Zlatý fond > Diela > Obrázky zo Slovenska


E-mail (povinné):

Ján Čaplovič:
Obrázky zo Slovenska

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Katarína Bendíková, Pavol Tóth, Michal Belička, Petra Pohrebovičová, Martin Ivanecký, Martina Jaroščáková, Silvia Harcsová, Lenka Zelenáková, Zuzana Babjaková, Daniela Kubíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 123 čitateľov

Výroba

[23]Veci každodennej potreby si vie každý zhotoviť sám. Tesať a vŕtať vie každý hospodár. Preto aj meno Bognár (voziar) je pre Maďarov cudzie slovo, lebo voľakedy si vedel každý sám spraviť vozy a všetky poľnohospodárske nástroje. Dnes už máme celé slovenské a maďarské dediny, kde zhotovujú súčiastky vozov na predaj. Aj kováča nájdete v každej dedine, všade sú aj stolári a tesári, poslední sú zväčša samoukovia. Keďže koža a súkno patria k ľudovému odevu, je medzi ľudom aj potrebný počet garbiarov, čižmárov, krajčírov, ale aj zlatníkov a gombičkárov. Každá gazdiná ovláda rozličné výrobné technológie, ako napríklad pečenie chleba, varenie mydla a podobné veci. Aj tkanie bola len záležitosť žien. Preto ešte aj pred tridsiatimi rokmi vysmievali maďarskí chlapci každého tkáča, ktorý sa zjavil v dedine, lebo sa dal na zamestnanie, ktoré prislúcha ženám. Aj meno Takács je prevzaté zo slovenského tkáč.

Domáce plátno pre vlastnú potrebu robia všade tam, kde sa pestuje ľan a konope, kde sa pradie a kde ľan nepredávajú v polosurovom stave. Vo veľkom a na predaj robia plátno najmä v Liptove, na Orave, v Turci, Trenčíne, vo Zvolene, v Gemeri, Zemplíne, Šariši a najviac na Spiši. Tu, po odpočítaní pomerne veľkej vlastnej spotreby, predajú ročne priemerne šesť miliónov lakťov[24] plátna Grékom, Cincárom a Srbom. Na Orave sa počíta na každý dom 200 — 300 lakťov plátna. V Šariši, Liptove a na Spiši si cez zimu sadnú k praslici aj muži a všetko pradie, tká a bieli opreteky.

Najväčší počet domácich výrobcov nachádzame v hornatých oblastiach Uhorska, medzi Slovákmi a Nemcami, a zaslúžia si preto, aby sme im tu venovali pozornosť. Zmienime sa, prirodzene, aj o ostatných výrobcoch, ale predovšetkým o tých, ktorých výrobky sú zároveň aj obchodným artiklom.

Mnoho súkenníkov je v Prešove, Bardejove, Sabinove (Šariš), vo Vrbovom, Novom Meste nad Váhom, na Myjave, v Nových Zámkoch a v Topoľčanoch (Nitrianska župa), v Novej Bani (Tekov), v Jelšave, Ratkovej (Gemer) a na iných miestach. Vyrábajú jemné svetlomodré a tmavomodré súkno, ako aj hrubú halenu na sedliacke kabáty. Súkno sa nemeria na lakte, ale na siahy a vyrába sa vo veľkom aj v Lubine (Nitrianska župa). Najväčší vnútrozemský trh so súknom je v Trnave, kde predávajú súkenníci z Bratislavskej, Nitrianskej a Trenčianskej župy a ich kupci sú zväčša srbskí obchodníci zo Slavónie a Chorvátska. Trvácne súkno zo Skalice v Nitrianskej župe je známe v celom Uhorsku a predáva sa na kusy na jarmokoch v Trnave a v Pešti.

Pytlíky pre mlyny vyrábajú na Myjave v Nitrianskej župe a vyvážajú ich aj do zahraničia. Klobučníci z Bystrice a Radvane vyvážajú každý rok stovky sudov plných klobúkmi a predávajú ich v Pešti, Debrecíne a Szegedíne.

Červený a žltý kvázimarokán z Rajca v Trenčianskej župe nevie nikto napodobniť. Tamojší Slováci robia s ním veľké obchody, lebo všetky poriadne uhorské čižmy musia byť ním vyfutrované. V nedeľu zasa majú všetky slovenské a maďarské dievčatá v kostole nohy obuté do čerešňovočervených alebo žltých čižiem z tejto kože, čo patrí k ich parádnemu odevu.

V Ratkovej (Gemerská župa) sa zaoberá výrobou ovčej, kozej a teľacej kože okolo sto majstrov, v Štítniku ich je okolo osemdesiat. V Brezovej, v Nitrianskej župe, sa vyrobí mnoho funtov kože na podrážky a vyváža sa na Moravu. V Hanušovciach, Finticiach a Lipanoch v Šariši vyrábajú teľaciu, kravskú a hovädziu kožu na takzvanú ruskú juchtu a podrážkovinu. Vo Finticiach je manufaktúra na kožu, ktorej majiteľom je gróf Desewffy.

Niekoľko stotisíc kusov konštrukcií na sedlá vyrábajú obyvatelia Nitrianskeho pohoria a posielajú ich cisársko-kráľovskej ekonomickej komisii do Pešti.

Sitári sú hlavne vo Zvolenskej a Novohradskej župe. Debnársky tovar najrozličnejšieho druhu, ako sú rozličné drevené nádoby, taniere, misky, lyžice, vretená, mažiare, sudy, hadice na víno a súseky vyrábajú Slováci v obrovskom množstve a vyvážajú ho do nížinných oblastí. Brdá vyrábajú najmä v Gemeri.

V Novohrade a Gemeri sú celé obce voziarov, ktorí zhotovujú pre roľníkov okuté i neokuté vozy všetkých druhov. Okuté vozy predávajú v Lučenci a na okolí, neokuté vyvážajú do južnejších oblastí. Voziarom z Rimavskej Lehoty vravia, že sú „krekáči“ (kerékácsok-voziari).

Pletenie rohožiek je rozšírené vo viacerých župách, ako napríklad v Komárňanskej župe, v Bratislave, Nitre, pri Balatone a najviac v Potisí, na okolí obce Tapé pri Szegedíne.

Šindle, dosky, latky a pod. sa vyrábajú najmä v Liptove, potom v muránskom údolí v Gemerskej župe a vo veľkom množstve v Ponikách, ktoré spolu s priľahlou dedinou Lehôtkou sú skutočnou továrňou na šindle.

Bezmála tridsať sklárskych hút je v prevádzke, ktoré pomáhajú pokrývať potreby v krajine. V Sihle, vo Zvolenskej župe sa zhotovujú aj retorty pre lekárne a pre kremnický mincovný úrad.

Mnoho hrnčiarov je v Novohrade, vo Zvolene, v Liptove. Aj v iných župách sa živia celé rodiny touto výrobou. Tovar predávajú rozličným spôsobom: v dedinách sa hrnčiarsky riad predáva najmä za obilie, v mestách a mestečkách za peniaze.

Kováči sú všade, a to v značnom množstve. Veľmi vyhľadávané sú turčianske ocieľky, lebo sú trvácne a starostlivo vypracované. Skoro všetci obyvatelia Španieho Poľa v Gemeri sú kováči. Robia na predaj nielen veľké množstvo klincov najrozličnejších druhov, ale aj hrebene na ľan a konope.

Mnoho Slovákov z Nitry, Trenčína a Spiša, ako aj z Krnej v Novohradskej župe sa živí tým, že s niekoľkými funtami železného drôtu preveseného okolo krku chodia po blízkych i vzdialených krajoch i po zahraničí. Hľadajú rozbité hrnce, misky, rajnice a opravujú ich za malú odmenu bez toho, aby použili čo len kúsok gitu. Robia aj drôtené mreže na okná a podložky pod žehličky pre chyžné. Vo viedenských uliciach ich možno hocikedy stretnúť.

Mnoho prachárov a liadkárov je v Radvani vo Zvolenskej župe.

Škrobovú múčku si ženy robia samy. Postup práce je opísaný v časopise Hesperus (1814, str. 175).

Pečenie chleba. Obyvatelia Uhorska majú radi biely, vysoký a chrumkavý chlieb. Tunajšie gazdiné sú hotové majsterky v jeho pečení. Bochníky, ktoré upečú, sú obyčajne 10 — 12 funtov ťažké a z jednej bratislavskej merice múky napečú (podľa toho, aká je) 6 — 8 takýchto bochníkov. Zvyčajne nepoužívajú na jeho vykysnutie kysnuté cesto, ale zvláštne kvasnice z otrúb. Technický opis tejto práce je v časopise Hesperus 1814 na strane 168. Najlepší, najkrajší, najväčší a najbelší chlieb sa pečie v Debrecíne, Komárne, Rimavskej Sobote, Miškovci a vo Vacove. Nepečú ho pekári, ale gazdiné, ktoré ho predávajú na trhoch. Na trhu si nemusíte kúpiť celý bochník; môžete si odkrojiť len kúsok, za niekoľko grošov. Tento chlieb sa právom pokladá za lepší ako žemle a dáva sa namiesto nich do všetkých jedál. Preto sa ani v najväčšej obci neudrží nijaký cechový pekár so svojimi kyslými výrobkami. Vynikajúci chlieb žarnovických žien z Tekovskej župy sa predáva najmä v Banskej Štiavnici. Široko-ďaleko je známy aj trnavský chlieb.

Mlynské kamene sa lámu a riadne zhotovujú vo veľkom množstve na viacerých miestach, najmä však v Hliníku a Novej Bani v Tekovskej župe, v Szőlösi (Baranya) a v Beregszászi (Bereg).

Vynikajúca je svojím spôsobom aj levočská medovina. Jeden levočský medovnikár pripravuje tak zručne tento medový nektár, že má krásnu zlatú farbu a chuť najlepšieho dezertného vína. Dá sa ním príjemne a dokonale opojiť bez toho, aby človek uhádol, v ktorých končinách lisovali tento samotok. Aj Rožňava v Gemerskej župe je známa týmto príjemne chutnajúcim nápojom, čo aj vidieť na zuboch tamojších obyvateľov.

Obchod

[26]V súčasnosti dosiahol obchod v Uhorsku ešte len druhý stupeň vývoja: sústreďuje sa na jarmoky, ktoré sú v celej krajine veľmi početné a navštevované. Obchodovanie na jarmokoch prekvitá najviac v dvoch mestách, v Pešti a Debrecíne. Najväčšie dobytčie trhy sú v Pešti, Kečkeméte, Debrecíne, v Rábe, Vacove a v Senci.

Väčšina profesionálnych obchodníkov s dobytkom sú Slováci zo Zvolenskej, Novohradskej a iných karpatských žúp. Tiahnu z jedného jarmoku na druhý, kupujú a predávajú a domov prídu len raz alebo dvakrát do roka, aby vyúčtovali zisky. S koňmi obchodujú, a to občas vo veľkom, Cigáni. Aj mnohí Rusíni zo Spiša, Šariša a Zemplína obchodujú s dobytkom.

V južných a východných častiach krajiny je významný obchod s ošípanými, čomu môžu vďačiť dubovým lesom, a teda aj dostatku žaluďov. Tak napríklad z Užskej, Berežskej, Marmarošskej, Satumarskej, Zemplínskej a z iných žúp dovážajú bravčový dobytok až do Banskej Bystrice, Štiavnice, Prešova, Levoče, Kežmarku, Hanušoviec a podobne. Niektorí Slováci, najmä baníci, si pri kúpe bravov počínajú veľmi prefíkane. Aby sa nedali oklamať vzhľadom, prinesú so sebou obuvnícke šidlo a pichnú kŕmnika na niektorých miestach do chrbta, aby zistili, aká hrubá je vrstva sadla. Môžete si predstaviť, ako sa úbohé zviera prekvapí a ako vyskočí. „Aha“, myslí si vtedy kupec, „potiaľto má sadlo.“

Veľmi rozšírený v celej krajine je obchod s plodinami. Keďže pôda, ktorú obývajú Slováci, je zväčša neúrodná, núti ich obstarávať si obilniny z úrodnejších oblastí. Pre vnútrozemskú potrebu sú najdôležitejšie trhy s obilím v Lučenci, Bátovciach, Leviciach, Sv. Beňadiku, Seredi, Novom Meste nad Váhom, Vrbovom, Topoľčanoch, Nitre, v Prievidzi, Šaštíne, Skalici, Košiciach, Munkáči, Ipoľských Šahách, Balašských Ďarmotách, Vacove, v Rimavskej Sobote a v ďalších mestách. Najväčší trh s obilím je však od roku 1770 v Új- alebo Török Becse v Torontálskej župe, na brehu Tisy.

Najusilovnejší podomoví obchodníci v Uhorsku sú Slováci. Každý pozná stále putujúcich šafraníkov, olejkárov, plátenníkov, čipkárov, pytlikárov, voštinárov, sklárov, brdárov, korytárov, sitárov, drotárov, masliarov, syrárov a ďalších im podobných. Peši i koňmo chodia po celej krajine a usilovne ako včely zaobstarávajú si tým najrozličnejším spôsobom ľudskej podnikavosti svoje živobytie. Mnohí sa stratia aj v Turecku, Nemecku, Taliansku, Francúzsku, ba dokonca aj v Amerike ich možno vidieť. Platí to najmä o olejkároch, šafraníkoch, čipkároch, plátenníkoch, pytlikároch a drotároch.

Olejkári pochádzajú hlavne z Turčianskej župy, a to z dedín Belá, Blatnica, Mošovce, Kráľová, Turčiansky Peter, Trebostovo. Z nemeckého Vrícka pochádza 146 olejkárov. Na okolí Trebostova pripravujú veľmi účinný olej z kosodreviny. Stačí vraj dať z neho len jednu kvapku na kúsok bavlny a priložiť na boľavý zub: bolesti okamžite prestanú. Týmto usilovným ľuďom nadávajú v Schlötzerových[27] Staatsanzeigen (1784, č. 44, str. 484) takto: „Keď nechcú (zrejme v Nemecku) kúpiť ich tovar, lebo všetci sú zdraví, vedia ľudí veľmi šikovne nastrašiť a nahovoriť im, že čo nevidieť ochorejú, lebo už je na nich vidieť, že to alebo ono nemajú v poriadku. Po takomto útoku zbledne nejedna žena a všetky svoje úspory dá prefíkanému zlodejovi.“

V starších časoch nadobudli takto mnohí turčianski sedliaci veľké majetky. Chodili po celej monarchii, po Nemecku, Holandsku, Prusku, Poľsku, Švédsku a Rusku. Do roku 1786 sa týmto obchodom živilo 3000 olejkárov. Až do vypuknutia francúzskej vojny chodili aj do Francúzska, kde za drahé peniaze predávali vodičku „de la reine d’Hongrie“ (Spiritus rosmarini).

O olejkároch sú všelijaké anekdoty. Isté je však, že keď sa po dvoch-troch rokoch vrátili domov a našli tam dve alebo tri malé deti, boli vždy natoľko tolerantní, že nezaobchádzali zle so svojimi ženami, ale pokladali tieto deti za svoje. Deti patrili k rodine a keďže to otcovi neprekážalo, nik sa nad tým nepozastavoval.

Šafraníci sú zväčša z Nitrianskej župy z Vesteníc a z Turca, z Kláštora pod Znievom, Slovan a Valče. Nepredávajú len šafran, ale aj rozličný iný tovar, ktorým sa zásobujú najčastejšie vo Viedni. Navštevujú jarmoky v celej krajine, na ktorých si postavia riadne búdky z dosák. Medzi jarmokmi sa pokúšajú zbaviť sa tovaru chodením z domu do domu. Je to veľmi únavné a trpké zamestnanie. Často sa stane, že rozbalia všetky štyri škatule, ktoré so sebou nesú, a nepredajú ani jednu jedinú ihlu.

Plátenníci pochádzajú najmä z Oravskej a Nitrianskej župy. Každá skupina plátenníkov má svoju oblasť, v ktorej obchoduje. Plátenníci z Bobrova zásobujú Bulharsko, Moldavu až po Tauriu a Krym; Zubrohlavci chodia do Sedmohradska, Slaničania do Slavónie, Dalmácie a Chorvátska. Preto možno v tejto dedine každú chvíľu počuť Oravca rozprávať po chorvátsky.

K uvedeným hlavným dvom skupinám plátenníkov pripájajú sa obyvatelia ostatných obcí, ktorí tiež usilovne obchodujú s plátnom. Vo Zvolenskej župe sú plátenníci z Podlavíc. Bardejovčania predávajú zasa plátno vo veľkom do Poľska.

Čipkári pochádzajú výlučne zo štrnástich dedín severnej časti Zvolenskej župy, ktoré patria ku komornému panstvu Zvolenská Ľupča. Stanovištia na jarmokoch si zariaďujú veľmi jednoducho. Keď je pekne a zem je suchá, zastrčia do nej dve lieskové palice, hore ich zviažu špagátom a na ne povešajú tovar. Ostatok leží jedno cez druhé na plachte na zemi.

V čase ceduľových bankoviek usilovali sa natoľko všetci obohatiť, že všetko, čo malo nohy, rozutekalo sa do sveta. Stávalo sa, že doma bolo ťažko nájsť chlapov, čo by pochovali mŕtveho. Teraz sa to všetko zmenilo.

Medzi čipkármi sú povestní obyvatelia Hornej a Dolnej Lehoty a Jasenova, lebo predávajú aj vzácny galantérny tovar, s ktorým chodia najčastejšie do Sedmohradska. Tovar, ktorý každý z nich prenáša so sebou, má cenu 1000 až 6000 zlatých. Ročný obrat peňazí v Hornej Lehote sa odhaduje na vyše pol milióna zlatých.

Kožkári a garbiari. Usilovní obyvatelia mestečka Brezová obchodujú s vypracovanými alebo surovými kožami všetkých druhov. Putujú obyčajne s dvojkolesovými dlhými kárami, do ktorých zapriahnu jedného silného koňa. Sami idú alebo na koni, alebo si ľahnú pozdĺž káry na tovar.

Brezovan nechodí nikdy sám. Obyčajne ide štyri až šesť, často aj dvanásť-pätnásť kár spolu. Na trhy nosia vypracovanú kožu na podrážky. Cestou naspäť si dovážajú surovú kožu, dubovú kôru a iné garbiarske potreby. Väčšina z nich je bohatá a žije dobre.

Príslovie o súdnom dni, známe o Brezovanoch, platí aj na usilovných Ratkovčanov z Gemerskej župy. Vyrábajú ovčie, teľacie a kozie kožky, rozlične ich farbia a predávajú na všetkých jarmokoch. Chodia vo veľkých karavánach, na koňoch ovešaných z oboch strán kožkami a nie je zriedkavé vidieť chodiť s nimi aj ženy. To isté možno povedať aj o obyvateľoch Štítnika.

V Sobotišti a na Myjave sa vyrábajú pytlíky pre mlyny. Zásobuje sa nimi veľká časť Uhorska a mnohé oblasti Nemecka.

Najviac sklárov je z Novohradu, Gemera a z Trenčianskej stolice. Tovar kupujú v najbližších hutách a chodia s ním po celej krajine. S veľkou presnosťou vedia zarezať obločné sklo. Okná na sedliackych domoch, umelecky poskladané z osemhranných kusov merajúcich sotva jednu štvorcovú stopu, ktoré by boli ťažkým orieškom aj pre skúseného mestského sklára, poskladajú veľmi rýchlo a presne. Kvôli istote a spoločnosti chodia sklári obyčajne dvaja-traja spolu.

Najväčší počet voštinárov pochádza z Novohradu a Gemera. Nakupujú za hotové peniaze alebo aj za ihly, špendlíky, prstene a podobný tovar. V Hrušove je známy Fábryho dom, kde už mnoho rokov lisujú vosk a predávajú ho do Pešti. V minulosti boli preslávené voskové sviečky z Nového Mesta nad Váhom, odkiaľ ich ročne vyvážali mnoho centov do Bratislavy, Pešti, Budína, Košíc, Brna a pod. Dnes je ich vývoz už bezvýznamný.

Obchod s medom prekvitá najmä v Rožňave a v Gemerskej župe. Vždy v septembri sa rozbehnú mnohí tamojší mešťania na obe strany Tisy, až po hranice Sedmohradska, a nakupujú med. V rokoch 1799 — 1803 vykúpili každoročne priemerne 1650 centov. Med doma roztápajú, čistia, varia medovinu a čistý med a vosk vozia do Pešti, Bratislavy a Viedne.

Na všetkých jarmokoch robia dobré obchody medovnikári, ktorí prichádzajú skoro na každý väčší trh. Aj keď medovnikár zarobí menej na voskových paličkách, ktoré predáva najmä v advente miestnym honoráciám, alebo na malých červených a zelených sviečkach, ktoré sa zapaľujú pred obrazmi svätých v ich oktáve, o to lepšie zarobí na predaji medovníkov. Nikto neodíde z jarmoku bez toho, aby nekúpil pre deti alebo svoju milú husára, srdce, koleso alebo medovníkovú rybu. Niet silnejšieho výrazu na označenie zlého jarmoku, ako keď sa povie, že ani jeden medovnikár na ňom nebol. Okrem predaja medovníkov čapuje medovnikár aj medovinu, pri ktorej je vždy mnoho národa, lebo obyčajný ľud má veľmi rád tento nápoj.

S ovocím obchodujú veľmi mnohí obyvatelia severných, južných a západných oblastí bohatých na ovocné stromy. Odtiaľ prúdi ovocie do nížinného stredu Uhorska, kde nie sú nijaké stromy, a tiež všade tam, kde je ovocia málo alebo vôbec nijaké.

Obyvatelia miernych Bielych Karpát na dolnom Považí, takzvaní „belohorci“ chodia do rovinných oblastí s ovocím naloženým na vozy, ktoré vystelú slamou. Krokom prechádzajú dedinami a neustále vyvolávajú kupcov. Hneď ako ich začujú, vybehnú ženy z dvier a kupujú ovocie nie za peniaze, ale za obilie. Tak sa postupne celý náklad ovocia premení na obilie.

Veľkí pestovatelia ovocia sú obyvatelia Zemplínskeho Sv. Kríža, ktorí zásobujú ovocím Košice. Poddaní z balassovského slobodného panstva v Modrom Kameni predávajú v severných oblastiach gaštany. Čo predavač utŕži nad dohodnutú cenu, patrí jemu.

Dosť významný prameň obživy pre „horňákov“ Trenčianskej župy, pre Slovákov z Bojníc, Bukovca a z Turca predstavuje predaj kvíčal. V neskorú jeseň a cez zimu sa stovky ľudí zamestnávajú chytaním vtákov, ktoré nosia v podlhovastých košoch do Viedne a Pešti.

Všetko, čo chytia a čo je aspoň približne také veľké, ako napríklad chocholáč severský, škorec, drozd a pod., predávajú ako kvíčaly. Dbajú však na to, aby v každom zväzku, ktorý pozostáva zo štyroch kusov, bola jedna pravá kvíčala. Veľkí poľovníci na vtáky sú aj v dedine Oravce a Lukavica vo Zvolenskej župe.

Kolomaž sa páli vo veľkom v hornatých oblastiach, kde je dostatok brezového dreva. Kolomažník chodí na dvojkolesovej káre ťahanej koňom pomaličky cez dediny a prenikavým krikom ponúka svoj tovar. Súdky s kolomažou má na konci káry pripevnené tak, že ju môže vypúšťať bez toho, aby súdkom pohol.

Z dediny do dediny tiahnú aj handrári a skupujú staré handry pre továrne na papier. Výraz „staré handry“ však nemožno brať doslovne, lebo mnohý otec rodiny dôjde touto cestou často o svoje ešte celkom dobré nohavice, ani nevie ako.

Vápenníci pochádzajú najmä z takzvaných Bielych Karpát v Nitrianskej župe a chodia na vozoch tak isto ako s ovocím. Aj vápno vymieňajú za obilie — nádobu za nádobu.

Predaj oleja. V Liptove, na Spiši a v Nitrianskej župe sa dorába mnoho konopného oleja, ktorý v čase pôstu predávajú do susedných žúp. V Nitrianskej župe obchodujú s ním 10 — 12-ročné slovenské dievčatá, opásané krátkou koženou zásterou. S niekoľkými plechovými mierkami na opasku roznášajú olej v hlinených krčahoch s úzkym hrdlom. Chodia do veľkých diaľok a kričiac do okien ponúkajú ho sedliakom. Keďže sa olej musí platiť peniazmi a každú chvíľu prejde 6 — 8 víl s olejom dedinou, kupujú si z neho vždy len malé množstvo. Je obdivuhodné, ako bleskurýchle vedia vypočítať tieto dievčatá rozličné zlomky.

Borovičkári a priekupníci s olejom sú najčastejšie z Trenčianskej župy od moravských hraníc a z Bielych Karpát, kde rastie borievčie. V plochých, zvlášť na to zhotovených sudoch roznášajú chlapi tovar po Rakúsku a Morave. Musia byť však veľmi opatrní, lebo majú zákaz predávať po dedinách, aby nepoškodili tamojších krčmárov. Ako pašeráci sú preto stále v nebezpečenstve. Trochu nápoja môžu predať len cestujúcim na hradských, alebo, v najväčšej tajnosti, tu i tam ponúknuť za pohárik. Niektorí chodia predávať borievčie do Slavónie a iných oblastí, kde nerastie a kde ho dávajú, takisto ako v Karpatoch, do izieb pre vôňu.

So súknom na hune obchodujú obyvatelia Bukovca z Nitrianskej župy. Vyrobia mnohotisíc lakťov tohto hrubého súkna a predávajú ho na kusy do Viedne, Prahy, Pešti a pod. V meste sa toto súkno kupuje na pokrývanie dlážky v izbách. Dnes stojí jeden lakeť 30 — 36 korún, nedávno 3 — 4 koruny.

Všetci títo, i ďalší podomoví obchodníci majú svoj vlastný spôsob ponúkania tovaru. Už tón volania charakterizuje predavača, aj keď slovám sa nedá často porozumieť. V každej aspoň trochu väčšej dedine, najmä keď leží pri hradskej, počuť stále vyvolávanie v najrozličnejších tónoch. Zrazu zaznie tichý, jemný hlas predavačky oleja, za ňou prichádza plecnatý horniak s nákladom tabuľového skla a vyvoláva drsným hlasom, aby si dali spraviť okná. Dlhé mrmlanie zakončí odrazu jasným výkrikom: „hej“! Hneď za ním nasleduje jeho opálený krajan-drotár. Ich posledné výkriky ešte nestačili doznieť a už počuť silný hlas ženy, ktorá ponúka drevené lyžice, vretená, taniere. Ťahavým tónom sa ozýva starenka, ktorá na ohnutom chrbte vlečie náklad hlineného riadu. Do toho zavreští kostená píšťalka, ktorou oznamuje svoju prítomnosť pekársky tovariš. Nie zriedka zatercuje nosovým hlasom aj židovský obchodník, ktorý cez okno ponúka gazdinám sieťované čipky, hadvábne a vlnené stužky, kúsky taftu na lajblíky a šnurovačky, sklené gombíky a podobný tovar. Potom nasleduje šafraník a čipkár. Za nimi kráča ťažkým krokom horniak s plochým súdkom na chrbte a tlmeným hlasom oznamuje, že má vynikajúcu borovičku a v zime zasa kvíčaly. Nedôverčivo sa pritom obzerá, či ho nevysliedi nejaký pansky krčmár. O to veselšie zaznie hlas handrárovej píšťalky, ktorý svojimi ihlami, medenými prsteňmi a podobnými vecami vyláka zakaždým z domov mnoho žien a dievčat. Vážne si kráča mäsiar so psom a v krátkych prestávkach vykrikuje jediné slovo: teľatá, teľatá! Ženy, ktoré chodia kupovať husy, prednesú zasa celú reč, len aby pohli gazdiné predať svojich miláčikov.

Do kategórie vnútorného obchodu patria aj výčapy. Hostince nájdete po celej krajine, ale sú veľmi nevyhovujúce. Dobre zariadené sú len tie, ktoré ležia pri rušných cestách, ako napríklad na ceste z Bratislavy do Pešti, z Pešti do Košíc. Inde sú len nocľahárne, ale aj to nie všade. Krčmári sú skoro vždy len Nemci a Židia, nájdu sa však aj Slováci a Maďari. U Maďarov sa tým zamestnávajú skoro výlučne len ženy. Pocestného najlepšie obslúži Nemec, ale aj cech, ktorý treba platiť, je vysoký. Pri Židovi a Maďarovi nájdete sotva čo iné ako zlé nápoje: pri prvom pálenku, pri druhom víno. U Slováka dostanete oboje, ba dokonca aj slušné jedenie. Najsmutnejšie obíde cestujúci v židovskej krčme, lebo na jedenie nedostane skoro vôbec nič a keď aj, tak len veľmi nechutné veci.

Ďalšie odvetvia výroby a zamestnania

Baníctvo. Zamestnávajú sa ním hlavne Slováci a Nemci, menej Rumuni a Maďari len zriedkakedy. Aj hutníctvo a ďalšie spracovanie kovov obstarávajú Slováci a Nemci. Zvážajú odkôrované drevo, splavujú ho po vode k dielňam alebo hneď na mieste z neho vypaľujú uhlie. Rozvážajú rudu a hotové výrobky všade, kde treba.

Aj výroba soli v Solivare v Šarišskej župe je na Slovákoch a Nemcoch. Ušľachtilý opál dolujú na Peklianskom panstve tiež Slováci. V marmarošských solivaroch pracujú Rusíni, Rumuni a Slováci.

Preprava tovarov po vode i po cestách je pre mnohých ľudí výrobným odvetvím a zárobkovou činnosťou.

Medzi Slovákmi je mnoho šikovných furmanov zo Zvolenskej, Liptovskej, Trenčianskej, Oravskej a Gemerskej župy. Medzi zvolenskými vynikajú takzvaní bratislavskí furmani, spomedzi ktorých najznámejší a naspoľahlivejší je Caban. Bratislavskí furmani nosia so sebou hospodársky významné sumy peňazí do Bratislavy a Viedne a odtiaľ naspäť. Ľudia im ich zverujú bez akýchkoľvek potvrdeniek, len na dôveru. Mnohí z nich nevedia vôbec čítať, a predsa si presne zapamätajú stovky vybavovačiek a spoľahlivo ich vykonajú.

Aj viaceré iné župy majú svojich bratislavských furmanov, ktorí zásobujú tamojších obchodníkov. V Gemeri sú to furmani z Betliara, v Polome je známy Bušák. V Liptove je zasa známy Figura a spol. z Pavlovej Vsi, ktorý chodí do Bratislavy a Viedne a naspäť. Prví rozvážajú tovar cez Balašské Ďarmoty a Lučenec do Rožňavy, druhí cez Mošovce do Ružomberka, Mikuláša, Kežmarku, Levoče a iných spišských miest. Hlavným furmanom na Spiši je v súčasnosti Greksa. Šikovní sú však aj Bijacovčania, ktorí chodia cez Duklu do Ľvova a do Brodu a po celom Veľkopoľsku rozvážajú rozličný tovar ako plátno, syr, ľan a pod.

Usilovní furmani sú aj zo Šariša, a to z obcí Kurima, Dubinné, Tulčík, Drienov, Drienovská Nová Ves, Lemešany, Brestov, Ťahanovce a pod. V Zemplíne vynikajú ako povozníci Sotáci, ktorí sa veľmi dobre vyznajú v tomto remesle a kvôli nemu chovajú len kone. Chodia s vínom a iným tovarom do Poľska, Ruska, Pruska, Sliezska, na Moravu, do Čiech a Rakúska. Mnohí sú na cestách po celý rok, lebo z miesta, na ktoré sa pôvodne vybrali, poberú sa znovu ďalej.

Voz na kratšiu vzdialenosť si môžete obstarať v hociktorej dedine alebo meste. Len pohoniči nie sú všade rovnako šikovní. Najspoľahlivejší sú Slováci a Nemci.

Aj „horňáci“ z Trenčianskej župy si zaslúžia, aby sme ich spomenuli. Ich hlavným mestom je Žilina. Poznať sa dajú podľa čiernohnedých kaftanov, zvaných „huňka“. Majú veľmi nízke vozy a kolesá na nich merajú ledva dve a pol stopy. Zapriahajú do nich vždy len dva kone. Voz pokryjú plachtou, ktorá po oboch stranách v prostriedku visí dolu a vietor ňou neustále povieva. Pohonič ide vždy peši vedľa koní. Ich obchod spočíva najviac v predaji ovocia.

V troch rozličných, od seba vzdialených oblastiach možno pozorovať medzi ľudom podobnosť, a to v tom, že cez zimu chodia na saniach bez oja. Tak je to v Zemplíne, na okolí Trebišova až po Michalovce, v oblasti, ktorej sa hovorí „blatá“. Tunajších obyvateľov prinútili k tomu miestne podmienky. Lesy v tamojších chotároch sú veľmi husté a pre blato a močiare prístupné len v zime, keď mrzne. Cez húštiny by nebolo možné chodiť na saniach s ojom, a tak núdza prinútila roľníkov odstrániť ho. Postupne sa naučili voziť sa týmto zvláštnym spôsobom aj mimo lesov. Celá táto oblasť je rovinatá. Ak sa však stane, že musia ísť dolu kopcom, stačí, keď pohonič zíde zo saní, rukou ich pridrží za klanicu a kone nepustí rovno, ale nechá ich ísť do oblúka. Veľmi smiešne je, keď takéto sane idú okolo nejakého nárožia. Keď majú trochu väčšiu rýchlosť a je námraza, občas obehnú sane aj okolo koni. Pre ľudí, ktorí trpia závratmi a majú slabší žalúdok, vyrovná sa to jazde na kolotoči, čo môže niekedy končiť aj zvracaním. Druhé miesto, kde chodia na saniach bez oja, je Hanság, v blízkosti Neziderského jazera, kde ľudí k tomu donútili tie isté príčiny ako v Zemplíne. Rumuni v Temeši a Krašovskej župe majú tiež sane bez oja, ale tu pramení tento zvyk asi v lenivosti; chcú si ušetriť prácu s výrobou oja.

Najlepší furmani sú Slováci a Sotáci, čiastočne aj Nemci a Chorváti. Maďarom lepšie vyhovuje doprava po vode, lebo dá menej práce. Dolu ich nesie voda, hore ich ťahajú kone alebo ľudia.

Slováci zapriahajú zvyčajne dva voly a dva kone, Maďari štyri kone alebo šesť silných volov. Na okolí Tisy zapriahajú dokonca osem koní (štyri a štyri spolu) a aj s naloženým vozom idú behom. Nemci a Chorváti (v Rábskej župe) priahajú dva kone, eisenburgský Chorvát dve alebo aj tri kravy, Rusín dve, Srb šesť teliat a Rumun celú malú čriedu (6 — 18) zlých koní. Žid sa dá ťahať dvoma starými herkami a Cigán zapriahne konskú kostru alebo na nej jazdí.

Najviac pltníkov je z karpatskej oblasti (Slováci, Rusíni, Rumuni), ktorí rozvážajú na svojich pltiach najrozličnejší tovar. Ich povolanie je veľmi nebezpečné a únavné. Nebezpečné sú splavy a vodopády, ako napríklad na Váhu pri Hrádku a na Hrone pri Banskej Bystrici, kde sa plte spúšťajú s veľkým rizikom do hĺbky, pričom pltníkov zaplaví vysoko striekajúca voda až po plecia. Takýto je aj prieplav z Kysuce do Váhu. Na tomto mieste sa každý prežehná, poručí dušu bohu a odvážne zavesluje. Potom sa už rútia s plťou dolu, až kým prídu celí premočení na Váh.

Aj keď pltníci nemajú na pltiach plachty, vedia využiť vietor tak, aby im neprekážal, ale pomáhal. Preto ich možno vidieť niekedy plaviť sa aj v silnej víchrici, keď všetky plte ležia na vode skoro v diagonálnej polohe, v ktorej ich schválne udržiavajú. Naproti tomu zasa často aj za slabého vetra prirazia k brehu a upevnia plte, aby prečkali nepohodu. Vedia totiž presne, či za chvíľu bude búrka a či bude pre nich nebezpečná.

Obyvatelia Važca z Liptovskej župy chodia na svojich ťažkých pltiach aj na sever. Plavia sa po Poprade cez Ľubovňu do Poľska a tam zasa po Visle až po Varšavu.



[23] Výroba — výber z kap. VI. Industrie, § 64 Fabrikate, Gemälde II, str. 69 — 81.

[24] [24]

[2424] lakeť — podľa zákona z r. 1848 73,75316 cm

[26] Obchod — výber z kap. VI. Industrie, § 65 Handel, Gemälde II, str. 85 — 90, § 70 Andere Industriezweigen, als Bergbau, Fuhrmanschaft, Wasserfahrten, Jagden, Fischfang, Feldarbeiten, str. 111 — 121.

[27] Schlötzer August Ludvig (1735 — 1809), nemecký historik, priekopník modernej štatistiky, redaktor časopisu Staats-Anzeigen I — XVIII, Göttingen 1782 — 93, kde bol na univerzite profesorom. Od roku 1761 člen Petrohradskej akadémie a prof., odborník aj pre rané slovanské a ruské dejiny.




Ján Čaplovič

— autor šiestich obrán slovenského národa proti maďarizácii, autor početných etnografických prác a spoluzakladateľ slovenskej etnografie ako nezávislého vedného odboru Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.