ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zhaslo už to oko pekné, sivé,
čo žiarilo sa dobrotou neba,
čo ronilo neraz slzy clivé,
dávajúc chudobe skyvu chleba:
zhaslo už to oko pekné, sivé.

Schladly ruky Marty starostlivej,
nimiž brata verne objímala,
pol stoletia v láske spravedlivej
žiale, radosti s ním zažívala:
schladly ruky Marty starostlivej.

Stíchlo srdce vernej Slávy dcéry,
čo svoj milý rod nad vše ľúbilo,
čo neznalo márnosti, nevery,
čo len za slovenský národ bilo:
stíchlo srdce vernej Slávy dcéry.

A hľa, dušu pravdivej kresťanky,
čo zbožnou mysľou Boha vzývala,
už plesom vítajú Nebešťanky,
bo v Kristu žila, v Kristu skonala:
spása duši pravdivej kresťanky!

Rúška tichej noci pokryla Vltavu mutnú
hviezdy zligotaly s’ v jej vlnách strieborných,
v diaľnej borine si slávik nôti pieseň smutnú,
šumí vetrík od Krkonošov ozorných.
Ticho v celej zemi. Hrobné ticho nič neborí,
len hlesot vetierka, iba šum Vltavy;
polnoc udrie, a nad hradom žiara sa rozhorí,
pod ňou dve nadzemské zjavia sa postavy.
Čo to za tváre pekné, smutné, žiaľom zblednuté?
Oj, neni to prach, oj, nie to hruda zeme;
bohatierske sú to ťahy, dávno zapadnuté,
vnuk to Čecha svoje požehnáva plemä:
zronil ťa, rod môj, oj, zronil osud ťažký, clivý,
v smrtnom spánku vidím drahých vnukov svojich;
no keď svitne ráno — dajž to, Bože dobrotivý! —
vstaniž, a ku sláve veď i bratov svojich.
A ráno svitne, oj, svitne deň slávskej voľnosti,
uvítajž ho dušou celou, srdcom vrelým;
ruku podaj všetkým bratom v láske a svornosti,
a slnce zasvieti nad Slovanstvom celým.

V Skalici 15. júla 1865.

Vo zbraň, junáci Slávy, svoj bráň si rod, chasa,
kto ramenom len vládze, nech v boj poberá sa!
Tatár divý dosť dávno už lúpi krásnu vlasť,
on voľnosť nám upiera, on žitia kvári slasť.
Oj, rodinka drahá, milá,
dosť si sa už nasúžila,
krvnej dane naplatila
za ten hriešny cudzí svet.
K svojej práci zdvihni ruky,
vo vlastné si zastaň pluky,
Sláve, Slávov na rozkvet.
Vo zbraň, junač drahá,
vo zbraň, poď na vraha!
Hurá-ha, na vraha!

V Skalici 20. augusta 1865.

Hurban, dobrý vojak, statne on vojoval,
za kráľa, za národ dobrý boj bojoval.
Bránil ľud svoj, keď ho drala sberba ľúta:
„Kto nechce Hurbana, nech ide do kúta.“

A Hurban, dobrý kňaz, verí v Krista Pána,
neraz vyobšíval Zaya i Renána.
On v cirkvi zobudil strážneho kohúta:
„Kto nechce Hurbana, nech ide do kúta.“

Hurban, dobrý Slovák, básnik i kazateľ,
verný syn národa, rečník, spisovateľ;
preto ho Matička k výboru pripúta:
„Kto nechce Hurbana, nech ide do kúta.“

V Skalici 30. augusta 1865.

Hore zraky, bratia drahí, s malomyseľnosťou preč,
žije ešte duch slovenský, žije aj slovenská reč!
Či snáď, že podvodom pravda ubitá,
zúfať nám treba nad tejto víťazstvom?
A či asnáď moc v plášť krivdy zavitá
nezdolným je i Bohu velikášstvom?
Plevy sú to, bratia moji, plevy klamom pozlátené,
príde doba, opadá z nich falošné to zlato,
zaveje vietor voľnosti, a ony ním roznesené
večne pochované budú v bahnište a blato.

Hoj, pekné dni to boly, tie dni ruchu národného,
a že dožil som ich, slávim za to Hospodina;
bo veď krásné ráno vidím ľudu slovenského,
čujem, že zradcom už posledná bije hodina.
Nuže, bratia, hore zraky, s malomyseľnosťou preč,
oj, žije náš duch slovenský, žije aj slovenská reč!
Žije Slovák na Slovensku, žiť bude na veky:
„Hrom a peklo, márné zradcov proti nám sú vzteky!“

Hej, krásné dni to boly, bo Vy ako múry hradné
ťažko zkusovaní stáli v nerovnom ste boji,
proti Vám je skvost moci, podlosť i pletichy zradné,
no proti Vám, bratia, celá zlosti peleš stojí.
A preto nie div, že Vy podľahli moci klamu,
chudobe ťažko bojovať s mocným velikášstvom —
no nechte ho; neprajník náš sám kope si jamu,
bo porážka naša bude i naším víťazstvom.

Sláva Vám, bratia! Ale hrozná kliatba na tých,
čo sťa hovädá v maštaľné hrnuli sa šenky,
čo zapredali jednu časť svojich práv svätých,
čo biedne zadali hlas svoj za špetu pálenky,
kliatba na nich, ťažká kliatba; a sláva Vám, bratia moji!
Oni zhyzdili, Vy v tomto oslávili ste sa boji.
Preto, bratia, hore zraky, s malomyseľnosťou preč!
Žije ešte duch slovenský, žije aj slovenská reč!

V Skalici 15. decembra 1865.

Priženil sa divý Čudo ku švárnej Slavine,
prisahajúc večnú lásku nevinnej dievčine.
Prvé tri roky len žili jak-tak pri pokoji:
lež na štvrtý príde kompan, čo ich už rozdvojí.
Haní vieru aj reč jej, haní jej rodinu,
chváli len majetok ženy a peknú dedinu.
Pánovitému mužovi nebolo viac treba:
otrokyňou spravil ženu, čo mu dala chleba;
zavrel ju do biednej chyžky o vode a chlebe,
a pekný ženin majetok prepísať dal sebe.
Keď sa takto vladárom stal celého imania,
dal sa do spustlého žitia, dal do hajdakánia.
Onedlho zmámil manžel majetok ten celý,
až mu i dom jeho nový na bubon udreli.
Príde tu k svej žene dobrej a pre Boha prosí,
aby mu tie perly dala, na krku čo nosí.
Sľubuje, že sa napraví, že už dobrý bude,
že jej to, ak dá tie perly, nikdy nezabude;
sľubuje jej i „smierenie“, večnú lásku k tomu,
len aby mu včuľ pomohla k rodinnému domu.
Ona tíško plače, slúcha, podáva mu ruku:
nešťastná, nevidí uňho známu jej — kančuku.

V Skalici 28. februára 1865.

Dve kočky pri jednej myši,
dve svokruše v jednej chyži
a dva psi pri jednej kosti:
nezostanú pri tichosti.

V Skalici 15. marca 1865.

Poznať dcéru po matke
a gazdu po čeliadke;
poznať vtáka po speve,
krajana po odeve.
Poznať osla po uchu,
hostinského po bruchu,
pochabého po chode
a fiflenu po móde;
poznať striebro po zvuku
a krikľúňa po hluku;
udatného po seči,
bláznivého po reči.

V Skalici 30. marca 1865.

Čo to za hurt, čo to za lomoz pekelný?
Aký smrad to valí z čierneho sa šenku?
Kľaje Bohu, kľaje svetu pán-velikán telný,
korteši lievajú smradľavú pálenku.
Ľudia ako svine v bahne sa váľajú,
bo pijú a slopú od mrku do rána.
„Ukrižuj ho!“ revú a „éljen!“ volajú, —
to hlasovať ide „liberálna“ strana.

Čo to za spev božný, vrúcny, Bohu milý?
Ulicou znie: „Hrad prepevný je Pán Boh náš“,
ženy to slovenské Otca obklopily,
kortešujú zaňho, modliac sa „Otčenáš“.
Po tichej modlitbe zasa si spievajú
a Boha velebia za včasného rána:
„Sláva Bohu v nebi!“ skrúšene volajú —
to hlasovať ide tá „panslávska“ strana.

V Skalici 30. decembra 1865.

Ja som Slovák, a čo je viac? Nehanbím sa za to,
sľúbte mi skvelé úrady, sľúbte striebro, zlato:
nechcem vám ho, majte si ho: chudobný som síce,
no statočnosť svoju nedám ani za tisíce.
Že vy mocní, veľkovplyvní? Že vy veľkomožní?
Že vy svojimi peniazmi krajine osožní?
Buďte si: oh, nie každá moc, nie každý sveta vplyv
býva večnej vôli božej verný svätý ozyv.
Nejeden z nich v mutnom zdroji kalný pôvod máva,
mnoho ráz zpod mračna hriechu žiari sveta sláva.
Len čo z Boha pošlo na svet, šetrí vôľu Jeho,
to dá človeku radosti života večného.

Ja som Slovák, a čo je viac? Vyznám to, jak patrí,
rodina mi každý Slovák, a domov môj — Tatry.
Nie sú žírné polia naše, brehami sa krivia,
ale, pilne obrábäné, predsa nás vyživia.
A čo pole nevystačí, dopomôžu údy,
bo remeslo a kupectvo živí svojich ľudí.
Za to máme dobrý vzduch, oj, a zdravú vodu,
s dobrou vôľou pri tom mnohú premôžme nehodu.
Nehoda nás jedna trápi, čo vám nie na slávu,
Slovák že sťa národ k svojmu nemôže prísť právu.
Prísť nemôže pre tie hajná odrodilcov špatných,
koristiacich slávu sveta z práv ľudu posvätných.
Ale preto nezúfajme, minie raz nehoda,
spoločným majetkom bude i zlatá svoboda.

Ja som Slovák, a čo je viac? Či to vari tajiť?
Či si svoje sväté právo vari ni nehájiť?
Či ja môžem za to, že ma Boh Slovákom stvoril?
Že som prvé slová k matke slovensky hovoril? —
Pošetilý, kto to činí — malé síce veno
teraz za to má; no predsa: Slovan slávne meno.
Na miliony bratov číta v dvoch častiach polsveta;
kto vie, čo raz z toho vzrastie — i obor bol dieťa.
Deti i my teraz ešte, deti malicherné,
no raz v mužov vzrastieme, len buďme rodu verné.
Vernosť k rodu slovenskému, k vlasti a kráľovi:
každému to svätý príkaz býva Slovákovi.

Ja som Slovák, a čo je viac? Či ma biť budete?
Či mi snáď hubu zapcháte, a či ma zavrete?
Nedbám; trebas ma bičujte, robte mi, čo chcete,
máte moc, vládu i slávu, máte všetko v svete;
iba tej moci nemáte, nemáte tej hrozby,
neosožia vaše sľuby, neosožia prosby:
abych ja svoj národ zaprel a v ňom zaprel seba,
ako to z vás mnohí robia za kúštiček chleba.
Hej, Slovák som, smelé poviem, odstrašiť sa nedám,
za všetky poklady sveta rod svoj nezapredám.
Do hniezda si trúsiť nejdem, jak nevďační vtáci;
verný svojmu rodu volám: „Nech žijú Slováci!“

1866.

Kdeže si sa podel, milý?
Kam si mi odišiel?
Povedal si, že sa vrátiš,
a viac si neprišiel.
Túlaš sa, so sebou nosíš
to moje srdiečko;
sypáreň prišla o zbožie,
ja prišla o všecko.

Od Kostolian po Uherce
smutná som behala,
a svojeho Lipoltíka
túžobne hľadala.
Keď ten pustý vidiek vidím,
taká som veselá,
ako by som v dušu svojho
Lipolta hľadela.

V sieni visí aj trubiroh,
na ktorom trúbieval,
keď s listami do Prievidze
úradne chodieval.
Keď na ten trubiroh pozriem,
taká som veselá,
sťa bych zoči-voči svojho
Lipolta videla.

Hen pod sieňou kyjanica,
s ktorou sa zabával,
keď pre púhu komóciu
drevo mi rúbaval.
Keď na tú kyjaňu pozriem,
taká som veselá,
sťa bych zoči-voči svojho
Lipolta videla.

A tu baran môjho otca,
s ktorým rád sa hrával,
baránkovi z chleba kôrky,
mne pusrle dával.
Keď toho barana vidím,
taká som veselá,
sťa bych zoči-voči svojho
Lipolta videla.

A tu somár mojej mamy,
na ktorom ma nosil,
keď ma od nej po nešpore
na špacír vyprosil.
Keď toho somára vidím,
taká som veselá,
sťa bych zoči-voči svojho
Lipolta videla.

V Skalici 27. mája 1866.

„Bom, bom, bom!“
Päťdesiat aj štyri pánov,
Mišov, Ďurov, Jožov, Jánov,
pred kulturákom sa kníše,
ba Žid mu aj ruku líže.
Nielen ruky, lež aj comby,
bo má na nich šnôry, gomby,
bomby, lomby, lomby, lomby,
bom, bom, bom!

„Bom, bom, bom!“
Všetko čučí, zvon len hučí,
novým pravdám ľudstvo učí:
„Z ľudu žíti a ľud bíti,
svoje haňať, cudzie ctíti.
Zaľúbiť sa v šnôry, gomby:
to sú spasonosné shonby,
bomby, lomby, lomby, lomby,
bom, bom, bom!“

„Bom, bom, bom!“
Burian zvoní, ľudí honí,
moc on koní ľahko zroní.
Strašidla sa boja vrabci,
lež neboja štyria chlapci;
nedbajú na šnôry, gomby,
nie na divé v župe shonby,
bomby, lomby, bomby, lomby,
bom, bom, bom!

„Bom, bom, bom!“
Burian hučí, uši mučí,
víchor skučí a vôl ručí:
„Svoje si strčte, notári,
presvedčenia poza sáry;
ostrohy, šnôry a gomby
vešajte na ruky, comby;
bomby, lomby, bomby, lomby,
bom, bom, bom!“

24. júna 1866.

Či znáte kraj ten od Adrie k Baltu?
Od Dunaja k Balkánu snežnému?
Rod slávsky od nepamäti býval tu,
robsky svetu koriac sa „nemému“.
Menia sa časy — lámu sa reťazi,
v nichžto slávske upely národy,
tisícveké praštia v juhu väzy:
svitá Slavianstvu ráno svobody!

Či znáte Slávu, plemien slávskych marku?
vychradlú mať zlosveta tryznami?
Neznala už práva, ni voľnosť sladkú,
ťažkými ubitá súc krivdami!
Menia sa časy — oj, budí už Sláva
k jarému životu plemä ono,
hľa, rod za rodom už zo spánku vstáva
a vinie sa v jej materské lono.

Či znáte modlu, o nejž prorok spieval,
že jej hlava Rus, Česi ramená,
v jejžto driek on Ľachov rozpadlých slieval,
v nohy: južné Slavian plemená.
Menia sa časy — ožíva už modla,
nebeským bleskom žiaria jej oči;
dvíha ramená: Skry sa, zloba podlá!
Svet trasie sa, keď ona pokročí.

V Skalici 1867.

Hore Turcom, dolu Turcom
zástavy už vlajú,
poďme, bratia, drahí bratia,
k voľbe nás volajú!
Čestný človek z presvedčenia
svoje vótum dáva,
z hlbín svojej duše volá:
Jesenskému sláva!

Hore Turcom, dolu Turcom
kortešujú páni,
kupčia vóta terkelicou,
pijú ju oplani;
čestný muž len z presvedčenia
svoje vótum dáva,
z hlbín svojej duše volá:
Mudroňovi sláva!

Hore Turcom, dolu Turcom
korteši lietajú,
sprostých ľudí do svojho si
saku naháňajú;
lež kto múdry, z presvedčenia
svoje vótum dáva,
z hlbín svojej duše volá:
Jesenskému sláva!

Hore Turcom, dolu Turcom
už náš ľud ožíva
a pod národnou zástavou
pekne ho pribýva;
slovenský ľud z presvedčenia
svoje vóta dáva,
z hlbín svojej duše volá:
Mudroňovi sláva!

V Turčianskom Sv. Martine 24. januára 1869.