ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

RANGONI:
Či on už skutočne syn Ivanov
Alebo nie, to nech posúdi kráľ
So senátom. Nám len o to ide,
Koristiť pre cirkev z okolností.
Musíme sa, nakoľko po ľudsky
Možné, predo klamom ubezpečiť,
Aby sa nám nevysmial snáď potom,
Keď skrze nás dosiahne svoj zámer.

ČERNIKOVSKÝ:
Pravdu vyznať, otče predôstojný,
Cesty muža toho sotva priame.
Zdá sa, že i chorosť jeho bola
Vymyslená, keď ma pozval k sebe.
Hľadal snáď len príhodnú zámienku
Pustiť v obeh skrze mňa tajomstvo.
Vrhol chytro sa vo náručie nám,
Aby získal našu sebe pomoc.

RANGONI:
Ak bude čo z výpravy v Rosiu,
Ty pôjdeš s ním, otče Černikovský,
A dáš pozor na každý krok jeho.
(Odíde.)

ČERNIKOVSKÝ:
Veru, veru, to výhra neistá.
Muž ten zdá sa byť vtelená chytrosť.
Ide.

OTREPIEV:
Ako stoja, otče Černikovský,
Veci moje? Či budem predpusten?

ČERNIKOVSKÝ:
Opatrí ti nuncius Rangoni
I výsluch i láskavé prijatie,
Lebo mnoho môže on pri dvore.
Musíš ale napred katolíckej
Složiť viery vyznanie, Dimitrij.

OTREPIEV:
A nesložil som ho už pred tebou?

ČERNIKOVSKÝ:
To bolo len vyznanie súkromné.

OTREPIEV:
Jestli však vy žiadate verejné,
Ničíte tak predom všetok úspech.
Keď v Rusku doznajú sa o mojom
Zlatinčení,^[45] nikto moju stránku
Nelapí, a na tom visí všetko.

MNÍŠEK:
To je pravda, otče Černikovský.

ČERNIKOVSKÝ:
Nežiada sa vyznanie pred ľudom.
Učiníš to len pred nunciusom
A svedkami zaprisahanými;
A vydáš písomné osvedčenie,
Že jestli ti boh pomôže k trónu,
Privedieš ku samospasiteľnej,
Pravej celé gosudarstvo viere.

OTREPIEV:
To je i tak moje predsavzatie,
Podobrotky alebo nasilu.
(Odíde s Černikovským.)

MNÍŠEK:
(ku ženským)
Vy iďte sa predstaviť kráľovnej.

ŠTANCA:
Či máme však spomenúť i o svadbe?

MNÍŠEK:
Požiadaj, pre väčšiu česť, kráľovnú,
Aby ona dokončila s kráľom,
V prítomnosti senátu, oddavky.

ŠTANCA:
Poď, Marína.

MARÍNA:
Ja sa trochu štítim,
Bo som ešte nebola pri dvore.

MNÍŠEK:
(pomykne si čiapku)
Čo pri dvore? Medzi dvorom mojím
A kráľovským veľmi slabý rozdiel.
Daj mi bože! Čo je ten kráľ poľský?
Prvý sluha reči pospolitej.
Ja zostanem veľmožom vo všetkých
Potomkoch; syn jeho ak nebude
Zvolen, pôjde, odkiaľ prišiel otec.
Poľský veľmož viac nežli poľský kráľ.^[46]

VIŠNIEVECKÝ:
Do úrodnej zasiali sme pôdy.
Vo zimničnom dvihnutí zem celá.

MNÍŠEK:
Eh! Slamený oheň. Ja sa najviac
Na najatých spolieham holomkov.
A ku tomu potrebné peniaze.
Tu Síder.

MNÍŠEK:
Kde náš Wirtheim?

SÍDER:
Sháňa po Krakove
Groše ako černokňažník chmáry.

MNÍŠEK:
A ty sháňaj mužstvo, najímajúc
Na uliciach, po krčmách, kto sa dá.
Tu dostať hladných šklbanov, čo menej
Vážia život svoj než pohár piva,
A k inému sa ani nehodia,
Ako smrtným za potravu guliam.

VIŠNIEVECKÝ:
I tu jeden taký, a to Ruský.

SÍDER:
Ty Rus?

PYCHAČEV:
To som.

SÍDER:
Ako sa menuješ?

PYCHAČEV:
Pychačev. Čo žiadaš?

SÍDER:
Chcem zapísať
Meno tvoje do počtu tých chrabrých,
Ktorí z Poľska a Litvy potiahnu
So zákonným cárom Dimitrijom
Na pochvatiteľa Godunova.

PYCHAČEV:
Uspor si tú prácu.

SÍDER:
Teraz polož
Základ svojho budúceho šťastia.

MNÍŠEK:
Nový cár ti bude veľmi vďačným,
Jestli v prvých pristúpiš ku nemu,
Zvlášte keď mu vydáš predo kráľom
A senátom priaznivé svedectvo.

PYCHAČEV:
Aké?

VIŠNIEVECKÝ:
Že on istinný Dimitrij.

PYCHAČEV:
Neznám muža.

MNÍŠEK:
Znáš dačo vymyslieť.

PYCHAČEV:
Ide teda o bájky, nie pravdu?

MNÍŠEK:
Každé bude svedectvo vítaným.

PYCHAČEV:
A kto ty?

MNÍŠEK:
Vojvodca sandomírsky.

PYCHAČEV:
Ty teda to, jehož poctivý dom
Žiada slynúť ruským Betlehemom.^[47]
Rád by som bol, keby si mi prístup
Otvoril, keď nový bude trónu
Čakateľ pred kráľa pripustený.

MNÍŠEK:
A vydáš mu svedectvo?

PYCHAČEV:
Veľmi rád.

MNÍŠEK:
Sto červencov. Odveď ho, Síderu.

VIŠNIEVECKÝ:
Musí sa mu však dobre natrúbiť,
Čo má rieknuť, bol to hlúpy moskáľ.

MNÍŠEK:
Tu náš cár.

MNÍŠEK:
V poriadku je všetko s nunciusom?

OTREPIEV:
Má, čo žiadal, i slovo i písmo.

MNÍŠEK:
Teraz teda v zámok, Dimitrije.
Lebo rada kráľovská sa schádza.
Sober smysly, buď zmužile smelý.

VIŠNIEVECKÝ:
Mužná smelosť odporúča muža.

SMIRNÝ:
(hovorí napred polohlasne pre seba)
Čakaj Griška! Vyhnal si ma v Moskve,
Keď som prišiel ta na spomáhanie.
Odplatím sa ti teraz za vďačnosť.
(Nahlas.)
Čo vidím? Ty s takýmito pánmi?

OTREPIEV:
Koho hľadáš?
(Mihá na Smirného.)

SMIRNÝ:
Teba, Griška, teba.
Bo čujem, že máš byť cárom v Moskve.

OTREPIEV:
Iď, holomok dáky! Čo mne s tebou?
(Sotí ho.)

MNÍŠEK:
Daj pokoj. Za koho teda držíš
Pána tohto?

SMIRNÝ:
Je syn môjho brata
Bogdana.

VIŠNIEVECKÝ:
Tak si mu teda strýcom.

SMIRNÝ:
Vlastným strýcom, ako boh na nebi.

OTREPIEV:
Ty lžeš, chlope, alebo si blázon.

MNÍŠEK:
Nehorši sa. Ty sa mýliš, chlope.
Človek sa ponáša na človeka.
Pán tento je syn cára Ivana.

SMIRNÝ:
Možno, že ho cár prijal za syna,
Lebo býval v Moskve diakonom.

OTREPIEV:
Vidíte, pánovia, ako blúzni?

MNÍŠEK:
Dosť! My tebe neveríme, chlope.
Utrhač si. Budeš vyšibaný
Zo Krakova. Preč! Tu ti na cestu.
(Dá mu hrsť peňazí.)

SMIRNÝ:
Pamätaj však potom na mňa, Griška,
Keď ti páni pomôžu na cárstvo.
(Odíde.)

OTREPIEV:
Dám ti vyklať obe oči, ty pes.
No, aká to môže znenazdajky
Stretnúť, páni, omrzlosť človeka!
Čo by sa ti ani nesnívalo.

MNÍŠEK:
Uspokoj sa. My tebe veríme.
Bys’ neprišiel s rozstrojeným duchom
Predo kráľa a vznešený senát.^[48]