Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Silvia Harcsová, Katarína Janechová, Jana Leščáková, Nina Dvorská, Daniela Kubíková, Zdenko Podobný. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)
Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 88 | čitateľov |
(Javisko: námestie krakovské.)
Rangoni a Černikovský.
RANGONI:
Či on už skutočne syn Ivanov
Alebo nie, to nech posúdi kráľ
So senátom. Nám len o to ide,
Koristiť pre cirkev z okolností.
Musíme sa, nakoľko po ľudsky
Možné, predo klamom ubezpečiť,
Aby sa nám nevysmial snáď potom,
Keď skrze nás dosiahne svoj zámer.
ČERNIKOVSKÝ:
Pravdu vyznať, otče predôstojný,
Cesty muža toho sotva priame.
Zdá sa, že i chorosť jeho bola
Vymyslená, keď ma pozval k sebe.
Hľadal snáď len príhodnú zámienku
Pustiť v obeh skrze mňa tajomstvo.
Vrhol chytro sa vo náručie nám,
Aby získal našu sebe pomoc.
RANGONI:
Ak bude čo z výpravy v Rosiu,
Ty pôjdeš s ním, otče Černikovský,
A dáš pozor na každý krok jeho.
(Odíde.)
ČERNIKOVSKÝ:
Veru, veru, to výhra neistá.
Muž ten zdá sa byť vtelená chytrosť.
Ide.
Griška Otrepiev, Mníšek, Višnievecký, Štanca a Marína k predošlému. (Otrepiev v obleku uhorského husára.[44] Zjaví sa i Smirný Otrepiev, ale utiahne sa hneď nazpät, pokývuc hlavou.)
OTREPIEV:
Ako stoja, otče Černikovský,
Veci moje? Či budem predpusten?
ČERNIKOVSKÝ:
Opatrí ti nuncius Rangoni
I výsluch i láskavé prijatie,
Lebo mnoho môže on pri dvore.
Musíš ale napred katolíckej
Složiť viery vyznanie, Dimitrij.
OTREPIEV:
A nesložil som ho už pred tebou?
ČERNIKOVSKÝ:
To bolo len vyznanie súkromné.
OTREPIEV:
Jestli však vy žiadate verejné,
Ničíte tak predom všetok úspech.
Keď v Rusku doznajú sa o mojom
Zlatinčení,[45] nikto moju stránku
Nelapí, a na tom visí všetko.
MNÍŠEK:
To je pravda, otče Černikovský.
ČERNIKOVSKÝ:
Nežiada sa vyznanie pred ľudom.
Učiníš to len pred nunciusom
A svedkami zaprisahanými;
A vydáš písomné osvedčenie,
Že jestli ti boh pomôže k trónu,
Privedieš ku samospasiteľnej,
Pravej celé gosudarstvo viere.
OTREPIEV:
To je i tak moje predsavzatie,
Podobrotky alebo nasilu.
(Odíde s Černikovským.)
MNÍŠEK:
(ku ženským)
Vy iďte sa predstaviť kráľovnej.
ŠTANCA:
Či máme však spomenúť i o svadbe?
MNÍŠEK:
Požiadaj, pre väčšiu česť, kráľovnú,
Aby ona dokončila s kráľom,
V prítomnosti senátu, oddavky.
ŠTANCA:
Poď, Marína.
MARÍNA:
Ja sa trochu štítim,
Bo som ešte nebola pri dvore.
MNÍŠEK:
(pomykne si čiapku)
Čo pri dvore? Medzi dvorom mojím
A kráľovským veľmi slabý rozdiel.
Daj mi bože! Čo je ten kráľ poľský?
Prvý sluha reči pospolitej.
Ja zostanem veľmožom vo všetkých
Potomkoch; syn jeho ak nebude
Zvolen, pôjde, odkiaľ prišiel otec.
Poľský veľmož viac nežli poľský kráľ.[46]
(Štanca a Marína odídu.)
VIŠNIEVECKÝ:
Do úrodnej zasiali sme pôdy.
Vo zimničnom dvihnutí zem celá.
MNÍŠEK:
Eh! Slamený oheň. Ja sa najviac
Na najatých spolieham holomkov.
A ku tomu potrebné peniaze.
Tu Síder.
Síder k predošlým.
MNÍŠEK:
Kde náš Wirtheim?
SÍDER:
Sháňa po Krakove
Groše ako černokňažník chmáry.
MNÍŠEK:
A ty sháňaj mužstvo, najímajúc
Na uliciach, po krčmách, kto sa dá.
Tu dostať hladných šklbanov, čo menej
Vážia život svoj než pohár piva,
A k inému sa ani nehodia,
Ako smrtným za potravu guliam.
VIŠNIEVECKÝ:
I tu jeden taký, a to Ruský.
Pychačev k predošlým.
SÍDER:
Ty Rus?
PYCHAČEV:
To som.
SÍDER:
Ako sa menuješ?
PYCHAČEV:
Pychačev. Čo žiadaš?
SÍDER:
Chcem zapísať
Meno tvoje do počtu tých chrabrých,
Ktorí z Poľska a Litvy potiahnu
So zákonným cárom Dimitrijom
Na pochvatiteľa Godunova.
PYCHAČEV:
Uspor si tú prácu.
SÍDER:
Teraz polož
Základ svojho budúceho šťastia.
MNÍŠEK:
Nový cár ti bude veľmi vďačným,
Jestli v prvých pristúpiš ku nemu,
Zvlášte keď mu vydáš predo kráľom
A senátom priaznivé svedectvo.
PYCHAČEV:
Aké?
VIŠNIEVECKÝ:
Že on istinný Dimitrij.
PYCHAČEV:
Neznám muža.
MNÍŠEK:
Znáš dačo vymyslieť.
PYCHAČEV:
Ide teda o bájky, nie pravdu?
MNÍŠEK:
Každé bude svedectvo vítaným.
PYCHAČEV:
A kto ty?
MNÍŠEK:
Vojvodca sandomírsky.
PYCHAČEV:
Ty teda to, jehož poctivý dom
Žiada slynúť ruským Betlehemom.[47]
Rád by som bol, keby si mi prístup
Otvoril, keď nový bude trónu
Čakateľ pred kráľa pripustený.
MNÍŠEK:
A vydáš mu svedectvo?
PYCHAČEV:
Veľmi rád.
MNÍŠEK:
Sto červencov. Odveď ho, Síderu.
(Síder a Pychačev odídu.)
VIŠNIEVECKÝ:
Musí sa mu však dobre natrúbiť,
Čo má rieknuť, bol to hlúpy moskáľ.
MNÍŠEK:
Tu náš cár.
Griška Otrepiev k predošlým.
MNÍŠEK:
V poriadku je všetko s nunciusom?
OTREPIEV:
Má, čo žiadal, i slovo i písmo.
MNÍŠEK:
Teraz teda v zámok, Dimitrije.
Lebo rada kráľovská sa schádza.
Sober smysly, buď zmužile smelý.
VIŠNIEVECKÝ:
Mužná smelosť odporúča muža.
Smirný Otrepiev k predošlým.
SMIRNÝ:
(hovorí napred polohlasne pre seba)
Čakaj Griška! Vyhnal si ma v Moskve,
Keď som prišiel ta na spomáhanie.
Odplatím sa ti teraz za vďačnosť.
(Nahlas.)
Čo vidím? Ty s takýmito pánmi?
OTREPIEV:
Koho hľadáš?
(Mihá na Smirného.)
SMIRNÝ:
Teba, Griška, teba.
Bo čujem, že máš byť cárom v Moskve.
OTREPIEV:
Iď, holomok dáky! Čo mne s tebou?
(Sotí ho.)
MNÍŠEK:
Daj pokoj. Za koho teda držíš
Pána tohto?
SMIRNÝ:
Je syn môjho brata
Bogdana.
VIŠNIEVECKÝ:
Tak si mu teda strýcom.
SMIRNÝ:
Vlastným strýcom, ako boh na nebi.
OTREPIEV:
Ty lžeš, chlope, alebo si blázon.
MNÍŠEK:
Nehorši sa. Ty sa mýliš, chlope.
Človek sa ponáša na človeka.
Pán tento je syn cára Ivana.
SMIRNÝ:
Možno, že ho cár prijal za syna,
Lebo býval v Moskve diakonom.
OTREPIEV:
Vidíte, pánovia, ako blúzni?
MNÍŠEK:
Dosť! My tebe neveríme, chlope.
Utrhač si. Budeš vyšibaný
Zo Krakova. Preč! Tu ti na cestu.
(Dá mu hrsť peňazí.)
SMIRNÝ:
Pamätaj však potom na mňa, Griška,
Keď ti páni pomôžu na cárstvo.
(Odíde.)
OTREPIEV:
Dám ti vyklať obe oči, ty pes.
No, aká to môže znenazdajky
Stretnúť, páni, omrzlosť človeka!
Čo by sa ti ani nesnívalo.
MNÍŠEK:
Uspokoj sa. My tebe veríme.
Bys’ neprišiel s rozstrojeným duchom
Predo kráľa a vznešený senát.[48]
(Odídu všetci; opona spadne.)
[44] Otrepiev v obleku uhorského husára. Bol v ozdobnom, šnurovanom obleku
[45] Keď v Rusku doznajú sa o mojom zlatinčení, totiž o tom, že pristúpil k „latinskej“ (rímskokatolíckej) cirkvi, v protive ku „gréckej“ čiže pravoslávnej cirkvi.
[46] Poľský veľmož viac nežli poľský kráľ. Mniszek hovorí pravdu, lebo pre voľbu kráľov v Poľsku priemerný šľachtic bol oveľa bezpečnejší a istejší čo sa týka budúcnosti svojich detí, než poľský kráľ.
[47] Jehož poctivý dom žiada slynúť ruským Betlehemom, veľká irónia, ktorou častuje Pychačev Mniszka.
[48] Predo kráľa a vznešený senát, totiž hornú komoru poľského snemu. Zasadali v nej biskupi, ministri, čiže maršálkovia, kancelári a podskarbí (pokladníci), okrem nich aj úradníci vojvodstiev, vojvodovia a kasteláni. V poslaneckej komore (izba poselska) zasadali volení poslanci.
— prozaik, dramatik, básnik. Podľa časti slovenskej literárnej vedy predstaviteľ racionalizmu osvietenského typu a klasicistickej estetiky, podľa iných romantický ironik. Viac o autorovi.
Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.
Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007
Autorské práva k literárnym dielam