ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

MNÍŠEK:
Toto písmo dal Černikovskému,
Keď ho prizval ku sebe v nemoci,
S prosbou, aby to odoslal v Moskvu.

VIŠNIEVECKÝ:
A čo píše?

MNÍŠEK:
Zvestuje národu,
Že spasil sa pred Godunovými
Nástrahami; teraz ale že mu
Od samého boha ide koniec.

VIŠNIEVECKÝ:
Či prestal na katolícku vieru?

MNÍŠEK:
Nielen prestal, lež sa i zaviazal
Všetkých svojich obrátiť poddaných.
Ty čo súdiš o ňom, Konstantíne?
Lebo u vás slúžil napred človek.

VIŠNIEVECKÝ:
To, že je lhár.

MNÍŠEK:
Ale, má dôkazy,
S menom retiazku Dimitrijovým
A dvoch svedkov, i akýsi žaltár.

VIŠNIEVECKÝ:
Najistejší dôkaz má na čele.
Dimitrij by mal teraz dvadsať liet;
Tento ukazuje aspoň tridsať.

MNÍŠEK:
Odkiaľ prišiel ku vám?

VIŠNIEVECKÝ:
Z Kijeva vraj.

MNÍŠEK:
A akých bol človek u vás mravov?

VIŠNIEVECKÝ:
Neznám síce nič zlého od neho,
Tej však pri ňom niet zádumčivosti,
Ktorá býva pri kleslej veľkosti.

MNÍŠEK:
Jednako by sa hodil za cára.
Číta knihy, má známosti mnohé,
Rozumie i hovorí latinsky.

VIŠNIEVECKÝ:
Mnohí vládli už nevedomejší
Odo neho moskovským prestolom.

MNÍŠEK:
Ja teda dôkazov jeho platnosť
Nebudem na zlatých vážiť vážkach.

VIŠNIEVECKÝ:
Ja podobne. Čo nás tam do toho,
Kto ho splodil? Nech len zavdá vhodnú
Ku podvihom slávnym príležitosť.
Meče naše hrdzavejú v pošvách
A v Rosii zeme dosť i zlata.

MNÍŠEK:
Som už starý, ale na moskáľov
Pôjdem^[34] v prvých, jestli zachcú páni.^[35]

VIŠNIEVECKÝ:
A vidí sa ti pravdepodobným,
Že v Rosii nájde prívržencov?
Bo od toho visí všetok úspech.
Bez moskáľov nevezmeme Moskvu.

MNÍŠEK:
Nespokojnosť s Godunovým veľká.
Jedni prchnú, druhí úpia doma.
Kto povie: Ja Dimitrij! Toho sú.
Ide.

OTREPIEV:
Chcel bych vedieť už, pane vojvodco,
Začo platím v panskom dome tvojom?

MNÍŠEK:
Odbavujú sa v záležitosti
Tvojej práve rodinné porady.
Osud tvoj rozhodne sa tej chvíle.

VIŠNIEVECKÝ:
Neznali sme, koho máme u nás
Vo Bračine. Dobrej buď nádeje.
(Potľapká ho po pleci a odíde s Mníškom.)

OTREPIEV:
Čo to bude, čo to bude z toho?
V srdci mojom zúri búrka hrozná.
Bojím sa nectného zavrhnutia,
Bojím ale taktiež vyslyšania.
Zavrženie prikryje ma hanbou,
Vyslyšanie zavalí péčami.
Hlava sa mi krúži, keď pomyslím
Na tie shony, aké môžu povstať.

OTREPIEV:
Ako tam? Idete od výsluchu.

MOLČANOV:
Budeš uznaný za Dimitrija.
Blahosklonnosť pánov očividná.
Nielen že za pravdu vzali všetko,
Čo sme riekli, lež sami na jazyk
Kládli nám, čo ešte možno rieknuť.
Vidno, že vec u nich rozhodnutá.

VEREVKIN:
Chytráci to. Chcú sa dať oklamať,
Lakomosťou pudení a vierou.
V nádeji už delia medzi sebou
Olúpených majetky bojarov,
Rozchvatujú poklady kremeľské,
Oddávajú cerkvi jezuitom.

MOLČANOV:
Tak. Ide im len o príležitosť
Nádejnej do Rosie vypravy.

OTREPIEV:
Prísna teda nastáva nám doba.
Ó aké to nastane vlnenie
Bojachtivej šľachty, keď roznesie
Povesť sa, že Dimitrij v Sambore!
Ale už sme raz v tom. Nazpät nelze.
Domáhať sa nám teda zámery.
Len jedného vždy sa držte slova.

VEREVKIN:
Teba šťastie vzchopilo na krídla.
Z koňušného budeš cárovičom.
Z cároviča však možno i cárom.

OTREPIEV:
Nechže teraz nevstúpi do srdca
Vášho závisť. Moja hlavná sláva,
Lež i hlavné je nebezpečenstvo.
Vŕtame vo bok vulkána dieru,
On však sám ju rozškľabí vo kráter.
Možno, že tá, ktorá sa vyvinie
Z neho láva, pohrobí naveky
Pod zlomkami prestola Borisa;
Možno, že mňa zmetie do priepasti.
Dvíham na chlum sa, kde rudé blesky
Otriasajú kálanú oblohu.
Vôkol môjho temena sa budú
Krúžiť cárske vence s perúnami.
K spoločenstvu koristi zovem vás,
Nebezpečenstva ste ušetrení.
Ak padnem ja shromen,^[36] vy stojíte;
Ak zvíťazím, zvíťazíte so mnou.
Dajte vstúpiť mne a vidieť máte
Náhradu nad všetko spodievanie.^[37]
Sľubujem to so svätou prísahou.

MOLČANOV:
Nech pomáha ti boh všemohúci,
Aby Boris vzal svoju odplatu.
Nelze všetkým domáhať sa venca.

VEREVKIN:
Vstúp, aby si nás potiahol k sebe.

OTREPIEV:
Idú. Trasiem sa, či mi života,
A či smrti strašný nesú výrok.

MNÍŠEK:
Griška! Poslednýkrát oslovujem
Menom týmto ťa, ktorýms’ doposiaľ
Rodu svojho vznešenosť ukrýval.
Predložené nám tebou dôkazy
Našli sme, po svedomitom veci
Uvážení, presvedčujúcimi.
Uznávame v tebe istinného,^[38]
Divným spôsobom ochráneného
Syna Ivana Vasilieviča,
Následníka trónu, Dimitrija.
(Podvihne čiapku s úklonou.)
A hotoví sme dopomáhať ti
K posvätnému dedičnému právu
Imaním i životmi našimi.
Od tej chvíle prestávaš byť mojím
Služobníkom, a si vzácnym hosťom.
Svrhneš odev tento neprístojný
A oblečieš rúcho, aké tvoja
Požaduje vysoká dôstojnosť,
I obdržíš príslušnú výsluhu.

VŠETCI:
Sláva! Vivat cárovič Dimitrij!^[39]

OTREPIEV:
Vzdávam predo všetkým najvyššiemu
Za ochranu prepodivnú ďaky,
Potom vám, vysokourodzení,
veľkomožní, veľaslávni páni,^[40]
Že i podo tým chatrným rúchom
Služobníka vidíte a ctíte
Kolujúcu vo žilách krv cársku.
Jazyk však môj nedokáže toho
Vysloviť, čo vďačné cíti srdce.

MNÍŠEK:
Predstavíme ťa jeho milosti
Žigmundovi kráľovi^[41] v Krakove.
Položí snáď za teba na vážky
Všetky sily reči pospolitej.^[42]
Keď nie, vzbudí aspoň odobrením
Svojím šľachtu, aby sa početne
Pod zástavy shromaždila tvoje.

VIŠNIEVECKÝ:
Toho sami zrobíme počiatok.
Povoláme ku dobrovoľnému
Podniku hneď bojachtivú šľachtu.

MNÍŠEK:
Povznesú sa hneď znamenia tvoje
Vo Lvove a tutak vo Sambore.

VIŠNIEVECKÝ:
A priateľ môj Michajlo Ratomský^[43]
Vztýči tvoju v Kijeve zástavu.

MNÍŠEK:
A Svirský sa pošle ku kozákom,
Ku chrabým hrdinom týmto púšte.

OTREPIEV:
Tak nesmierne veliká dobrota
Vyvádza ma zo seba, pánovia.
Stojím tu pred vami v rúchu sluhu;
Vy ctíte už vo mne panovníka.
Neučinil som ešte za právo
Svoje kroku; vy ste už obšírny
Osnovali návrh pôsobenia.
Ktorý slúžil som do tých čias nízko,
Teraz velieť mám hrdým zástupom
Svetoslávnej reči pospolitej.
To všetko mi prichádza ako sen,
Ktorý či mám vziať za skutok, neviem.

MARÍNA:
(ku družkám bokom)
Aká múdra to a dôstojná reč!

ČERNIKOVSKÝ:
Verím, že ťa prekvapila taká
Zmena šťastia, cárovič Dimitrij;
Vmyslíš sa však brzo vo stav nový.

OTREPIEV:
Dobrota ma vaša činí drzým.
A to sebe pripisujte, páni,
Keď vás smelou prekvapím žiadosťou.

MNÍŠEK:
(pomykáva si čiapku).
Neukry nič z toho, čo na srdci
Leží tvojom, cárovič Dimitrij.

OTREPIEV:
Keď ste moje uzavreli šťastie,
Ráčte ho i dovŕšiť, pánovia.

MNÍŠEK:
Nič nebude odoprené tebe,
Jestli, čo chceš, v moci leží našej.

OTREPIEV:
Jedným sa chcem razom i o prestol
I o ruku uchádzať nevesty.

MNÍŠEK:
Voľný si v tom, cárovič Dimitrij.

OTREPIEV:
Nechže, odkiaľ vychádza veličie,
Odtiaľ vyjde blaho taktiež moje.

MNÍŠEK:
Koho mieniš?

OTREPIEV:
Ty, slávny vojvoda,
A ty, veľkomožná vojvodkyňa,
Vypestovali ste rajský kvietok,
Ktorému skvieť ani sa nesvedčí
Šíriť vôňu ženských ctností inde
Ako na vznešených stupňoch trónu.

MNÍŠEK:
V tom rozhodnúť náleží jej samej.
Čuješ, v čom vec. Vyslov sa, Marína.

MARÍNA:
Maminka!

ŠTANCA:
U teba rozhodnutie,
Či chceš sdieľať osud cároviča.

MARÍNA:
Daj ty za mňa odpoveď, maminka.

ŠTANCA:
Neostýchaj sa. Povedz úprimne,
Decko moje, čo myslíš a cítiš.

MARÍNA:
Cárovič, keď dokročí prestola,
Bude hľadať družku si hodnejšiu,
Z panujúcej dajakej rodiny.

OTREPIEV:
Kto by hľadal hodnejšiu od teba,
V iných by ju musel hľadať svetoch.
Keď ja som sa narodil na tróne,
Tys’, panna, sa narodila pre trón.
Dovŕš blaho moje, bo bez teba
Žiadon mi ho úspech nedá plné.
(Bozká jej ruku.)

MARÍNA:
Kebys’ nebol, zaslúžil by si byť
Cárovičom. Iné obľubujú
V hotovom si, ja v hľadanom šťastí.
Pripínam ku tvojemu život svoj.

VIŠNIEVECKÝ:
Odhodlanie srdca hrdinského.

MNÍŠEK:
Nenamietam nič proti veci:
Ale napred veniec a tak svadba.

OTREPIEV:
Sám taktiež som ďaleko od toho
Žiadať, aby sa vydala so mnou
V neistotu smelého podniku.
Až keď bude priazniv boh a šťastie,
Kyniem víle k účastenstvu slávy.

MNÍŠEK:
Tak podajte si čestné pravice.