ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

GRIŠKA OTREPIEV:
Musím sa jej ukázať. Náhle ma
Zočí, hneď priskočí ako víla
A šup darček do ruky! Hahaha!
Ja som predsa len šuhaj do radu,
Keď takáto veľmožná panička,
Sandomírskeho vojvodu dcéra,
Nachádza ma lásky svojej hodným.
Lebo to jej láskanie je viacej
Nežli priazeň panstva k služobníku.
Jej unylé zraky, jej hľadané
Príležitosti hovoriť so mnou,
Jej štedroty zdajú sa hovoriť:
Škoda, Griška, že si len koňušný.
Škoda veru. Keby som bol aspoň
Dáky šľachtic, nuž by som s bohyňou
Krásy vstúpil do siedmeho neba.
Teraz musím ustupovať placho,
Keď ona sa primykuje ku mne.
Bo čo z toho, lízať med cezo sklo?
Ide mi. Ó Marína! Nasypeš
Nového do kostí mojich ohňa.

MARÍNA:
Ukázal si sa zas dneska, Griška.
Nevedia ťa dosť nachváliť páni.
Otec vyhral na udatnosť tvoju
Stávku. Prijmi maličký za to dar.

OTREPIEV:
To ma teší, najviac však záleží
Na pochvale mi veľmožnej panny.
(Vezmúc dar, bozká jej ruku.)

MARÍNA:
Ako ty vieš lichotiť, šelminka.

OTREPIEV:
Lichotenie, to málo pre takú
Bohyňu. Tu potrebno vzývania.

MARÍNA:
(so všetečným poskakovaním).
Teba sa ja bojím.

OTREPIEV:
Prečo, panna?

MARÍNA:
Aby si mi dačo nevyviedol.

OTREPIEV:
A čo, panna?

MARÍNA:
Aby si sa v noci
Neprikradol do spálne. Chichichi!
Bo ja líham samotná. Chichichi!

OTREPIEV:
Panenka by zrobila povyk.

MARÍNA:
Mohol by si ma prepadnúť vo sne.
Chichi!

OTREPIEV:
Zámky otvárať ja neviem.

MARÍNA:
Nezvykla som sa zamykať. Chichi!

OTREPIEV:
Veľmožná pani vojvodkyňa.
(Uskočí preč.)

MARÍNA:
To omrzlé, ako strežie za mnou.
Dobre jej, že má svojho Sídera.

ŠTANCA:
To sa ľúbi mi, panna Marína.

MARÍNA:
Čo, maminka?

ŠTANCA:
Zanechať tam hostí
A bežať ku koňušnému na dvor.

MARÍNA:
Dala som mu pár mizerných groší.
Otec vyhral naňho sto dukátov.
No nie, že som dobre učinila?

ŠTANCA:
No len, no!
(Pohrozí jej.)

MARÍNA:
Ľúto ti tých pár groší?

ŠTANCA:
Ľúto tvojho samoodvrhnutia.

MARÍNA:
Teda panstvu nečestno hovoriť
S čeľadníkom svojím? A to s akým!
Náš Griška je muž veľmi skúsený,
Mnohoznalý, zdvorilý, úctivý.
Videl sveta a číta i knižky.
Jeho znalosť a mravy sú vyššie
Než jeho stav. S ním sa dá hovoriť.

ŠTANCA:
Necifruj! Už dávno pozorujem
Zvláštnu v tebe ku nemu náklonnosť.
Pozor! Aby si sa nevydala
Do jazykov. Svetovec akýsi,
Tulák, koní smrduté česadlo
A vojvodu dcéra. Pfuj! Hanbi sa!

MARÍNA:
I hanbím sa i želiem, že matka
Takého je schopná podozrenia.
(Plače.)

ŠTANCA:
No nič. Chcela som ti dať výstrahu.
Vedz, že pilne si pozorovaná
A že čo ja matka som zbadala,
Nezostane tajné iným ľuďom.
Oni ti to nepovedia v oči;
Za chrbtom ťa budú ohovárať.
Panna musí tak ako zrenicu
Oka strážiť dobré svoje meno.

MARÍNA:
Nikdy viac nepozriem na vášho
Koňušného.
(Odíde.)

ŠTANCA:
Tulák ten musí preč.
Tá obratnosť jeho okúzlila
Vcele srdce mladého dievčaťa.
Zlé by z toho mohly povstať veci.
Ohnivá je a chce sa rovnať mne.
Tu môj Síder.

ŠTANCA:
Páni idú do Krakova, Síder.

MARÍNA:
Dlhú bude mať chvíľu veľmožná.

ŠTANCA:
Tu si ty, abys’ mi ju ukrátil.

SÍDER:
Najmilšia zo všetkých povinností.
(Bozká jej ruku.)

ŠTANCA:
Viac potom keď odídu, môj drahý!
(Odíde.)

SÍDER:
(vrhne po nej rukou).
Krásavici tejto nič iného
Nechybí, len keby bola mladšia
O tridsať liet. Vtedy by som rád bol
Námestníkom Mníškovým. Teraz však
Nemá mi čo závidieť plesnivý
Chlieb ten, hnilé hrušky, kvasné víno.
Preto jedno rád zatvára oko.

JUSKO:
Pane dobrodeji ekonome!^[19]

SÍDER:
Čo chceš, pľuhák?

JUSKO:
Žena mi zomrela.

SÍDER:
Keď zomrela, ja ti ju nevzkriesim.

JUSKO:
Chcem ju dať po kresťansky pochovať.

SÍDER:
Keď to chceš, zavolaj teda pátra.^[20]

JUSKO:
Ja ruský, i žena bola ruská.

SÍDER:
Povrhni ju teda psom, keď zdochla
Vo psej viere.^[21]

JUSKO:
Nehaň, dobrodeji,
Vieru našu, lež rozkáž židovi,
Nechže vydá kľúč od cerkvi našej.
Dám obiedňu slúžiť za jej dušu.^[22]

SÍDER:
Zaplať, nuž ti vydá kľúč, židovi.

JUSKO:
Som chudobný, pane dobrodeji.
(Vrhne sa na kolená.)

SÍDER:
Keď chudobnýs’ nedaj slúžiť omšu.

JUSKO:
Chcem poslednú jej česť preukázať;
Bola verná, úprimná manželka.
Nakáž, nechže mi vydá žid kľúče.
(Bozká mu nohu.)

SÍDER:
To židova vec, mňa nič do toho.

JUSKO:
Na rozkaz tvoj učiní. Zmiluj sa.
(Chce mu znovu bozkať nohu, Síder ho odkopne.)

OTREPIEV:
Ó, nieže, tak surovo, Síderu!
Veď je človek.

SÍDER:
To nie ľudia, no psi.

OTREPIEV:
I so psom tak netreba zachádzať.

SÍDER:
Bo sú horší odo psov.
(Odíde.)

OTREPIEV:
Eh, podliak!
Toto jedno zle, veľmi zle v Poľsku.
Videl som aj inde ľud skľúčený:
Ale takto zbavený hodnosti
Všetkej ľudskej nevidel som nikde.
Prednes žiadosť svoju vojvodovi.
(Odíde.)

JUSKO:
Učiním to. Sluha obyčajne
Horší pána. Ide.

MNÍŠEK:
Čo chceš, chlope?

JUSKO:
Žena mi umrela.

MNÍŠEK:
Keď ti umrela, daj ju pochovať.

JUSKO:
Veď, ale žid nechce vydať kľúče
Ode cerkvi. Rozkáž mu, veľmožný.
(Kľakne a bozká mu šatu.)

MNÍŠEK:
(myká si na hlave čiapku).
Mňa do toho nič. Žid má v árende
Cerkov. Zaplať mu, ta ti otvorí.

JUSKO:
Chudobný som.
(Bozká zem.)

MNÍŠEK:
Nedaj teda slúžiť.

JUSKO:
Ach, za dušu, pre spasenie ženy.

MNÍŠEK:
Tvoj pop jej dá spasenie? Preč! Smrdíš.
(Kopne do neho, Jusko vstane.)

VIŠNIEVECKÝ:
Prizvi pátra a buď katolíkom.

MNÍŠEK:
(myká si hnevne čiapku).
Rušňava tá,^[23] to psi zatvrdení.
Nemožno ich nijak vykoreniť.
Popovia ich udržujú v blude.
Ja som všetkých podrobil panštine
A nútil ich ku prácam osobným,
Nedám obciam robotovať za nich.

ZAMOJSKÝ:
To i ja tak činím. Chlop ako chlop.
Nech pracuje psia jucha.^[24] Detiská
Jeho i tak prináležia len mne.

VIŠNIEVECKÝ:
Priplodenie poddaných.

ZAMOJSKÝ:
A žiadne
Z popovčiat nesmie vychodiť školy.

MNÍŠEK:
I chráň toho boh, aby rušňava
Mala mužov učených. Potom by
Domáhali sa i ku úradom.

JUSKO:
Tak to tak. Poliak pán, Ruský otrok.
Musím ešte koriť sa židovi.