ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[32]Jánošík. Na meno tohto významného zbojníka ešte stále s údesom spomínajú všetci slovenskí obyvatelia karpatskej oblasti. Žil koncom 17. a začiatkom 18. storočia. Mladé roky strávil v školách, kde nadobudol mnoho užitočných vedomostí. Neskôr žil medzi Rákócziho kurucmi. Podľa údajov slovenskej básne, ktorú okrem iných uverejnil roku 1809 farár Tablic,^[33] bol potom cisárskym rotmajstrom.

Za vojenskej služby sa dostal do Bytče v Trenčianskej župe, kde našiel uväzneného známeho zbojníka Uhrovčíka, ktorému preukázal mnoho dobrých služieb. Čoskoro na to sa vyslobodil z vojenskej služby a odišiel k bratovi do Terchovej v Trenčianskej župe. Uhrovčík, ktorého medzitým prepustili z väzenia, navštívil Jánošíka a nahovoril ho, aby sa stal zbojníkom. Jánošík súhlasil, na mieste sa s Uhrovčíkom sprisahali, naverboval ďalších chlapov a stal sa ich vodcom. Svoju družinu veľmi dobre vycvičil v streľbe, skokoch, v hode a tak sa pripravoval na svoju činnosť. Pripisuje sa mu len jedna vražda, a to vražda farára v Žaškove, ktorú majú však na svedomí členovia jeho družiny. Jánošík sám sa vystríhal ľuďom ublížiť na živote a od cestujúcich, ktorých prepadol, vzal len peniaze a tovar. Keď prišiel na salaš, stačilo mu, keď zabili ovcu a spravili z nej hostinu, vypil si mlieko a pastieri mu museli vyhrávať na gajdách, pričom sa dobre zabával a občas si aj zatancoval.

Aby sa chránil, zvykol náhle zmiznúť z jednej oblasti a zjavil sa na inom, vzdialenom mieste. Na mnohých miestach v Karpatoch sú vraj ukryté Jánošíkove poklady. Okrem toho má byť medzi Slovákmi aj jeho vlastný rukopis, v ktorom sú označené miesta s najväčšími pokladmi. Zatiaľ však, pokiaľ viem, nepodarilo sa nikomu nájsť tento rukopis. Nakoniec ho zradil vlastný gajdoš. Zajali ho v Klenovci v Gemerskej župe. V tretí rok jeho pôsobenia (1713) ho povesili za rebro v Mikuláši v Liptovskej župe.

Všetky údaje o ňom, a možno povedať, že ich je veľmi mnoho, súhlasia v tom, že Jánošík bol muž veľmi pekného vzrastu, silný a šikovný. Vždy bol pekne oblečený. Nosil zelenú širokú košeľu ozdobenú zlatým lemovaním, červený dolomán so zlatým šnurovaním, hodvábny opasok zlatom a striebrom vyšívaný a na klobúku mal vždy pierko. Ľud v dobrom spomína aj na jeho povahové vlastnosti. Chudobných pocestných nenechal skoro nikdy odísť bez toho, aby ich neobdaroval. Bral vždy len bohatým cestujúcim, šľachticom, kupcom a obchodujúcim židom, ktorých vydrancoval bez milosti. Veľmi dobre sa vždy zachoval voči pocestným študentom. Častejšie ich vyskúšal a napomínal, aby sa usilovne učili. Starších žiakov občas nútil, aby jemu a jeho družine spravili prednášku. Dal zoťať najbližší strom vysoko nad zemou a z pňa dal vytesať kazateľňu. Prednášateľa všetci veľmi pozorne vypočuli a nakoniec vyberal preňho oferu zo zlatých dukátov, celkom tak ako v kostole. Sám študentov bohato obdaroval, a to nielen peniazmi, ale aj plátnom a súknom, ktoré nemeral na lakte, ale podľa vzdialenosti jednotlivých stromov — od buka do buka.

Keď sedliacke dievčatá šli do lesa na trávu, pozval ich, aby mu spievali na pobavenie a obdaroval ich stuhami, peniazmi a pod. Raz prepadol svojho bývalého spolužiaka Révaya, ktorý šiel na svadobnú cestu. Neublížil mu, len si vzal od neho slovo a ako zálohu striebornú šabľu, aby sa tou istou cestou vrátil späť. Dôverujúc zbojníckej cti, i keď, ako si vieme ľahko predstaviť, nie bez istých rozpakov, Révay dodržal slovo. Našiel Jánošíka čakať ho na tom istom mieste spolu s celou slávnostne vyparádenou družinou. Veľmi spôsobne privítal nevestu, obdaroval ju rozličnými drahocennosťami, vlastnoručne opásal majiteľovi šabľu a so želaním všetkého najlepšieho v manželstve prepustil v pokoji vďačný párik.

V jeho stopách šiel Surovec Jakub, ktorý bol rovnako hrozný, ale galantnosťou a šľachetnosťou sa Jánošíkovi nevyrovnal. So svojou družinou, ktorej bol vodcom, znepokojoval po viaceré roky oblasť karpatských hôr, ale svoj rodný kraj — Oravu — od plienenia úplne ušetril. Tak ako Jánošík, aj on nechával chudobných pocestných na pokoji, dokonca ich aj obdarovával a olúpil len bohatých. Osudnou sa mu stala láska. Zamiloval sa do dievčiny, Márie, z osamelej lesnej krčmy v Polhore pri Brezne. Raz keď šiel za ňou v noci do senníka na zálety a keď zaspal, zakašlala a tak dala znamenie ukrytým ľuďom. Mestský magistrát v Brezne ho roku 1735 odsúdil na šibenicu. Aj o Surovcovi máme báseň, ktorú spolu s predchádzajúcou vydal pán Tablic s latinským chronostichonom:

SVroveC praeDo brIznensI pressVs In Ora:

Ergo tVVM tVte Carpe Vlator Iter.

Z času na čas objavili sa aj iní podobní zbojníci, ako Ilčík, Adamčík, Rajnoha, ale len predchádzajúci dvaja si zaslúžia obšírnejšiu zmienku. Vraždy sú vôbec medzi Slovákmi veľkou zriedkavosťou a týmto zbojníkom podobná čvarga sa uspokojí s tým, že si zoberie jedenie v dedinách a na salašoch a vyrabuje kvôli tomu osamelé domy.