ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

MNÍŠEK:
Máš, Wirtheime, trinásť tu prsteňov
S topasmi a päť nárameníkov
Vykladaných slične smaragdami,
Náušníc dva tucty s briliantami,^[64]
Dvanásť vážnych čaší,^[65] šesť pokálov,
Všetko čisté ako slza zlato
A robota krásna filigránska,^[66]
A tiež tridsať radov opravdivých
Východných a drahocenných perál.

WIRTHEIM:
Začo predať, veľmožný vojvodco?

MNÍŠEK:
Za čo môžeš. Viem žes’ poctivý žid.

WIRTHEIM:
Neoklamem ani o groš panstvo.

MNÍŠEK:
To verím. Ty neklameš na groše.
Len skoro. Peniaze potrebujem.
Musíme zakúpiť tristo volov,
Tisíc oviec, päťsto bočiek vína
Uhorského, a to všetko na spech.
Vo dvoch týždňoch musíme sa pohnúť
Ku Kijevu, zásobení všetkým.

WIRTHEIM:
Nedoprajem si ja odpočinku,
Až to všetko vybehám, obstarám.

MNÍŠEK:
Ten obrastie pri našom podniku.
Žid musí mať pri všetkom svoj rebach.
Ale moja stará, tej už iste
Pukne srdce za drahotinami.

ŠTANCA:
Georg, Georg, čo to bude z toho?
Vyprázdnili sme všetky sypárne,
Všetok statok sme vypustošili,
Zadĺžili sme sa až po uši;
Teraz vlečie žid i drahotiny,
Aby ich odmárnil ledajako.
Jestli sa nezdarí predsavzatie,
Zostane nám menej od ničoho.

MNÍŠEK:
Veľká výhra zasluhuje toho,
Aby človek vážil smele mnohým.
Mám sľúbené kniežatstvo smolenské
I sieverské.^[67] To nie je žart, Štanca.
Budem väčším pánom než nejeden
Zo králikov drobných na západe.
I sporiadam neodvislú ríšu
Medzi Litvou a predielmi Moskvy.^[68]
Na takto rok možno že už budem
Venčaným sa hrdiť panovníkom.
I útraty sa nám prinavrátia.
Pol druha mi milióna rubľov,
Krem nákladov cestových a darov
Drahocenných, poistil písomne.
Vtedy všetko, čo teraz potrebné
Odmárniť nám, príde zase nazpät.

ŠTANCA:
Opúšťame isté pre neisté.
Svoje, v nádeji dosiahnuť cudzie.
Strata pritom, nie však výhra istá.

MNÍŠEK:
A prečo si nehovorila tak
Od počiatku? Veď ty si sa najviac
Lakomila na česť vidieť našu
Na prestole moskovskom Marínu;
A teraz sa desíš skutku svojho.
Chcela by si, čo je najvyššieho
Žertvovať však nechcela bys’ ničím.
To nejde, milá moja Štanca.
Kto neváži ničím, nič nevyhrá.
Berly v lese nerastú, ani vence.
Kto sa chce nad chatrnú povšednosť
Povzniesť, babky skrbne čítať nesmie.
Už to by som za všetky poklady
Sveta nedal, že povýšim svojho
Koňušného na moskovský prestol.
(Pomykne si čiapku.)

ŠTANCA:
Či možno však veriť jeho sľubom?
Človek ten mi sľubuje primnoho;
A kto mnoho sľubuje, ten rád lže.
Keby to mal všetko uskutočniť,
Čo každému on už nasľuboval,
Poklady mu sveta nepostačia.

MNÍŠEK:
To je znak, že vie si žiť na svete.
Svet musí sa mámiť.

ŠTANCA:
Teda i ty?

MNÍŠEK:
Ja nájdem si spôsob udržať ho
V moci svojej i na stupňoch trónu,
Jestliže by zapomnel na vďačnosť.

ŠTANCA:
Zmýliš sa v tom. Muž ten ukazuje
Samostatnú, tvrdú všade vôľu.

MNÍŠEK:
To mám rád, tak sa svedčí na cára.

VIŠNIEVECKÝ:
Nemyslel som, že by tak dôstojne
Vedel držať sa jeden koňušný.

MNÍŠEK:
Cíti, čím je. Nová povýšila
Srdce, mravy ošľachtila hodnosť.

VIŠNIEVECKÝ:
Na každú však on musel prípadnosť
Nie poslednú požívať výchovu.
Vedomosti jeho sú obšírne,
Súd vyspelý, prenikavý, bystrý.
A má známosť i vecí vojenských.
Dokáže sám riadiť pluky v bitvách.

MNÍŠEK:
Práve som ťa chcel predvolať, pope.
V cerkvi tvojej jest strieborný kalich.
Ten prinesieš.

SKUROV:
Ustúpim len sile.

MNÍŠEK:
Tá hotová. Syn tvoj príde ku mne
Za lokaja.

SKUROV:
Nie na to ho chovám.

MNÍŠEK:
To nevisí od teba, čím bude.
Deti tvoje dľa konštitúcie
Náležejú plným právom panstvu.^[69]
Tys’ chlop ako ktorýkoľvek iný.
Dcéru tvoju žiadam za slúžnicu.

SKUROV:
Pane! Aspoň o dcérach nevraví
Nič ústava.

ŠTANCA:
Plod jednej sú krvi.

SKUROV:
Nedám dcéru!

MNÍŠEK:
Mlč! Bo ťa vyženiem.
Zákon slúchať, nie mudrovať o ňom.

SKUROV:
Zákonom sa činí krivda právu.

VIŠNIEVECKÝ:
Tu rušňava! Vyhnať všetkých z krajny.
Bo koľko psov týchto, toľko zradcov.

MNÍŠEK:
Iď, vykonaj hneď všetko, čo velím.
Von zo dvora!

SKUROV:
Predvolaný som tým,
Ktorý sa nazýva Dimitrijom.

MNÍŠEK:
Čo to za reč, ktorý sa nazýva?
On jest cárovičom Dimitrijom.

SKUROV:
Ja som nedal, neberiem mu hodnosť.

MNÍŠEK:
Máš však mu dať príslušnú počestnosť.

SKUROV:
Lhári všetci ste s vaším koňušným.
Boh by zmiatol plané cesty vaše.

JUSKO:
Neslýchané dejú sa tu veci.
Poliaci dať idú Rusom cára.
Čo však myslíš, prevelebný otče?
Či podarí sa im predsavzatie?
Shromažďujú sa tu i vo Lvove.

SKUROV:
Svoloč, Jusko.^[70]

JUSKO:
Ale jest i panstvo:
Višnievecký, Dvoržický, Nieborský,
Fredro.

SKUROV:
Ošemetní ľahtikári.

JUSKO:
Oni ale predsa len musia byť
Presvedčení, že Griška syn cárov.

SKUROV:
Lož potvrdiť nechcem, pravdu vravieť
Nebezpečné úbohým sirotám.
Urodzení naši strhli sa nás,^[71]
Višnieveckí, Ostrožskí, Zabraskí,
Čartorijskí, Rožinskí, Fredrovi,
Sapiehani a Chodkievičovci
A sú horší než samí tí Ľasi,^[72]
Ku ktorým sa prilhali bezstydne.

JUSKO:
Jest i akýs’ Ruský z gosudarstva.
Priviezli ho z Krakova v okovách.

SKUROV:
Pre neho ma dal, tuším, predvolať
Samozvanec. Ide mu o život.
Tu brodiaga.^[73] Ustúp. Ha, ten podliak!

Samá chytrosť vyzerá mu z očí.

OTREPIEV:
Dal som ťa vo smutnej povinnosti
Predvolať, velebný otče Skurov.
Mám tu zradcu, čo sa opovážil
Robiť mi vo Krakove ostudu.
Iď, probuj ho prevravieť k vernosti
Podĺžnej mne, zákonnému cáru;
Ináče ho pripravíš ku smrti.

Ty mi povedz, prevelebný otče,
Bo ty moje svedomie, či môžem
Dať odpraviť bez hriechu človeka?

ČERNIKOVSKÝ:
Panovník pán života poddaných.

OTREPIEV:
Dám ho teda zastreliť tej chvíle,
Ak neučiní slušné pokánie.

ČERNIKOVSKÝ:
Vôľa tvoja v tom, nádejný cáre.
Ja ti v inej chcem veci poradiť.
Meno, ktoré si nosil vo stave
Služobnosti, škodí ti náramne.

OTREPIEV:
A môžem ho uviesť v zabudnutie?

ČERNIKOVSKÝ:
Prenes ho na druhého dakoho,
Lebo je už zhanobené všade.
Tu obežník patriarchu Jóba
K duchovenstvu litevskému v Kijev.
Preklína v ňom Grišku Otrepieva,
Vyobcúva z cirkvi, nakazuje
Zhnusiť ľudu bohoodstupníka.
A tu list ku kňazu Ostrožskému,
Aby schvátil razstrigu^[74] a prislal
Sviazaného v Moskvu.

OTREPIEV:
Ó vi, ó vi!

ČERNIKOVSKÝ:
Z toho si nič ty nerob, bo veci
Tvoje stoja všade veľmi dobre.
Svirský píše, že donskí kozáci
Uznali ťa a vsadajú valne.
Ku vztýčenej v Kijeve Ratomským
Zástave sa hrnú ochotníci.
Prenes ale na každú prípadnosť
Meno Grišku na osobu inú.
Vystrč lichú miesto seba šupku,
Aby do nej trepaly perúny.

OTREPIEV:
Otče! Múdrosť tvoja neprebraná.
Chcel by ťa mať po bok pri výprave.

ČERNIKOVSKÝ:
Pre česť božiu hotov som podrobiť
Sa i trudom poľného ťaženia.
(Odíde.)

OTREPIEV:
Výborná to opravdu myšlienka.
Uvediem ju vo skutok a viem už,
Komu meno naviažem zhnusené.

OTREPIEV:
Idú moji verní spoločníci.
Dielo veľké je v behu, priatelia,
Kypí Poľša, Litva i Ukrajna.
Musíme sa i my usilovať.
Železo je žhúce, treba kovať.
Postavili sme sa medzi slávu
A zhynutie, trón a šibenicu.
Aby sme na tejto neodvisli,
Domáhať sa musíme k onomu.
Vy so mnou buď zahyniete s hanbou,
Buď na cársky dosadnete prestol.

MOLČANOV:
To zbytočné vcele reči, Griška.
Pôsobiť, keď sme už v tom, potrebno.
Vykáž teda radšej nám postate.

VEREVKIN:
Visíme od povelenia tvojho.

OTREPIEV:
Použijem vašej ochotnosti.
Ty, Verevkin, zostaneš v Haliči.
Udržovať budeš vieru vo mňa,
Púšťať zvesti o mojich víťazstvách,
Nahovárať nových ochotníkov
A podávať im o všetkom zprávy.
Nezúfaj sám, čokoľvek počuješ;
Nedaj zúfať o úspechu iným.
Od nešťastných odvracia sa každý.

VEREVKIN:
Hoc bys’ umrel, učiním ťa živým.
O ďalekom možno vravieť všetko.

OTREPIEV:
Ty, Molčanov, odídeš do Moskvy.
Vezmeš hŕbu tlačených príhlasov
A budeš ich rozdávať po ceste.
V Moskve hľadaj známeho Ščekina.
Jurodivý tento môže mnoho
A bol vždy Borisu nepriaznivým.
Spojíte sa a budete spolu
Rozširovať vieru v Dimitrija.
Pôjdu s tebou i mnísi Misail
A Leonid. Týchto však zanecháš
Na Ukrajne. Leonid prevezme
Meno moje, on Griška Otrepiev.

MOLČANOV:
Prečo?

VEREVKIN:
To ti ja poviem. Netáž sa.

MOLČANOV:
Múdre. — Ale peniaze na cestu.

OTREPIEV:
Bude všetko. Teraz sa odstráňte.
Idem držať súd nad Pychačevom.

Musí zohnúť sa, alebo prasknúť.

OTREPIEV:
Tys’ ma zaprel a znectil pred kráľom.
Povedz sám, čo si za to zaslúžil?

PYCHAČEV:
Všetkých ľudí počestných pochvalu.

OTREPIEV:
Slobodnú ti zanechávam voľbu,
Uznáš cárom ma, alebo zomrieš.

PYCHAČEV:
Natoľko sa neodvrhnem nikdy,
Bych jednému paholkovi priznal
Panovania právo v ruskej zemi.

OTREPIEV:
Či ty priznáš mi právo to, či nie,
Ja som tvoj cár. Chceš zachovať život?

PYCHAČEV:
Nemáš práva súdu v zemi cudzej.

OTREPIEV:
Uznaný vo zemi poľskej cárom,
Môžem práva vykonávať cárske.

PYCHAČEV:
Právo tvoje na život môj právo
Zbojníka na život pocestného.

OTREPIEV:
Akékoľvek je, lež je skutočné.
Vyspovedal si sa?

PYCHAČEV:
Som hotový.
Boh nech zmätie zradné tvoje cesty.

OTREPIEV:
Guľku tomu zradcovi do čela.
(Vystrčí ho von.)
Mnohé tuším takéto čakajú
Výjavy ma, ale coky hnevu!
Chladnokrvnosť len vedie bezpečne.

SKUROV:
Leží. Moja povinnosť skončená.

OTREPIEV:
Odslúž na zdar výpravy obiedňu.
(Dáva mu peniaze.)

SKUROV:
Predstúpiť mi pred obličaj boží
S takou bráni obeťou svedomie.

OTREPIEV:
Z toho vidím, že si muž poctivý.
Druhý by vzal, no a neučinil:
Ty povedáš úprimne, čo myslíš.
Preto i ja prišepnem ti čosi.
Horšíš sa, že idem vydať v korisť
I vieru i gosudarstvo Ľachom.
Mýliš sa v tom. Uzrieš, keď dosadnem.
Osvetu chcem priniesť Rusom poľskú,
Nie ich vládu, ani náboženstvo.
Prijmi teda to odo mňa darom,
Čo sa zdráhaš prijať na obiedňu.

SKUROV:
Hoc by dobré tvoje boly ciele,
Chceš dosiahnuť ich zaprením pravdy.
Preto akokoľvek som chudobný,
Pomoci od teba neprijímam.
(Odíde.)

OTREPIEV:
Poctivý muž, cárom však nebude.

OTREPIEV:
Vzácne môjho prvotiny vojska.

SAPIEHA:
Malé jadro veličiznej lávy,
Ktorá brzo zavalí celú Rus.

OTREPIEV:
Boh pomôže i bez vojov kráľa.

VIŠNIEVICKÝ:
Kráľ učinil za teba, čo mohol.

OTREPIEV:
Lež nedal mi príslušného názvu.
Menoval ma len velikým kňazom.

MNÍŠEK:
Ináče ťa menovať nemohol.
On v osobe svojej predstavuje
Pospolitú reč poľskú a táto
Panovníkom nikdy nedávala
Inakšieho titulu moskovským.
A čo nás tam do márnych titulov?
Titul je nič, len nech bude prestol.

OTREPIEV:
Od vašeho to čakám hrdinstva,
Páni moji.

ŠĽACHTICI:
Ty musíš byť cárom,
Čo by z neba sekery pršaly.

OTREPIEV:
Vás však čaká odmena, pánovia,
Ktorá všetky prevýši nádeje.
Bohatá je na poklady Moskva.
Jestli sa v nej octneme víťazní,
Najbiednejší z vás sa vo sobole
Odievať a šarlát bude skvúci.^[75]
Perly budú sa blyšťať na uzdách
Koňov vašich a zlato na sedlách.
Striebro bude čisté na kopytách
Žrebcov vašich kov najchatrnejší.

MNÍŠEK:
Panenky nám naše zaspievajú.

OTREPIEV:
Dobre. Panien spev hrdinstvo mužov.

Hurrá! Nech žije poľská sloboda!
Odvrhlý národ poroba hlodá,
Hnetú rozmary tyrana.
Poliak nad život slobodu cení,
Za zlaté putá ju nezamení;
Jeho rozkoš jej ochrana.
Hurrá! Nech žije poľská chrabrota!
V žilách Poliaka oheň kolotá,
Najmilší ples mu sraženie.
So spevom spechá na pole bitvy,
Nedbá na seba, keď vraha britví;^[76]
Smrť pýta, kde slávy nenie.

Hurrá! Nech žije poľská zdvorilosť!
Poliak ctí meč i ženskú spanilosť,
Má rád hulanie veselé.^[77]
Z objatia devy, od plných stolov
Letí so šabľou do boja holou
V náručie smrti kyselé.

ŠĽACHTICI:
Sláva pannám!

OTREPIEV:
V krátko hluk válečný,
Teraz spevy a plné poháre.

Na šťastlivé zaujatie Moskvy!

VŠETCI:
Vivat!

LEV SAPIEHA:
Sto liet!

OTREPIEV:
Prídeš mi na pohreb.

ŠĽACHTICI:
Cár Dimitrij mnohé letá! Vivat!

OTREPIEV:
Vivat moja vzácna oddanica!
Prosím, panna Marína, črievičku,
Čo tak nežnú objíma nožičku. —
Šelma, kto piť nebude z remeňa
Tak šťastného.^[78]

ŠĽACHTICI:
Šelma, kto nepije.

OTREPIEV:
Dovoľ, perla moja najvzácnejšia.