Lžedimitrij v Poľsku

JUSKO:
Prišiel som zas.

WIRTHEIM:
              Netreba ťa volať.

JUSKO:
O ten kľúč od cerkvi, Abrahamču.

WIRTHEIM:
Ten sa ti dá, len zaplať, a to hneď.

JUSKO:
Koľko?

WIRTHEIM:
            Dvadsať.

JUSKO:
              Ty ideš vždy vyššie.
Naposledok budeš žiadať od nás
Páru volov za jednu obiedňu.

WIRTHEIM:
A či málo je hodna obiedňa?
Čo dobré, to vždy i drahé, Jusko.

JUSKO:
Už len predsa tak veľmi nezdieraj.

WIRTHEIM:
Veľmožné panstvo povyšuje
Árendu, nuž musím i ja vchodné.

Ale tebe dám za desať zlatých
Kľúč preto, že si mi dobrý človek
A keď dačo treba, tiež nepatríš.

JUSKO:
Nie tak, Akrahamče, dosť bude päť.

WIRTHEIM:
Ináče nie. I to len na škodu.

JUSKO:
Ó, zľutuj sa! Som chudobný, nemám.
(Padne na kolená a dotkne sa pravicou zeme.)

OTREPIEV:

To pekná vec! Kresťan na kolenách
Predo židom ako dákym bohom.
Vstaň, chlope! Čo máš s týmto prašivcom?

JUSKO:
Jednám sa s ním o kľúč od cerkvi.

OTREPIEV:
A či on pop?

WIRTHEIM:
                Prosím ponížene,
Ja mám cerkov od panstva v prenájme.

OTREPIEV:
Už chybí len, aby do prenájmu
Oddal vám boh nebeské kráľovstvo.
Koľko žiadaš od tohto človeka?

WIRTHEIM:
Dosť máličko, len desať zlatíkov.
Ale kvôli pánu koňušnému
Dám mu darmo. Na, tu máš, iď, Jusko.

JUSKO:
Pánboh zaplať, panču,^[25] pánboh zaplať.
(Ukloniac sa až po zem, odíde.)

WIRTHEIM:
Pán koňušný nedávno u panstva.
Predtým ráčil byť u Višnieveckých.
Čujem pekné veci o pánovi.
Veľkomožné panstvo sa veličí
Tak obratným a zdatným koňušným.
Videl i sám som už jazdiť pána
Koňušného. Hrdota! Tak vládnuť
Koňom nikto druhý nedokáže.

OTREPIEV:
Žide!

WIRTHEIM:
          Rozkáž, pane dobrodeji.

OTREPIEV:
Ty povrhneš červenec. Ja keď ho
Nevzchopím zo zeme vo najprudšom
Cvale koňa, dám ti tri. Pristávaš?

WIRTHEIM:
Nízko musel bych ceniť července.
Čujem, že pán koňušný inakších
Ešte fígľov dokáže.

OTREPIEV:
                    Čo? Čuješ?

WIRTHEIM:
Že sa zvrtneš vo cvale koňovi
Popod brucho, otočiac sa vcele.

MOLČANOV:
(ktorý doposiaľ sedel pri stole mlčky, dopije teraz a tkne nádobou o stôl).
Žide, platiť.

WIRTHEIM:
               Tu som, dobrodeji.

MOLČANOV:
Hotových niet u mňa, lež odkúp mi
Retiazku tú zlatú.

WIRTHEIM:
                      Aká cena?

MOLČANOV:
Dáš päťdesiat červencov.
(Vstane.)

WIRTHEIM:
(podáva mu retiazku nazpät).
                          Ojojoj!
Prosím si to skryť a mne zaplatiť
Hotovými. Za pozlátenú meď
Nezvyklo sa platiť červencami.

OTREPIEV:
No len! Žide, tys’ planý oklamník.
Chcel by si mať drahotinu darmo.
Opravdivé to a čisté zlato.
Ty, človeče, kde si to ukradol?

MOLČANOV:
Tam, kde kradnú prestoly.

OTREPIEV:
(pozrúc mu pilne v oči).
                       Tvár táto
Vidí sa mi známou. Ty Molčanov.

MOLČANOV:
Tak ako ty si Griška Otrepiev.

OTREPIEV:
Ach, ach! Vitaj teda, brat môj, vitaj.
Kde si sa vzal tutak vo Sambore?
Štrnásť už liet sme sa nevideli.^[26]
Zmizol si z kláštora čudovského
Ako gáfor práve keď Godunov
Cáreviča zhubil Dimitrija.
Či rozpomínaš sa ešte na to,
Keď sme spolu kradli vajcia, maslo?
Hahaha! To boly dni veselé.
A či žije ti ešte i otec?
Poznal som ho. Bol veštec v Ugliči.

MOLČANOV:
Osud jeho zlý zachvátil i mňa.
A vytrhol môj život z koľaje.
Kliatý Boris a lživí sudcovia,
Keď skropili krvou celý Uglič,
Dali môjho taktiež otca zmrskať
Hrozne knutmi, odviezť v Sibír zato,
Že predpovedal smrť cáreviču.
Stretol som ho nenazdajky v Moskve,
Práve keď ho ubičovaného
Ako Krista viedli, a šiel som s ním,
Nechajúc tam všetko, bych starobu
Ošetroval jeho vo vyhnanstve.
On medzitým dostrádal na ceste,
Ja však sa od toho potulujem
Biedne času po rozličných službách,
V Rosii, na Litve, v zemi poľskej.
Čo vo jednom si vyslúžim dvore,
Tratím v inom. Teraz mi Sapieha
Zhabal všetko, zmysliac na mňa krádež.
Len dedičstvo toto som zachoval,
Retiazku tú.

OTREPIEV:
               Aká to retiazka?

MOLČANOV:
Keď otcovi môjmu nastávalo
Nebezpečenstvo pre jeho veštbu,
Daroval mu kňaz Michajlo Nahý
Ozdobu tú nešťastného chlapca,
Ktorá z jeho neschádzala prsov
A ktorú mal na sebe i vtedy,
Keď bol zarezaný zločincami.
Choval som ju ako sväté mošti;^[27]
Až teraz sa musím s ňou rozlúčiť.

OTREPIEV:
Na kríži i meno Dimitrija.

MOLČANOV:
Beh mojeho života znáš, Griška;
Teraz objav ty osudy svoje.

OTREPIEV:
Ja som školy vychodil v čudovskom
Kláštore, stal som sa diakonom,
Potom pisárom u patriarchu.
Padol som však brzo v podozrenie
Nevery a luteránskych bludov.
Hrozili mi okovmi, žalárom.
Najväčšej mi ale narobila
Omrzlosti tá pľuha Nikolská,
Ku ktorej si ty chodieval so mnou.
Tak mi kľampa tá dosadzovala,^[28]
Takú všade robila ostudu,
Že som prchnúť nočnou musel dobou.
Šiel som napred ku kozákom donským.^[29]
Surovosť však voľných týchto synov
Púšte sa mi brzo zošklivila,
I pustil som sa teda na západ.
V Uhrách som pod zástavy prisahal
Cisárskeho generála Bastu.^[30]
Zabil ale tam jedného Nemca,
Uskočil som zas, a túlal som sa
Po Nemecku, Francúzsku, Holandsku,
Až som pristal vo zemi anglickej
K umeleckým jazdcom. Nevďačnosť však
Kresťanských tých židov donútila
Ku návratu ma vo kraje našské.
A tu sa tak ako ty, Molčanov,
Potulujem zo dvora do dvora.
Nič pre nás v tom švandrikavom svete
Na západe.^[31] Oni hrnú ku nám
Sa vo tlupách a nachádzajú tu
Úrady, česť, bohatstvo a slávu:
Z našich nikto nenájde však u nich
Ani tú najchatrnejšiu službu.
Tak znáš i ty už osudy moje.
Potrhujem teraz s Abrahámom
O tento tvoj tak pamätný poklad.
No! Dáš, žide, päťdesiat červencov?

WIRTHEIM:
(ktorý doposiaľ prechádzal sa a len tu i tam naslúchal).
Zato, že ju nosieval cárovič,
Dám dvadsaťpäť.

OTREPIEV:
              A ja dám päťdesiat.
Dáš viac?

WIRTHEIM:
           Veru nehodno, nehodno.
Ale že to priateľ dobrodeja,
Pridám ešte osem nad päťdesiat.

OTREPIEV:
Vidíš, že si ľstenec. Ja dám šesťdesiat.

WIRTHEIM:
Dodám ešte desať, ač na škodu.

MOLČANOV:
Jestli ty máš skutočne peniaze,
Griška, tvoja bude za päťdesiat.
(K Wirtheimovi.)
Tebe ani za sto, bo chceš klamať.

OTREPIEV:
Dostaneš sto. Chcem mať po nebohom
Dimitriju pamiatku. Bo i tak
Hovoril svet, že mám s ním podobnosť.

VEREVKIN:
(ktorý doposiaľ vždy pri stole sedel, vstane).
Čuj, koňušný. Ja bych ti poradil
Výborný kšeft s tou zlatou retiazkou.

OTREPIEV:
Aký predsa? No!

VEREVKIN:
                  Buď Dimitrijom,
Hľadaj prestol otcovský. Máš dôkaz.

OTREPIEV:
Reč tvoja mi privodí na myseľ
Simnela a Warbecka v Anglicku,^[32]
V Portugalsku tajemstvenné shony
Štvor čudárnych Lžesebestiánov.^[33]
Tys’ kto?

VEREVKIN:
        Tulák sveta, vám podobný.
Splodil ma žid, krstil jezuita.
Bol som detí učiteľom napred
Židovských a potom katolíckych
Vo Sokole.

OTREPIEV:
                  Prečo si odišiel?

VEREVKIN:
Lebo prišiel podo žľab som z dažďa.
Bol som židmi prenasledovaný,
Že som sa ich spreneveril viere,
A kresťanmi, že som pristal ku nim.
Vyhryzli ma spojene z úradu.

WIRTHEIM:
Veru tak to, môj drahý Verevkin.

VEREVKIN:
Tak, kto nie je s nami, čert ho vezme;
A kto ku nám pristane, je oplan.

WIRTHEIM:
Každý nech len pri tom zotrváva,
V čom sa zrodil.

OTREPIEV:
                Nemiešaj sa, žide.
Ty povedáš dačo, Verevkine.
Nespokojnosť s Borisom tak veľká,
Že by sa ľud ruský a bojari
Ku každému snadno prihlásili,
Kto by vydal sa za Dimitrija.
Vydáte mi potrebné svedectvo?

VEREVKIN:
My ťa známe, žes’ pravý Dimitrij.

MOLČANOV:
Ja som vídal ťa denne v Ugliči.

OTREPIEV:
Oprobujem teda. Jestli zlomím
Krky pritom, nebude vec veľká
Pojsť skorej o dakoľko rokov:
Jestli by však prišiel zdar skutočne,
Blaho nám i veličie najvyššie.

VEREVKIN:
Šťastie chce byť hľadané.

MOLČANOV:
                        Nemá ten
Čoho sa báť, kto nemá čo stratiť.

OTREPIEV:
Tak, priatelia. Žide!

WIRTHEIM:
                  Som ku službám.

OTREPIEV:
Najlepšieho sklenk uhorského.