ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mrázikovská rodina bola jedna z predných rodín v mestečku Z. Nie preto, že starý Mrázik nosil okuliare a chodil každý večer do mestského kasína hrať preferans, ale preto, že jeho tridsaťpäťročná žena i s dcérou Elou menili každé tri mesiace klobúky, nosili zamatové bundy s hodvábnym futrom, kožušinové goliere atď., všetko dľa módy.

Toto postačí každej rodine, aby sa stala jednou z predných. Načo odkladať peniaze pre Elu? Nájdu sa ešte mladí, kvalifikovaní ľudia, ktorí sa neženia pre veno.

Ale Ele, keď i nemala peniaze, boh doprial byť peknou čiernovlasou devuškou, s mäkkým pohľadom a s jemnou ružovou tvárou; i nie div teda, že príduc z inštitútu, kde naučila sa trochu po francúzsky, trochu po anglicky, trochu hrať na klavíri a zlatom vyšívať — mala okolo seba vždy rytierov, ktorí jej pomáhali zobliecť a obliecť kabátik, nosili limonády a ruže, hrkútajúc ustavične o jej vnadách, mäkkých ručičkách, pekných ústach a nose.

Rozumie sa, že Ela neverila do očí ani jednému, čo vraví, ale v duchu bola presvedčená, že je pekná a vstave okúzliť každého. Nedivila sa teda, keď jej predstavili pána Bohuša Čierneho, asi tridsaťpäťročného obchodníka so strižným tovarom.

„Veľmi sa zaujíma o vás,“ pošepol jej pritom mladý podsudca, „nuž, ako každý.“

„Ale choďte,“ povedala Ela maznavo a udrela ho vejárom po pleci. — To bude vážny, — pomyslela si pritom.

Bohuš bol síce neromantickej nízkej svalnatej postavy s gaštanovými prihladenými vlasmi, okrúhlou čiernou bradou a ostrým, z chudej tváre veľmi vyčnievajúcim nosom, ale mal najväčší obchod v meste, v jeho tovare bolo uložených šesťdesiattisíc zlatých a denne utŕžil priemerne sto zlatých, a okrem toho mal už zjedno trinásťtisíc hotových v banke. Teda i on bol pekný mladý človek, a ako počal chodievať k Mrázikovcom, Elina mama spytovala sa veľmi často svojej dcéry:

„O čomže hovorí ten pán Bohuš s tebou?“

„Červená sa a vykrúca si fúzy, ale ináče mlčí,“ znela odpoveď.

„Len buď milou oproti nemu, ak nie Potocký, veľmi dobrý bude Čierny.“

Ela kývla hlavou, lebo inšie nemohla urobiť: všetko je dobre mať v rezerve, ale devätnásťročnému dievčaťu najlepšie sa vyplatí rezervný mladý človek, ktorému treba povedať len slovko a on žiada o ruku milovaného dievčaťa.

Bohuš bol znamenité médium na takéhoto rezervného ženícha. Každý deň si myslel, že zajtra potľapká starého Mrázika po pleci a spýta sa ho, či by mu nedal dcéru za ženu; ale prišiel zajtrajšok a on prekladal svoju smelosť na pondelok, potom na pätnásteho, prvého atď.

* * *

V jedno popoludnie prišiel od obeda zamračený. Najprv dlho čakal, konečne mu dali akúsi tvrdú pečienku a prihorené cesto.^[1] Ako pomýšľal na vlastnú kuchyňu, veľmi ho hnevalo takéto zaobchádzanie kelnerov s ním.

„Pán Gáfor,“ povedal svojmu mladšiemu pomocníkovi, ktorý si práve dúchal do červených rúk, „neviete vy, prosím, kde býva nejaká kvetinárka?“

„Ó, áno. V Dolnej ulici Čírižová predáva krásne kvety.“

„Prosím, choďte k nej a objednajte peknú kytku.“

„Z akých kvetov?“ spýtal sa a počal citovať mená kvetov, chcejúc tým akoby povedať: — Vidíte, pane, ako ja poznám kvety, v tomto ohľade som znalcom.

„Podrobím sa vášmu vkusu, len nech je pekná a aby večer bola tu.“

„Áno, prosím.“

Čierny odišiel do kontoáru.

— Nemožno mi ďalej otáľať. Dnes večer jej vyznám lásku… Človek za vlastné groše nedostane ani poriadneho obeda. Musí sa to napokon skončiť, — mudroval.

Prišiel večer. Bohuš obliekol sa do gály. Dlho rozmýšľal, akú mašľu si má uviazať a či si poliať kolínskou vodou kabát, lebo ktovie, či by sa to Ele páčilo. Ona by hneď vedela, že je voňavý kvôli nej — bude smiešnym.

Po hodinovom obliekaní vyšiel predsa pricifrovaný a voňavý na ulicu, zvierajúc v ruke neveľkú sedemzlatovú kytku.

Tu padal drobný dáždik. V svetle uličných lámp leskla sa mokrá dlažba.

Obzrel sa ako zlodej, či ho nezbadajú, ale prechádzajúcich nebolo, len dve akési ženy, jedna s veľkým dáždnikom nad hlavou, druhá v červenom vlniaku, stáli v susednej bráne a ticho sa zhovárali. Na druhej strane prešiel práve ťažký vojak, ďaleko na konci ulice učeň ostro hvízdal „Margarétu“.^[2]

Bohuš chytro prešiel cez ulicu do brány Mrázikovského domu, zahol na schody, ktoré viedli hore. Pri dverách svietila, ako obyčajne, lampa. Schody boli poumývané a kryl ich veľký červený koberec.

— Aké panstvo. U mňa to nevidno. A ak mi ona povie — „nie“! — preblesklo Bohušovi hlavou.

Srdce mu tĺklo pri myšlienke, že dnes má svoju lásku vyjaviť Ele.

— Ale ona ma vždy volá… stíska mi ruku, usmieva sa… Chytro, chytro!

Vyšiel ku dverám. Tu postál. Napadlo mu, že dvere cengajú a ak ich otvorí, nebude môcť nepozorovane odísť. Lepšie vrátiť sa z kratšej cesty…

Zišiel o tri schody a znovu sa zastavil, nervózne ovoňal kytku a pozrel na osudné dvere. Znovu zatúžil vyjsť, strmo ich otvoriť… Ale ak je nie doma? Áno, urobí tak, prezvie sa najprv — hneď zajtra — či je doma, aby prišiel na isté…

Odľahlo mu, skoro sa radoval, že našiel výhovorku. Pustil sa dolu schodmi do tmavej brány, ale tu ho zastavil altový hlas Ely, ktorá stála pred bránou a lúčila sa s akousi priateľkou.

Predesil sa a krv udrela mu do hlavy. Nevedel, čo má robiť. Aby ho Ela nezbadala, pritúlil sa ku stene, sotva dýchajúc.

„Servus! Zajtra prídem k tebe,“ počul ťahavý, nepríjemný hlas.

„Pá!“ povedala Ela a jej náramnica pri potrase rúk zaštrkala. A zavrúc dáždnik, vstúpila do brány.

— Teraz, alebo nikdy, — podumal Bohuš. — Aj keď sa začervenám, nezbadá. Dobre, že som predtým nevyšiel.

„Slečna Ela, neľakajte sa,“ počal ticho a vystúpil.

Ela trhla sa od ľaku, ale hneď sa spamätala.

„Ako ste ma predesili, pán Čierny. Čo tu robíte, prečo ste nie hore? Bola som práve u vás kupovať lampu.“

„Slečna… ja som vám túto kytku, že vás… ja vás… ak privolíte, popýtam o ruku…“

Ela pochopila, o čo ide a podala mu ruku.

„Prečo nie?“ povedala so zmeneným mäkkým hlasom, „ale poďte hore.“

„Zajtra… ale túto kytku prijmite… z lásky. Prídem zajtra,“ a stisol podanú ruku.

Bohuš vyšiel na dlažbu rozhorúčený od rozochvenia. Babky sa ešte vždy zhovárali. Od radosti, ktorú pociťoval, spýtal sa ich na čosi, ony s podivením pozreli na neho, zaiste si mysleli, že si vypil. Bledého chlapca, hľadiaceho do výkladu, chytil za ucho a ťahal ho, aby šiel s ním, že dostane cukrík. Chlapec zjačal a vymykol sa mu.

„Blázon, nazdá sa, že ho chcem oklamať. Nevie, že som šťastným.“

Keď prešiel popri kaviarni a počul údery biliardových gúľ a cvengot pohárov, divné mu bolo, že sa ľudia môžu zaujímať o také nudné hry.

Ela medzitým zdelila matke, že sa Bohuš osvedčil.

„No tak,“ povedala Mráziková, „teraz si už zabezpečená, ak Potocký nepríde.“

Ela zase kývla hlavou, lebo nemohla inšie urobiť.

* * *

Potocký zjavil sa v salóne Mrázikovskej rodiny.

Bol jeden z tých ľudí, ktorí len preto, že majú tisíc jutár poľa a akýsi starý kaštielik, zaujímajú sa výlučne o také veci, ktoré nevyžadujú hlbšieho myslenia a ťažšej práce, ako sú lov, rybačky, riadenia zábav. A keďže k láske treba najmenej rozumu, zaľubujú sa svojím spôsobom každý mesiac do druhej.

Postačilo mu len raz vidieť Elu, raz mať jej malú tučnú rúčku vo svojej dlani a zbadať všetky jej vnady na večierku u Vodianovej, ktorá chcejúc vydať svoju dcéru, tiež zariaďovala veselé žúry a domáce koncertné večierky.

— Krásna deva, — myslel Potocký o Ele, — zajtra urobím návštevu. Zaľúbim sa do nej, dostanem pár zaľúbených lístkov, hodvábny ručníček s monogramom, podobizeň, na ktorej bude napísané „z lásky“… Pár vrúcich bozkov… Keď ochladnem, zviažem to všetko modrou stužkou a odložím do osobitnej škatuľky… To bude už šiesta.

Potocký sa hneď dal do práce a chodil k Mrázikovcom.

„O čomže hovorí ten Potocký s tebou?“ spytovala sa Ely matka.

„O módach.“

„A viacej?“

„Veľmi mu imponujem, len nos mi nikdy nepochváli. Mám ho naozaj veľký, mama?“

„Dosť. Ale že by ťa rád mal za ženu, to ti ešte nepovedal?“

„Nie.“

„To príde časom, len sa drž správne proti nemu. Ak sa vydarí, môžeš sa vozievať na koči, osobitnú paripu držať, v lete v kaštieli alebo kúpeľoch, v zime v Paríži, vo Viedni bývať…“

Slečne ani nebolo treba dávať náuky, držala sa znamenite.

* * *

V jedno ráno zobudil sa Potocký dosť pozde. Vreckové hodinky ukazovali aspoň na pol dvanástu a na bielych spustených záclonách bolo vidno, že von svieti už poludňajšie slnce.

„To som sa zase zabával,“ hovoril polohlasno, vystierajúc sa v posteli. „Hlúposť! Človek vypije pár fliaš vína, počúva spev, hudbu, spí desať hodín, a predsa sa budí s bolením hlavy, s nanič chuťou v ústach a žalúdok — ech!“

Odkopol prikrývadlo zo seba a pustil nohy do papúč, ktoré ležali pri posteli.

„A to všetko robí láska. Keby som neznal Elu, mohol som už o šiestej byť hore. Načo sa ona šúcha plecami o moje? To ma rozpáli, ja cítim potrebu pitia. Platonickým nebudem, nech si nemyslí. Dnes večer ju musím bozkať.“

Prešiel k umývadlu, roztiahol naširoko ruky, vystrel sa a zívol.

„Áno, bozkať,“ opätoval hlasno a počal sa umývať, chváliac vodu, aká je studená.

Večer, sotva zmrklo, stál už pred Elou, ktorá sedela pred pianom v salóne a hrala akúsi smutnú melódiu.

„Len sa nedajte vyrušovať, slečna Ela, prosím, pokračujte. Ja si stanem sem a budem vás obdivovať,“ povedal a oprel sa chrbtom o klavír.

„Teda poďte aspoň noty prevracať.“

Potocký prešiel k jej ľavému boku.

Ružové lúče zapadajúceho slnca kosmo padali ponad klavír na Elinu hlavu. Celá horela tmavožltým ohňom, okrem tváre, ktorá zdala sa chladnou.

Potocký prevrátil stranu. Hudba sa stala zaujímavejšou. Tóny sa ticho rinuli jeden za druhým, spájali sa v akordy a niekde nad klavírom zvučali už ako smutná, mäkká melódia.

Ivan odrazu sklonil hlavu a bozkal Elu na líce.

Vtom okamžiku sa ticho otvorili dvere a zjavila sa zarastená tvár Čierneho. Jeho šedivé oči placho prelietli salón, zastavili sa na Potockom a Ele…

Hra zamĺkla.

„Vážne?“ spýtala sa Ela.

„Vážne,“ povedal Ivan.

„Ešte dnes prehovoríte s mamou?“

„S mamou?“ začudoval sa Potocký. Potom sa spamätal a prisvedčil.

Čierny ticho prichlopil dvere a bledý, trasúc sa nervózne na celom tele, pomaly zišiel po schodoch.

V salóne odznelo ešte pár bozkov.

Keď Potocký vyšiel na ulicu, temer hlasno sa zasmial.

„Ona sa spytuje, či vážne, chcela by sa vydať. Aby som hovoril s mamou! Tá by bola rada, lenže mne sa nechce ženiť. Smiešno! Viac ma tam nevidia.“

„Ešte dnes odcestujem a nevrátim sa tak ľahko. Oženiť! Hahaha!“

* * *

Potocký skutočne odišiel. Uplynuli dva týždne, mesiac, štvrť roka, a nevracal sa.

„Ten sa nevráti,“ povedala smutne Mráziková.

„Klamár,“ zasipela slečna Ela.

„Čo robiť? Musíme Čierneho… Ozaj, ten tak dávno nebol u nás.“

„Vskutku, a ani sme nezbadali.“

„Treba ho zavolať.“

„Pravdaže.“

Napísali voňavý lístok a poslali ho Čiernemu, ale Bohuš neprišiel, ba ani neodpovedal. Zriadili večierok, zavolali i Čierneho — neprišiel.

Po večierku na druhé ráno dostali od neho list vo veľkej obálke. V obálke bola snúbna karta Bohuša so slečnou Marienkou Vodianovou. Na jej chrbte stálo ceruzou napísané:

„Slečna Ela! Vy ste chceli mať zo mňa rezervistu a netušili ste, že ste boli mojou rezervistkou. Nech sa vám páči na moju svadbu.“

Ela padla do kresla.

„Vody, vody!“ zakričala Mráziková.

„Nie, mama,“ zašepla dcéra, „Matejková má pekné klobúky, kúp mi jeden. Pre Čierneho vari len nezamdliem.“