ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[28]V starých časoch bolo zvykom, že si cechy samy navrhli štatút alebo ho prevzali od iných, podobných cechov a žiadali jeho schválenie od kráľa alebo od župného úradu. Prípadne ich schvaľoval mestský magistrát alebo zemepán. Najčastejší bol však prvý prípad. Starodávne názory boli rozličné a je len prirodzené, že sa odrazili na mnohostrannosti a rôznorodosti štatútov. Väčšina cechových nariadení postupne zastarávala a dostávala sa do veľkých rozporov s narastajúcim vzdelaním, zmenenými mravmi, spôsobmi myslenia a zvykmi, ale v nemalej miere aj so samotnými krajinskými zákonmi a dvorskými nariadeniami. Preto už Mária Terézia udelila nespočetným cechom nové privilégiá, ktoré vyhovovali vtedajším zákonom. Ich celková reforma sa však uskutočňuje až za vlády terajšieho kráľa. Už v rokoch 1805 a 1813 boli cechy v celej ríši vyzvané, aby sa obrátili na dvorskú kanceláriu kvôli prideleniu nových štatútov, lebo sa prišlo k názoru, že väčšina cechových zákonov je už celkom zastaraná. Teraz sa začalo s ich postupným vymieňaním.

Mal som možnosť nahliadnuť do veľkej časti dnes už zastaraných cechových privilégií a udivil ma poklad historického a etnografického materiálu, ktorý je v nich pochovaný. Urobil som preto z neho niekoľko výpiskov, lebo vierohodné poznanie zvláštnych starých názorov a voľakedajších spôsobov myslenia početnej meštianskej triedy je veľmi zaujímavé. Je zaiste pozoruhodné, keď sa dozvieme, ako voľakedy ľahko vyhlásili za nepoctivého takého majstra alebo tovariša, ktorý palicou udrel psa, mačku alebo sviňu, alebo keď zviera usmrtil. Nemilosrdne ho za to vylúčili zo spoločnosti poctivého cechu. Stalo sa napríklad, že barbier^[29] z Veľkého Varaždína musel za takýto priestupok zaplatiť jeden dukát, hoci mal povolené zviera zastreliť, keď to potreboval na učebné ciele.

Dnes sa podobný priestupok už netresce tak prísne a ani celibát u majstrov sa netresce tak ako voľakedy peňažnými pokutami. Ani hrnčiarstvo už nepatrí k nepoctivým remeslám, za aké ho ešte pred štyridsiatimi rokmi (1785) pokladali levočskí kamenári a murári.

Stále rovnako obľúbené sú cechové zábavy, lebo ľudia sa stále rovnako radi hostia. V nových cechových artikulách už ale nenájdeme predpísaný jedálny lístok, ako to bolo za starodávna, keď sa určoval aj predpísaný počet chodov a ich zloženie. Hostiny patria skôr ku zakazovaným zvykom.

Zo zastaraných cechových artikúl sa môžeme aj poučiť, keď sledujeme, ako prísne strážili kvalitu svojich výrobkov a usilovali sa chrániť kupujúceho. Nástojili na tom, aby každý remeselník dôkladne ovládol svoju profesiu, aby poznal všetky jej umelecké ťahy a finesy. Svoju šikovnosť musel preukázať majstrovským kúskom a aj ďalšie výrobky musel dať častejšie kontrolovať cechovému majstrovi a predstavenstvu. Keď sa zistilo, že výrobok je vyhotovený nesprávne a lajdácky, musel zaplatiť peňažnú pokutu. Našu úctu si zasluhujú aj všetky opatrenia, ktorými dozerali na cnosť a poctivosť i náboženský život členov cechu a ktorými sa zaisťovala poslušnosť podriadených k nadriadeným.

Zlomky zo starých cechových artikúl, ktoré tu predkladám, sú o tom všetkom najlepším dôkazom. V tejto súvislosti chcem poznamenať už iba toľko, že staré cechové privilégiá som našiel písané v reči maďarskej, nemeckej, slovenskej a slovinskej. Po rumunsky a rusínsky neboli napísané ani jedny, z čoho by sa dalo bezmála usudzovať, že medzi nimi boli remeselníci veľkou zriedkavosťou.

Barbieri v Leviciach (z roku 1700, v maďarskej reči).

Keď majster alebo tovariš zamešká bez vážneho dôvodu bohoslužby, zaplatí ako pokutu holbu vína. Za neúčasť na procesii musel zaplatiť jednu zlatku. Keď sa pacient (zranený) dal ošetriť najprv jednému majstrovi a potom vyhľadal druhého, nesmel ho tento prijať. Keď ho predsa previazal alebo čo len ruku na neho položil a pritom vedel, že obväz robil druhý majster, zaplatil dve zlatky pokuty. Keď sa to stalo druhýkrát, zaplatil štyri zlatky a potom dvanásť.

Keď pacient hľadá u majstra pomoc a on predvída nebezpečenstvo, ktoré zo zranenia môže vzniknúť, zavolá na jeho obhliadku členov cechu. Zranený je za túto obhliadku povinný zaplatiť poctivému cechu jednu zlatku. Keď je rana na hlave a cech sa zíde v byte chorého, musí chorý za ošetrenie zaplatiť jeden toliar a nasledujúci deň za druhú operáciu tiež toľko. Opravenie vytknutej sánky, kľúčnej kosti, amputácia ruky a nohy, ako aj ošetrenie zranenia na hlave je záležitosť celého cechu. Ani jeden majster nesmie zakročiť, kým sa nezíde celý cech (poznámka J. Č.: pacientovou povinnosťou zatiaľ asi bolo nepripustiť, aby sa opuchlina veľmi rozmohla). V opačnom prípade by musel platiť pokutu dve zlatky, druhýkrát štyri zlatky. Za lákanie pacientov platí majster dve zlatky a ešte aj pacienta mu odoberú.

Keď sa tovariš chce stať majstrom, musí pozdraviť cech jedným dukátom a ako majsterský kúsok musí uvariť šestorakú náplasť na rany: 1. deac villum magnum (správnejšie diachylon), 2. sperment ranarum, 3. jednu poriadnu mieru riadneho aegyptiacum, 4. a 5. obyčajnú zelenú a žltú masť a morušový deakorium (znovu diachylon), 6. náležitú bielu masť. Na uvarenie týchto náplastí mu dajú termín štrnásť dní. Zakaždým, keď v tomto období chce zamiešať všetky potrebné šťavy, musí privolať celý cech a dvakrát ho pohostiť dobrým obedom. Keď majstri nie sú spokojní, môžu od jedla odísť a tovariš musí zložiť dvanásť zlatých. Po štrnástich dňoch sa potom mohol v prítomnosti majstrov presvedčiť o výsledkoch svojho varenia.

Kým náplasti neboli riadne dovarené, musel majstrov hostiť dobrým jedením a pitím. Keď majsterské dielo nedopadlo dobre, zaplatil dvanásť zlatiek pokuty. Potom musel podávať majsterský obed, ktorý sa skladal z dvoch varených a pečených jedál a z dobrého vína. Pozvať musel všetkých majstrov aj so ženami. Keď sa obed cechu nepáčil, čiže keď nebolo dobré jedlo a pitie, musel vyplatiť na cechový stôl dvadsaťštyri zlatiek. Nasledujúci deň skladal cechovú prísahu a dal každému majstrovi dukát. Potom ho už zapísali do cechového registra.

Každý tovariš bol povinný spávať v dome svojho majstra a musel byť poruke vo dne i v noci. Inak by zaplatil jednu, druhýkrát dve a tretíkrát tri zlatky. Keď sa opätovne prehrešil, mohol ho majster zbiť a vyhnať.

Mladý majster posluhuje v cechu a na schôdzach. Nesmie sa opiť, aby mohol dávať pozor na starších majstrov, keby viac vypili, a aby mohol v nasledujúci deň odpovedať na všetky otázky.

Majsterský kúsok barbierov v Komárne pozostával z Empl. deacilon simplex, Emp. sticticum Kroli, Empl. defensivum rubeum a unguentum apostolorum. Keď sa niekto opovážil zahrešiť „adta“ alebo „teremtete“ na cechovom zhromaždení a keď bola práve otvorená cechová truhlica, zvaná „láda“, musel zaplatiť dve zlatky. Keď bola cechová truhlica zavretá, platil len zlatku pokuty. Pri zvolávaní členov cechu poslal cechový majster z domu do domu tovariša s britvou.

Krajčírsky cech vo Sv. Beňadiku (z roku 1716, po slovensky).

Keď majster príde do cechu bosý alebo so zbraňou, zaplatí štyri groše pokuty. Tovarišovi nesmie na týždeň zaplatiť nikto viac ako dvanásť grošov. Mladý majster sa musí do roka po získaní majstrovstva oženiť, inak platí jednu zlatku, druhý rok dve zlatky. Z toho je takzvaný „bikapénz“ — bujačie peniaze.

Stará Turá, čižmársky cech (z roku 1716, po slovensky).

Kto chce vstúpiť do cechu ako majster, musí zaplatiť 20 zlatiek a pripraviť obed s dvadsiatimi jedlami. Týchto dvadsať jedál je v stanovách presne menovaných a opísaných. Keď hostina pripadne na pôstny deň, urobí ju z dvadsiatich pôstnych jedál, ktoré sú tiež všetky menované. Na konci zoznamu je poznamenané: namiesto rýb môže sa podávať aj pečený indián. Teda quid pro quo. Pozoruhodná možnosť zmeny v roku 1716!

Pri pohrebe musia ísť majstri v pároch v primeranej vzdialenosti. Mladší kráčajú vpredu, starší spolu s cechovým majstrom vzadu. Nosiči sa s truhlou nemajú ponáhľať, ale musia ísť pomaly. Do cechu má prísť každý poriadne oblečený, umytý a učesaný. Nesmie tam šňupať mnoho tabaku a už vôbec si nesmie pritom zašpiniť bradu, aby pri pití z jedného hrnčeka sa ostatným majstrom nehnusilo piť po ňom. Vreckovka nesmie nikdy visieť z vrecka.

Mäsiarsky cech v Pezinku (z roku 1646, po nemecky)

Keď niekto udrie alebo zabije psa, či už je to majster alebo sluha, nesmie viac vykonávať svoje remeslo. Prísne sa tiež zakazuje, aby učeň alebo sluha tykal svojmu majstrovi, aj keď je od neho starší alebo bohatší. Keby majster niečo také od svojho sluhu strpel, musia byť obaja potrestaní.

Pernikári v Bratislave, Trnave, Šoproni, Modre, Győri (z roku 1681)

Aby nemohli nikoho podvádzať, musia cechoví majstri tovar starostlivo prezerať a keď nájdu niečo v neporiadku, treba daný tovar zobrať na miestny súd.

Kamenári a murári v Levoči (z roku 1785)

V zimných mesiacoch sa nesmie ani jeden majster dať na nepoctivú prácu, a najmä nesmie sa dať najať na svadby a iné príležitosti na vyhrávanie.

Čižmári v Levoči (z roku 1701)

Keď mladý majster predkladá cechu svoj majsterštuk, musí členom cechu dať na dva stoly tri poctivé jedlá: hovädzie mäso a dve kurčatá varené v ryži, dve husi, prasiatko a dve na chrumkavo vypečené sliepky. Potom hovädzie, teľacie a bravčové pečené. Posledné jedlo predstavujú dva „cipóty“ (czipó — bochník bieleho chleba) a štyri koláče. Na konci hostiny tak isto, ako pri zastrihovaní a odovzdávaní majstrovského výrobku, musí dať 10 uhorských zlatiek na víno a pivo. Keď sa mladý majster do roka a do dňa neožení, bude poctivému cechu dlžný jednu bocku piva každý rok, až kým sa neožení (poznámka J. Č.: Každý teda musel skúsiť tiché domáce radosti, či chcel alebo nechcel).

Kožušníci v Levoči (z roku 1629)

Majsterštuk: ženský kožuch zo štrnástich kusov. Vpredu musel mať šestnásť záhybov, vzadu osemnásť, tak ako za starodávna. Ďalej lajblík zo šiestich jahňacích kožiek, ktoré merajú päť mužských piadí, a zásteru dlhú jeden lakeť. Nakoniec detský kožuch z troch kozích kožiek merajúcich jeden lakeť. Nikto, ani majstrov syn nemá byť oslobodený od tohto strihania.

Cínári a kanvári v Levoči (z roku 1695)

Každý mesiac idú dvaja majstri na kontrolu výrobkov a cínu. Z lyžice alebo „abdrotu“ odlejú skúšku, vyrazia na ňu majstrovský znak a celý štvrťrok si ju ponechajú ako doklad o kvalite výrobkov.

Kožušníci v Žarnovici (z roku 1696)

Majster, ktorý sa oddáva nerestiam, ako „reverenter Hurerey“ (vyhľadávaniu prostitútok), manželskej nevere, a podobne, bude bez všetkých ohľadov vylúčený z remesla.

Tovariši dostávajú týždennú mzdu 15 grajciarov.

Krajčíri vo Fiľakove (z roku 1674)

Tovariši musia pracovať od druhej ráno do deviatej večer. Ako týždennú mzdu dostanú 12 uhorských. Keď sa majster neoženil v prvý rok majstrovstva, platil dve zlatky pokuty. Za žehlenie výrobkov v nedeľu platila sa pokuta 50 uhorských. Na jarmokoch prezeral tovar cechový majster.

Kožušníci v Komárne (z roku 1686)

Najmladší majstri museli vo všetky sviatky a cez celý advent zapaľovať pred bohoslužbami svetlá v kostole. Keď túto povinnosť zanedbali, museli kostolu dať ako pokutu funt vosku.

Čižmári v Hlohovci (z roku 1719)

Tovariši mali ako týždennú mzdu určených 32 uhorských a museli pracovať od rána od tretej do večera do deviatej.

Remenári v Komárne (z roku 1692)

Remenárski majstri nesmeli prevziať viac práce ako za 16 zlatých, alebo štyri postroje na kone.

V Bratislave nesmelo byť podľa stanov z roku 1712 viac ako osem tkáčov.

Je mi ľúto, že pre nedostatok miesta nemôžem uviesť viac výňatkov z cechových privilégií. Opíšem preto aspoň niekoľko remeselníckych zábav.

Keď porovnávame voľakedajšie žitie a bytie s dnešným, zaujímavé je pozorovať, ako sa za posledných tridsať rokov zmenili mravy, pričom nechcem tvrdiť, že by sa boli zjemnili. Preto sa mnoho vytráca aj z cechových zvykov a obyčajov. Ako príklad môžem uviesť trhanie husí mäsiarmi, chodenie na choduliach cez fašiangy, čo bolo zvykom mlynárov, sviatočné sprievody na výročné dni cechov a podobne. Uvediem aspoň niekoľko príkladov.

Dvojboj kováčov

Po Vianociach, keď sa vymieňalo ubytovanie, ozbrojili dvoch silných učňov pancierom a kopijou. Keď prišli pred dom nového domáceho pána, postavili sa bojovníci proti sebe a na dané znamenie vrhli sa so spustenými kopijami na seba. Šikovne sa vedeli vyhnúť protivníkovej zbrani, ale veľmi silne narážali na seba panciermi. Nárazy sa opakovali, až kým slabší z nich nepadol. Silnejší víťaz bol odmenený smiechom majstrov.

Trhanie husí

Výročná mäsiarska zábava bývala v stredu v posledný fašiangový týždeň. Pri tejto príležitosti robili mäsiari preteky v jazde bez sedla, ktorým sa vravelo „trhanie husí“.

Cez cestu napli lano a upevnili ho na protiľahlé domy. Doprostred lana zavesili za nohy dve živé husi. Hlavy a krk im oviazali silným motúzom, ktorý im omotali aj cez krídla. Dvaja členovia cechu držali v ruke tyče, ktorými podopreli lano na oboch koncoch a tak ho ešte viac napli. V druhej ruke držali dlhý bič. Za zvukov trúb prijazdili potom v pároch mesiarski sluhovia s bojovými trofejami, ktoré predstavovali hodvábne šatôčky alebo niekoľko strieborných lyžíc ovešaných vejúcimi stuhami. Oblečení boli aj v najväčšej zime len celkom naľahko. Na netrpezlivých koňoch bez sedla postavili sa do radu neďaleko lana. Na ďalšie znamenie prišiel na koni starší tovariš alebo mladý slobodný majster, ktorý sa chcel zúčastniť na zábave. Prešiel popod lano a za ním po poriadku ostatní.

Pri prvej jazde sa všetci uspokojili tým, že udreli plochou dlaňou hus po hlave, alebo jej vykrútili krk a tým ukončili trápenie úbohého zvieraťa. Potom objazdili okolo mestského domu a všetci sa vrátili na svoje pôvodné miesto. Až potom sa začalo vlastné trhanie husí, pri ktorom sa pokúšali odtrhnúť im hlavu od tela. Krk bol obkrútený motúzom, a preto to šlo veľmi ťažko. Zároveň sa začali usilovať aj chlapi s bičmi a šľahali koňa zo všetkých síl práve vo chvíli najväčšieho pretekárovho vypätia. Kôň začal pochopiteľne strečkovať. To robili dovtedy, kým jazdec nespravil dobrovoľne miesto nasledujúcemu, alebo kým ho k tomu nedonútil kôň, ktorý sa už nedal ovládať. Takto sa spestrilo divoké divadlo. Každý pretekár prišiel na rad viackrát, až kým sa konečne možno práve najnevinnejšiemu podarilo posledným trhnutím zožať plody námahy svojich spolupretekárov. To isté spravili aj s druhou husou.

Po konečnom rozhodnutí o dvoch víťazoch postavili sa jazdci opäť v pároch do radu. Pred nich sa postavil trubač a víťazi, ktorí vztýčili tyče s priviazanými výhrami. Za nimi šli ostatní. V takejto zostave prejazdili niekoľko ulíc, až kým prišli k svojmu domácemu, u ktorého sa najedli. Poobede pokračovali v prerušenej tancovačke.

Kúpanie učňov

Až do polovice 18. storočia bol u mäsiarov bežný ešte jeden zaujímavý zvyk, ktorý si zaslúži, aby sme ho spomenuli. Má v sebe charakteristické prvky svedčiace o jeho prastarom pôvode.

Výučný čas tejto profesie s výnimkou majstrovských synkov je pre všetkých chlapcov určený na tri roky. Po výučnom čase nemohol byť nikto prepustený dovtedy, kým sa celkom zvláštnym spôsobom neokúpal. Robilo sa to pri spomínanom fašiangovom tanci, čiže uprostred zimy.

Pred dvere svojho hospodára vyniesli dva veľké sudy a naplnili ich až po okraj vodou. V jednom ostala voda čistá, do druhej primiešali dobytčie výkaly. Niekoľko hodín pred kúpeľom musel sa ten, ktorý chcel byť prepustený, posadiť obkročmo na silnú tyč a dvaja mäsiarskí sluhovia ho niesli cez ulice. Okolobežiacim chlapcom rozhadzoval suché slivky zmiešané s uhlím. Za týmto predjedlom nasledoval samotný kúpeľ. Obliecť sa mohol, ako chcel, ale na teplejšom odeve musel mať ľanovú košeľu a gate. Potom sa musel vrhnúť do suda so špinavou vodou. Sprevádzali ho dvaja majstri, ktorí dozerali, či všetko robí podľa predpisu. Najprv musel ponoriť hlavu a potom celé telo. Keď sa vynoril, hodil sa do druhého suda so studenou čistou vodou. Tento akt musel opakovať ešte dvakrát. Celé kúpanie spočívalo teda v tom, že sa šesťkrát ponoril. Keď bol citlivý na zimu a pokúšal sa ušetriť aspoň niektoré časti tela, strčili ho majstri ešte hlbšie do suda. Keď im takto urobil zadosť, mohol, keď chcel, skončiť a ísť sa preobliecť do teplej izby. Stalo sa to len zriedkakedy, lebo učni boli od prírody otužilí a otužili sa aj počas tvrdej služby a takéto nepohodlie zniesli bez námahy.

Ako odškodné za zábavu, ktorú poskytli prizerajúcim sa masám, mohli tých, ktorí nestihli utiecť, pooblievať vodou. Tento zriedkavý spôsob prepúšťania učňov ukazuje na drsnosť starých zvykov. Keďže bol verejne odsudzovaný, nachádzal stále menej zástancov, až sa s ním celkom prestalo. Možno sa však naň dívať ako na symbolický akt, ktorý má upozorniť na nevyhnutnú potrebu čistoty v tomto remesle, v ktorom sa musia zašpiniť, a preto je veľmi potrebné, aby sa častejšie umývali.

Maškarný sprievod kožušníkov

Až po najnovšie časy prenášali kožušníci cez fašiangy cechovú truhlicu v sprievode maškár. Vpredu išli hudobníci, za nimi jazdec v uhorskom obleku. Cez seba mal prehodenú nádhernú kožušinu, na hlave mal „kalapág“ a v pravej ruke držal vytasenú šabľu. Koňa urobili z veľkého koryta, do ktorého spravili v prostriedku otvor. Jazdca mohol robiť len silný a pekný tovariš. Prestrčil sa cez dieru v koryte a upevnil si ho o bedrá tak, že konkávna strana smerovala k zemi. Vpredu upevnili o koryto drevenú konskú hlavu, vzadu chvost. Z jazdcových bokov viseli dve vypchaté, do nohavíc oblečené nohy strčené do strmeňov. Celé toto zariadenie je dosť ťažké a vyžaduje, aby jazdec bol dosť silný; aby obveselil divákov, musí ešte naviac aj napodobňovať všelijaké konské skoky.

Za jazdcom nesú na ozdobných nosidlách truhlicu. Sprevádzajú ju štyria naľahko oblečení Turci alebo černosi, ktorí nesú na hlave južné ovocie. Sprievod uzatvárajú pestro vyobliekaní členovia cechu, majstri, tovariši a učni. Na tieto sprievody som sa ešte aj ja sám viackrát díval. Teraz sa s nimi vraj už prestalo. Mnohí tovariši preto, že vliekli ťažké koryto a boli naľahko oblečení, chytili v tuhej zime často nielen obyčajnú nádchu. Vraví sa, že odvtedy, ako sprievody prestali, sú nepomerne zdravší a žijú vraj dvakrát tak dlho ako predtým.

Fašiangový sprievod debnárov

Aj debnári oslavujú fašiangy s veľkou pompou. Vydarení tovariši robia sprievod; oblečení sú celí v bielom, ozdobení sú stuhami. V rukách držia obruče, na ktorých sú postavené poháre s vínom. Na údiv okolostojacich si ich veľmi zručne, priam ekvilibristicky krútia nad hlavou a keď hudba spustí tuš, víno vypijú. Žartovné sú aj reči, ktoré sa prednášajú pri prenášaní cechových truhlíc.

Fašiangové cechové slávnosti sa volajú „lakozás“. Prichádzajú na ne majstri aj s rodinami a tovarišmi. Keď zložia dvadsať grajciarov, povoľujú sa im aj tanečné zábavy, ktorým vravia „zuspringer“. Cechmajster víta s ťažkou hlavou a pletúcim sa jazykom hostí a obyčajne sedí podpitý spolu s ostatnými majstrami, ktorí sa cítia rovnako dobre v rohu tanečnej sály, za stolom naloženým pampúchmi a vínom. Tu zrejme musia mladí majstri dávať pozor na starších, aby si nerozbili nos.

Dcéry majstrov pozývajú na slávnosti a odprevádzajú tam i späť s veľkou úctou.

Aj majitelia vinohradov sa spolčujú do podobných spolkov a majú aj vlastných dozorcov. Stanovy majú zakotvené v takzvaných articuli promontoriales, ktoré navrhuje zemepán a potvrdzujú župné úrady. Aj v nich sa odrážajú rozličné dobové názory.