ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

2.0

2419 digitalizovaných literárnych diel

Zlatý fond > Diela > Básne

Zlatý fond SME vzniká v spolupráci s Ústavom slovenskej literatúry SAV

RSS výstup diel Zlatého fondu (Viac informácii)

Viliam Pauliny-Tóth:
Básne

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Pavol Tóth, Ina Chalupková, Michal Belička, Filip Pacalaj, Silvia Harcsová, Katarína Janechová, Lenka Konečná, Nina Dvorská, Daniela Kubíková, Michaela Dofková, Zdenko Podobný, Simona Reseková, Andrea Kvasnicová. Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo

166

čitateľov

1870 — 1875

Obsah

Na cinteri
Falošná milovnica
„Slovensko, ty ještě spíš?“

Na cinteri

Stíšte sa tuto, kvíľby a žaloby:
púť ku večnosti vinie sa cez hroby;
krehké sa telo v prach obráti,
duša sa k svojmu Pánu navráti.

Stíšte sa tuto, podlé sveta zloby,
stíšte sa, búre zášti a hanoby:
kosti tu rodných bratov hnijú,
ichžto duše vo večnej sláve žijú.

Stíšte sa tuto, bôle a náreky,
tu pokoj dlieva po všetky veky:
tu sny sladkého sníva mieru,
kto pevnú v Kristu zachoval vieru.

V Turčianskom Sv. Martine 1870.

Falošná milovnica

,Prídi, Janík premilený,
prídi k nám,
ja ti za klobúčik
pierko dám:
červenú ružičku,
rozmarínok zelený,
príď, šuhajček milený!‘

„Nevolaj ma — falošné ty
oči máš,
rada za mnohými
pozeráš;
netrhaj ty pre mňa
rozmarínu zelenú,
ani ružu červenú!“

V Turčianskom Sv. Martine 4. októbra 1873.

„Slovensko, ty ještě spíš?“

A. Heyduk.

Nespím už viacej! Už raz i mne svitá,
otváram už oči, hľadím po domove;
vidím, že Tatra v chmár smútku zavitá,
bo je v putách pod ňou plemä Ábelove.
Oj, žiaľné, trpké je moje precítenie,
bo mojej neresti v svete páru nenie.

Nespím už viacej! Vidím tú pustotu,
do ktorej cudzinec vsotil rod môj milý,
vidím jeho zbytky, svoju nahotu,
v nejž si putá ľúbe národ zotročilý.
Oj, zle je, Slováci, oj, zle je, nedobre:
,Krivda za stôl sadla, pravda u dvier žobre.‘

Nespím už viacej! Vidím i tie vazy,
v ktorých stŕply moje údy zmeravené,
po nichž vláčia sa zmije, zemeplazy
vyssať konečne mi telo vycivené.
No verím, že raz Boh splní moje prosby:
a dopraje slávnej dožiť sa dňa kosby.

V Turčianskom Sv. Martine 31. decembra 1875.