ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Tuhšie, tuhšie!“ velelo belovlasé dievča s veľkými očami mladému človeku, usilujúc sa vlastnými pohybmi priviesť kolembačku, v ktorej sedelo, do tuhšieho kolísania.

„Nie, Milka,“ hovoril mladý človek, „nedá sa tak dobre rozprávať. Tichšie — tak,“ a pretiahol si kefkou biele fúziky a nedorastenú ešte briadku.

Milka zboka pozrela na neho.

„A o čom chcete? O láske?“ Hodila rukou. „Vaša láska je ako tá ruža, čo ste mi včera do izby hodili.“

„Zvädne, chcete povedať.“

„Áno. A potom, tá ruža sa mi ani nepáčila.“

„A moja láska?“

„Tiež nie, pán Ivan.“

Ivan pustil operadlo kolembačky, ktorú kolísal, a počal vyťahovať cigaretu. Milka ho urazila, nevedel, čo jej má povedať. Zadíval sa na hýbajúce sa svetlé body, ktoré hádzalo slnce pomedzi listy révy do letohrádku. Odrazu napadlo mu čosi, jedovato napravil si mašľu a povedal:

„A ja viem, prečo sa vám nepáči, — preto, že som študentom a nemôžem vás zajtra pýtať.“

Nazdal sa, že na túto urážku najmenej ujde, ale Milka len spustila jednu nohu, drgla ňou o podlahu a rozkolísala sa, ticho pre seba hovoriac:

„Áno, študentská láska je hlúposť.“

„A prečo ste mi to vtedy nepovedali, keď som vám prvý raz o nej hovoril?“

„Viete, na také detinskosti nereflektujem.“

„Ako ste mohli teda trpieť ten dlhý bozk v bráne, a či nepamätáte?“

„Ale choďte!“

Milka udrela Ivana dlhým kvetom po tvári, ale cítiac, že sa bude červenať, a aby to Ivan nezbadal, vytiahla bielu šatku z vrecka, priložila si ju k nosu a celkom odvrátiac tvár, prebehla popri Ivanovi von do záhrady.

Títo dvaja ľudia haštierievali sa takto každý deň, ale to im neprekážalo, aby sa radi mali.

Obidvaja boli hosťami tetky Breznickej, štyridsaťročnej vdovy po bohatom zemskom pánovi. Ona celý rok cestúvala a zdržiavala sa vo veľmestách a len na leto prichádzala na breznický majetok, a aby tu nebola samotná, dovážala si na vlastné útraty svoju ďalšiu i bližšiu rodinku.

Tak prišiel k nej najprv Ivan Potocký, štvrtoročný medik. Zvyknutému na osvetlený asfalt, krik a rozmanitosť veľkého mesta, sprvu dobre mu padol čerstvý vzduch a tichosť. Za štyri dni pobehal s puškou na pleci okolité vŕšky a doliny, vychytal ryby z rybníka, prečítal kapitolu o suchotách — a počal sa nudiť, sem-tam potulovať sa po izbách, hútajúc, čo by ho mohlo zaujímať. Každý deň vytiahol druhú knihu, šiel s ňou do parku, poprehŕňal sa v nej a vchádzal zase do salónu, hľadajúc zaujímavejšie zamestnanie, no nenaskytlo sa a on pošiel ho hľadať zase do parku.

S tetkou bezmála že neprestal hovoriť. Pri jedení, keď bolo treba ju zabávať, vrtiac medzi prstami pohár alebo bubnujúc na stole, mlčieval.

„Nudíš sa, Ivan,“ vravievala tetka.

„Ale nie, tetuška. To je človek od tých horúcich dní taký.“

Tetka neverila a napísala akýsi list istému Jozipovičovi, advokátovi v Báčke,^[3] ďalšej rodine.

O pár dní prišiel telegram:

„Zajtra o desiatej hodine ráno čakajte Milku na stanici. Jozipovič.“

„Pôjdeš oproti,“ vravela tetka Ivanovi a potľapkajúc ho po pleci, doložila: „Dievča pekné, daj si pozor.“

Ivan si pomyslel, že sa on tak ľahko nezaľubuje, je predsa dospelý a čím viacej rozumu, tým menej citu. Rozkaz tetkin pritom všetkom spôsobil mu veľkú radosť.

„Ale ja Milku nepoznám,“ nadmietol len tak očistom.

„To je pravda, pôjdeme teda spolu.“

„Ostatne, vieš čo? S. je stanica maličká. Vysadnú dvaja-traja, ja ju už poznám. Nepotrebuješ sa ustávať.“

Ivan odišiel na druhý deň sám a doviezol Milku, asi šestnásťročnú belovlásku, jemnej, symetrickej tváre, s ružovými lícami, plnými perami a rovným, trošku ostrým nosom.

Potocký stal sa znovu veselým, vtipným šuhajom. On zaľúbil sa do Milky, jej sa tiež páčil Ivan i preto, že bol chlap ako topoľ štíhly, ale najmä preto, že mal mäkký, dobrý pohľad, reč hladkú, so zvučným basovým hlasom a chovanie smelé, salónne. Mladí ľudia zblížili sa jeden ku druhému zo dňa na deň, intímnosť rástla. Ivan veľmi šikovne vedel sa jej ruky dotknúť, alebo stisnúť nad stolom, keď podával jej jedlo, ba ani sa nenahnevala, keď jej raz pri klavíri bozkal vlasy. Konečne ich dlhý bozk v bráne kaštieľa celkom zblížil.

Pochopil, že čím sú bozky dlhšie, tým je láska horúcejšia, a aby boli naozaj dlhé, oni sa počínali hašterievať pred nimi.

Tetka Breznická zbadala, čo sa robí medzi mladými ľuďmi, ale prezierala všetko.

„Nech sa zabávajú,“ myslievala si.

Mala svoje zvláštne pasie a týmto venovala celú všímavosť. Neobyčajnú radosť jej pôsobilo, keď mohla voľačo či v parku alebo v dome dať naprávať. Tu parket celkom dobrý pokazil sa, tu bolo treba balustrádu^[4] pred hlavným vchodom postaviť, tu pred stajňou dlažbu opraviť alebo chodníky v parku drobným pieskom vysýpať, a tak vždy našlo sa voľačo, čo tetku k tomu malo, aby obšivkári nevymizli z priestranného dvora. Pravda, ona sa hnevala, keď bolo treba opravovať, hromžila na robotníkov, ale to len naoko, lebo keď sa zdalo, že je už všetko v poriadku, tetka Breznická chodila z izby do izby, prezerala stoličky, sprobúvala dvere, a ak nebolo čo dať opraviť, bývala nepokojná, nevrlá.

Táto pedantéria zostala jej po otcovi plukovníkovi, ktorého ona usmrtila tým, že ušla z penzionátu s Breznickým, vtedy mladuškým zemským pánom.^[5] A nemal sa čo hnevať starý pán. Breznický sa s ňou zosobášil. Žil veselý, prostopašný život, chytro umrel a nechal na mladú, tridsaťštyriročnú vdovu, s krásnymi lícami a čiernych, ohnivých očí, celý breznický majetok.

* * *

V jedno krásne letné ráno, dobré tri hodiny pred raňajkami, Ivan dal zapriahnuť do bričky s dvoma sedliskami. Uviazal si na vysoký golier kravatu, natiahol rukavičky a vezmúc bič do ruky, prešiel k dverám Milkinej chyže.

„Hore, Milka! Vstávať! Prevezieme sa.“

„A načo?“ ozvala sa Milka zívajúc.

„Kvôli raňajšiemu apetítu. Čakám vás.“

Ivan začul vrzgot postele, potom kroky bosých nôh a vzdialil sa.

0 pol hodiny vyšla Milka, oblečená do ľahkých batistových šiat modrej farby. Na hlave mala akúsi bielu čiapočku; spod nej vykradnuvšie sa vlasy beleli sa v lúčoch slnka ako zlato.

Pomohol jej do sedliska, sadol k nej, švihol bičom a brička vyletela zo dvora.

Ráno bolo ozaj krásne. V tráve a na stromoch jasali sa ešte kvapky rosy. Osviežený vzduch páchol vôňou kvetov, ktorú prinášal z parku ranný vánok. Lastovičky hlučne švitorili, niektoré vysoko pod nebom, ktoré bolo plné malinkými bielymi obláčkami, iné nižšie rezali vzduch v dlhých vlnistých čiarach.

I Ivan a Milka boli dobrej vôle, ktorú čerpali z osvieženej, ligotajúcej sa prírody.

Po polhodinovom vezení Ivan sa spýtal:

„No, nevrátime sa ešte?“ a už sťahoval kone.

„Nie, nie. Keď sme tu, obzrieme si kaštieľ Dubranova.“

„Kto je to?“

„Zvláštny človek.“

Tu rozpovedala Milka skoro celú jeho históriu. On bol adoptovaným synom starého Dubranova, človeka excentrického, ktorého v súboji zastrelili. Ako hotový doktor oženil sa mladý, bohatý Dubranov s istou Flügelovou, devou citlivou, útlou, ktorej krása bola ako nadýchnutá hmla na skle. Chytro ošpatnela. Keď Breznický zomrel, Dubranov počal sa koriť mladej vdove. Ona ho vyznamenávala a vraveli, že boli do seba veľmi zaľúbení. So ženou mával výstupy, lebo ho trýznila svojou žiarlivosťou, až raz rozhorčila sa veľmi, sadla na koňa, jazdila na ňom pol dňa a umdletá, rozhorúčená napila sa ľadovej vody. Dostala zapálenie pľúc a umrela.

„Tak sa zdá, že tetka má zaujímavú minulosť,“ podotkol Ivan. „A čo robí teraz ten Dubranov?“

„Dresuje^[6] psov, dochováva kone a zdarma lieči ľudí, áno, žije život blahodarný,^[7] a predsa mohol by hýriť, žiť voľne, je len tridsaťdvaročný…“

Milka napravila si bielu čiapočku a pošuchla sa k Ivanovi. Jej rameno dotýkalo sa jeho pleca.

Prišli ku kaštieľu, peknej veľkej budove, stavanej v ostrom trojuholníku. Na každej strane mal priestranné verandy. Uhol bol obrátený k hradskej. Tu nachádzal sa hlavný vchod so šiestimi schodmi. Okolo kaštieľa boli nedávno obstrihané agáty. V úzadí za železným, na modro zafarbeným plotom zelenali sa lipy a topole.

„To je všetko?“ pýtal sa Ivan, obracajúc bričku.

„No, vy ste sa nazdali, že uvidíte babylonskú vežu?“

„A vy vari aj nedbali by ste sa dostať do neho ako veľkomožná pani Dubranová?“

„Prečo nie? Som chudobná, a viete, pohodlnosť, peniaze, viete, peniaze…“

Ani jeden neveril v to, čo hovorí. Oni chceli jeden druhého nahnevať, ale poznali sa už a nešlo im to.

Ivanovi pri všetkej irónii tmolilo sa v hlave, že je Milka šestnásťročná, on dvadsaťdvaročný; o päť rokov bude ona dvadsaťjedenročná. Celkom dobre. Nebude hovoriť hlúpo, ak jej to povie. Stisol jej teda ruku a, celkom zmeniac tón, prehovoril trhano, akosi nerozhodne:

„Ja by rád… takto, keby ste ma vy… päť rokov… potom ako doktor, ja by…“

Chcel i vážne hovoriť, i usmieval a zapýril sa.

Dievča porozumelo jeho nedokončeným vetám. Nepozrela na neho, ale videla, ako pekne drží opraty, ako trhajú jeho ruku kone a ako sa jeho zapýrené líce trasie pri tuhom hrčaní bričky. Akýsi neurčitý smútok pocítila v prsiach a potom túhu dotknúť sa tej ruky, toho líca.

„Neodpoviete, Milka?“

Ona ešte lepšie pritisla sa k jeho plecu.

„Veď to od vás…“ počala a zarazila sa.

Za bričkou bolo počuť plesnutie biča, potom zafrčanie koňa.

Milka, držiac sa rukáva Ivanovho, pozrela nazad.

„Dubranov,“ povedala.

V kúdole prachu, ktorý sa dvíhal za nimi asi na pätnásť krokov, bolo vidno blížiaceho sa jazdca. Jeho kôň so zdvihnutou hlavou a natiahnutým krkom letel cvalom. Jazdec, nahnutý ku koňovej hrive, kolenami držal sa jeho bokov, majúc nohy skrivené nazad. Jednou rukou držal uzdu, voľne pustenú, v druhej bičík, ktorým kedy-tedy švihol.

„Ten nás chce predbehnúť,“ povedal Ivan a zasmial sa nosom. „Z toho nič nebude.“

Zdvihol dovysoka bič a potriasol ním. Kone stúlili uši. Ľavý podskočil a pustil sa cvalom, druhý za ním. Ľahučká brička sa len tak oháňala. Jej tenké perá hupli pri každej skalke.

Milka sa kŕčovite držala operadla, nahnúc sa ku predku. Jej biela čiapka pri prvom trhnutí koní pošinula sa k tylu.

Kôň Dubranova zaostal na chvíľu, ale hneď sa počal blížiť. Ivan šibol kone.

„Držte sa, Milka, prosím.“

Oni leteli tuho. Kolesá sa zúrivo krútili.

Pritom všetkom Dubranov sa blížil, a keď sa Ivan obzrel, pysk jeho koňa už sa dotýkal bričky. Letel na pravej strane hradskej.

Krv udrela mu do hlavy.

— Ten ma predbehne, — myslel si, — a ja sa budem hanbiť pred ňou…

Potriasol teda pravú opratu, aby zmiatol jazdcovho koňa, hatiac ho v cvale. Pritom nedal si pozor na cestu, kone pobehli priďaleko až za kraj cesty. Odrazu sa brička zívla, oni akoby padali, potom prasklo čosi, zastavili sa a Milka vypadla z bričky. Ivan prevrátil sa hlavou medzi kone.

Brička prišla do prekopanej hlbokej hrádze a v najtuhšom behu zlomilo sa predné koleso. Dubranov pobehol vpred, ale vidiac nešťastie, stiahol koňa a šiel k Milke. Milka v strachu zamdlela, no nestalo sa jej nič. Ivanovi prešla brička cez členok a na oji si udrel hlavu.

* * *

Tetka Breznická darmo čakala svojich hostí na raňajky, prišli až k obedu i s Dubranovom na jeho bričke, Milka celkom bledá a ešte trasúca sa od rozochvenia, Ivan smutný, krívajúci na pravú nohu.

Keď Breznická zbadala Dubranova, začervenala sa. On podal jej ruku a skúmavo pozrel na ňu. Zostal i na obed, kde veľmi príjemne rozprával o afére, ktorá sa stala. Často pozeral na Milku, tu na jej biele ruky, tu na dlhé mihalnice.

Od toho času stal sa skoro každodenným hosťom u Breznickej. Vždy ho vábilo čosi sem. Jemu sa zdalo, že to vyzerá ako pekná dievčenská hlávka, ale nechcel sa tomu priznať, bárs neraz si pripomínal, ako kriesil Milku, ako ju dvíhal, ako vábilo ho vtedy jej bledé líce, a on len-len že sa ho nedotkol perami. Potom rozmýšľal o svojom vdovskom stave a opustenom kaštieli a prišiel na rezultát, že by sa zišla mladá žena k jeho boku.

Zdelil to i Breznickej.

„Počujete, mne sa vaša Milka páči.“

„To je nie hriech, keď sa pekné páči.“

„A počujete, môžem ja očariť v mojom veku šestnásťročné dievča?“

„Prečo nie? Vlasy máte ešte husté, bradu čiernu, ani jeden šedivý vlások v nej, a na čele koľko vrások… jeden… dva… tri… i to tenké.“

„Tak. Ďakujem. Vy sa zriedka mýlite.“

„Ale čo chcete?“

Tu zdelil jej svoje úmysly. Breznická spraskla rukami.

„Preboha, človeče, len teraz nie. Tí dvaja sú zaľúbení do seba po uši. Počkajte do októbra. Milku zdržím, Potocký odíde na univerzitu. Potom sprobujte.“

Mladí zaľúbenci ani netušili, akú záhubu strojí pre nich Dubranov. Oni sa celkom dorozumeli, že počkajú jeden na druhého a o päť rokov sa verejne zasnúbia a zoberú. Za ten čas budú si dopisovať a cítiť sa celkom voľne. Ivan síce môže dvoriť druhým, ale on vie, že nebude, Milka môže prijímať poklony, aj vyznačovať, no ona iste vie, že nebude, a len o jedno prosí Ivana, svojho drahého, milého medika, aby riadne skladal skúšky, lebo načo majú čakať za šťastím sedem rokov, keď o päť iste môže prísť, a keď nie oni od šťastia, ale šťastie od nich závisí.

Toto si sľubovali každý deň a dni utekali rýchle, rýchle.

* * *

Aké sú teraz mrcha časy, ako zle zariadené veci. Keď človek vie ľúbiť, nemôže sa ešte ženiť, keď sa môže ženiť, nevie už ľúbiť, a tak je to i s vydajom, keď ďievča potrebovalo by len dvoje pekných očí a svieže líca, musí čakať najmenej päť rokov, ale ak sa chce vydať (keď má pekné líca, dobre), potrebuje aspoň desaťtisíc, výbavu a náradie, čo len z Viedne objednané.^[8]

A dievčatá tak nerady čakajú, alebo často, ak nevedia čakať, naučia sa, ak vedia, počkajú.

A Milka?

Prešli dva roky. Bolo daždivé popoludnie. Ivan sedel samotný v chyži a fajčil; na čiernu kávu, ktorá parila sa pred ním, zabudol. Myslel na blížiace sa rigorózum, chcel sa učiť, ale čierna káva skutočne ochladla, cigareta dohorela, a on zvalil sa na diván.

Hrmotné kroky a klopanie ho zobudili z driemot. Keď zodvihol hlavu, videl už len veľký list na stole.

„Milkino písmo,“ povedal, „ozaj, čo píše.“

Milka s krátkym listom a fotografiou poslala elegantne vystavenú kartu o zasnúbení sa s dr. Dubranovom. List znel krátko:

„Ani vy, ani ja nemysleli sme vtedy vážne. Dubranov je milovaniahodný človek. Môžeme sa vídavať u tetky. Pá, Milka.“

„Už je po mojich snoch,“ zašomral Ivan. Dlho stál pri okne a dumal. Po dlhom dumaní vzal do ruky akúsi knihu o chorobách ľudskej duše a pomyslel si: „Snáď to bola len vízia. Budem sa učiť; snáď ma ešte krajšia budúcnosť očakáva, než bol môj prvý pekný sen.“

Ale litery tancovali mu pred očami. Odložil knihu, vzal listový papier a napísal Milke blahoželanie, krátke, cynické:

„Buď šťastná!“