Zlatý fond > Diela > Obrázky zo Slovenska


E-mail (povinné):

Ján Čaplovič:
Obrázky zo Slovenska

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Katarína Bendíková, Pavol Tóth, Michal Belička, Petra Pohrebovičová, Martin Ivanecký, Martina Jaroščáková, Silvia Harcsová, Lenka Zelenáková, Zuzana Babjaková, Daniela Kubíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 135 čitateľov

Poverové názory a zvyky

Morena. V Trenčianskej župe, najmä v Kalnici a na jej okolí je známa zvláštna hra. Na Kvetnú nedeľu oblečú chlapci a dievčatá kus dreva za ženu a so spevom idú k najbližšiemu potoku. Tu strhnú z figuríny šaty a drevo hodia do vody. Potom sa vrátia so spevom naspäť a miestny richtár im dá zadarmo obed. Táto maska sa volá „Morena“, čosi ako morová žena. Hra s ňou sa opakuje každý rok, lebo veria, že tým po celý rok zabránia prepuknúť morovým a iným nákazám u ľudí a zvierat. Tento zvyk zrejme nejako súvisí s dávnovekými náboženskými predstavami a zvykmi. Dnes ostala z neho už len ľudová hra.

Prežitkom zo staroveku sú aj jánske ohne. V júni, večer pred Jánom, zapaľuje mládež na vŕškoch ohne a preskakuje ich. Behajú so zapálenými fakľami a v speve a hrách strávia skoro celú noc. Aj tento zvyk sa zachoval zrejme z pohanských čias. Pri Slovenskom

Pravne v Turčianskej župe sa ešte aj dnes jeden vrch volá „Bohušova“, čiže bohynin vrch, na ktorom robia tieto ohne. Hra sa volá „vajano“, možno pôvodne „Vah Juno!“

Vo veľkej úcte sú u ľudu bosorky a niekde poznajú aj také praktiky, podľa ktorých sa dá zistiť, ktorá žena je bosorka a ktorá nie. Pri trvalom zlom počasí, pri búrkach (nie pri daždi, lebo ten nepripisujú bosorkám) alebo pri krupobití veria, že ide o čary, a usilujú sa zistiť vinníčky. Nakoniec chytia tucet starých žien a ponárajú jednu za druhou do vody; ktorá sa potopí je nevinná a pustia ju na slobodu. Keď je niektorá tučnejšia a nemôže sa hneď ponoriť, všetci začnú kričať, že je bosorka, a pomstia sa jej, ako vedia. Takéto nešťastnice predtým upaľovali. Ešte roku 1741 bola upálená bosorka v Krupine a roku 1743 bosorka z Horoviec v Trenčianskej župe. Štefan v. Sándor píše v desiatom zväzku svojich Sokféle (1808), že bol sám prítomný na takejto skúške:

Jedno leto nechcelo vôbec pršať. Obyvatelia to, samozrejme, pripisovali bosorkám. Richtári so súhlasom stoličného sudcu a farára pochytali preto všetky staré chudobné ženy z dediny a privliekli ich k Váhu. Je pozoruhodné, píše Sándor, že podozrievali len chudobné ženy. Staré ženy bohatých sedliakov nechali na pokoji. Chytené ženy ponárali po jednej do hlbočiny a ktorá sa hneď nepotopila, tú vyhlásili za bosorku a odvliekli do župného väzenia. Tam ju nejaký čas väznili a konečne predvolali na prísne vypočúvanie. Bičovaním ju prinútili ku všelijakým priznaniam, ako napríklad, že pomáhala niektorým dievčatám čarami získať muža a podobne, až nakoniec sama uverila, že vie čarovať. To malo za následok, že postavili hranicu a bosorku na nej upálili.

Medzi ľudom je veľmi rozšírená aj viera vo veštice. Barón Mednyánszky[30] rozpráva, že za jeho mladosti bývala neďaleko Hrozenkova jedna žena, ku ktorej chodilo veľké množstvo ľudí, aby im pomáhala nájsť ukradnuté veci. Liečila aj choroby, pomáhala dievčatám prilákať ochladnutých milencov a spájala manželov, ktorí sa neznášali.

Ľud rozpráva aj rozličné nezmysly o bosorkách. V noci na sv. Juraja vraj lietajú na ohreblách a zhromažďujú sa na kopci sv. Gerharta, tam sa hostia a tancujú, premieňajú sa na mačky a iné zvieratá a dokonca sa vedia spraviť aj neviditeľnými. Vlastnia aj čarovnú uzdu. Keď ňou niekoho udrú, premení sa na koňa, na ktorom rajtujú. Muž jednej bosorky, ktorý už viackrát musel robiť koňa, prišiel na jej fígeľ a zmocnil sa uzdy. Premenil ňou vlastnú ženu na kobylu, divoko si na nej zajazdil a nakoniec ju odviedol ku kováčovi podkuť. Po odčarovaní si žena musela ľahnúť, lebo jej na rukách a nohách ostali prikuté podkovy. Musela to však byť slabá bosorka, keď si ich nevedala odčarovať.

Medzi ľudom sú rozšírené všelijaké bosoráctva, ktoré sa pomocou tradície uchovávajú spolu s rozličnými poverovými predmetmi. Tak napríklad do stopy toho, koho nenávidia, zabijú klinec z náhrobného kríža, aby ochorel. Suchoty mu povesia na krk tak, že vezmú kus zeme z miesta, na ktorom stál, zakrútia ju do handričky a zavesia do komína. Keď chcú, aby niekto ťažko ochorel, stačí, aby mu pod prah zahrabali mŕtvu jaštericu.

Pri krádeži vezmú z miesta, na ktorom stála alebo ležala ukradnutá vec, kus zeme a dajú ju pod mlynský kameň. Tým prinútia zlodeja, aby sa veľmi silne krútil, až kým sa neprizná, že je zlodej, a nedá naspäť ukradnuté veci. Môže sa hodiť aj do ohňa perla a zlodej oslepne. Keď sa nasype na lemeš proso a položí sa na oheň, zlodej dostane vyrážky.

Keď niekoho trápia ploštice, treba niekoľké dať do truhly mŕtvemu, alebo zabaliť do vrecúška a hodiť na krížne cesty. Zbaví sa zaručene aspoň tých, ktoré odhodil.

Pri požiaroch je veľmi účinné prehodiť cez horiaci dom chlieb, ktorý zabudli v peci. Oheň sa potom už nemôže šíriť ďalej. Takú istú službu urobí aj vajíčko s mäkkou škrupinou, keď ho prehodia cez dom, alebo keď horiaci dom obehne niekto nahý. Možno to pokladať za zaručený recept pre poisťovne.

Pri nečase vyhodia na dvor ohreblo ako hromozvod a hádžu do ohňa konáriky zo stromov, čím sa ochránia od každého nešťastia. Keď svrbí pravá ruka, budú výdavky, keď ľavá, prídu peniaze. Keď začne kričať straka, praskať stôl alebo dvere, prídu hostia. Zvonenie v ušiach znamená, že ten, komu zvoní, počuje novinu. Keď sliepka zakikiríka ako kohút, stane sa nejaké nešťastie.

Medzi jedenástou a dvanástou na obed nie je radno dávať sa na cestu. To platí aj o piatku. Keď niekto vychádza z domu a stretne farára alebo niekoho s prázdnou nádobou, alebo keď mu cez cestu prebehne zajac, nemôže urobiť nič múdrejšie, ako sa vrátiť, lebo to všetko veští nešťastie. Aj slávny astronóm Tycho de Brahe sa tak veľmi bál stretnutia sa so starou ženou alebo toho, aby mu cez cestu neprebehol zajac, že sa v takom prípade vrátil domov; stretnutie pokladal za zlé znamenie. Keď túto vec uvážime, môžeme drobné bláznovstvá obyčajného ľudu pokladať len za jeho prednosť.

Aby sa všetko dobre podarilo, treba pri vychádzaní z domu prekročiť prah pravou nohou. Keď si doma niečo zabudnú, nesmú sa pre to vrátiť, lebo by ich postihlo nešťastie (mohli by ešte niečo navyše zabudnúť).

Nie je dobré dívať sa v noci do zrkadla, lebo možno v ňom uvidieť čerta (najmä keď dotyčný je ním sám).

Veria, že čert sa zdržiava u bezbožných ľudí a má podobu celkom premoknutého kuriatka, ktoré im uľahčuje cestu do pekla: obstaráva peniaze, a nikdy sa ho nezbavia. Z toho by sa dala spraviť prekrásna alegória.

Mnoho sa rozpráva aj o zakopaných pokladoch. Veria, že poklady sa v určitom čase presúšajú. Najavo to dávajú tým, že vyhárajú modrým plameňom. Chráni ich však čert premenený na čierneho psa. Ten, kto ho vie zarieknuť (čiže keď mu prisľúbi veľký podiel), môže si poklad zobrať. Kto poklad vyberie a otvor znovu zasype, musí do roka a do dňa umrieť (zasa dobrý materiál na alegóriu).

Kto ráno kýcha, dostane dar alebo počuje dobrú novinu. Keď niekto kýchne pri obúvaní čižiem, bude mať nešťastie. Keď sa sníva o mŕtvom, určite bude pršať. Táto prognóza nikdy nesklame, lebo po slnku vždy býva dážď.

Veľké množstvo poverových prostriedkov sa používa aj pri liečení chorôb. Na okolí Košíc som videl na krížoch pri cestách visieť všelijaké handry. Zvedavosť mi nedala a spýtal som sa, čo to znamená. Vysvetlili mi, že handry patria ľuďom chorým na epilepsiu, ktorí sa majú takto vyliečiť.

Keď niekomu napuchne noha alebo palec, alebo keď sa vyhodí vred, zavinili to obyčajne nejaké čary, a chorobu treba podstreliť. Choré miesto sa položí na hlaveň ručnice a vystrelí sa z nej smerom na západ. Výstrel má takú moc, že odčaruje všetko, čo je začarované.

Veľmi silná je viera v moru. Dokonca sa vraj dajú aj vidieť stopy po násilí, ktoré nechala na tele spiaceho človeka. Nasledujúcu noc treba nad spiacim zavrieť visací zámok a tak sa mora chytí.

Medzi Rusínmi a Rumunmi je tak veľmi rozšírená viera vo vampírov, ktorí cicajú krv, že ešte aj teraz musí byť súdne zakazované zneucťovanie mŕtvych. Keď je väčšia úmrtnosť alebo keď zahynie viac dobytka naraz, ľud si hneď myslí, že nie je všetko s kostolným poriadkom a na vine musí byť niekto z nedávno zomrelých. Najbližšieho starca alebo starenu vyhrabú, rozsekajú na kusy, dajú do vreca, pevne zaviažu konským vlasom, zavrú na visiaci zámok a znovu pochovajú.

Veľmi časté sú rozličné horúčky, a preto je aj mnoho prostriedkov na ich liečenie. V taký čas sa niekto z domu vyberie do mlyna a zoberie odtiaľ za hrsť múky tak, aby ho pri tom nikto nevidel. Doma spravia z nej cesto na sedemdesiatsedem piluliek. Chorý ich musí odniesť k najbližšiemu mravenisku, ľavou nohou urobí doňho dieru, zahodí pilulky do nej a pravou nohou musí dieru zahrabať.

Často vyrábajú aj nápoje lásky. Uvediem jeden príklad z roku 1822, keď sa účinky takého prostriedku súdne vyšetrovali:

Istá matka (Rusínka) umyla svoju slobodnú dcéru na Vianoce pri kostole a vodu dala do krčaha, aby z nej mohla dať vypiť mládencovi, ktorého chcela za zaťa. Ženatý muž z toho istého domu zobral, nič netušiac, krčah a napil sa z neho, aby si zahasil smäd. Slúžka k nemu pribehla, vytrhla mu z ruky krčah a vysvetlila mu, čo je to za voda. Bláznivému chlapovi vstúpilo niečo do hlavy, zaľúbil sa do dievčaťa a dal svojej žene dôvod k žalobe o rozsobáš, čo sa potom pojednávalo na súde. Obžalovaný priznal, že odvtedy, ako sa napil, musel stále a proti svojej vôli myslieť na dievča a nijako nemohol odolať tomuto vnútornému nutkaniu.

Mnoho poverových úkonov sa robí aj pri rozličných hospodárskych príležitostiach. V pondelok alebo keď mesiac cúva, nie je dobre začať orať a nesmú sa sadiť cereálie, kapusta alebo iné semená, plody ktorých dozrievajú nad zemou. Keď mesiac narastá, nesmú sa zasa sadiť zemiaky, repa, petržlen a ostatné podobné rastliny. Keď je slnko v znamení ryby, práca s plodinami sa vydarí. Znamenie raka sa zasa musí vždy rešpektovať pre opačný účinok.

Aby vrabce nešli na obilie, treba do osiva zamiešať trochu zeme z hrobu a spolu s ňou ho rozsiať. Proti krtom niet lepšieho prostriedku, ako na Veľký piatok pred východom slnka cepami biť krtince. Múdri záhradníci v ten istý čas mlátievajú drúkom plot, aby mali dobrú úrodu a aby sa do záhrady nedostali zlodeji. Húsenice, ktoré obžierajú kapustu, možno vyničiť tak, že medzi kapustu dajú kus dreva z rakvy. Z toho vidieť, že mŕtvi môžu medzi živými hrať veľkú úlohu.

Keď ovocný strom zarodí prvýkrát, treba z ovocia dať ochutnať mnohodetnej matke, aby strom každý rok bohato zarodil.

Dobytku veľmi škodia bosorky a kravám odoberajú mlieko. Ani jedna gazdiná si nedá vyhovoriť, že by to mohlo mať inú príčinu, a utieka sa k rozličným poverovým prostriedkom, aby si pomohla. Na deň sv. Lucie robia preto cesnakom na maštaľné dvere kríž alebo napíšu počiatočné písmená troch kráľov (G. M. B.). Na určité dni a sviatky dávajú kravám cesnak, lebo jeho zápach čert neznáša. Ako ochranu proti začarovaniu dávajú dobytku aj mak, cibuľu alebo iné hľuznaté plodiny. Nespočetné sú praktiky, ktorými sa usilujú odčarovať kravy, čo sú začarované. Tak napríklad mlieko neslobodno vynášať z domu po západe slnka. Aj cez deň ho treba predtým trochu posoliť, aby mu bosorky nemohli škodiť. Pri cedení mlieka dajú na cedník tŕňový konárik alebo dajú na kríž vidličku s nožom a cez to lejú mlieko. Pri mútení masla dávajú pod dbanky dve slamky, hrebeň, nôž a podobné veci, aby sa maslo ľahšie mútilo.

Mnoho všelijakých nezmyselných zvykov sa udržuje pri kúpe a predaji dobytka. Keď vedú dobytok na trh, zahodia za ním hrsť zeme spod maštaľného prahu, aby sa oň uchádzali toľkí kupci, koľko zrniek prachu je v hrsti zeme. Predané zviera podajú kupcovi ľavou rukou a peniaze si dajú položiť na ohnutý lakeť. Kúpené zviera zavedú do maštale chrbtom ako raka a pohladia ho vajíčkom alebo poduškou, aby bolo hladké a tučné. Kravy sa treba dotknúť žobráckou palicou, aby nekopala a dala sa trpezlivo dojiť.

V deň, keď husi posadia na vajcia, nesmú dať z domu von oheň, aby sedenie nebolo nešťastné. Sliepky posadia na vajíčka len v nedeľu, keď idú ľudia z kostola. Hniezdo treba urobiť zo slamy, ktorú zobrali gazdovi z postele, aby sa vyliahlo čo najviac kohútov, lebo gazda je zrejme sám kohút.

Holuby neodletia, keď do holubníka dajú na dva kusy prelomenú žobrácku palicu. Aby včely neutiekli, treba včelín ovinúť niťou, ktorú upriadla šestonedieľka.

Aby si mačka privykla na dom, treba ju niekoľkokrát preniesť okolo kachieľ a chrbát jej otrieť o ohnisko. Potom jej dajú zjesť kúsok chleba, ktorý zohriali pod pazuchou.

V noci zo Zeleného štvrtka na Veľký piatok, tesne pred polnocou, vodia poverčiví pohoniči svoje kone do brodu, aby sa im celý rok nič zlého neprihodilo.

Ani jeden starší gazda nezapriahne kone v čase od Štedrého večera do Troch kráľov, lebo sa bojí, že by nejakým nešťastím o ne prišiel.

Keď gazdiná robí ocot, usiluje sa byť zlostná, aby ocot bol tuhý. Nádoba s octom nesmie nikdy prísť na stôl, lebo ocot by sa pokazil. Preto nikomu nedajú ocot bez zaplatenia.

Chlebové cesto sa nesmie vyniesť z izby, kým nevykysne, lebo chlieb by nebol dobrý. Cez noc nesmie ostať na stole obrus ani lyžica v hrnci, lebo niekto v dome by nemohol pokojne spať.

Neodporúča sa pozrieť do rúrky na pálenie pálenky, lebo tým sa uškodí jej kvalite. Novokúpené rúrky preto na oboch koncoch zapchajú kúdeľou.

Keď slúžky nastúpia na nové miesto, ponáhľajú sa hneď, ako vkročia do domu, pozrieť do pece. Prvú nedeľu nesmú ísť do kostola, aby si zvykli na nové miesto. Nastúpiť do služby v stredu alebo v piatok by znamenalo nešťastie.

*

Podať vyčerpávajúci opis všetkých zvykov, ktoré sú zaužívané u rozličných národov, vyžiadalo by si celú veľkú knihu. Podám preto aspoň niekoľko ukážok o svadobných zvykoch uhorského ľudu, lebo šľachta sa pridržiava celkom iných formalít, ktoré sú známe čiastočne aj v zahraničí. Prísne národné zvyky majú len ostatné vrstvy, a preto sa tu nimi budeme zaoberať.

Tak napríklad svoje vlastné svadobné zvyky majú gemerskí Maďari. V niektorých dedinách je zvykom, že družba, keď prináša jedlá, pozdraví krátkym príhovorom hostí, a to pri každej novej mise. Nevestu odvážajú z rodičovského domu s veľkými ceremóniami. Najváženejší hostia spravia hneď po hostine špalier od domových dverí až po voz. Nato pytač vypýta nevestu, ktorú drží za ruku jeden z jej priateľov a po primeranej odovzdávacej reči ju niekoľkokrát vykrúti a odovzdá pytačovi. Ten ju po dlhých blahoželaniach odovzdá ďalej najbližšie stojacemu a ten zasa svojmu susedovi. Každý ju chytí za ruku a vykrúti, až konečne sa dostane k izbovým a domovým dverám, z ktorých vytancuje k vozu. Zodvihnú ju na voz, alebo ju vedú peši do ženíchovho domu. Tu sa priatelia zasa postavia do špaliera a všetci ju znovu vykrúcajú, takže nevesta vlastne do nového domu vtancuje.

Slováci robia svadbu tiež na svoj vlastný spôsob. Známosť a predbežné rokovania o manželstve niekedy trvajú aj niekoľko rokov. Tak napríklad v Trenčianskej župe nie je nijaká zriedkavosť, že milenci chodia spolu štyri až šesť rokov a trávia spolu aj celé noci. V sobotu večer môžete každého chlapca zaručene nájsť pri jeho milej. Rodičia nevidia nič neslušné v tom, že si k ich dcére ľahne jej frajer. Neradil by som však nijakému mládencovi, aby sa pri tej príležitosti čo len pokúsil siahnuť na isté miesta. Vtedy dievča vyskočí ako posadnuté a utečie. A tak prišiel netrpezlivý mládenec navždy o dievča a viac sa nesmie ukázať v dome.

Aj vo Zvolenskej, Tekovskej a iných slovenských župách navštevujú mládenci svoju vyvolenú v noci a spia s ňou. Je však neslýchané, aby toto spoločné spanie malo prirodzené následky, lebo Slováci pokladajú mravnosť a cnosť za svätú. V Gemeri bolo za pätnásť rokov (1786 — 1800) na päťdesiatich evanjelických farách (z katolíckych mi chýbajú údaje) len každé stodvadsiate dieťa nemanželské. Medzi katolíckymi Slovákmi v banskobystrickej diecéze bolo za roky 1809 — 1819 každé šesťdesiate prvé dieťa nemanželské. Medzi evanjelikmi v Nitrianskej župe roku 1818 každé deväťdesiate piate a medzi malohontskými evanjelikmi roku 1819 len každé stosedemdesiate siedme dieťa bolo nemanželské.

Podľa mojich výpočtov možno u Slovákov počítať v priemere každé deväťdesiate druhé dieťa za nemanželské. Medzi inými národmi je ich omnoho viac. Napríklad v Petrohrade bolo roku 1817 každé siedme, na Islande roku 1818 každé 3,75 nemanželské. Túto nápadnú morálnosť podporuje všeobecná úcta k nevinnosti a neúcta, ktorou zahrnujú nešťastné hriešnice.

Okrem nočných návštev stretávajú sa ženbychtiví aj v dome, kde dievča býva, a to v spoločnosti jedného alebo dvoch dôverných známych. Tieto návštevy majú už o niečo sviatočnejší ráz a volajú sa „vohľady“. Po všetkých týchto prípravách začnú organizovať ďalšie udalosti.

V Gemeri si pošlú prstene spolu s prvými darmi po starých ženách. V Tekove pošle mladý zať neveste modrotlačový ručník a podobný dostane aj on od nej. Tieto dary sú čo do významu na takej úrovni ako výmena prsteňov. V Turci donesú prsteň susedky. V deň zásnub prídu dvaja starejší, z ktorých jeden má úlohu oddavača, druhý pytača. Oddavač si pri tejto príležitosti môže dovoliť rozličné vtipy. Vo chvíli, keď má nevesta vstúpiť do izby, chytí najbližšie a často najškaredšie dievča a postaví ho pred ženícha s otázkou, či to je jeho vyvolená. Ženích ju s úsmevom odmietne a povie, že tá jeho je krajšia. Táto odpoveď vyženie nepravé dievča z izby a hneď za ňou príde tá pravá. Po týchto ceremóniách dostane ženích okrúhly koláč zakrútený do šatky a vyloží si ho na koňa. Odznakom ženícha sú dve hodvábne šatky a kytica kvetov, čo tiež dostane od nevesty. Doma koláč rozdelia na polovice. Jednu si nechajú a s druhou ženích príde naspäť k neveste a odovzdá jej ho. Nevesta ho rozdelí medzi svojich priateľov. Rodičia ženícha spravia to isté so svojou polovicou. Každý, kto dostane kúsok koláča, je pozvaný na svadbu.

Nasledujúcu nedeľu sú prvé ohlášky a na tretiu sobáš. Za týchto krátkych štrnásť dní sú všetky ženy v dedine v činnosti. Ani jedna nezanedbá svoju bona officia všade, kde ju môže uplatniť, či už pri ženíchovi alebo pri neveste. Všetko zlé a podozrivé, čo o neveste od malička počuli, porozprávajú zo samej kresťanskej lásky ženíchovi. Neveste zasa odhalia in camera sinceritatis všetky ženíchove duševné a telesné nedostatky. Klebeteniu nie je koniec až do samého sobáša.

Cudnosť a pohlavnú čistotu si na mnohých miestach vysvetľujú tak nesprávne, že ženy sa hanbia otehotnieť v prvom, ba aj v druhom roku po sobáši. Na Gemeri si vedia dávať taký pozor, že len zriedkakedy zľahnú skôr ako šiesty až siedmy rok po sobáši.

Nemci na Spiši nadväzujú svoje predbežné známosti tak ako aj Slováci, v noci. Zamilovanému chlapcovi otvoria občas dvere aj samotní rodičia. Pri týchto návštevách môže kandidát na ženbu vojsť celkom slobodne do izby, hneď ako zhasili svetlo a keď starostlivá gazdiná zhrnula uhlíky v peci. Celkom tíško, po prstoch, sa potom mládenec blíži k svojej milovanej. Keď však v náručí milej nájde svojho soka, strhne sa medzi nimi okamžite krutá bitka. Bijú sa dovtedy, kým slabší neodtiahne z poľa so skrvavenou hlavou. Rodičia, ktorí sa pri bitke museli zobudiť, nezamiešajú sa do nej ani jediným slovkom a flegmaticky vypočujú celý zhon. Keď k ničomu takému nepríde, ľahne si šťastný a spokojný milenec ku svojej dievčine na úzku lavicu. Sedliacke dievčatá si ustieľajú obyčajne na dlhé lavice postavené v izbe v rohu. Tam sa s ňou tichučko rozpráva o tom, čo nové sa cez deň stalo, alebo si rozprávajú rozprávky o vílach, o upálených nevestách, zakliatych princoch a podobne. Keď sa porozprávajú a trochu sa milenecky poprekárajú, chlapec celkom pokojne zaspí. Neprístojnosti sú na takýchto návštevách veľmi zriedkavé.

Keď známosť pokračuje dlhšie, vyjaví mladík rodičom dievčaťa tiež v noci za tmy nežnými slovami svoju prosbu. Keď súhlasia, prikročí sa k ďalším jednačkám okolo sobáša, lebo aj keď si mladí čo najlepšie rozumejú, medzi rodičmi treba mnoho vecí vyjasniť. Kým patrične nezvážia všetky pochybnosti a námietky, neurobia nič na podporu ich zväzku. Chlapcovi rodičia chcú najprv vedieť, akú výbavu dievča dostane: koľko kusov dobytka, oviec, či donesie so sebou celý voz alebo len polovicu, či vie dobre tkať, či má pekný, líščími bruškami lemovaný kožuch a podobne. Rodičia nevesty sa zasa vyzvedajú, či sa v ženíchovi neskrýva hriešnik, leňoch alebo bezbožník, dokedy ho rodičia so ženou budú stravovať a čo mu zo svojho gazdovstva odstúpia. Všetko toto pozisťujú dôverní poslovia, obyčajne staré ženy, a dajú veci do poriadku. Keď poslovia začnú hore-dolu behať s odkazmi, celá dedina ožije a zvedavo sa na všetkom zúčastňuje. Nevedia sa do sýtosti narozprávať o všetkom, čo sa týka svadobčanov. Rozrušené ženy sa tešia, smejú, rozprávajú všelijaké nezmysly, výrečne sa radia o všetkom, čo sa nevesty a ženícha týka, a siahodlho ich pred každým vychvaľujú. Rodičia detí sa nikdy nestretnú, aby urovnali veci, ktoré vyvolávajú medzi nimi ešte nejaké napätie. Bola by to veľká hanba, lebo by ich pokladali za mizerných kupcov, ktorí predávajú svoje deti. Keď sa všetko pomocou spomínaných klebetníc šťastne urovná, začnú uvažovať o objednaní personálu, ktorý je na svadbe nepostrádateľný (je to takzvaný „Forschmann“, „Zusagsmann“), o obsluhovaní pri stole a konečne aj o samotnej svadbe.

K najpríjemnejším ľudovým zábavám patria krstiny. Najžartovnejšie sú prejavy priateľstva a pozornosti pri prvom pôrode sedliackej ženy. Posteľ postavia do rohu izby a zakryjú ju plachtami, aby matka alebo dieťa neochoreli od pohľadu cudzieho človeka. Okrem otca nesmie sa nijaký muž priblížiť k posteli, a keď to predsa urobí, vezmú mu klobúk a musí si ho vykúpiť peniazmi. Ženy nerodia v posteli, ale na zemi prostred izby, na slame prikrytej plachtou, lebo aj Kristus sa narodil na slame.

Keď sa o novorodenca patrične postarajú, dajú ho pod stôl, na ktorom je položený nakrojený peceň chleba, aby dieťa dlho jedlo chlieb a z tohto stola. Potom ho dajú otcovi na ruky a nato ho položia do niektorého kúta, ale nie nohami oproti dverám, lebo by ho čoskoro mŕtve vynášali z domu.

Kmotrov pozýva pôrodná baba niektorou zo zaužívaných formúl. Keď idú na krst, pohojdá kmotra dieťa trikrát nad prahom, aby jej krstňa vychádzalo z domu vždy šťastné, spokojné a bez akýchkoľvek ťažkostí. Po krstinách obdaruje kmotra s kmotrom dieťa peniazmi. Potom nasleduje hostina. Každý hosť musí jesť zo všetkých ponúkaných jedál, aby sa dieťaťu nijaké jedlo neprotivilo. Hostina je obyčajne dvanásť až štrnásť dní po pôrode, niekedy však aj skôr. V tomto období sa má muž najlepšie, lebo smie pojesť koláče a jedlá, ktoré jeho žena nevládze zdolať. Keď ju v kostole požehnajú, končí sa toto hostenie a všetky veselé dni.

Medzi Rusínmi je zvyk, že šestonedieľka nesmie vyjsť z domu štyridsať dní od pôrodu. Až potom ide do kostola na požehnanie. Rusíni robia totiž všetko dobré radšej vo väčšej ako v menšej miere.

Keď sa dieťa ťažko učí rozprávať, dajú mu zjesť vyžobraný chlieb. Nechty sa deťom nesmú strihať, ale musí im ich matka odhryznúť, aby z detí neboli zlodeji. Vlasy sa deťom nesmú strihať až do siedmeho roku, lebo by sa im rozum skrátil.

S pridájaním dieťaťa sa nemá prestať v zime alebo keď sa orie. Keď sú deti zlé a často plačú, museli s nimi ešte ako s dojčatami zle zaobchádzať; asi ich veľmi pevne zaväzovali. Keď sa dieťa prvýkrát povíja, dajú mu do povojníka trochu chleba a soli, aby ho uchránili pred čarami.

Do prvého kúpeľa hodia niekoľko mincí, aby dieťaťu nechýbali peniaze. Po kúpeli si peniaze zoberie pôrodná baba. Do kúpeľa dávajú aj pero, aby sa rado učilo, a vajíčko, aby malo pekný hlas. Do kolísky dávajú kľúč, aby dobre spalo a neplakalo. Biblia alebo iná svätá kniha, otcova košeľa a iné veci, ktoré dávajú do kolísky, majú zasa ochrániť dieťa proti všemožným bosoráctvam a uchrániť pred krádežou.

Veľmi rozšírená je povera, že novorodené a ešte nepokrstené dieťa môže uchytiť celý roj stríg, rusaliek a čarodejníc a vymeniť ho za dieťa chybné alebo za nejakú ohavu, za podvrhnuté dieťa. Takéto deti stále plačú a majú veľmi veľkú hlavu. Podvrhnuté dieťa posadia na lopatu na sádzanie chleba, kmotra ho strčí do teplej pece a vraví:

„Tu máš čerte svoje podvrhnuté dieťa, vráť mi moje dobré naspäť.“

Čert musí vtedy konať veľmi rýchlo.

Dieťa, ktoré sa narodí s niekoľkými zubami alebo s chybnou zrenicou, bude čarodejník a bude môcť vidieť veci zahrabané pod zemou. Keď sa novorodená usmieva zo sna, vidí anjelov. Keď sa narodí s čiapkou alebo s mnohými vlasmi, bude bohaté — najmä na vlasy, aj keď nie na peniaze.

Keď dieťa umrie nepokrstené, príde každý siedmy rok ku svojmu hrobu a plače nad ním. Deti narodené v mesačnom nove sú pekné, keď mesiac cúva, škaredé. Preto sa o škaredých ľuďoch zvykne vravieť, že sa narodili, keď mesiac cúval. Dievčatá krstia predobedom, lebo tie, ktoré krstia poobede, nájdu si muža len veľmi neskoro.

Takých zvykov a povier okolo narodenia a krstín dieťaťa je na tisíce a pôrodná baba ich musí všetky ovládať. Preto aj musí skôr, ako začne vykonávať svoje povolanie, absolvovať dlhodobé a usilovné štúdium.

Je načase, aby sme tých ľudí, ktorých sme doteraz opisovali, aj pochovali.

Keď umrie niekto z vysokej šľachty, obyčajne ho zabalzamujú a uložia do rodinnej hrobky. Keď umrie mladý slobodný šľachtic alebo mladá slečinka, mŕtvolu nesie šesť v čiernom oblečených mladých šľachticov, ďalších šesť kráča za nimi s vytasenými šabľami, na špici ktorých je nastoknutý citrón. Prečo práve citrón, na to som nijako nevedel prísť. Tí, čo nesú mŕtvolu i členovia sprievodu sú ozdobení kyticami čerstvých kvetov.

V Banskej Bystrici, aby sa vyšlo každému v ústrety a dodržiavala sa zlatá stredná cesta, majú tri spôsoby, ktorými možno odísť z tohto plačlivého údolia. Známe sú pod troma menami: generale, mediale a speciale. Pri generale zvonia tri hlavné zvony spolu s niekoľkými malými celé hodiny pred pohrebom a potom znovu pri vynášaní mŕtveho. Pri mediale mlčí najväčší zvon a pri speciale aj stredný a zvoní len malý zvonček s prenikavým hlasom. Za prvý spôsob zvonenia sa za mojich čias platilo 12 zlatiek, za druhý šesť, za tretí tri zlatky. Tak ako sa zmenšuje počet zvoniacich zvonov, znižuje sa aj slávnostné vybavenie celého obradu. Tieto rozdiely sú v Bystrici veľmi ostro vyhranené a pevne určené.

Slováci v Čabe majú taký zvyk, že keď umrie mládenec, vynášajú ho dievčatá, keď umrie dievča, urobia mu tú službu mládenci.

Nemci v Briešti, Hadvige a Jasenovej v Turčianskej župe dávajú ešte aj dnes mŕtvemu peniaz pre povozníka Charona na rieke Styx, čo je ozaj chvályhodná opatrnosť. Keď pochovávajú gazdu alebo gazdinú, rozkroja nad hrobom bochník chleba a rozdelia ho medzi hrobárov a žobrákov.

Keď je choroba smrteľná a niet nádeje na vyzdravenie, položia Slováci chorého na zem, aby mu uľahčili umieranie. Nezabudnú pri tom, a to najmä v zime, otvoriť malé okienko umiestené celkom pod povalou izby, aby duša zomrelého mala kadiaľ vyletieť. Duša letí totiž hneď do výšky, a kým by našla východ cez veľké izbové okná, zbytočne by blúdila po miestnosti. Pravdepodobne si myslia, že duša je slepá.

Mŕtveho ženy umyjú, podľa jeho majetkových pomerov oblečú a položia na dosku. Slamu z postele, na ktorej mŕtvy ležal, spália alebo odhodia na také miesto, kadiaľ nikto nechodí. Keď to poloha a vzdialenosť domov od seba dovolí, pália ju uprostred dediny v tom čase, keď mŕtveho vezú na cintorín.

Keď sa po dedine rozšíri správa o tom, že niekto umrel, všetky ženy bežia mŕtveho pozrieť a pozostalí plačú, ako len môžu. S veľkým krikom a naširoko vypočítavajú všetky cnosti, ktoré mŕtvy mal alebo mohol mať. Ešte nápadnejšie sú tieto plače pri samotnom pohrebe. Ženy sa predbiehajú vo výkrikoch a vo vypočítavaní vlastností, ktoré mal mŕtvy, a to aj keď ide o dvojročné dieťa. Keď sa im niť roztrhne, začnú od začiatku a pospomínajú aj najbezvýznamnejšie veci. Tak napríklad nariekajúca matka sa spytuje:

„Ach, ktože mi bude teraz z kúta pece volať, mama učeš ma, umy ma, obleč ma, daj mi najesť!“

Rozprávaniu o dobrých vlastnostiach mŕtveho vravia „vykladať“. Keď niekto si nie je istý, či zvládne také rečnenie, najme si na plakanie a vykladanie plačky. Ich umenie prinútiť sa za peniaze plakať je ozaj obdivuhodné. Tieto ženy sa musia, samozrejme, naučiť vopred životopis mŕtveho, aby sa nedopustili nejakých škandalóznych chýb.

Obstarať si truhlu nebýva vždy jednoduchá vec. Na vidieku robia truhly zvyčajne mlynári. Starosť o rakvu znepokojuje dokonca aj umierajúceho. Tak bolo aj v Gemeri roku 1819, keď umierala istá chudobná vdova. Prišiel k nej farár, aby ju utešil. Chorá sa rozplakala a povedala mu, že sa smrti nebojí a že by rada umrela, len keby mala dosky na truhlu. Niekoľkým susedom jej prišlo ľúto a dosky jej obstarali. Keď vdova videla, že jej reči berú vážne, roztrpčila sa a začala im zlostne vyčítať: „Vidím, že by ste ma chceli už pochovať, ale z toho veru nič nebude. Budem ja vám na zlosť ešte ďalej žiť.“ A naozaj vyzdravela a žila ďalej. Tento vyskúšaný prostriedok proti smrti treba si zapamätať. Zaznamenaný je v Solenn. bibl. Kis-Hontiensis[31] z roku 1820.

Mŕtvemu dajú pod hlavu vankúš naplnený hoblinami z truhly. Muža nepošlú na druhý svet bez klobúka, aby sa mal aj na druhom svete čím pozdraviť. Pri pohrebe sa usiluje každý postaviť na kraj hrobu, aby sa mohol dívať. Keď spustia truhlu, hodí najprv duchovný (u katolíkov) a za ním každý zo sprievodu za hrsť hliny s tichým povzdychnutím za mŕtvym. Voľakedy bola aj taká povera, že dávali do hrobu pílu, aby sa mŕtvy nemohol vrátiť naspäť. Keď žena odumrela malé dieťa, verili, že sa po smrti zjavuje a plače za ním.

Mŕtvy sa musí pochovať tak, aby ležal na chrbte. Keby náhodou ležal na boku alebo na tvári, bude sa zaručene vracať.

O bosorkách vravia, že nestuhnú. Podľa toho každá nie celkom stuhnutá mŕtvola je bosorka.

Keď má mŕtvy otvorené ústa, musel raz cestou do kostola niečo jesť. Keď umrie šestonedieľka, musí nejaká vdova každý deň popraviť jej posteľ, lebo inak by nemala pokoj. Tomu podobných praktík je ešte veľmi mnoho, nechcem však nimi čitateľa unavovať.

Po pohrebe idú všetci do smútočného domu na kar. Táto hostina poskytuje divadlo plné kontrastov medzi smútiacimi, keď odchádzali na pohreb, a medzi tými istými, keď sedia za stolom rozjarení od vína. Z tej istej izby, z ktorej sa ešte pred chvíľou ozýval iba samý nárek, zaznieva za chvíľu divé ujúkanie. Tak veru panuje na celom svete ustavičná zmena.



[30] Mednyánszky — Alojz Mednyánszky (1784 — 1844), významný vlastivedný publicista, autor známej Malebnej cesty dolu Váhom.

[31] Solenni — orgán Učenej spoločnosti malohontskej, 1809 — 1830, 24 zv.




Ján Čaplovič

— autor šiestich obrán slovenského národa proti maďarizácii, autor početných etnografických prác a spoluzakladateľ slovenskej etnografie ako nezávislého vedného odboru Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.