ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

ŽIGMUND:
Predôstojní, prevelební, čestní,
Veľkomožní páni,^[49] verní moji!
Známe vám, že zjavil sa zákonný
Moskovského následník prestola
A že divné jeho vystúpenie
Hnutie v celej spôsobilo krajne.
Muž tento nás požiadal o výsluch;
Či za vhodné držíte počuť ho?

PRIMAS:
Slušné vidieť, aké má dôkazy,
Aby sme buď stavili zbrojenie,
Buď mu boli k pomoci i sami.

ŽIGMUND:
Nechže teda vstúpi.
(Kynie drábom.)

ČERNIKOVSKÝ:
Tu nešťastný ten princ, ktorý nebom
V kolíske bol povolaný na trón,
Ale zlosť mu ho odňala ľudská.
Ochránený veľkým božím divom,
Ku tebe sa, milostivý kráľu,
Ku vám, predôstojní, prevelební,
Veľkomožní, utieka o pomoc,
Dúfajúc, že zastúpite pri ňom
Miesto mstiacej ho prozreteľnosti.

ŽIGMUND:
Prehovor ty za seba, ak môžeš.
Jestli však ti jazyk viaže bázeň,
Daj za seba hovoriť inému.

OTREPIEV:
Ťažko síce mne dopadnú slová
Vo tak skvelom, slávnom shromaždení,
Mne, ktorý som väčšiu časť života
Strávil v skryte, ba v najnižších triedach,
Donútený zakrývať nízkosťou
Čestnú rodu mojeho vznešenosť.
Šľachetná však sebapovedomosť
Dodáva mi smelosti, aby som
Vlastným vravel za seba jazykom.

ŽIGMUND:
Vylož teda nám osudy svoje.

OTREPIEV:
Súc živý vo vyhnanstve v Ugliči
S ovdovelou matkou mojou Marfou,
Bol som péče predmetom Borisa,
Ktorý žiadal usmrtením mojím
Prekliesniť si ku prestolu cestu.
Sprobovali pri mne napred jedu,
Potom uložili zarezať ma.
Poslal však mi anjela ochrancu
V Simeonu lekáru Hospodin.
Muž tento sa dozvedel o všetkom
A znal i čas uložený na to.
Umienil si teda ochrániť ma.
Pri líhaní večer mi nakázal
Zameniť so služkom mojím rúcho,^[50]
Služkom, ktorý bol vo mojom veku
A mne veľmi i na tvár podobný.
Kázal mi ho vziať ku sebe v posteľ
A keď usne, nechať ho a skryť sa.
Vlezieš, riekol, za pec a tam budeš
Čušať ticho a nevydáš hlasu,
Čokoľvek sa bude robiť v chyži.
Učinil som, ako mi prikázal,
Majúc veľkú ku starcu dôveru.
Okolo polnoci vošli ticho
Volochova s horiacim kahancom,
Biťagovský s naostreným nožom,
Pristúpili, zarezali rýchle
Na posteli služku, zutekali.
Ja som ani nedýchol od strachu.
Hneď po skutku pribehol Simeon,
Vyviedol ma nezbadane vonká,
Prchol so mnou rýchle na Ukrajnu
Ku kňazu Ivanu Mstislavskému
A tam učil ma do blahej smrti.
Pri poslednej hodine mi radil
Hľadať lepšiu bezpečnosť na Litve,
Bo že Boris neprestáva číhať
A už už mi prichádza na stopu.
Poslúchnuc ho i v tom, šiel som v Kijev
A tam som sa skryl medzi mníchami.
Keď som sa i tam čul prezradeným,
Šiel som ďalej zo služby do služby.
Bo čo robiť? Žiť nebolo z čoho.
Naposledok som sebe umienil
Zjaviť sa a hľadať svoje právo.
Ušľachtilý národ poľský s veľkým
Zaujíma sa za mňa úsrdím,^[51]
Aby mal tú slávu a výhodu,
Že dal Moskve zákonného cára.
Prvé v zemi rodiny spechajú
Žertvovať imaním i životmi.
Dúfam pevne, veľamocný krále,
Že ty túto národa ochotu
Poostríš kráľovským svätým slovom
A z podniku súkromného zrobíš
Záležitosť reči pospolitej.
Nezostaneš netečným, keď ide
O pomstenie pošliapanej vo mne
Panovníckej posvätnej hodnosti;
A keď spomneš, že i sám si spatril
Vo nehodnej svetlo sveta väzbe.^[52]
Prevelební, veľkomožní páni
Budú takže dostupnými prosbám
Nešťastného princa a uznajú,
Že podajúc pomocnú mne ruku,
Preukážu i otčine službu.

ŽIGMUND:
Osud tvoj nás zaníma nanajvýš.
Potrebné ti ale to dotvrdiť,
Čo povedáš o sebe, dôkazmi.

OTREPIEV:
To mi tieto umožňujú znaky.
Tu nesúca meno moje reťaz,
Ktorú vložil na mňa kňaz Mstislavský
Pri krstinách. Jediné toto som
Zachránil zo pohromy ugličskej.

ŽIGMUND:
Krížik zlatý nesie nápis tento:
„Dimitriju Ivanovičovi
Kňaz Mstislavský.“
(Oddá krížik iným na ohliadnutie.)

OTREPIEV:
A tu starý žaltár.
Prosím čítať na ňom nápis tento
Učiteľa môjho Simeona.

ŽIGMUND:
„Patrí cáreviču Dimitriju.“
(Oddá žaltár na ohliadnutie.)
A nemáš ku tomu svedkov dákych,
Ktorí by ťa boli prvé znali?

OTREPIEV:
Stoja u dvier.

ŽIGMUND:
Nechže teda vstúpia.

ŽIGMUND:
(k Molčanovi).
Znáš tohoto?

MOLČANOV:
Znám, milosť kráľovská.

ŽIGMUND:
Kdes’ ho poznal?

MOLČANOV:
Vo Ugliči.

ŽIGMUND:
Kto je?

MOLČANOV:
Cárovič Dimitrij Ivanovič.
Štrnásť síce už uplynulo liet,
Ako zmizol nešťastný z Ugliča:
Lež poznávam ešte ťahy líca.
Nakoľko však tieto už zmenil čas,
Sú iné nezmazanlivé znaky;
Táto pravom na líci bradavka
A rameno ľavé trochu kratšie.

ŽIGMUND:
Shoduje sa. Ty kde si ho poznal?
(K Verevkinovi.)

VEREVKIN:
U kňaza Ivana Mstislavského.
Lež len toľko viem, že išla povesť,
Že on je ochránený Dimitrij.

MNÍŠEK:
Hlavný ale svedok ešte zbýva.

ŽIGMUND:
Nechže vstúpi.

ŽIGMUND:
Tyže čo vieš o mužovi tomto?

PYCHAČEV:
Ku lepšiemu vyznania mojeho
Oceneniu, poviem prv, kto som ja.
Som prchlý pred Borisom ubehlík.
Pochvatiteľ tento bezumstvuje.
Dve letá žil pod ním národ blaho;
Potom ale stával sa vždy viacej
Nedostupným, uzavreným, tvrdým.
Otočiac sa hrôzami tyranstva,
Sedí v Kremli jak boh nezriteľný.
Nevychodí ani v obyčajné
Časy prosby odberať od ľudu.
Urobiac sa však neviditeľným,
Chce byť skrze podlých vyzvedačov
Prítomným nielen vo každom dome,
Lež i v každej hlave, v každom srdci.
Vložil do rúk ošklivých vývrhľov
Osud kňazov, bojarov, dvoranov,
Mešťantsva a všetkých vôbec Rusov.
Slovom, vstúpil do sledov Ivana.
Donašači šepcú, čo zamyslia,
A on súdi, ako zvykol tyran.
Opaly sa kopia na opaly.^[53]
Romanových usvedčil otrokom
Podkúpeným, že ho chcú otráviť,
Že mu chceli porobiť, a všetkých
Rozposlal po temniciach, kláštoroch.
Dal majetky sobrať Šestunovým,^[54]
Karpovým, Riepniným, všetkým Sickým,
A ich samých vrhnúť do žalárov.
Ešte i na Bogdana Bielskeho,^[55]
Ktorý jeho zvolenie previedol
A bdel zaňho, keď on pokrytstvoval,
Vztiahol ruku, dávajúc mu vinu,
Že lakome s tými hospodáril
Peniazmi, ktoré bol splnomocnen
Z pokladnice vziať k podkupovaniu.
Dav mu bradu vystípať chirurgom
Šotlandským,^[56] poslal ho do vyhnanstva.
Tak cárstvuje ten, ktorý sľuboval
Pri venčaní, že nebude v jeho
Šírom cárstve človeka biedneho.

MNÍŠEK:
V tom nezolhal. Bo ktorí ste biedni,
Utekáte, nie ste v cárstve jeho.
(Mierny smiech.)

PYCHAČEV:
Utekáme. Vaša zem je plná
Ubehlíkmi. I ja som jeden z nich.
A teraz, keď už viete, čo som ja,
Vyslovím sa, čo myslím o tomto.
Kto vlastne je, neviem, to však tvrdím,
Že je lhár, ktorému sa len vtedy
Dáte podviesť, jestli nezáleží
Na pravde vám, ale na zátržke
Proti bratskej, pokojnej Rosii.

MNÍŠEK:
Ha, lotor! Na šibenicu s tebou.

VIŠNIEVECKÝ:
Nesluší tak hovoriť pred kráľom.

PYCHAČEV:
Načo ste ma volali za svedka?
Nenúkal som sa vám, vravím pravdu.

ŽIGMUND:
Divná vec, že tak zastávaš toho,
Predo ktorým prchol si z otčiny.

PYCHAČEV:
Nie jeho, lež otčinu a vieru.
Vidím dobre, kam je namierené.
Vedzte však, že z toho nič nebude.
Rosia sa od vašeho chlopa
Odvráti so slušnou ošklivosťou
A objíme kolená svojeho
Tyrana.

PRIMAS:
Učiniť tomu prietrž.

ŽIGMUND:
Počuli sme, oddiaľte sa všetci.

Vašu teraz, moji páni, mienku.
Či zasluhuje viery Dimitrij?

PRIMAS:
Dôkazy jeho sú dostatočné.

ZAMOJSKÝ:
Pre každého, kto chce byť sklamaný.
Čo hovorí, všetko je ničomné,
Liché, hlúpe, nepodobné pravde.
Chlapec by sa bol zdržal od kriku?
Simeon by bol myslel na útek,
Keď mohol jať zločincov pri skutku?
Pečlivá by bola dala matka
Spať drahému synovi so služkom?
Po zvŕšenom zločine by matka
Nebola poznala svojho syna,
Čeľaď pána, Uglič cároviča?

Ž0LKIEVSKÝ:
A rozprávka jeho odporuje
Všetkému, čo o veci tej známe.
Dimitrij bol ubitý v biely deň,
Nie v noci, na krylci, nie v posteli.

LEV SAPIEHA:
Zo troch svedkov jeden proti nemu,
Dva tárajú vcele neurčite.

PRIMAS:
Práve to znak ich hodnovernosti.
Jestli by svedčili z dohovoru,
Boli by všeličo vymysleli;
Teraz vravia prosto, nelíčene.

VIŠNIEVECKÝ:
Ani námietka neurčitosti
Nestojí. Jeden z nich udal znaky,
Z nich nepoznať nelze Dimitrija.

ZAMOJSKÝ:
Znaky, ktoré sosňal práve z toho.
Kto z nás kedy počul o bradavke
A o kratšej ruke cároviča?
Ako teda to môže byť vzaté
Za príznak pravého Dimitrija?

MNÍŠEK:
Kde však bol by vzal onu retiazku?

ZAMOJSKÝ:
Vec sa môže nájsť, kúpiť, ukradnúť.

VIŠNIEVECKÝ:
A ten nápis vo knihe žaltára?

ZAMOJSKÝ:
To si mohol i on sám napísať.

ŽOLKIEVSKÝ:
Klam tak zjavný, že keď len váhavosť
Ukážeme, tým buď krátkozrakosť
Prejavíme, buď že ošemetnosť.

MNÍŠEK:
Prosím nehovoriť, ako čo by
Nikto mienky inakšej byť nesmel.
Mníšek je ináče presvedčený,
A predsa si ani do hlupákov,
Nedá nadať, ani ošemetných.

VIŠNIEVECKÝ:
Keď už takou bojujeme zbrojou,
Ja obraciam takto prednesený
Proti pánu Žolkievskemu dôkaz.
Princ Dimiritj tak jasné predniesol
Dôkazy, že kto by pochyboval,
Musel by byť alebo zlovoľným,
Alebo nadmieru krátkozrakým.

ŽIGMUND:
Prosím, páni, zmierniť vrelé vášne.
Ráčte vec povážiť chladnokrvne
A vysloviť mienky svoje krotko
Nedobre pri poradách víťazstvo
Protivnému predchytávať mneniu.
Tie isté mávajú vo rozličných
Srdciach skutky rozličné dôkazy.

LEV SAPIEHA:
Ja nevidím v celej tejto veci
Nič iného, ako rátajúcu
Na nenávisť našu k Rusom chytrosť
A pachtenie po lacnej koristi.

PRIMAS:
Ja však klaniam sa božiemu prstu,
Ktorý sa tu tak jasne prejavil,
Ako keď bol ochránený Mojžiš,
Boh obrátil v nič lživé zámery
Faraóna severu krutého,
Aby sebe vo slobodnej tejto
Obci našej vychoval nádobu
Zmilovania nado zablúdilým,
Vo šeredných tmách sediacim ľudom^[57]
A dúfam, že kto započal dielo,
Privedie ho k žiadúcemu koncu.

RANGONI:
Klaniam i ja sa cestám božieho
Zmilovania nevyspytateľným.
Spasil divom následníka trónu
Zákonného velikej Rosie,
Aby sa jej navrátil odtiaľto
S darom viery samospasiteľnej.^[58]

MARTIN:
Zavrhovať nesluší nám toho,
Koho sám boh tak divne ochránil.
Ide čas už porazenia schizmy,^[59]
So ktorým sa svätá katolícka
Od století márne borí cirkev.

JÁN SAPIEHA:
Čo by mohlo nás ešte presvedčiť,
Keď nie, čo sme videli, počuli?

ČERNIKOVSKÝ:
Štítime sa obetí, v tom je vec.

ŽIGMUND:
Väčšina je teda za uznanie.
Teraz o tom otázka, pánovia:
A či môže a má sa zaujať
Pospolitá reč za Dimitrija?

ZAMOJSKÝ:
Ja som, zná to svet, zaprisahaný
Vrah moskáľov. Nikto srdečnejšou
Nedýcha proti nim nenávisťou
Nežli ja, spoločník Bátoryho,
Následník a dedič jeho ducha.
Akákoľvek však moja nenávisť
Proti Rusom, to predsa uznávam
Za nehodné tasiť meč za zbeha,
Povyšovať na tróny paholkov.

ŽIGMUND:
Tá reč nemá už viac teraz miesta.
Uznali sme ho za Dimitrija.

ZAMOJSKÝ:
Nech je, kto chce, ale otázka tá,
Či zaujať za neho so zbrojou
Prináleží predo snem krajinský,
Pretože to sa dotýka všetkých.

ŽIGMUND:
Snem je bubon na svetovom trhu,
Tu potrebný skrytý skutok a spech.
Pochvatiteľ musí byť prekvapen.

LEV SAPIEHA:
Či smieme však dopustiť sa toho?
Upomínam ťa na uzavrený
S Godunovým dvadsaťročný pokoj,
Na ktorý som ja zdvihol tri prsty,
Ktorýs’ i ty potvrdil prísahou.
Zavdal nám Godunov príležitosť
K narušeniu svätého pokoja?
Neznám žiadnu. Vierolomstvo teda
Nebezpečné na našej je strane.
Čo sú vtedy všetky dohovory,
Jestli, keď nám vhodné, ich rušíme?

MNÍŠEK:
Vtedy sme tak chceli, teraz ináč.

ŽIGMUND:
Chcieť nie je dosť. Prísaha je svätá.
Tuto ale je iná okolnosť.
Smluva učinená s panovníkom
Nezákonným a pochvatiteľom.

ČERNIKOVSKÝ:
Kto neplatne panuje, neplatne
Uzaviera so susedmi smluvy.

LEV SAPIEHA:
A prečo sme nehovorili tak,
Keď o pokoj sa vyjednávalo?

ČERNIKOVSKÝ:
Bo nebolo vtedy Dimitrija.

LEV SAPIEHA:
Púha chytrosť, pri ktorej ničomné
A márne sú všetky dohovory.
Čo však bude bez viery na svete?
My nemáme práva rušiť pokoj,
Ani dávať panovníka Rusom.
Čo do toho nám, kto v Moskve cárom?
Ako by sa ľúbilo nám, keby
Moskáli nám chceli dávať kráľov?

PRIMAS:
V Rusku zákon iný. Tam nebolo
Nikdy voľby až do Godunova.

MARTIN:
Rusi národ nevoľný. Oni sú
Panujúcej majetkom rodiny.

JÁN SAPIEHA:
Rusi sami želejú za cárskym
Vyhynulým rodom a keď my im
Vrátime potomka rodu toho,
Dobrodenie im preukážeme.

LEV SAPIEHA:
Dobrodením nazývaš rozbroje?
My na žiadnu prípadnosť nemáme
Práva rušiť uzavrený pokoj.

ŽIGMUND:
Uznávam to i sám a preto sa
Ani miešať do záležitostí
Ruských nechcem vo spôsobe kráľa.
Súkromný však podvih šľachte brániť
To ani nemôžem, ani nechcem.
Nemôžem, bo rozkázať si nedá;
Nechcem, lebo spatrujem v tom výhru.
Šľachta túži po zaneprázdnení,
Preto kopí sa v mätežný rokoš;^[60]
Jestli však sa sporiada výprava,
Vychrlí sa von prúd nebezpečný.
Odliv to pre nespokojné živly.
A jestli my dáme Rusom cára,
Rosia pod nohami našimi.

ŽOLKIEVSKÝ:
Myslíš však, že to snadná vec, kráľu?
Rus len sama seba môže premôcť.
Nový trónu čakateľ by vtedy
Len mohol mať nádeju víťazstva,
Keby Rusi strhli sa Borisa;
Ako však to možno očakávať,
Ukazuje príklad toho svedka.

MNÍŠEK:
Pychačevu ja staviam oproti
Borošina.^[61] On samopätnásty
Prisahal k zástavám Dimitrija.

ŽIGMUND:
Vec je zo všetkých strán objasnená.
Nechže vstúpi cárevič Dimitrij.

ŽIGMUND:
Pristúp a čuj naše rozhodnutie.
Z predložených nám tebou dôkazov
Uznávame ťa za istinného
Syna Ivana Vasilieviča
A pravého následníka trónu,
Cároviča kňaza Dimitrija.
(Podvihne čiapku.)
Boh, ktorý ťa tak divne ochránil,
Pomáhaj ti ku prestolu otcov.

Pospolitá reč nevypovedá
Síc pre teba Borisovi vojnu:
Voľno však ti obcovať s našimi
Pánmi a ich použiť ochotu.
S našej strany len toľko činíme,
Že dôchodky všetky vojevodstva
Sandomírskeho postupujeme
Vojvodcovi našemu Mníškovi
K najímaniu válečného mužstva.
Tebe, veľký kňaže,^[62] vykazuje
Sa štyridsaťtisíc ročných zlatých
Na dôstojnú za ten čas výživu,
Až dobyješ právu svojmu platnosť.
A na dôkaz milosti a bratstva
Retiazkou tou zo vlastných našich pŕs
Vzatou teba priozdobujeme.
(Sdeje mu ju na šiju.)

OTREPIEV:
Nenachádzam slov ku vyjadreniu
Nekonečnej vďačnosti, ó kráľu.
Porazená je výrečnosť moja
Velikosťou tvojej láskavosti;
City mi prísť nedajú ku slovu.
Prijmi teda, miesto krásnorečia,
Pokorné to poľúbenie ruky.
(Bozká.)

ŽIGMUND:
Vďačnosť, veľký kňaže Dimitrije,
Ukážeš a osvedčíš skutkami,
Ak budeš i vo šťastí pamätať,
Kto povýšil a oslávil teba.
(Síduc s Annou s prestola, pristúpi k Maríne.)
Pre teba zostane, panna krásna,
Doba táto naveky pamätnou.

ANNA:
Pamätnejšou ešte bude pre ňu,
Keď tu, kde jej srdca vyvolený
Došiel svojej uznania hodnosti,
Vykonajú sa spolu oddavky.
Slušno, aby dŕžavný nevestu
Prijal svoju z ruky dŕžavného.

ŠTANCA:
Prosíme o to, milosť kráľovská.

ŽIGMUND:
Milujúce sa srdcia rád spojím.
Chcem však počuť, kedy mladoženích
Splní sľub? A aké dáva veno?

OTREPIEV:
Náhle vstúpim na trón mojich otcov,
Za veno jej oddávam Novgorod
A Pskov, so všetkými dedinami,
Mestami, žiteľmi a právami^[63]
K slobodnému vládnutiu naveky.

ŽIGMUND:
A veľmožná panna či na dlhý
Zaväzuje čas slobodu svoju?

MARÍNA:
Na rok, milosť kráľovská. Po roku
Budem voľná, jestliže nevezmem
Na čas ešte dlhší trpezlivosť.

ŽIGMUND:
Ty najmladšia si medzi sestrami,
Šťastie tvoje však preletí všetky.
Myseľ tvoja sa neuspokojí
S menším, nežli čo je najvyššieho.
Kráčaj, kam ťa hviezda zove tvoja.
Tebe, kňaže veľký, odovzdávam
Záloh tvojho domového blaha,
Na ktoré má núdzu i panovník.