Básne

Stíšte sa tuto, kvíľby a žaloby:
púť ku večnosti vinie sa cez hroby;
krehké sa telo v prach obráti,
duša sa k svojmu Pánu navráti.

Stíšte sa tuto, podlé sveta zloby,
stíšte sa, búre zášti a hanoby:
kosti tu rodných bratov hnijú,
ichžto duše vo večnej sláve žijú.

Stíšte sa tuto, bôle a náreky,
tu pokoj dlieva po všetky veky:
tu sny sladkého sníva mieru,
kto pevnú v Kristu zachoval vieru.

V Turčianskom Sv. Martine 1870.

,Prídi, Janík premilený,
   prídi k nám,
ja ti za klobúčik
   pierko dám:
červenú ružičku,
   rozmarínok zelený,
príď, šuhajček milený!‘

„Nevolaj ma — falošné ty
   oči máš,
rada za mnohými
   pozeráš;
netrhaj ty pre mňa
   rozmarínu zelenú,
ani ružu červenú!“

V Turčianskom Sv. Martine 4. októbra 1873.

Nespím už viacej! Už raz i mne svitá,
otváram už oči, hľadím po domove;
vidím, že Tatra v chmár smútku zavitá,
bo je v putách pod ňou plemä Ábelove.
Oj, žiaľné, trpké je moje precítenie,
bo mojej neresti v svete páru nenie.

Nespím už viacej! Vidím tú pustotu,
do ktorej cudzinec vsotil rod môj milý,
vidím jeho zbytky, svoju nahotu,
v nejž si putá ľúbe národ zotročilý.
Oj, zle je, Slováci, oj, zle je, nedobre:
,Krivda za stôl sadla, pravda u dvier žobre.‘

Nespím už viacej! Vidím i tie vazy,
v ktorých stŕply moje údy zmeravené,
po nichž vláčia sa zmije, zemeplazy
vyssať konečne mi telo vycivené.
No verím, že raz Boh splní moje prosby:
a dopraje slávnej dožiť sa dňa kosby.

V Turčianskom Sv. Martine 31. decembra 1875.