meno jedine Peklo, ale až Veľké peklo — U veľkého pekla. V tomto sa chytil a strhol oheň. A nejaký podnapitý sedliak šiel práve vtedy domov, keď ľudia kričali:

„Horí! Horí!“

Aj on zastrašený sa pýtal:

„Kde?“

Ale keď mu niekto povedal, že v Pekle, riekol:

„Í, čert vídal alebo slýchal peklo bez ohňa!“

A s tým šiel svojou cestou.

Nejaká ženská osoba nemohla nájsť manžela, lebo nemala ani peknosť ani iné cnosti, no predsa si manžela horlivo žiadala. Vravela medzi babičkami, ktoré najskôr všetko vyhlásia, že ona má pekný peniaz. A hneď nato prichádzali pytači aj z cudzích osád.

Keď si jedného po vôli vybrala a s ním sa zosobášila, ten hneď na druhý deň vypočítal, čo je potrebné nakúpiť do hospodárstva, a preto pýtal peniaze. Ona zašla do komory a doniesla jeden nový grajciar zavinutý v papieriku.

Keď ho videl a skríkol: „A čo je to?“, odpovedala: „Pekný peniaz.“

Ale bila potom na čin.^[336]

Čia poklona je nebezpečná? Koňa, idúceho cez potok a utápajúceho svojho jazdca.

Čo je stredné medzi žiť a nežiť? Spať.

Ktoré stvorenie je najľstivejšie? Ktoré dosiaľ nikto neoklamal.

Aké zdravie najskôr onezdravuje? Pité, čiže ktoré pripíjajú, na ktoré pijú.

Nejaký bohatý starý, ale dobre mysliaci otec, obyvateľ istého mesta, znal, že sa jeho jedna jedinká dcéra, ktorá mohla úfať poctivého ženícha i pre poklady tohto otca i pre švárnosť tela, nesmierne zaľúbila do lecijakého mládenca natoľko, že v noci utekávala z domu, aby sa s ním tu-tam tancami obveseľovala. Keď ju nemohol od toho odtrhnúť ani mäkším ani tvrdším domácim napomínaním, kázal a sľúbil za to dobrú mzdu polícii, aby ju chytili a zaviedli rovno do kláštora mníšok, keď po prvý raz v noci vykročí z domu. Tu už požiadal a naučil abatišu, ako a ako dlho s ňou má zaobchádzať. Polícia to vzala rada na seba, pozorovala dvere toho domu a po nedlhom čase aj ulapila (ale koho?) a medzi plačom aj zaviedla do rečeného kláštora.

Abatiša zišla a z roty^[337] pojala za ruku väzňa, doprevadila ho do prichystanej izbičky a vravela:

„Zostávaj tu, dievka rozpusteného života! Zdravšia budeš tu, než v tanečných sieňach, kde sa veľmi prášieva!“

S tým odišla.

Ráno však rýchlo otvorila dvere kláštora a s pomocou všetkých mníšok ho silila, aby čím skôr vyskočil von, lebo sa cez noc premenil na chlapskú osobu.

Tá milovnica sa bola totiž prezvedela o zaumienení svojho otca; a keď ho oznámila frajerovi, ten akosi tajomne vkĺzol do domu, obliekol jej rúcho na svoje a vyšiel v noci, lebo chcel dobrovoľne, aby ho chytili a zaviedli do kláštora mníšok, kde sa ráno ukázal vo svojich šatách.

V ktorejsi osade uhynulo v čas veľkej povodne jednému závistníkovi tridsať kusov len rožného dobytka, a to pred všetkými ostatnými obyvateľmi. Preto ani nechcel zo žiaľu, a väčšmi zo svojej obyčajnej závisti, požičať susedovi, ktorého začala po ňom vylievať voda, svoj čln, hoci ho už nepotreboval.

Po nejakom čase sa žaloval akémusi známemu, koľkú škodu utrpel a dokladal, že sa mu i osol utopil.

Tomuto bol známy aj ten jeho neľudský skutok učinený so susedom, odpovedal teda na to:

„Ešte dobre, že si sa ty nezalial, lebo aspoň v tebe ešte bude mať osada jedného osla!“

Ktorýsi mladý pán uzrel na ulici pred sebou ísť akúsi ženskú, ktorej rúcho vzadu pekne stálo. Ponáhľal sa ju predísť, aby videl, aká je v tvári. Keď ju ale predišiel, videl, že je škaredá. Riekol teda:

„Pani,“ vraví, „ja som tak hustil moje kroky a náhlil, aby som vás pobozkal na tvári! Myslel som, že tú máte takú švárnu ako zadok. Medzitým som sklamaný, lebo tá vaša tvár je čemer.“

Na čo ona krátko:

„Pobozkajte ma preto tam, kde som pekná, švárna!“

Čistým čisté.^[338]

Prišla raz k nebohému cisárovi Jozefovi II. na sviatok sv. Jozefa jedna z jeho kniežacích sestier, aby mu vinšovala. Po dokonaní svojho vinšovania natrčila žartovne dlaň, aby jej niečo daroval.

A on jej na ňu žartovne napľul.

Tu ona obtierala ruku o jeho kabát a vravela:

„Navráťte cisárovi, čo je cisárovo.“^[339]

Keď istý dlžník Angličan nemohol veriteľom poplatiť dlhy, dali ho skrz právo vsadiť na celý život do žalára. Pretože však bol zo stavu, museli mu na chovanie skladať ročite sto zlatých.

Po nejakých dvoch rokoch ich dal k sebe zavolať a vravel:

„Páni, vy nemáte žiadny osoh z tohto môjho väzenia. Budete ale mať z môjho vypustenia von; lebo ak dovolíte, aby som odtiaľto vyšiel, ja vám z tých sto zlatých, ktoré mi tu musíte dávať, odpustím každoročne tridsať a budem pri mojej slobode spokojný so sedemdesiatimi.“

Veritelia zvolili.

Istý farár vyslal v sviatočný deň, kým kázal kaplán, čeliadku, aby počúvala, a sám ostal doma.

Počul, že mu vrzgli komorné dvere. Išiel pozrieť, čo to je, a našiel Cigánku, ktorá mnoho nevyberala, ale všetko najbližšie metala do svojich handár.

Keď na ňu skríkol: „Čože tu robíš, nešľachetnica!“, ona: „Aha! Pekný kňaz! Ba ty čo tu robíš? Ľud je v kostole, ty pekný kňaz, dobrý kňaz doma komory opatruješ! Aha!“

Neprestávala toto a podobné svoje reptať, bár farár chvíľami začal svoje, takže jej konečne musel to, čo už bola nachvátala, nechať, aby vyšla.

Prišiel jeden sedliak k lekárovi s ponosovaním, že jeho žena vyše päť štvrtí roka ťažký život nosí a nerodí. Lekár sa pilne vypýtal na ženino položenie, a keď poznal, aká je to ťažoba, predpísal jej liek čistiaci žalúdok, aby ho vypila, a on potom došiel povedať, ako bude.

Keď to učinil a lekár sa ho pýtal: „No,“ vraví, „či už porodila?“, odpovedal: „Och, nie, vaša milosť, ale ako to do seba vliala, tak vám sr…! tak vám sr…!“

„No, no! Dobre,“ riekol lekár, „ale to ona nie mne.“

Čistým čisté.

Zbil ktosi vo svojej izbe kohosi tak, ako chcel v hneve, lebo bol silnejší nad neho. Keď ten potom odchádzal, vyprevádzal ho ticho až na ulicu a zo dverí za ním volal:

„Ich milosť! Nech sa ľúbi ešte jeden pohár! I nech sa vrátia ešte na jeden! Alebo im sem vynesiem!“

A s tým bežal dovnútra, aj skutočne doniesol jednu sklenicu vína.

Ale ubitý ponáhľal preč. Pretože však bol zeman, šiel rovno k sudcovi so žalobou o telesnom násilí.

Tamtoho zavolali; zapieral krivdu a žiadal, aby potvrdil svedkami, čo vraví.

„To nemôžem,“ povedal stlčený, „lebo v tej izbe sme boli sami dvaja. Toť sú však rany a modriny, ktoré si mi nakládol.“

Ukazoval ich.

„Tieto nežalujú na mňa, mlčia,“ vravel tamten. „Ktovie, či ti ich nenakládla manželka alebo ktokoľvek iný, a na mňa chytáš,^[340] úfajúc z môjho mieška peniaze. Ja naproti ustanovím viac svedkov, že som ťa poctivo vyprevadil, a ešte i fľašu vína za tebou vyniesol.“

Takých svedkov chcel mať sudca. Keď ich ustanovil (lebo hore-dolu idúci vtedy počuli a videli to ponúkanie), zbitý nič nevyhral.

Keď jeden turecký posol prišiel domov z našich vlastí a pýtali sa ho na kresťanské obyčaje, všeličo vyprával a konečne doložil:

„Ale to,“ vraví, „je najčudnejšie, že v isté tri zimné dni,^[341] ktoré oni nazývajú poslednými fašiangovými, väčšia ich časť rozum tratí. Preto i v domoch i po uliciach vystrájajú rozličné bláznovstvá. Na štvrtý^[342] idú do kostola. Keď im tam kňaz akýmsi práškom posype čelá, hneď sa im rozum navracia.“

Pýtal sa farár nejakého šedivca z hôr, o ktorom dobre pochyboval (lebo ho bolo zriedka vidieť v chráme Pána), či vie len i najpotrebnejšie články viery.^[343]

Pýtal sa ho:

„Starík,“ vraví, „koľko bohov?“

Na čo on:

„Slýchal som od malička, že sedem.“

Keď sa tomu farár zasmial a riekol: „To si musel slýchať o sviatostiach“,^[344] odpovedal: „Neviem síce úplne, či o bohoch alebo o niečom inom, ale som slýchal, že sedem.“

Za čo tiahne najprv kôň? Za cecok.

Čo neľúbime bez sĺz? Chren a cesnak.

Kedy obedujú a večerajú lakomí? Keď odišli hostia.

Čo sa častokrát navracia z hrobu tými dvermi, ktorými vošlo? Pokrm a nápoj užívaný vyše miery.

Kto používa zle jazyk? Blázon, keď vraví, a múdry, keď mlčí.

Nejaký prezpoľný pán prišiel do Viedne a zjednal si v hostinci hospodu v svetlici pod číslom deväť. V noci sa strhol prudký oheň.

Keď naň služobník pribehol a kričal: „Pane! Vstaňte! Horí!“, on sa ho pýtal: „Kde?“

A keď služobník odpovedal, že v čísle dvadsať, riekol:

„Ešte dosť času. Až potom ma zobuď, keď bude už alebo nižšie v ôsmom alebo vyššie v desiatom čísle horieť.“

Pili niekde v cudzej osade manžel a manželka tak jednako, že by si nebol znal rozsúdiť, ktorý z nich viac môže a chce.

Keď išiel opitý domov cez pole, povadil sa tak ostro, že zo slov prišla vec do tuhej bitky. A hoci sa manželka aj tu chcela vyrovnať alebo i prevýšiť, manžel ju však premohol a tak stĺkol, že ležala bez všetkého hnutia ako mŕtva. Manžel potom ani iné nemyslel, ibaže ju pravdivo zabil. Preto sa z ľútosti a viac zo strachu obesil na strom, ktorý tam blízko stál.

Medzitým sa žena akosi prebrala. Keď pozdvihla oči a uzrela ho, ako ešte metá nohami, ponáhľala sa k nemu štvornožky. A keď sa privliekla, za nohy ho dolu poťahovala a takéto slová viackrát opakovala:

„Tak, tak, môj milý! Nech sa ti stane, čo si zmyslel! Pomôžem ti!“

Ale keď trochu tuhšie potiahla, povrážtek sa utrhol a manžel spadol. Aj po nejakej chvíli k sebe prišiel, ako ona. Potom mu vyprávala, aký skutok lásky s ním činila, keď ho čím skôr, tým skôr chcela vidieť zaškrteného.

Na čo sa on znovu nahneval a na ten istý motúz, z ktorého on visel, ju hore vytiahol tak múdro, že by to ani desať katov neurobilo lepšie. Ani by nebola viac ožila, bár by ju niekto bol tiež ťahal za nohy a odtrhol.

Keď Sokratov učedlník Aristippos uzrel malú ženu, ktorá bola švárna, riekol:

„Malé pekné síce, ale veľké zlé.“

Po onom ustanovení Jozefa II., aby bolo viac duchovných pastierov, chceli mať jedného aj istí dedinčania. A keď im predkladali, že im jeho dom a iné slušné počestné pohodlie príde na veľký náklad a oni sú chudobní, odpovedali:

„Veď my nežiadame takého kňaza, akí sú inde, lež jedine nejakého kveštára,^[345] ktorý si predsa niečo aj u nás vypýta, aj na iné dediny môže vybehnúť. A hospodu bár radom mu budeme dávať.“

Keď radca ktoréhosi kniežaťa vravel na obhajobu svojej cti to, že on je verejná osoba, druhý odpovedal:

„Tak, lebo ani tvoja manželka nie je inakšia.“

Nejakú nezdravú ženu boleli boky.

Keď prišiel lekár a chytal jej na ruke žilu, chcejúc skúsiť, ako bije krv, obrátila sa k svojim domácim a povedala:

„Tento človek sa iste blázni. Keď sa ja na boky žalujem, ten matá rameno.“

Kázal kazateľ o odpúšťaní vín. A keď utvrdil vec mnohými dôvodmi, zatváral otázkou:

„Ktože teda,“ vraví, „sa potom nájde takého kamenného srdca, ktorý by toto ochotne nečinil?“

Na to povstala ktorási žena, čo oddávna žiadala s hnevom svojmu manželovi nebeské kráľovstvo, a kričala:

„Duchovný otče! Ja odpúšťam z celého srdca, z celej duše a mysle všetkým, aj ktorí môjho manžela zabijú!“

So žiakmi, ktorí sa prechádzali, sa stretol sedliak, čo viedol osla, a ten začal ručať, až uši štípalo.

Jeden z nich riekol sedliakovi:

„Prečo mu nezapcháš papuľu?“

„On tým hlasom,“ odpovedal sedliak, „zjavuje radosť, že sa zišiel so svojimi kamarátmi.“

Keď sa pýtali Diogena, či si drží služobníka, riekol: „Nie.“

„Kto ťa teda vynesie umrlého do hrobu z domu?“ pýtali sa ďalej.

„Kto bude môj dom potrebovať,“ odpovedal.

Nejaký žid predával za päťsto dukátov kráľovi Alfonzovi strieborný obraz sv. Jána apoštola.^[346]

Kráľ mu:

„Veď si ďaleko zašiel od mravov tvojich predkov! Oni predali Pána a učiteľa^[347] za tridsať strieborných peňazí. A ty jeho učedlníka ceníš za päťsto dukátov?“

Niekto videl opitého potáčať sa po ulici. Pristúpil k nemu, chcejúc ho pokarhať, a riekol:

„Kam si ty rozum podel, že si sa tak oslopal?“

„Ba ty,“ odpovedal on, „ba ty, kde si rozum nechal, že mňa oslopaného karháš?“

Ktorýsi manžel dával raz a pokojne naučenie svojej manželke, nie tak hlúpej ako zúrivej a neposlušnej.

Ona však na všetko nepovedala iné — ako:

„Vrav ty, koľko chceš, to do mojej hlavy nevojde, ale mimo preletí.“

Keď to musel manžel viackrát počuť, uchytil blízo stojaci hrniec a tak jej ho o čelo pleštil, že jej v ňom ostal stáť jeden črep.

Tu ona:

„Jaj, beda mi! Vošlo mi do hlavy!“

Matka zabudla dať svojmu synáčkovi pri stole mäso. Keď ho chlapec predsa ešte vždy čakal, ale videl, že sa ono míňa, pýtal si soli. Matka sa ho pýtala, načo mu bude.

„Aby som si,“ vraví, „osolil to mäso, ktoré mi dáte, kým nebude všetko strovené.“

Keď kňaz pri obete sv. omše nalial do kalicha víno a pýtal od chlapca miništranta — bol to synáčik krčmára, od ktorého to víno doniesli — ampulku s vodou, aby podľa cirkevnej obyčaje vpustil do vína niekoľko kvapiek, chlapec dosť hlasne povedal:

„Netreba tam viac vody, vaša milosť, lebo ju tatko každý deň lejú, a niekedy aj mamka po druhý raz do tej istej krhly!“

Kto boli prví speváci? Vtáci stvorení pred ľuďmi.^[348]

Čo je to, čo sedliak každý deň, kráľ zriedka, boh nikdy nevidí? Sebe rovného.

Ktorý deň nie je položený nikdy v kalendári? V ktorý zomierame.

Čo je tvoje vlastné, čo však iní viac a častejšie zaujímajú než ty? Tvoje meno, lebo teba druhí viacej menujú než ty sám.

Jeden šibal išiel v tuhej zime po ulici a kričal, ako najviac mohol:

„Oheň! Oheň!“

Keď na to vybehávali naľakaní ľudia a pýtali sa ho, kde horí, povedal:

„Aj ja by som to rád vedel, lebo, ako vidíte, je mi zima.“

Ktorýsi človek, čo chcel ľahko žiť, sa podkopal a vošiel do bohatého kramárskeho sklepu; a bol už nahabal toľko, koľko mu malo trvať na dlhoký čas, keď pán sklepu znenazdajky otvoril dvere a skríkol naňho:

„Čože tu tak lacno kupuješ?“

Na čo on ľadovým potom obliaty vraví:

„Ach, pane! Neviem, čo sa mi prihodilo. Nikdy som neprišiel do takéhoto nešťastia. Dosť som v svojich snoch pochodil po domových krovoch; dosť som sa driapal aj po vežiach, lebo som námesačník, ale táto moja nemoc ma ešte nikdy nebola zaviedla na takéto miesto — jedine po prvý raz v túto noc.“

„Nevoľný!“ vravel sklepný pán. „Ty si teda námesačník? Ale ja sa nad tebou zmilujem. Dám ťa hneď do takej apatieky zaviesť, kde budeš od tej choroby oslobodený!“

Nejaký gróf sa raz pýtal svojho kaplána, ktorí ľudia sú najblahoslavenejší.

Kaplán odpovedal:

„Iným, v rovnosti ostávajúcim, chudobní,^[349] lebo viackrát leží písané, že ich je kráľovstvo nebeské.“

„Ó, ja som teda,“ vravel na to gróf, „už mnohým pomohol k nebeskému kráľovstvu, lebo som mnohých chudobných učinil!“

„Tak,“ riekol kaplán, „ale sebe k peklu.“

Keď jeden syn videl, že lekár nemôže vyliečiť jeho nemocného otca, riekol tomuto otcovi:

„Tatíčko, odpravte tohto človeka a zavolajme iných.“

Otec odpovedal:

„To nie, syn môj, lebo si mohol slýchať, že mnohí psi sú zajacova smrť.“

Na čo syn:

„No, veď to tuším aj tento sólo^[350] vykoná!“

Šli kamsi dvaja kapucíni peši a dohonil ich v poli akýsi frčkársky^[351] mládenec, tiež peší. Šli potom spolu a ten mládenec robil z kapucínov všelijaké bodľavé žarty. Ale oni, čo mohli poctivo navrátiť, navrátili, čo nie, trpeli.

S tým tak prišli k jednému potoku, cez ktorý museli bŕsť,^[352] lebo môstik bol pokazený. Kapucíni sa nestarali, lebo všetka ťažkosť záležala v tej malej práci, aby strhli z nôh sandále, vhodili do čukle^[353] a vyhrnuli habit,^[354] hoci mohli ísť aj v sandálach. Ale vylízaný posmešník sa obzeral.

Na čo jeden z kapucínov:

„Ak sa,“ vraví, „mladý pán nehanbí, ja ich na chrbte prenesiem.“

„A čože by som sa hanbil, veď nás tu nikto nevidí,“ odpovedal mládenec.

A s tým sa zavesil na krky po kapucínovom chrbte.

Ako s ním kapucín vkročil do potoka, vravel mu:

„Panáčku, dobre zdvíhajte nohy hore, aby sa čižmičky nezamočili, lebo potom s nimi bude pletka pri vyzúvaní, keď uschnú!“

Keď bol v polovici potoka, pýtal sa:

„A panáčku, či máte peniaze, aby ste mi predsa niečo darovali na tabak alebo na ručník? Lebo ste oveľa ťažší, ako som sa domnieval a chcel učiniť tento skutok zo samej lásky.“

„Mám, mám,“ odpovedal mládenec, „aj dám!“

„Jaj, ale,“ vyvolal kapucín, „včuľ som sa rozpomenul, že moja regula mi nedopúšťa nosiť peniaze pri sebe ani na sebe! Dolu teda, panáčku, dolu!“

S tým nechcejúcemu rozklenil^[355] ruky pod svojou bradou a zhodil ho v nových žltých čižmičkách a červených vyšujtašovaných^[356] nohavičkách práve naprostred potoka.

Strhol sa raz veľký príval a veľké vlnobitie na mori, keď na ňom ďaleko od brehu plávala istá loď. V takom nebezpečenstve správca lode rozkázal, aby každý, čo má ťažké, uvrhol do mora na poľahčenie lode.

Jeden nad všetkých ostatných ochotný uchytil svoju manželku a vliekol ju čo najrýchlejšie. A keď naňho skríkali, čože to robí, povedal:

„Toto je moja najväčšia ťarcha, ako aj sami vidíte, lebo sotva si s ňou môžem poradiť, tak sa bráni!“

A s tým len vyvalil ju do mora.

Poslal nejaký pán po svojom voliarovi list na poštu a spolu osem grajciarov, aby ten list išiel franko.^[357] Keď tam voliar prišiel, začal sa jednať s poštárom a najprv dával päť grajciarov, potom šesť, naposledy už aj prosil poštára jedine o jeden grajciar, aby mu ho nechal na pálené. Keď ale aj tento musel zložiť a poštár sa kamsi odvrátil, uchytil mu dva listy, votkol do haleny a šiel preč.

Keď prišiel domov, pán sa ho pýtal, či odovzdal.

„Áno,“ odpovedal. „Ale je to za tvrdého človeka,“ vraví, „ani grajciar mi nechcel spustiť. Dal som mu však za to!“

„A čo si mu urobil?“ pýtal sa pán.

„Odišiel trochu od stolíka, a kým bol ku mne obrátený chrbtom, pojal som mu dva listy. Mati mi už zdávna odkazuje, že prečo jej niečo nedám písať; pošlem jej obidva naraz.“

Ktorýsi turecký cisár žiadal po svojom poslovi od perzského kráľa, aby ten zakázal svojim poddaným mať zelenej farby rúcho alebo čokoľvek iné, a to preto, že si takú farbu vyvolil za svoju Mohamed,^[358] zakladateľ ich náboženstva, a že preto nemá byť od druhých zneuctená.

Perzský kráľ riekol poslovi:

„Povedz,“ vraví, „tvojmu pánovi, že ja vyplním jeho žiadosť, ak ani on nebude púšťať na pažite kravy alebo, ak predsa pustí, každej dá na zadok pod chvost uviazať miešok, aby nelajnili po zelenej tráve, a tým nečinili Mohamedovej farbe väčšiu hanbu, než moji poddaní.“

Prišiel do barbierskeho sklepu milosrdný mních,^[359] ktorému po kvešte brada veľmi zarástla. Hoci ho tovariši videli, nechali ho stáť, kým neopucovali všetkých, ktorí pri týždňovom trhu prichádzali aj z dedín. Konečne mu jeden kázal sadnúť a vzal najhoršiu britvu, ktorá nemohla byť dobrá ani na srp. Milosrdný neriekol ani slova, trpel, aby ho nenechal s polovicou brady. Až keď mačka v kuchyni v bitke veľmi mravčala, vtedy vzdychol a povedal:

„Ej, aj tú tam nemilosrdne holia!“

Tovariš sa nad tým chutne zasmial a vzal lepšiu britvu.

Niekto sa chcel vysmiať z druhého ako z hlúpeho, teda mu vravel:

„Počuj,“ vraví, „ja som včera chytal v potoku raky a z jednej diery som miesto raka vytiahol človečiu ruku. Či to veríš?“

„Verím,“ odpovedal druhý, „ale to bol truľo, kto tú ruku tam votkol. Či to ty veríš?“

Nejaký pán poslal svojmu priateľovi po chlapcovi dve chutné jedlá na dvoch porcelánových miskách. Chlapec sa alebo obzrel alebo ináč, ale pustil na zem jednu misku, ktorá sa hneď roztĺkla, a jedlo ostalo v blate.

Ten, ktorému to patrilo, karhal chlapca:

„Ako sa ti to,“ vraví, „mohlo stať, ako si ju roztĺkol?“

Chlapec, ktorý držal v ruke ešte druhú misku, pustil aj tú a riekol:

„Takto.“

Opil sa opilec ako sviňa, a pretože mu bola celá ulica úzka, keď išiel domov, padol do blata ako sviňa. A keď v ňom ležal, všetko, čo poslopal, vyvracal ako sviňa. Ako k svini prišli spravodlivé svine a chloptali jeho výdavky.^[360] Nakoniec prišla jedna zubatejšia a keď už okolo nič nenašla, dosahovala to, čo mal pod papuľou, a tak mu zubami orala po brade, po lícach. Snívalo sa mu, že ho barbier holí, a preto chripkal:

„Pane,“ vraví, „vezmite lepšiu britvu, bár vám viac zaplatím!“

Jeden mladý muž, ktorý skoro ošedivel, pýtal sa jedného starca, čo ešte nemal nijaký šedivý vlas, odkiaľ pochádza, že ten hrobový kvet niektorých mladých tak skoro zasype.

„Čo sa tomu čuduješ?“ odpovedal starý. „Osly hneď v materinskom bruchu ošedivejú.“

„Ale ozaj?“ vravel mladý. „A blázni, ktorí nemajú nijakú starosť, nikdy neošedivejú, ako je vidieť na tebe.“

Čo je horšie nad peklo? Mrcha žena, lebo peklo mučí jedine zlých mužov, ale mrcha žena aj dobrých.

Kedy je manžel v dome pán? Keď manželka nie je doma.

Prečo ženám príroda nedala bradu? Lebo by nemohli tak dlho mlčať, kým by mohli byť oholené.

Ktože má na tomto svete očistec? Kto má mrcha ženu.

Niesol nejaký paholok po ulici veľké bremeno a volal na protiidúcich:

„Vykroč! Vystúp! Vykročte! Vystúpte! Vyhnite!“

Jeden mešťan nechcel a vravel:

„Čo si ty za pána, že tak rozkazuješ?“

Paholok nič neriekol, lež tuhšie potrhol ten roh slamy, pri ktorom stál mešťan, a sotil ho do blata. Mešťan nemal na tom dosť, že sa mu po vôli nazlorečil, lež išiel k richtárovi so žalobou. Keď tam zavolali paholka, neodpovedal na žiadnu otázku ani slovíčko. Preto richtár riekol:

„Tento človek je nemý, čože ja s ním počnem?“

„Ej, nie je!“ skríkol mešťan. „Veď on vedel vtedy dobre volať: Vystúp! Vyhni! Vykročte!“

„Ak to volal,“ vravel richtár, „prečo si nemal toľko rozumu, aby si ty prázdny vystúpil jemu, keď bremeno vliekol? Choď, suš a čisti tvoje šaty!“

Niekto navštívil nejakého nemocného a keď vyšiel, druhý sa ho pýtal:

„Čo mu chýba?“

Ten odpovedal:

„Zdravie.“

Jeden pán sa raz pýtal svojho služobníka, čo dobré by on o ňom vedel riecť.

„Ani dobré, ani zlé,“ odpovedal služobník.

Na čo ho pán kázal najprv zložiť a päťdesiat palíc mu vysoliť, potom päťdesiat dukátov odčítať.

„Aby,“ vraví, „aj dobré aj zlé mohol o mne povedať.“

Povedal niekto, že človek nemá nič vlastného, nad čím by spravodlivo panoval. „Lebo,“ vraví, „jeho statkami vládnu právni, telom lekári a dušou kňazi.“

Nejaký slepý dlžník dlho neplatil svoj dlh. A keď k nemu veriteľ poslal svojho človeka, že je už tomu predsa raz čas, riekol:

„Pozdravujem pána a odkazujem, že akonáhle ho niekde uvidím, hneď mu do babky zaplatím.“

Keď sa ktorýsi mladý gróf už oženil a začal panovať, chválil sa raz pri stole pred mnohými hosťami, že on vynaložil na svoje učenie v školách vyše desaťtisíc zlatých.

Na čo pristúpil k nemu jeden stolový blázon a šuškal mu do ucha:

„A včuľ,“ vraví, „pán gróf, ak im niekto za všetko ich umenie dá dva zlaté, nech ho dajú, lebo viac zaň nikdy nedostanú.“