E-mail (povinné):

Janko Jesenský:
Juvenilia

Dielo digitalizoval(i) Miriama Oravcová, Petra Pohrebovičová, Peter Kašper, Silvia Harcsová, Nina Dvorská, Daniela Kubíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 100 čitateľov

Cestoval som na Štedrý večer

Cestoval som na Štedrý večer domov. Bolo príjemne. Vo vozni ani dušičky. Slobodne mohol som sa rozložiť. Von bol krásny zimný deň. Nízky živý plot vedľa železničnej trate so zmrzlým snehom medzi konármi tiahol sa neprestajne sťa riedky, biely múr. Hôrky, dediny, široké polia beleli sa v snehu. Bolo neobyčajne vidno. Telegrafičné drôty raz nížili, raz výšili sa a raz tratili sa niekde nad vozňom. Stĺpy mihali a sťaby živé bežali protivným smerom. Uspávajúce, tiché zunenie rýchlika, kolísajúce sa kvastle tienidla lampy ani čoby boli kolísali moju dušu do príjemných snov.

V myšlienkach už sedel som za bielym, prikrytým stolom vo veľmi osvietenej izbe. Pri mne Oľa. Ach, Oľa! Ako som ju dávno nevidel. Štyri mesiace. Vravela, že jej je nie ľúto, keď som odchádzal na vysoké školy. Smiala sa. Predsa, potom, neskoro večer, keď sme sa stretli v pitvore, zatriasol sa jej hlas a zvlhli oči. Jediná, jediná, čo ma rada vidí. Na mne niet čo milovať a predsa ma rada má. Ako je veselo od tých čias doma, čo ju otec, ako dcéru svojho najlepšieho priateľa, vzal k sebe. Nemala sa kam podieť so starou matkou. Všetko sa premenilo. Každý kút sa stal príjemným. Ona kvôli mne chodila pomaly, keď sme šli do záhrady. Nebežala vopred. Raz som zbadal, že sa díva na moju krivú nohu, ako zle kráčam, a začervenala sa. Čítal som zreteľne v jej hlave myšlienku: „Prečo ty, Ivan, nemáš dobrú nohu ako ostatní?“ I mne bolo ľúto i jej… A dlhé zimné večery. V salóne tma. V peci horí. Von mesačná noc alebo víchor. A my sedíme, sedíme na veľkej kanape blízko jeden k druhému. Nevravíme. Mne je dobre a cítim, že i jej je dobre. Nič nezávidíme, nič si nežiadame, len sedieť jeden pri druhom… Zajtra ju zas uvidím. Zas budeme tak sedieť. A to ma napĺňalo šťastím. Jedinká, prvá a ostatná moja láska. Druhý ma nebude rád vidieť, len aby neodišla. Jej tenkú, bledú tvár s modrými očami a plavým, hladkým, mäkkým vlasom čože nahradí? Všetko stane sa pustým. Myšlienky rojili sa, ani čoby si ťahal zlaté nitky z jedného klbka, a to klbko bola Oľa. Len čo ma stanice vytrhúvali a kedy-tedy konduktor, keď prešiel chodbou vozňa.

Na jednej stanici, asi hodinu od tej stanice, kde som mal presadať, vstúpila do vozňa dáma. Nakukla i do môjho kupé a šla ďalej. Potom sa vrátila a vstúpila ta, kde som ja sedel. Pošuchol som sa do druhého kúta až k oknu. Nedíval som sa na ňu, ale zboku som videl, že je mladá, asi šestnásťročná, tenučká. Mala divný, nepekný, tmavý klobúk na hlave, s vyhrnutou strechou napredku. Akési tmavé pero v ňom a vtáčí zobák. Tmavý závoj visel z neho až k bielej, okrúhlej brade. Dlhý, modrý zimník až niže kolien, so zamatovým golierikom čiernej farby, cezeň mala prevesenú cestovnú kapsičku.

Sadla si. Pozrela na mňa a hneď nato vyňala malé hodinky, s neširokou krátkou zlatou retiazkou. Mne bolo nepohodlne. Na ňu pozrieť som sa ostýchal. Pred seba hľadieť ustavične, alebo von oknom do poľa, zdalo sa mi smiešnym. Cítil som, že sa počínam červenať. Vlastné ruky počali mi zavadzať. Nevedel som, kam ich mám vstrčiť, ako položiť. Hľa, i nohy mám celkom zablatené. Ona aká čistučká, krásna. Lepšie bude, keď ruky preložím nakríž… Ale to je smiešne. Do vrecák by bolo najlepšie… Nesvedčí sa… Ona vyníma akúsi knižku v červenom viazaní. Napadlo mi, že mám novinky vo vrecku. Temer som sa usmial od radosti. Číta. Odľahlo mi, ale hneď akási ľútosť vkradla sa mi do srdca. So mnou je vždy tak, keď vidím mladú, peknú dámu. I teraz by bol radšej býval, keby bol mal pred sebou špatnú alebo nezaujímavú tvár. Hneď mi napadne, ako mi je smutno žiť na tomto svete. Kade pozrieš, všade vidíš sviežich mladých ľudí. Ako sa oni usmievajú, ako sa im smejú všetci. Oni všetci sú krásavci. Pozrie taký krásavec a už stretá sa s pohľadom krásavice. Pohľady stretajú sa. V ceste jeden k druhému akoby sa objímali, až radosť cítiš v srdci, zatúžiš a vidíš, že tiež túžia za tebou. Rád vidíš a cítiš, že ťa milujú. Ako im ja závidím všetkým! Čože ja s mojou špatnou, bledou tvárou! Viem, že je na mňa zle pozerať. Aj keď pozrie niekto, v tom pohľade nevidím nikdy nič. Ani troška citu, akoby holú dlaň ukazoval. Naširoko rozložené kosti a koža, samá koža. Oči hlboko pod obočím a ustavične červené škvrny na čele a brade. Ktože by sa na mňa s citom podíval? A k tomu tá moja nešťastná ľavá noha. O tri palce kratšia ako pravá. Nechodím, kníšem sa… Posiaľ tratil som sa medzi najnepatrnejšími. Nik ma nespozoruje. Nik nespozoroval. Smutno.

Sedí vystretá. Nohy preložené nakríž. Číta. A mne sa zdá, že vlastne nečíta. Chce ukázať, aké má malé nohy. Neprestajne pohybuje nimi. Žlté topánočky a holubovej farby[9] gamaše. Celá sa počína hýbať. Odkladá knižku. Bože, len keby ma neoslovila. Zase mi zablčí tvár a dám hlúpu odpoveď… Ustáva a díva sa na mňa, cítim. Nie, nechce ma osloviť. Odväzuje si závoj a skladá klobúk aj so závojom na sieť. Možno, že je v kupé teplo. Druhý by sa ponúkol: „Slečna, dovolíte, ak vám je teplo, vypustím paru.“ A oni pustili by sa do rozhovoru. I ja by som to vedel povedať, a predsa nepoviem. — Sadá a znovu pozerá na mňa. — Načože ona zložila klobúk? — myslím si. Zaiste chce ukázať, aké má pekné vlasy. Naozaj prekrásna je. Vlasy tmavé, bez ligotu. Pútec v prostriedku a účes hladký, hlboko sčesaný na jednu sluchu, že ju celkom pokrýva. Oči zdajú sa ti tmavými a úzkymi. Keď pozrie, celkom mení sa jej oko, zväčší sa a iskričky vo zvýšenom od snehu svetle len sa tak hemžia. Obrvy sťaby namaľované, tiež tmavé a dlhé, tenučké. Tvár čistučká. Nie biela, ale akoby ohorená slncom, ako býva pri brunetkách. A taký smútok v nej sedí. Hneď by si sa spýtal: Čože taká smutná? Ľútosť cítiš a ona, možno, že sa raduje. Len keď na jej pery pozrieš, zdá sa ti, že sa ona usmieva. A hľa, hľa zase pozerá na mňa. Ukradomky spoza knihy.

Opätovne sa konfundujem[10] a skrývam tvár za noviny. Chcem čítať a nepozerať na jej stranu… „Novoje vremja“[11] píše… Južnoafrická vojna…[12] Napadá mi znova, že som zablatený… Včera pršalo. Veľké blato, a dnes ako krásne a predsa som zablatený. Nohavice zrovna po kolená… Čože ona pozerá na mňa?… A naprávam sa. Ona krásavica. Uspela zbadať moju tvár a predsa pozerá. Čo ju zaujíma? Ba či ešte pozerá? A mne sa zrazu chce pozrieť na ňu, ale bojím sa. Môžu sa nám zraky postretnúť. Akože si počnem potom? Ona uvidí, že sa červenám a celkom pokazím si dojem. Ale predsa pozriem. Prvý a ostatný raz ju vidím dnes a neodvážim sa jej do tváre pozrieť… Trafí sa hlasne zasmiať a ilúzie budú preč. Nepozriem. Bože, bože! Aký som hlúpy. Iste chce, aby pozrel. Nepozerám a myslí si tiež, že som hlúpy. Ech, čo! Predsa pozriem. Nech sa robí, čo chce. A počnem rozhovor. Ako ľahko. Spýtam sa jednoducho: „Slečna, ďaleko?“ „Nie ďaleko,“ povie, „sem.“ „Ach, teda pôjdeme spolu. A sama?“ No už by bola hlúposť, urážka. Prečo by ona sama necestovala? A akože by pokračoval? Dám si pokoj. Ani si neviem predstaviť, ako by to vyzeralo. Odrazu sťaby ma bol niekto drgol, spustil som ruky s novinami a pozerám na ňu dlhým, skúmavým pohľadom. Ona tiež díva sa na mňa. Mrak padá mi do hlavy. Myšlienky sa pletú, akoby bola hmla medzi nami dvoma a srdce búcha. Mašinálne[13] dvíha noviny pred tvár, aby ju nevidel… Nemôžem chápať, čo sa díva? Či ponášam sa na niektorého z jej známych? Či som naozaj známy? Sotva. Iste našla niečo pekného na mne. Možno oči, alebo ústa, alebo moje držanie. Isté je, že robím na ňu dobrý dojem. Ale veď je toľko pekných mladých ľudí a ona krásavica. Mne je aspoň krásavicou… Dobrý dojem, dobrý dojem, inakšie by nepozerala. Veď nečíta, len pozerá na mňa. Zaujímavá je. Ach, keby som sa tak odvážil pohovoriť s ňou a nie jednoducho, ale interesantne. Možno, že by sa zamilovala. Taká je krásna a smutná… Musím niečo pekného mať na sebe, o čom ja neviem, ale vidím i u nej, že mám, mám…

„Šťuká!“

Bolo počuť konduktora.

„Jedna minúta.“

Zľakol som sa. O pár minút sme na stanici, kde treba presadať. Treba by sa bolo obliekať. Škatuľa, kufrík, kabát! Všetko nad jej hlavou. Treba by bolo vstať a pripraviť sa k vystúpeniu. Musím jej povedať „pardon“. Ako ja to prednesiem? A keď prejdem, uvidí, že som krivý, že som bedár. Zrovna mráz mi prechádza po chrbte a krv udiera do hlavy. Na čelo vystupuje pot. Ako je tu horúco. Uvidí, ako sa kníšem z jednej strany na druhú. Dobrý dojem, ktorý som urobil, stratí sa v okamihu. Stanem sa ľahostajným. Prestane na mňa pozerať. Bože, prečo si ma tak potrestal? Prečo si ona práve sem sadla? Nie, nie, ja pred ňou nebudem vstave obliecť sa. Vyjsť na koridor, kričať na nosiča a vrátiť sa? Odvráti sa odo mňa celkom, keď uvidí, že sa kníšem. Ja mám v tvári niečo pekného. Ju to zaujíma. Zrazu ma takto vidí…

— Bože, Hospodine! — vzdychám. Keby i ona vystúpila! Ja stratil by som sa niekam do kúta a potom keby i videla…

Ale tu, v nízkom vozni, akože sa ja oblečiem pred ňou? Konečne toto i von… No prejsť popri nej…

Ukradomky pozrel som na ňu.

Díva sa, díva. Neprestajne pozerá. Zaujímam ju. Ale vystúpim, neuvidím ju snáď nikdy viac, a predsa mi je trápne pomyslieť, aby ma knísajúceho videla. Ona, krásavica! Pred špatnou ako ľahko by mi bolo… Hľa, už vidno dve plechové, skoro jednaké veže mesta, jednu pri druhej. Vlak počína väčšmi hurtovať. Napravo i naľavo lokomotívy s vozňami. Stanica. Nosiči bežia popri vlaku. Čakajúci na peróne sa dívajú. Úradník s červeným pásom na rukáve sa klania. Zastávame.

„Chmelník. Päť minút.“

Ona sa nehýbe. Sedí a prekladá si nakríž nohy. Díva sa von oknom. Teraz i druhých vidno i viac nepozerá na mňa. Jeden pán v bunde prechádza sa popod okno. Červený, tučný, s okuliarmi. — O päť minút odíde a viac ju neuvidím, — myslím si a triem si dlaňou spotené čelo. Koľkí ľudia povedali už „pardon“ a ja sa ho bojím povedať. Len ako prejsť, ako prejsť? Uvidí, že krívam, veľmi krívam. Len pár minút a stratím sa, a predsa nemôžem, nemôžem. Minúty idú. Zase sa na mňa obzrela. Nie, nie, nemôžem. Zazdalo sa mi, že sa usmiala. Nie odmršťujúco, pekne. Oslovím ju, oslovím, nech len odídeme… A zostávam.

Niekto vysadol a strmo začapil dvere. Počuť ostrohy a cvengot šable. Akýsi oficier prechádza popri nás do susedného vozňa. Rušeň píska. Slabé drgnutie a my zanechávame stanicu. Kvastle z tienidla lampy znova počínajú sa hýbať a šnúra z paklíka, čo som niesol domov. Zrazu napadla mi Oľa. Celého ma zná a viem, s radosťou očakáva. Tenká, bledá tvár. Mäkké, hladké vlasy. Blýskajú sa, ako keď na mútnu vodu slnko svieti. Bude na stanici a ja neprídem. Zadiví sa… Salón, kanapa, mlčanie… Všetko predstavilo sa mi ako ďaleký, nedosažiteľný svet… A spolucestovateľka, hľa, vychádza na chodbu vozňa. Počula štrngot, videla blysk oficiera. Srdce sa mi bôľom trasie, hrdlo sťahuje niečo a do očí tisnú sa mi slzy… Zasnežené polia, svetlo snehu, telegrafičné stĺpy a drôty, všetko tratí pre mňa svoj pôvab… Len ona, ona ma rada a ja som ju oklamal pre vlastnú márnomyseľnosť. Bože, prečo si ma stvoril takýmto?!



[9] holubovej farby — modrej farby, výraz prevzatý z ruštiny

[10] konfundovať sa (lat.) — zmiasť sa

[11] Novoje vremja — Nové časy, ruský denník, propagujúci najmä zahraničnú politiku cárskeho imperializmu. Novoje vremja často citovali v martinských Národných novinách, ktoré podľa nich robili výklady ruskej medzinárodnej politiky.

[12] Južnoafrická vojna — bola to imperialistická vojna Veľkej Británie za dobytie juhoafrických býv. búrskych republík s bohatými zlatými a diamantovými poľami (1899 — 1903). Udalosť vzrušovala celú Európu a vyvolávala vlnu sympatie pre národnooslobodzovací boj Búrov medzi slovenskou inteligenciou.

[13] mašinálne (fr.) — strojove, bezmyšlienkovite

« predcházajúca kapitola    |    




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.