Zlatý fond > Diela > Obrázky zo Slovenska


E-mail (povinné):

Ján Čaplovič:
Obrázky zo Slovenska

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Katarína Bendíková, Pavol Tóth, Michal Belička, Petra Pohrebovičová, Martin Ivanecký, Martina Jaroščáková, Silvia Harcsová, Lenka Zelenáková, Zuzana Babjaková, Daniela Kubíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 135 čitateľov

Etnografické pozorovania o Rusínoch

[5]Rutheni, po latinsky „Rutheni, Russi“, po maďarsky „Oroszok“, po slovensky „Rusnáci“. Sami sa však najradšej volajú Rusíni a nemajú radi, keď ich niektorí Nemci volajú „Rusniaken“ a Maďari zasa „Rusznyákok“. Väčšinu obyvateľstva tvoria v troch uhorských župách, v menšine sú v štrnástich, kde patrí aj Spiš, Šariš a Zemplín. Veľkú časť Spišiakov treba však rátať ku Slovákom. Aj z diecezálneho hľadiska sú Spišiaci tak ako aj zemplínski, abovskí a šarišskí Rusíni označovaní ako slavicae partes.

Okrem pomenovania Rusíni majú aj iné mená, ktoré vznikli:

1. podľa oblasti, v ktorej bývajú. „Verchovinci“ sú obyvatelia vrchov, „krajňáki“ zas obyvatelia rovín. „Smoľaniki“ sú tí, ktorí bývajú v blízkosti živicových lesov (jedľových a smrekových) a zbierajú živicu.

2. podľa výslovnosti. V Marmaroši a Ugoči sa volajú „lisáki“, lebo stále používajú slovko „lisse“ (sotva). Obyvatelia Beregu a Ungu opakujú stále časticu „lem“ (len), a sú preto „lemáki“. V Zemplíne hovoria „so, so“ namiesto čo, a sú preto „sotáci“, o ktorých sa ešte zvlášť zmienime. Spišiaci hovoria „co pak“, podľa čoho sa im vraví „copaki“. Na Spiši však hovoria takzvanou spišskou slovenčinou a z jazykového hľadiska sú tunajší Rusíni bližší Slovákom ako ostatným Rusínom. V Šariši sú Rusíni tiež na polovicu poslovenčení a bývajú v 155 obciach. V Zemplíne sú v 74 obciach.

3. podľa odevu. Niektorým sa vraví „bľašaniki“. Toto pomenovanie vzniklo z mnohých medených plieškov a gombíkov, ktoré nosia ako ozdobu na kožuchoch a opaskoch. „Lopáki“ im zasa vravia podľa veľmi širokých nohavíc, ktoré im pre svoju šírku prekážajú dokonca aj pri chôdzi.

Čo do zručnosti a príčinlivosti a celkovej kultúrnej rozhľadenosti môžeme Rusínov zaradiť do dvoch skupín. Do jednej patria obyvatelia Ungváru, Beregu, Ugoče a Marmarošu. Do druhej skupiny prislúchajú spišskí, šarišskí a zemplínski Rusíni, o ktorých môžeme povedať oveľa viac pekných vecí ako o prvých. Veľmi usilovne obrábajú studené a chudobné role a hnoja ich košarovaním. Sú však aj oblasti, kde pôdu skoro vôbec nehnoja, a tá sa postupne stáva neúrodnou. Tí, ktorí bývajú v lesoch, usilujú sa vynahradiť si tento úbytok výnosu rolí tak, že klčujú veľké kusy lesov a očakávajú od novej pôdy veľkú úrodu. Očakávanie sa im síce splní, ale po niekoľkých rokoch je aj nová pôda vyčerpaná a znovu musia začať klčovať tam, kde im to podmienky dovolia. Šťastnejší sú tí, ktorí bývajú na rovine pri Latorici, ktorá zalieva polia každý rok a ako ozajstný Níl ich aj pohnojí a veľmi zúrodní. Roľníkovi sa tu urodí aj dvadsať zŕn z jedného bez toho, že by sa namáhal hnojením rolí.

Vo vrchoch pestujú najviac ovos, ale aj kukuricu, ktorá sa tam, prirodzene, veľmi neurodí, a preto sa aj skoro minie. Sedliak je tu preto dlhý čas bez chleba. Rusíni vôbec radi pestujú kukuricu, lebo sa ľahko rozmnožuje a dá sa pestovať aj bez pomoci ťažných zvierat a bez čeľade. Oboje Rusín obyčajne nemá, a preto sa na pestovanie cereálií dáva veľmi zriedkavo, lebo pri ich obrábaní sú potrebné i zvieratá i čeľaď. Chov dobytka takto, samozrejme, upadá namiesto toho, aby stúpal, čo je hlavným prameňom chudoby Rusínov. Z toho istého dôvodu chovajú najradšej kozy všade, kde im ich povolia držať. Nemusia pre ne dorábať seno, ale nechajú ich hľadať si potravu po lesoch a v chrasti. Kozy síce dávajú riedke mlieko, ale je ho viac ako od oviec.

Všetku krmovinu z ovsa a sena uchovávajú doma v takzvaných „oborohoch“, ktoré sa vyskytujú len u Rusínov. Je to štvorhranná strecha zo slamy a oklepkov, ktorá sa dá na štyroch vysokých tyčiach podľa potreby posunúť vyššie alebo spustiť nižšie. Strechu musia každý rok opravovať, alebo spraviť novú. Tak, ako sa míňa zásoba krmoviny, spúšťajú aj slamenú čiapku. Tento spôsob úschovy krmovín nie je práve na zahodenie, lebo sa držia suché a stále sa vetrajú.

Konopné polia chránia pred vrabcami a inými vtákmi tak, že čerstvo zasiatu roľu posypú slamou. Každý, kto to prvýkrát vidí, nevie si vysvetliť, o čo ide.

Medvede, divé svine a vlci narobia sedliakom na roliach mnoho škôd. Aby ochránili kukuricu a ovos pred medveďmi a vlkmi, stavajú Rusíni strážne búdky, vyvýšené na štyroch stĺpoch. Spravia v nich oheň a keď sa medveď blíži, hádžu naňho horiace uhlíky, aby ho odohnali.

Rusíni sú vôbec veľkí milovníci ohňa. Sú ochotní spraviť si ho hocikedy, aj cez najhorúcejšie leto, len aby si mohli uhlíkom zapáliť fajku.

S chorými Rusínmi majú lekári málo práce, lebo ich nepotrebujú a ani ich nevolajú, ale sa liečia rozličnými domácimi prostriedkami. Chorého na dnu natrú nahrubo blatom a nechajú ho vliezť do vykúrenej pece, kde musí ležať na doske po celú noc s hlavou vystrčenou cez otvor v peci. Blízko k pacientovi položia nádobu s pálenkou, po ktorej za svojho pobytu v peci usilovne siaha, aby sa ochladil. Keď ráno vylezie z pece, poobíjajú z neho hlinený povlak a kúra je skončená.

Pri bolestiach hlavy natrú si ju dobre nahrubo maslom, obviažu chladivými prostriedkami, ako sú zelené chrenové listy alebo aj listy z kapusty a tekvice.

Veľké bolesti liečia natieraním a masírovaním. V taký čas dávajú na brucho obklad z oleja a octu, alebo z vody. Prikladajú pokrájaný chren, kysnuté cesto alebo tabak zmiešaný s medom.

Horúčku liečia silným dráždením tela. Chorému dajú mnoho vína s korením alebo osolenú pálenku v takom množstve, až začne vracať.

Keď na niekom spozorujú besnotu, rýchle mu povytláčajú strieborným grošom pľuzgieriky, ktoré má pod jazykom, alebo ich vypália rozžeraveným želiezkom, prípadne povytierajú silným octom, vínnym liehom alebo pálenkou. Na rany majú všelijaké zeliny.

Nedávno, roku 1817, vykopali v jednej obci mŕtveho, rozsekali ho, hodili do vreca a zašili konským vlasom. Vrece potom zavreli zvlášť na tú príležitosť zhotoveným čarovným zámkom a znovu ho zakopali. Spravili to preto, že mŕtvy bol príčinou ochorenia ľudí a zvierat. Tento čin bol súdne trestaný.

Strava Rusínov je veľmi jednoduchá, lacná a čo do výberu obmedzená. Užhorodskí, šarišskí, spišskí a zemplínski Rusíni jedia veľmi radi takzvané „pancáky“ z pohánčenej kaše, ovsa alebo jačmeňa. Títo žijú lepšie ako ostatní a trikrát denne jedia varenú stravu.

K chlebu neje Rusín nič radšej ako kukuricu, ktorej vraví „tengerica“; keď mu chýba, je najpodradnejšie druhy chleba s cibuľou a kapustou. Ovseným koláčom vravia v Spišskej župe „moskaľ“. Tam, kde sú zmiešaní s inými národnosťami, stravujú sa takisto ako oni.

Ako udávajú protokoly, ani jeden Rusín by nezjedol mäso zo zvieraťa, ktoré usmrtil medveď alebo vlk.

Najradšej pijú pálenku, ale nepohrdnú ani vínom, pivom a brezovou vodou, „brezovkou“, ktorú zbierajú na jar. Radi si vypijú, a pokladajú za hanbu vrátiť sa z nejakej hostiny s triezvou hlavou. Rovnako je to i s návratom z púte, jarmoku, ba dokonca aj z cesty, ako napríklad z furmanky so soľou.

*

Odev Rusínov je veľmi jednoduchý, pozostáva len z niekoľkých kusov. Spoločným odevom pre obe pohlavia je takzvaná „guba“. Je to čierny kaftanovitý kabátec, ktorý siaha skoro po kolená. Utkaný je z ovčej vlny a riadne je valchovaný. Mužský odev pozostáva z hrubej košele a gatí, z krpcov, tanistry na boku a z okrúhleho klobúka. Ženy si zdobia košele tak ako Rumunky pestrými výšivkami. Aj sviatočný odev Rusínov je veľmi jednoduchý. Nápadnejší je len čepiec žien. Pozostáva z úzkej drevenej obruče okrútenej bielym plátnom, ktorá sedí na temene hlavy a z ktorej visia čierne alebo farebné stuhy. Ženské i mužské vesty sú z hrubého hnedého alebo čierneho súkna. K ženskej paráde patrí ešte červený opasok, ktorý im visí dolu na boku.

*

Remeselníkov muselo byť medzi Rusínmi odjakživa málo, lebo medzi cechovými listinami, ktoré som prelistoval a ktoré som uverejnil vo všeobecnej etnografii, nenašiel som ani jednu v rusínskej reči tak ako ani v rumunskej. Ich voľakedajší remeselníci patrili k najspodnejšej remeselníckej triede a vyrábali len pre vlastnú potrebu.

V Užhorodskej župe v obciach Jarok, Nervické a Horlov a ešte na niekoľkých miestach zamestnávajú sa ženy výrobou sedliackych kabátov zvaných „guba“. Predávajú ich v Užhorode a v niektorých obciach v Ugoči.

Zemplínčania sú usilovnejší a v Novom Meste pod Šiatrom a v Šarišskom Potoku je väčší počet remeselníkov.

Obyvatelia Jakubian, Litmanovej, Opatice, Pilhova, Medzibrodia a Závodia sú drotári. Najviac ich je z Jarabiny v Spišskej župe. Títo usilovní drotári chodia nielen po vnútrozemí, ale aj do Sedmohradska, Moldavy, Valašska, Besarabie a teda na východ, zatiaľ čo Slováci si zarábajú na svoj chlieb rovnako ťažkým spôsobom na západe krajiny.

Obyvatelia Spiša, Šariša a Zemplína zaoberajú sa aj obchodovaním. Na jar v marci kupujú vždy ovce v Marmaroši, Bukovine, Moldave a v Sedmohradsku a cez leto ich čo najlepšie využijú. Na jeseň ich predávajú najmä v Hanušovciach, kde býva veľký trh na ovce, hojne navštevovaný aj z Moravy, Sliezska a Pruska. Rusíni však chodia s ovcami aj sami po krajine. Niektorí obchodujú nielen s ovcami, ale aj s koňmi. Obchod s koňmi sa začne po Petrovi-Pavlovi a trvá až do októbra. Kone nakupujú obyčajne v Bukovine, v Poľsku, Sedmohradsku a Moldave. Zatiaľ pokračujú v obchodovaní s medom, ktorý trvá až do polovice decembra, a s kŕmenými bravmi až do 25. januára. Med vyvážajú do Poľska. V marci začnú zasa pekne od začiatku a môžem povedať, že sa im to vypláca.

Niekoľkých špekulantov môžeme nájsť aj medzi Užhorodčanmi. Napríklad obyvatelia Krášku obchodujú s koňmi, somármi, ovcami, ktoré kupujú v Marmaroši a Beregu. Predávajú ich v Užhorode, v Michalovciach, v Humennom, Sečovciach a v Novom Meste pod Šiatrom.

Je veľmi zriedkavé, aby z takého podnikania Rusíni aj ozaj zbohatli. Nájdu sa však aj medzi nimi niekoľkí boháči. V Ruskom Bystrom v Užhorodskej župe žije napríklad jeden Rusín, ktorý zbohatol na obchode so somármi a dokonca si môže vydržiavať aj metresu. V Zemplíne a v Marmaroši obchodujú aj s tabakom.

Všetci Rusíni majú veľmi radi jarmoky. Málokedy sa stane, žeby roľník nenavštívil blízky jarmok. Ani na smrteľné lôžko by sa nemohol uložiť, keby nenavštívil všetkých osem jarmokov v Užhorode a všetkých päťdesiatdva týždenných trhov, ktoré sú každý rok v Mukačeve. Neustále čachruje s dobytkom a zakaždým vlečie na trh predať pár volov, alebo aspoň jednu kravu či teľa. Aj keď zarobí len pár grošov, aj tak predá a za tú istú sumu kúpi občas aj horší dobytok, ktorý zasa pri najbližšej možnej príležitosti začachruje takým istým spôsobom. Hoci privedie domov vždy horší kus, ako bol ten, ktorý predal, aj tak si zakaždým stiahne niekoľko grošov a prepije ich na kupcovo zdravie. Jarmok je preňho taký veľký sviatok, že musí byť na ňom aj vtedy, keď nemá celkom nič na predaj.

Medzi Rusínmi sú aj šikovní furmani. Po odpočítaní výdavkov s chovom zvierat, vlastných výdavkov a opráv voza, ráta každý furman priemerne so 600-700 florénmi čistého zisku ročne.

*

V celom Uhorsku je o 63 000 žien viac ako mužov. No v šestnástich župách (Heves, Székesfehérvár, Csanád, Arad, Békés, Mármaros, Ugocsa, Syrmia, Požega, Sümegh, Báč, Temes, Torontál, Krašov, Kríž, Varaždín) a v šiestich mestách (Debrecín, Požega, M. Theresiopel, Zombor, Temešvár, Kapronca) je opačná situácia. Pozoruhodné je, že ide len o juhovýchodné časti krajiny obývané Rumunmi, Rusínmi, Slovincami a Maďarmi. Tento nedostatok žien vysvetľuje výskyt trhov na ženy, ktoré sú známe práve v týchto východných a južných oblastiach a ktoré sa robia ešte aj dnes, i keď už nie tak otvorene ako v minulosti. O rusínskych trhoch na ženy, ktoré sa robili v Krásnom Brode, píše Szirmay vo svojej monografii o Zemplíne[6]:

Trikrát do roka boli v Krásnom Brode pri tamojšom baziliánskom kláštore takzvané dievčenské trhy, na ktoré chodievali aj vdovy. Tisíce Rusínov prichádzali vtedy k tomuto svätému miestu. Dievčatá mali rozpustené vlasy ozdobené vencami, vdovy si dali na zavitú hlavu zelené listy. Keď si muži poprezerali celú zásobu žien a dievčat, vyrazili ako šíp k tej, ktorú si vybrali a povedali len toľko: „pod do popa, kdi ti treba hlopa“ a ťahali ju bez ohľadu na akýkoľvek odpor rovno do kláštora, kde ich mnísi sčerstva zosobášili. Tento spôsob sobášenia bol často sprevádzaný bitkami. Nie každej neveste sa páčil ten, ktorý si ju vybral. V takom prípade sa bránila zo všetkých síl, príbuzní jej pomáhali a chlapec zasa uplatňoval svoje nároky. To všetko sa, prirodzene, nemohlo obísť bez bitky. Od roku 1720 sú tieto trhy už zakázané a odvtedy idú aj Rusíni pokojnejšie a spôsobnejšie na manželské lože.

Také trhy sa robili aj v Marmaroši na jednom kopci a zvyk obstarávať si ženu na trhu udržal sa tam vraj až dodnes. O rumunských trhoch na dievčatá, ktoré sa robili v Biharskej župe na deň sv. Petra na rovine Kalinása, píše Miller v Actis Musei Nationalis, I. s. 329. V Máté Salka (Satumarská župa) sa ešte aj teraz robí v júli na sv. Magdalénu takzvaný „Leányvásár“ (trh na dievčatá). Všetci ženbychtiví prichádzajú sem z celého okolia a nadväzujú známosti. Tak je to aj v Mária-Pócsi (Szabolcsská župa) na takzvanej „Pócsi búcsú“ (Póčska púť). Zvyk kupovať ženy bol v minulosti v spomínaných oblastiach veľmi rozšírený. Dozvedel som sa o príkaze kniežaťa Rákócziho, v ktorom nariadil veliteľovi Saturmanského zámku, aby nedovolil predávať ženy za veľmi vysoké ceny. Ich cenu mal určiť tak, aby sa za jednu ženu neplatilo viac ako 30 zlatiek. Tridsať strieborných! Pozoruhodná suma! O zvyku Slovincov a Chorvátov uzatvárať sobáše na jarmokoch písal som vo svojej práci Slawonien und Croatien (1819, str. 170). Tak ľahko, ako sa ženili, aj sa predtým rozvádzali. Keď sa mužovi žena omrzela, uviazal na ňu praslicu a zaviedol ju do kláštora, kde ich ihneď rozviedli. Tieto neprístojnosti zakázal už cisár Ferdinand I. 15. marca 1662, pretrvali však až do roku 1770.

Tento bezpochyby divý spôsob zaobstarávania žien môže mať príčinu v uvedenom nedostatku žien. Ťažko sa získava to, čo nemožno dostať zadarmo. Nesmieme zabudnúť však ani na to, že u Rumunov, Srbov a čiastočne aj u Rusínov spočíva na ženách ťarcha všetkých poľnohospodárskych prác. Zatiaľ čo sa muži šetria a odťahujú od práce, robia ženy celkom podľa orientálnych mravov všetky najťažšie roboty. Možno aj tá skutočnosť vplýva nepriaznivo na ich počet.

Rusíni uzatvárajú sobáše veľmi skoro. Je celkom bežné, že dvanásťročné dievča sa dostane pod čepiec. Ako uvádza Szirmay v citovanej monografii o Zemplíne, dávnejšie to bolo ešte horšie. Zasnubovali sa už päť-šesťročné dievčatá a kým nevyrástli, vychovávali ich v dome budúcej svokry, kde aj spávali. Často však odviedli z domu aj dospelé dievča a prinútili ho vydať sa. (Čo je dôkaz, že Rusíni sú veľmi temperamentní.) Dnes už však aj pri Rusínoch má významnú úlohu pytač a oddávač.

Keď rodičia vyberú pre syna vyhovujúce dievča, vyobliekajú ho a pošlú v sprievode bohatého a múdreho muža, ktorému vravia „starosta“, na návštevu a obhliadnutie dievčaťa. Starosta vysvetlí rodičom kvetnatou biblickou rečou účel návštevy a žiada, aby im dievča prinieslo vodu. Dievča však už vetrí nebezpečie a rýchlo sa skryje. Kým ju vytiahnu zo skrýše, musia prehľadať celý dom. Až potom privolí priniesť im vodu a podá ju s hanblivo odvrátenou tvárou starostovi. Ten si ju pri tejto príležitosti prezrie od hlavy po päty a posúdi, akú má tvár, postavu, šaty, reč, proste aká vôbec je. Potom poprezerá celý dom, aký je v ňom poriadok, čistota, ako je zariadený a podobne. Pritom sa, pravdaže, aj mladí navzájom ukradomky poprezerajú, nepovedia si však ani slovko. O to výrečnejší je starosta, ktorý privádza svojimi rečami nevestu neustále do rozpakov. Ona je však tiež poučená rodičmi a dáva na otázky občas také šikovné odpovede, že privádza návštevu do údivu.

Pri takejto príležitosti sa raz stalo, že dievča bolo samo doma. Na otázku, kde sú rodičia, odpovedalo:

„Otec šiel do mesta kúpiť masť k slanine a matka šla zaplatiť dlh, ktorý spravila ešte pred svojím narodením.“

Odpoveď zmiatla návštevníkov a keď na otázku, či sa rodičia skoro vrátia, povedala, že rovnou cestou prídu neskôr ako okľukou, boli už presvedčení, že je bláznivá, a odišli.

Cestou stretli otca a rozprávali mu, akú má bláznivú dievku. On sa len usmial a požiadal ich, aby sa vrátili. Doma sa dcéry spýtal na jej sprosté odpovede a ona ich vysvetlila takto:

„Soľ je k slanine taká potrebná ako masť k jedlu. Matka zasa niesla jedlo svojej starej matke a tak splácala dlh, ktorý spravila pred svojím narodením.“ Keďže je cesta veľmi blatistá, myslela si, že sa jej rodičia vyhnú, aby obchádzkou prišli ľahšie a rýchlejšie domov ako po priamej, ale zlej ceste.

Tak sa vysvetlilo celé nedorozumenie. Návštevníci zistili, že dievča je veľmi vtipné a vyzvali ju hneď na sľuby, ktorým vravia „svatanky“. O krátky čas si ju ako nevestu odvádzali domov.

Na takých návštevách hostí usilovne častujú. Rodičov nevesty hneď pozvú, aby prišli vrátiť návštevu, ktorej sa vraví „obzory“. Keď prídu do mládencovho domu, tiež si všetko dôkladne poprezerajú, aby všetko presne ohodnotili a aby vedeli, či sa ich dcéra bude mať v novom dome dobre. Keď nájdu opak, nedotknú sa ponúkaných jedál, ale sa pod rozličnými zámienkami čo najrýchlejšie odporúčajú a odídu. Keď sa im dom páči, dajú sa pohostiť a o všetkom sa s mládencovými rodičmi dohodnú. V podvečer toho dňa, na ktorý sú určené zásnuby, príde ženích so svojím starostom a rodičmi do nevestinho domu. Všetci sa posadia k stolu, na ktorom je prichystaný celý bochník chleba. Rodičia privedú nevestu k stolu a ostanú spolu s ňou stáť pri stole. Ponad chlieb podajú ženíchovi ruku spolu s darmi od nevesty — so šatkou, do ktorej sú zakrútené peniaze. Keď je pri tom aj farár, udelí im hneď jednu dávku požehnania na ich zväzok a vymenia si prstene. Potom nasleduje pohostenie.

Jeden alebo dva týždne po zásnubách pošle ženích po svojom dôverníkovi neveste niekoľko darov, ako napríklad veľký okrúhly koláč, ktorý posol nesie napichnutý na palici. Túto pozornosť opätujú aj rodičia dievčaťa a tým sa konečne urobí všetko na prípravu svadby.

Deň pred svadbou usporiadajú v dome nevesty večerné posedenie (soirée dansante), na ktorom pri hudbe vijú kytice a vence („vinki“). Zíde sa tu mnoho mládeže oboch pohlaví, ktorá sa roztopašne zabáva a vtipkuje. Počet mládeže rozmnožia malí chlapci a dievčatá a predčasne sa podúčajú od starých rozličným fígľom. Chlapci sa ťahajú za vlasy a zo smiechu býva často plač, lebo nezriedka je z toho nakoniec bitka. Iný sa zasa vyškriabe na pec alebo vyjde na sud s kapustou alebo octom a kolíše sa na ňom dovtedy, kým sa nepreborí a nespadne do suda. Odtiaľ ho potom s veselým smiechom vyťahujú. Spara a horúčosť, smrad od tabaku a papriky idú človeka zadusiť. Niektorí si totiž myslia, že zlepšia zábavu, keď si nasypú na horiacu fajku papriku a miestnosť poriadne zadymia.

Takáto zábava trvá najčastejšie cez celú noc, až po druhé zakikiríkanie kohúta. Vtedy hostiteľ zastaví konečne hudbu, ktorá pozostáva obyčajne z jedného gajdoša a dvoch husliarov. Niektorí sú ospanliví a nepozorovane sa odkradnú, ostatných treba rozháňať.

V svadobný deň pozve hneď ráno družba ženy z rodiny a obyčajne aj farárku do svadobného domu, aby prišli spraviť svadobnú zástavu („kuraho“). Zdobia ju rozmarínom, myrtou a zeleným lístím zo stromov. Pri tej práci usilovne spievajú:

Poj bože do nás,
bo teper u nas Horázd.
Tajti bozje mati
vinački počinati.

Najprv uvijú kyticu pre ženícha, potom pre družbu. Zástava je z bielej, červenej alebo pestrofarebnej šatky, ktorú priviažu na tyč a ozdobia vencami a kyticami kvetov. Navrch tyče upevnia veľkú kyticu kvetov, na ktorej je zvonček. Slúži na to, aby družba, keď potrasie v určitých chvíľach zástavou, mohol ním dať svadobným hosťom znamenie.

Hotové vence a kytice zakrútia spolu s niekoľkými koláčmi do šatky a ženy, ktoré vili vence, zatancujú si s tým malý tanec. Potom šatku rozviažu a kytky pripevnia na klobúk ženíchovi a družbovi. Ani ostatní prítomní neobídu naprázdno. Dostanú kytičku z myrty, bazaličky, jedle a borovice, čím sú označení za svadobčanov.

Aj v dome nevesty robia vence. Neveste a jej družičkám uviažu však vence len v kostole pri svadobnom akte. Keď sú všetci ozdobení kvetmi, sadnú si za stôl: ženích v celej svadobnej paráde, po jeho pravici starejší, po ľavici družba a vedľa nich ostatní hostia oboch pohlaví. Medzi nimi sedia aj dievčatá, ktoré sa volajú „svati“ a „svache“.

Na stolovanie dozerá „vajda“, ale komando nad všetkým má družba. Hostina sa začína dobrou silnou pálenkou, za ňou ide kapusta s mäsom, koláče, zaprávané údené alebo čerstvé mäso, ktorému vravia „ziama“. K jedlu zaznie hudba a hrá počas celej hostiny. Mládež spieva zo žartu niečo celkom iné, ako čo hrajú hudobníci. Ku koncu hostiny sa opýta družba vajdu, či je všetko v poriadku. Odpoveď znie: „Áno, ako motúz v bočnom vrecku.“

Po tejto odpovedi vyženie družba všetku mládež z izby, zodvihne zástavu a drží ju v ruke pokrytej šatkou. Pod zástavu sa postaví ženích. Potom nasleduje odobierka ženícha od rodičov; v jeho mene povie starejší čo najdojímavejšiu reč o starostiach a námahe, ktorú mali s jeho výchovou, až sú rodičia a všetci okolostojaci celí skrúšení a rozplývajú sa v slzách. Po odobierkovej reči dajú rodičia synčekovi najkrajšie požehnanie a vybozkávajú ho. Po tomto akte ide starejší medzi tancujúcich, utíši ich a dá znamenie, že je všetko pripravené na odchod do kostola. Túto správu prijmú všetci prítomní mohutným zvolaním „ujú“, alebo „hurá“. Všetko sa dá do pohybu, hudobníci idú na čele.

Medzitým pošlú dvoch spoľahlivých poslov k neveste so správou, že sprievod je už na ceste. Starejší sa vyberie s malým sprievodom k nej a vyzve ju, aby sa ponáhľala do kostola na sobáš, kde ju už čaká ženích so svojím sprievodom. V kostole odovzdá najprv starejší farárovi poplatok za sobáš a nejaké podarúnky. Mladý pár ostane stáť v kostolných dverách, kde ich farár oblečený do ornátu (štóla a felon) privíta, povie im krátku reč o povinnostiach, ktoré na nich čakajú v stave manželskom a o jeho vážnosti a spýta sa ich po jednom, či sú skutočne odhodlaní vstúpiť do tohto zväzku. Odpoveď je, pravdaže, kladná. Na druhú otázku, či už niekomu nesľúbili manželstvo, odpovedajú tiež záporne. Keď sa takto odstránia všetky farárove pochybnosti, zavedie ich do kostola. Uprostred kostola je spravený stan, pod ktorým je stôl s dvoma horiacimi voskovicami, krucifixom a evanjeliom. Mladý pár vstúpi tiež dnu a postaví sa na zem pokrytú kúskom súkna. Ďalej nasleduje bežná cirkevná ceromónia.

Z kostola sa odoberú všetci do nevestinho domu. Obyčajne však nájdu na ňom dvere a okná zatarasené ako na pevnosti. Ženíchov sprievod musí preto zaútočiť a pevnosť dobyť, pričom dôjde často aj k vážnym šarvátkam. Tento starodávny zvyk svedčí o voľakedajšej rusínskej obyčaji získavať nevesty násilím. Voľakedy zasa Mazurania a Poliaci svoje ženy kupovali a predávali.

Keď ženíchov sprievod vnikne do domu, najsamprv nájdu nevestu a potom začne svadobná hostina. V Spišskej, Šarišskej a Zemplínskej župe pozvú prvý deň na hostinu okrem svedkov len miestneho farára s kantorom a všetko sa odbavuje v tichosti. O to bláznivejšie sú nasledujúce dni, za ktorých sa každý deň pozývajú iní hostia. Nikto nesmie prísť s prázdnymi rukami, takže otec domu má nahradené všetky výdavky spojené so svadbou.

Po hostine vyzve starejší nevestu, aby sa odobrala od rodičov, pričom tiež tečú nepostrádateľné prúdy sĺz. Nevesta si zabalí všetky dary, ktoré dostala od rodičov, a pripraví sa na presťahovanie do mužovho domu. Pred odchodom spraví sprievod na dvore pyramídu zo zdvihnutých rúk a drží vysoko zodvihnutý veľký okrúhly koláč. Družba vedie mladý pár za zástavami trikrát okolo skupiny. Ostatná spoločnosť ich nasleduje a každý vyskakuje za koláčom, kým ho niekto hlavou, rukou alebo aj sekerou nezlomí a kým nespadne. Vtedy si každý zoberie z neho toľko, koľko vládze. Pri tejto zábave stojí obďaleč stará žena s miskou v ruke, v ktorej sú voľajaké zrná, medzi iným aj chmeľ. Túto miešaninu hádže na masu klbčiacu sa okolo koláča, čo má byť symbol toho, že svadobčanom nebudú cez celý život chýbať potraviny a v rozmnožovaní majetku sa majú podobať chmeľu.

Po skončení boja o koláč pohne sa nevesta s hosťami peši alebo na voze do ženíchovho domu, kde svadobný sprievod očakáva nová hostina, na ktorej sa zúčastnia rodičia nevesty a ich príbuzenstvo. Zdržia sa tu celú noc, až do svitania. Až neskoro v noci utíchne hudba a zábava sa končí. Hostia sa roztrúsia a nový pár odvedú starejší a ženskí svedkovia do svadobnej postele. Neveste odviažu veniec a priviažu ho na zástavu.

V nasledujúci deň, hneď ráno sa svadobčania ceremoniálne umyjú. Neveste dajú na hlavu čepiec a uviažu šatku. Potom ide s mužom a malým sprievodom do kostola. Tu dostanú požehnanie, ktoré im ešte chýbalo a vrátia sa domov na malé raňajky. Po nich sa hostia rozídu, každý do svojho domu.

Kým ženích nedostane svoje dedičstvo, pomocou ktorého si môže založiť vlastnú domácnosť, ostane mladý pár v dome mužových rodičov. K tomu príde obyčajne po jednom až dvoch rokoch, najmä keď je v dome viac synov, ktorých treba oženiť.

Obyčajný ľud robí svadby najčastejšie na jeseň, po oberačke a cez fašiangy. Inokedy sú sobáše veľmi zriedkavé a robia ich len vdovci. Aj obrady v kostole pri ich sobáši a svadobné slávnosti sa úplne líšia od tých, ktoré sme práve opísali.

*

Rusín vie dobre, že rodenie detí je nebezpečné. Usiluje sa preto svoju ženu spejúcu ku kríze opatriť všetkými sviatosťami; potom už s pokornou dôverou prečká nebezpečenstvo.

Novonarodené dieťa dajú tak, ako je zvykom, do kúpeľa. Ženy chcú, aby malo bielu pokožku, aby sa dobre učilo a aby bolo bohaté. Aby to prvé zaručene dosiahli, dajú k dieťaťu do vody bielu hus; kvôli druhému dajú mu v kúpeli do ruky knihu. Na zaistenie budúceho bohatstva hodia do prvého kúpeľa niekoľko zlatých alebo strieborných mincí, ktoré si potom ponechá múdra pôrodná baba.

Narodenie dieťaťa oznámia farárovi, ktorý príde do domu „na molitvánky“ — pomodliť sa predpísané modlitby a zároveň požehná matku a dieťa. Keď je dieťa slabé, hneď ho pokrstí doma alebo v kostole. Inak sa tento akt odloží na najbližšiu nedeľu alebo sviatok, keď sa po bohoslužbách objaví v kostolných dverách baba v sprievode kmotra a kmotry.

Po krste sa poberú všetci, ktorí sa na krste zúčastnili, na faru, kde pokrsteného spolu s krstnými rodičmi zapíšu do matriky. Krstiny („krestiny“) sa odbavujú na fare alebo v dome matky. Okrem kmotrov sa na nich zúčastnia viacerí príbuzní a susedia, ženy a muži, niekedy vo veľkom počte a statočne pojedajú zásoby jedál a pitia. Pritom hojne popíjajú na zdravie šestonedieľky, ktorá leží za záclonou a chodia k nej na klebety. Po dlhom hodovaní sa jeden po druhom bozkami a objímaním rozlúčia a tým sa hostina končí.

Nasledujúci deň sa hostia usilujú poslať šestonedieľke čo najlepšie jedlá a častejšie ju navštevujú. Kmotrovci donesú svojmu krstňaťu košeľu, čo je dôvod na pohostenie, na ktorom kmotrovcov výdatne ponúkajú pijatikou. Pijatika má dve časti. Začiatok sa volá „podkrizma“ a pokračovanie — compotationis je „krizma“. Rodičia sa musia, samozrejme, poďakovať za košeľu. Navštívia kmotrovcov s potravinovým darom — „koláči“, za čo ich poriadne pohostia.

Šestonedielka sa nesmie ukázať mimo domu a ešte menej mimo dvora skôr ako po 40 dňoch. Nesmie prekročiť ani prah domu. Môže sa k tomu odhodlať len v najväčšej núdzi. Po štyridsiatich dňoch ju spolu s dojčaťom odvedú do kostola, kde je slávnostne introdukovaná. Deti pridájajú aj dlhšie ako rok. Keď ich odstavia, dajú im hneď obyčajnú stravu.

Výchova detí je veľmi slabá. Najväčšiu starostlivosť venujú rodičia hlavne tomu, aby sa ich deti najedli a aby sa im niečo nestalo: aby nespadli do ohňa alebo do vody, v lete zasa aby im neublížilo domáce alebo divé zviera, alebo aby ich neodvlieklo. Do šiestich-siedmich rokov sa deti preháňajú v dome a okolo domu len v hrubých dlhých a špinavých košeliach. Krátko nato pomáhajú pri hospodárstve bez toho, žeby školu čo len videli. Keď rodičom niekto vyčíta túto nedbanlivosť, odpovedia odvážne: „Da što otsej, nebude iz neho pop.“

Následok toho je, že okrem detí farárov, šľachty, remeselníkov a iných zámožných ľudí nevedia rusínske deti nič okrem otčenáša a niekoľkých modlitieb, ktoré sa naučili doma od rodičov. Len deti, ktoré rodičia určia na duchovný stav, môžu sa tešiť vyučovaniu v škole i nevšednej obľúbenosti u rodičov a lepšiemu životu. Dokazuje to aj táto príhoda:

Trinásťročný chlapec príde domov s dobytkom celý premoknutý. Chce vyliezť na teplú pec, aby sa osušil.

Tam však už sedí v plnom pohodlí mladší brat a čaká na večeru. Keďže nechcel ustúpiť zo svojho miesta, došlo k výmene názorov a k dvojboju. Matka sa do toho zamiešala a povedala staršiemu: „A ti neznaješ, sto toj na popa sia hotuje?“ a zohnala nepopa z pece.

*

Hlavnou zábavou Rusínov je jedenie a pitie. Najväčšia príležitosť na to je pri jubileách vysviacky kostola a na jarmokoch. V nedeľu a vo sviatok stretáva sa veselá chasa v krčme. Vydaté ženy sa tam však hanbia ukázať.

Všetci radi tancujú, ale ich tanec je len samé krútenie sa, opravdivý medvedí tanec. Na tvárach im však vidieť, že majú z tanca veľké potešenie. Hudbu majú veľmi jednotvárnu. Huslista ťahá sláčik len podľa taktu — naraz cez štyri struny. Husle si nepriloží inak ako do pása a vyludzuje tak zvláštnu melódiu.

*

Keď Rusín ťažko ochorie, zavolajú hneď farára, aby chorého zaopatril sviatosťami, modlil sa s ním a potešoval ho. Chorému dajú do ruky horiacu sviečku, ktorú musí držať, aby v tmavom východe zo sveta nebodaj niekde nenarazil.

Keď umrie, položia ho doprostred izby na dosku a dajú trikrát do dňa vyzváňať. Za ten čas sú všetci zamestnaní zhotovovaním truhly a kríža. Príbuzní a susedia bežia pozrieť mŕtveho a pomáhajú pri robení truhly, za čo nedostanú nič, len zajesť a vypiť. Truhlu vyložia senom alebo slamou, položia na ňu plachtu, vykropia vínovou vodou a až potom uložia mŕtveho. Na hlavu mu vtisnú klobúk, aby honoráciu na druhom svete mohol patrične pozdraviť. Keď si príbuzní žiadajú a zaplatia, príde duchovný a číta mŕtvemu evanjelium, alebo aspoň miestny kantor prečíta nad ním niekoľko Dávidových žalmov, aby nemal dlhú chvíľu. V mestečkách volávajú na stráženie mŕtveho aj študentov, t. j. školských chlapcov, ktorí chvíľu niečo spievajú, potom hrajú, potom zasa jedia a robia všelijaké fígle, aby sa im čas minul.

Na pohreb príde farár oblečený do červenej látky zvanej felon, lebo červená farba je pre Rusínov smútočná. Spolu s nosičmi kríža a dvoch zástav vojde do smútočného domu, povykiadza kadidlom z kadidelnice a odoberie sa k truhle. Tam prednesie Collecte panichida, prikáže vyniesť truhlu a postaviť nohami smerom na ulicu. On sám ostane stáť za pripraveným stolom a prečíta epištoly a evanjelium. Nato sa všetci dajú do spevu. Priatelia a susedia mŕtveho naposledy vybozkávajú a vyobjímajú. Potom ho odnesú rovno na cintorín alebo najprv do kostola, kde sa číta liturgia. Potom konečne idú k hrobu, kde zložia truhlu. Duchovný sa pomodlí modlitbu zvanú „nadhrobna“, pokropí mŕtveho sväteným olejom a hrob v štyroch rohoch svätenou vodou. Keď je veľké blato, mŕtvolu vyvážajú na voze alebo na saniach. V takom prípade sa aj farár posadí na voz a odtiaľ odbaví kázeň a všetky ostatné náležitosti. Do hrobu vsype popol z kadidelnice. Keď truhlu spustia dolu, prítomní hádžu na ňu kúsky zeme, aby sa spolu s ňou pochovala bolesť a všetko nepriateľstvo.

Po pohrebe idú všetci do smútočného domu, kde je smútočná hostina zvaná „komašina“, na ktorej sa modlí najprv farár pri requiem defuncti. Na konci hostiny sa znovu modlia a spievajú, až sa všetci rozídu domov. Bohatší robia hostinu na pamiatku mŕtveho každý rok a vtedy spomínajú na všetkých zomrelých príbuzných.

Tí, o ktorých sa vie, že sú hriešni, nie sú pochovaní s takou úctou; zahrabú ich bez kríža, mimo cintorína. Keď niekto umrie v povodni, tiež ho nesmú s úctou pochovať, lebo veria, že by ľadovec zničil obilie. Takáto mŕtvola nesmie byť pochovaná ani v posvätnej zemi. Podobný osud majú aj mŕtvoly samovrahov. Keď niekde nájdu mŕtvolu, pochovajú ju na tom mieste, kde ju našli. Na takýto hrob hodí každý, kto ide okolo, kameň alebo kus dreva. Za niekoľko rokov tu narastie pyramída podobná obrovskému mravenisku.

Keď je niekto dlho v agónii, veria že bol veľkým hriešnikom. Keď niekomu ostanú otvorené ústa alebo oči, znamená to, že čoskoro umrie niekto z toho istého domu. Preto mŕtvemu starostlivo zatlačia oči a podviažu bradu. Prázdny hrob nesmie stáť cez noc otvorený, lebo by niekto ďalší umrel. Preto ho musia vykopať len v ten deň, keď je pohreb. Tieto povery majú Rusíni spoločné so slovinskými Srbmi.

Charakteristická pre Rusínov, a to aj pre nepravoslávnych, je viera vo zvuk zvonov. Keď si uvedomíme ich vlastný účel, je táto viera veľmi smiešna. Rusíni si myslia, že zvonením odoženú čerta od mŕtveho. Zvonením chcú tiež upozorniť nebeského vrátnika Petra, že rusínska duša hľadá cestu do neba, aby teda rýchlo otvoril bránu, nech satan neschytí dušu náhodou už pred samou bránou nebeskou.

Hádanka: Je možné, aby druhá žena bola prítomná na pohrebe prvej?

Takýto prípad sa stal roku 1822 medzi Rusínmi. V zime šla jedna žena cez zamrznutú Latoricu. Ľad sa prelomil, padla do vody, utopila sa a mŕtvolu odplavila voda pod ľadom. Ľudia sa prizerali tomuto nešťastiu a márne ju dlhý čas hľadali. Muž otrávený vdovským stavom sa oženil s druhou ženou. Až neskoro na jar našli mŕtvolu prvej ženy a keď ju pochovávali, šla v pohrebnom sprievode jeho druhá žena.

O Rusínoch možno inak povedať, že sú veľmi dobroprajní. Vraždy a lúpeže nepoznajú, trest smrti patrí medzi veľké zriedkavosti. Zvyčajné hriechy tohto tichého, bojazlivého a poverčivého ľudu sú malé krádeže a bitky. Najradšej kradnú maličkosti zo železa a potraviny. No železo má pre nich zrejme neodolateľnejšiu moc ako jedlo.

Na ilustráciu uvedieme záverom niekoľko rusínskych prísloví:

Podly hroš nepohinet.
Ci holovov u kamen, ci kamen u holovu, to vse jedno jest.
Slipomu i podli hroš dobry.
Slipi, kto čerez rešet nevidi.
Lipšy dnes vorobec, jako zautra holubec.
Is čudzaho koňa i sered kalu zisti.
Bolše bilich jako čornich cihanov.
Kde čort sam nezastihat, tam babu posilat.
Boh visoko, car daleko.
Laskovoje telja i dvi korovi usel.
Baba z voza, ta spicem lekše.
Ne každy pan, kto maje doloman.
Priberi pňa, a daj mu imiaja, ta bude čolovik.
Každy kohut na svojem smeťu pan.
Slipy, kto dale od nosa nevidi.
Linivi bolše chodit a skupy dalje.
Koho had ukusiv, bojit sja i hlisti.
Holoje lehko brivati.



[5] Etnografické pozorovania o Rusínoch — základ tvorí rukopisná monografia Ethnographia Ruthenorum, 1825, 1828, 1831, uložená v Štátnej vedeckej knižnici vo Zvolene, Rkp. C. I, 17. Úvodná časť, stať o zamestnaní a pohrebe je doplnená z článku Ethnographische Miscellen von Ungarn, Hesperus 1820, zv. 27, č. 20. K stati o svadbe Čaplovič v rukopise poznamenáva, že sa vzťahuje len na Rusínov župy Marmarošskej, Berežskej, Ugočskej, Ungskej a na tých Rusínov, ktorí bývajú v hornatých oblastiach a nie sú zmiešaní so Slovákmi a Maďarmi. Čaplovič však sám v texte upozorňuje na diferencie a podobnosti so slovenským materiálom. Táto stať je preto dôležitou ukážkou jeho porovnávacej metódy práce a sám materiál ako materiál porovnávací. Opis obradov v deň pred svadbou je prevzatý z Gemälde I, str. 215 — 217.

[6] Szirmay A.: Notitia thopographica, politica inclyti comitatus Zempleniensis, Buda 1805.




Ján Čaplovič

— autor šiestich obrán slovenského národa proti maďarizácii, autor početných etnografických prác a spoluzakladateľ slovenskej etnografie ako nezávislého vedného odboru Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.