ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bože, svetov stvoriteli! Tebe sa kloníme,
za náš národ ubiedený o milosť prosíme.
Svet ten šliape, čo tu dáva Tvoja nám štedrota,
ľudské zapiera nám práva, aj právo života.

Bože veľký, trojjediný! Čuj tisíce ľudu,
milosť prosiť odnímanú zlosynami bludu;
nádej naša, naša viera — Tvoja len dobrota:
Bože dobrý, Bože večný, popraj nám života!

V Kečkeméte 1860.

Vitaj nám, svoboda, ale nie každému;
a najmenej môjmu rodu slovenskému.

Svoboda, svoboda, kde si sa tu vzala,
aká ťa to mati takto odchovala?

Jednému sa líškaš, druhého ubíjaš
a na rovné právo sťa na smrť zabývaš.

Svoboda, svoboda, pekne maľovaná.
Šnorovaný kožuch, sukňa zašubraná.

V parte pekné kvety, a tvár len tá stará;
nie je to svoboda, lež iba maškara!

V Kečkeméte 1861.

Oj, nehľaď tak žiaľne na mňa; clivo duši mojej,
keď utkvejú chmáry bôľov v milej tvári tvojej.
Ani nevieš, jak mi trudno vidieť slzy tvoje,
čo mi dušu potápäjú v nové citov boje.

Oj, nevzdychaj stonným šumom; žiaľno mi, keď tichý
vetrík nočný priveje mi temné tvoje vzdychy.
Ani nevieš, jak mi desno vidieť smutnú teba,
sťa by sa mi zahalila hviezda môjho neba.

Oj, nespievaj tak trúchlivo; viem, žiaľ srdcu tvojmu,
ale sto ráz žalostnejšie precítiť to môjmu.
Ani nevieš, jak mi ťažko, jak mi bôľno duchu,
keď tie spevy víchor stonný priveje mi k uchu.

[1861.]

Slovenská už zástava v Svät-Martine vlaje,
budí matka Sláva už aj slovenské kraje.
Junákom sa nelení sedlať kone vrané,
a ľudu sa zelení božské požehnanie.
Slovák žije, vrahov bije, odpadlých od rodu,
Slovák žije, aj sa bije za svoju svobodu;
hurá, hor’ sa, chlapci, hor’, junáci, do kola,
hurá, sem do kola, národ volá do boja!

Ukázal nám Martin náš, kde je slávy cesta,
Hybbe, Turá, Mikuláš, to sú naše mestá.
Vy, slovenské dediny, za nimi sa majte,
podtatranské rodiny, za nimi stúpajte!
Slovák žije, atď.

Dal nám Pán Boh Mojžiša, oj, dal i prorokov,
slávu Slávy a kríža čo veštia od rokov.
Pohan kvári svet kríža a Sláv trpí veľa,
no keď dal Boh Mojžiša, dá i spasiteľa!
Slovák žije, atď.

V Budíne 1861.

Po dlhej noci zasa ráno svitá
a tmavé sa tratia už mrákavy,
dennica jasná v červánky zavitá
nový zvestuje deň blaha a slávy.
Pane, my vieme, že to dielo Tvoje,
trpelivosť dals’ Ty rabstvu v železách,
pravdy víťazstvom venčils’ ľudu boje,
drahý Otče náš, jenž si na nebesách!

Vitaj, svoboda, vitaj, nebies dcéra!
Objími ľudstvo blažiacim ramenom,
by nevládala viac biedna nevera
a ducha rabstvo ľudským tu plemenom.
Oj, svoboda, ty anjel strážca boží,
daj verným svojim víťazné zas boje,
voľnosti panstvo nech sa v svete množí,
sväté sa všade posväť meno Tvoje!

Nerob rozdielu medzi národami,
veď všetci Boha dietky sme jedného,
bárs tisíci ho vzývame rečami,
nech slová znejú len k oslave Jeho;
nech naše skutky božiu lásku nosia,
a nie nenávisť bližných, nie rozbroje,
nech ústa naše jednostajne prosia:
rovnoprávnosť, príď k nám kráľovstvo tvoje!

Hospodine, jenž svetom velieš celým,
Ty určuješ žitie národov sveta,
Ty dvíhaš ľud svoj k letom ducha smelým,
v Tvej ruke leží voľnosť i osveta.
Čo žiadať, nevieme: či slasť pokoja,
a či bojov slávy vavrín zelený.
Preto, Pane náš, staň sa vôľa Tvoja
ako na nebi, tak i tu na zemi!

Pane, Pane, ľud Tvoj hladom umiera,
keď odvraciaš sa s nebies požehnaním,
len jeho v Tebe složená tu viera
svätým posilňuje ho vytrvaním.
Pane náš, daj pokrm duši, telu,
lásku k osvete v Svojom ľudu kries,
zdržuj chrámy, školy, i cirkev celú,
ty, Pane, chlieb náš vozdňajší daj nám dnes!

Často, oj, často sme sa previnili
proti Tvej dobrote, Otče náš drahý,
a duch náš, smyselnosťou zotročilý,
najsvätejšie tu hatil ľudstva snahy.
Pane náš, prísne nesúď hriešné činy,
životom napraviť chceme ich ďalším,
odpusť, Pane, odpusť nám naše viny,
jak my vinníkom odpúšťame našim!

Otče, svet tento tisíc rúk podáva
človeku na klzkej ceste života;
komu brink zlata, komu svetská sláva,
komu krása, rang, rozumu holota,
komu dar a komu vladárske hrozby
zahlušia sväté v ňadrách presvedčenie;
preto vyslyš Ty vrúcné naše prosby,
Pane náš, neuvoď nás v pokušenie!

Národ náš dosť už hlivel v nečinnosti,
a hlivejúc trpel nátisk cudziny,
ktorá mu pyšne, bez ľudskej ľútosti,
rodné trýznila života svätiny.
Neopusť, Pane, ľud Svoj v dobách strasti,
z krajiny nepriateľa vypuď škodného,
znič každý hmyz, čo kvári pokoj vlasti,
Pane, prosíme, zbav nás odo zlého!

Hospodine náš, svetov stvoriteli,
jenž si vymeral cesty hviezdam jasným,
ty naplň láskou k vlasti rod môj celý,
urob ho, Pane, spokojným a šťastným!
Však Tvoja ruka požehnanie dáva,
ona blažiaci riadi slnca plameň,
Tvoje je kráľovstvo, a moc, i sláva,
odsaváď až na veky vekov. Ameň.

V Budíne 2. marca 1861.

— — Umrel Palóczy! —
Žiaľnu zalkaj pieseň, Dunaju mutný,
boľne zašumte z Karpatov vetierky,
krajinou nech celou letí ohlas smutný:
že jej zasa umrel muž drahý, veľký.
— — — — Pokoj prachu jeho!

— — Umrel Palóczy! —
Uhorská ho oplakáva rodina,
bojovníka verného pravda svätá,
svoboda apoštola, národ syna,
dom Nestora a krajna Cincinnata.
— — — Sláva duchu jeho! —

V Pešťbudíne 27. apríla 1861.

Vo Viedni sú štyri sklepy:
v prvom jedlá panské,
pečienočky vyberané
a vína šampanské;
morský rak a divá sviňa,
bažant a hlavátka,
ostriga, kapún, kačica,
tokajčina sladká. —
Pred sklepom tým človek stojí
hladom umorený,
škúli na jedlá a rýpe
chlebík vysušený —
a myslí si: Dobre pánom,
čo tak dobre žijú!
„Protiviny vedľa seba
lepšie v oči bijú.“

V druhom sklepe panna biela
jak homôlka v okne,
vpredku vlasy nešuchrené,
v tyle krásné lokne;
srien na krku, v lícach ruže,
v oku iskra jasná
a hodváb šiat pyšne nosí
krinolína krásna. —
Na ulici babka čierna,
na nej handier hŕba,
ošarpaná, otrhaná,
ako stará vŕba,
usmieva sa na tú dámu
sťa noc na ľaliu:
„Protiviny vedľa seba
lepšie v oči bijú.“

V treťom sklepe samá vôňa,
vôdky všelijaké,
odkoloň a ružovina
a masti storaké;
sú to tam tie vychýrené
parfumeurov sklady,
čo byť na každý vlas dali
pol funta pomády. —
Pred sklepom smetiskár stojí,
človek to ten istý,
čo smeti z mesta vynáša,
čo kanále čistí.
A rozmýšľa: ako asi
tým sa ruky myjú?
„Protiviny vedľa seba
lepšie v oči bijú.“

Napokon u vlásenkára
v noke šuhaj krásny,
vlasy čierné skučerené,
nad gambou fúz mastný;
apovrahy vyškrôbené,
pekné biele ňadrá,
bokombrady rozriasané,
len prsia bez jadra! —
A pred oknom drotár stojí
čierny, zamastený,
nohavičky otrhané,
klobúčik skrívený;
lež tie háby ošarpané
dobré srdce kryjú:
„Protiviny vedľa seba
lepšie v oči bijú.“

Na Slovensku jesú ľudia
za rod zaujatí,
čo ich tak sviatočne prijal
ten náš Martin svätý;
milujú reč a svoj národ,
svobodu, krajinu,
keď potreba, život dajú
za slávsku rodinu! —
Oproti nim v šíku stoja
podlí renegáti,
tyranom čo zapredali
dušu za plech zlatý;
ľudia tí svornosti pole
rypákami ryjú:
„Protiviny vedľa seba
lepšie v oči bijú!“

V Budíne 1862.

Jeden zlostný psíček,
belohlavý mopsíček,
rád sa s kocúrom hrával
a naňho havkával,
takže veľmi smutný
bol kocúra stav,
bo mu voždy v ušiach vrnčal
mopsíček: „hav — hav — —“
až keď vec tú zunoval
kocúr s čiernou kiepou,
a pazúrom psíkovi
s hlavy larvu svliekou.

Naučenie:

Odtiaľ nech sa učia
daromní havkáči,
že pokoj dať majú
úbohej Slovači;
lebo iste raz
príde na psa mráz. Amen.

V Budíne 17. februára 1862.

Medveď:

Antolčané, či ma znáte?
Nado mňa chlapa nemáte;
tancoval som, aj tancujem,
teraz spievať oprobujem;
zaspievam vám takú skočnú,
že sa okná pukať počnú:
Čihy, hota, čihio,
Antalovský živio!

Chór divochov:

Antalovský živio!

Medveď:

Teraz, psíci, skučať ráčte,
a vy, chlapci, blato hádžte!

(Štyria (od) pudli havkajú.)

Bezhlavý:

Bude mu to šmakovať;
len ho dnuká zakovať!

Baran:

Ja som baran rohatý,
na pán capa podatý:
keď ja tu zabľačím,
osla vám nenačím.

Bezhlavý:

Ja mu veršík zahodím,
bo ja z rýmu pochodím.

Mravčík:

A ja, páni, mravčať budem,
pokým pľúcok nepozbudem.

Žaba:

Rany mojeho krkania
chrchlať budú do svitania.

Kolesár:

Kolo, kolo, krúť sa,
riedky dome, zrúť sa,
zamliaždi otroka!

Hlas z neba:

Chráň Slávy proroka!

V Budíne 17. marca 1862.

Komárno, Komárno, komárňanské mosty,
keď sa na vás obzriem, srdce mi žalostí!
Srdce mi žalostí, duša narieka mi:
nad národa môjho tisíci biedami.
Slováci, Slováci, národ utrýznený —
kedy sa ten váš lós na lepší premení?

Komárno, Komárno, slovenské pomedzia,
nejednej mamičky synkovia tu ležia,
ktorí dorúbaní, ktorí dostrieľaní,
ktorí nebožiatka koňmi došliapaní.
Tam v tej chladnej zemi, tam, kde Dunaj beží,
tam môj premilený v čiernej zemi leží.

V Budíne 21. apríla 1862.

Raz išli dva levi
prejsť sa do lesa,
tam sa povadevi —
od jedu zedle sa.
Na druhý deň präšli
dva páni v les hostý
a z levov nanäšli:
iba holé chvosty.

† † †

Uč sa z bájky täjtom
katolík i kacír:
ani s vlastným brajtom
nechoď v les na špacír.

V Budíne 7. mája 1862.

Lekár Krampus hovoril mi,
že niet nezdravého,
ktorý by vraj nespokojný
bol s liečením jeho. —
Dozaista, dumal som ja,
nikto to neskáže,
bo každému nezdravému
smrť jazyk zaviaže.

V Budíne 17. augusta 1862.

A. Čo za príčina je tvojich sĺz výlevov?
B. Jaj, brat drahý, ochudobnel som kroz kmínov.
A. Ľutujem ťa, braček, preklínam zlosynov.
B. Ukradli mi včera sväzok mojich spevov.
A. No, gratulujem ti, ľutujem zlodejov!

V Budíne 17. augusta 1862.

Teč, vodička, teč!
Tečte tokom, slzy moje,
ktoré vylievam;
mala som ja potešenie,
ach, už ho nemám,
ach, už ho nemám.
Prisahal mi, že ma ľúbi;
nesplnil mi dané sľuby:
odišiel mi preč.
Teč, vodička, teč,
teč, vodička, teč!
Smývaj rany srdca môjho,
ty môj tok milý!
Chladný balzam stoku tvojho
dá mu posily,
dá mu posily.
Mala som ja premilého,
lež šuhajka neverného,
Odišiel mi preč.
Teč, vodička, teč,
teč, vodička, teč!
Tečte nadol, vlnky hravé,
skáčte perly z nich;
šumy vlniek glgotavé,
zahlušte môj vzdych.
Boh vie, kde on včuľ bytuje?
Boh vie, koho zas miluje?
Pre koho šiel preč?
Teč, vodička, teč.

V Budíne 21. augusta 1862.

Hejsa, brat môj milý, drahý!
I nám svitá jasný deň,
uskutočniť sa už strojí
i našej mladosti sen.
Do Martina ide Slovač,
národovci horliví,
na sjazde tam v poradách sa
duch národa obživí.
Sadaj, braček, na voz hore,
my tiež musíme byť tam;
i naše nech čujú slovo —
„Daj mi pokoj, nádchu mám,
oh, daj pokoj, nádchu mám.“
Hor’ sa, brat môj milý, drahý!
I nám svitá jasný deň,
uskutočniť sa už musí
i našej mladosti sen.
Zakladajme rezko spolky
hospodárske, čítacie,
a vzbudzujme členy rodu
v nečinnosti hliviace.
U mňa sedí rychtár obce,
poďme, braček, poďme tam
dohovoriť sa: čo, ako —
„Daj mi pokoj, nádchu mám,
oh, daj pokoj, nádchu mám.“

Holá, brat môj milý, drahý!
I nám svitá jasný deň,
uskutočniť sa už strojí
i našej mladosti sen.
Hen do Viedne išiel Mojžiš
prosiť za rod strápený,
kráľ náš dobrý národa stav
iste v lepší premení.
Lež by nemusel Otec náš
orodovať za rod sám,
poďme, pripojme sa k nemu —
„Daj mi pokoj, nádchu mám,
oh, daj pokoj, nádchu mám.“

Hurá, brat môj milý, drahý!
Svitá nám už jasný deň,
uskutočnil sa nám už raz
aj našej mladosti sen.
Matica je povolená!
Poď, daj sem tie šupáky,
požehnal ti Pán Boh žitka,
zarodily zemiaky;
ty si človek obetivý,
ako by nie? veď ťa znám;
hurá, poďme podpisovať —
„Daj mi pokoj, nádchu mám,
oh, daj pokoj, nádchu mám!“

V Budíne 1862.

Svet široký velikú šikovnosť Martina chváli:
Jak z nemocí ťažkých ľudstvo vytiahnuť umie;
spôsobnosť velikú jeho aj ja obdivoval som,
ak zpopod Lazára plachtu vytiahnuť umel.

V Budíne 1862.

Mati moja, kde je apko, kde otec náš milý?
Vari preto tašiel, že sme sa mu zneľúbily?
Tíško, tíško, deti moje! Ľúbi vás on všetky,
a zas príde a objíme milé svoje dietky!

Mati moja, a kam išiel otec starostlivý?
Povedz nám len, mamko, či je mŕtvy a či živý?
Živý-mŕtvy, ako chcete, nepýtajte sa ma;
tašiel len kus hen, ta tam, kde — ani neviem sama.

Mati moja, a či príde zas náš otec milý?
Veď by sme už dobré boly a vždy ho ľúbily.
Príde, príde, deti ľúbe, len myslite naňho;
složte svoje rúčky malé, modlite sa zaňho.

V Budíne 30. marca 1863.

Rozzlobil sa pyšný vrah, do väzov nás hodil,
aby menu čestnému slovenskému škodil.
Lež darmo sa namáha.
Zná ľud náš svojho vraha,
jenž sa mu odrodil.

Trpme, bratku, nátisky, dokiaľ trpieť treba,
za svobodu národa treba zaprieť seba.
No zmizne i noc bludu,
a svitne nášmu ľudu

deň z jasného neba.

Nezúfaj, slovenský brat, vidiac pravdy vazy,
z ťažkej krivdy vykvitla voľnosť veľa razy.
A my pevne veríme.
Za čo sa vždy modlíme,
že pravda zvíťazí.

V Budíne 7. apríla 1863.

Jak smutno, clivo mi, drahá, bez teba,
keď nieto potechy z tvých očú neba.
Tôňa krásy tvojej na mňa sa díva;
večne mi je blízko, lež neožíva.

Súcit duše tvojej je moja sláva,
on teší mi ducha, sily mu dáva,
moja rozkoš tvojou, žiaľ tvoj je mojím,
ubolenú dušu takto si kojím.

Bdiac myslím na teba, o tebe snívam,
a tvej krásy tôňu vo sne objímam.
Deň vlečie sa nudno, drahá, bez teba:
cítim, môj život je spasou bez neba.

V Budíne 13. mája 1863.

Dobré ráno, Slováci!
Ľaľa, veď žijeme:
zlý svet nám už odzvonil,
a my sa kýveme.
Zlý svet nás už uložil
do tmavého hrobu:
a my teraz svätíme
z mŕtvychvstania dobu.
Sláva Bohu na nebi,
mier ľuďom na zemi,
už i Slovák ožíva,
už viac manom neni.
Matica nás svoláva
ta hor’ do Martina,
nech Boh živí každého
verného jej syna!
Dobré ráno, Slováci!
Však nás počet hodný,
už darmo plány kuje
odrodilec svodný;
darmo zničiť probuje
život náš mládenský,
žije Slovák, hurá ho,
žije duch slovenský!
Sláva Bohu na nebi,
mier ľuďom na zemi,
už Slovensko ožilo,
už viac manom neni.
Matica ho svolala
ta hor’ do Martina,
nech Boh živí každého
verného mu syna.

V Budíne 21. júna 1863.

Dobrí ľudia, smilujte sa! Sme biedné siroty,
ošarpané, hladovité, slabé do roboty.
Tatíčka pred piati roky na vojničku vzali,
a mamu nám, dobrú mamu, včera pochovali.
Smilujte sa, dobrí ľudia, smilujte, nebesá!
Dajte, dajte kúštik chleba, dajte, smilujte sa!

Maly sme my domček malý, z neho nás vyhnali,
lebo ho na pohreb mamy pán rychtár predali.
Tej noci sme v krčme spaly, v krčme pod schodami,
nemaly sme duchenečky, ani byľky slamy.
Dnes sme ešte nič nejedly, hladné túlame sa,
dobrí ľudia, dajte jesti, dajte, smilujte sa!

Maly sme my aj roličku, ale nám ju vzali,
na porcie nám ju páni Židovi predali.
Dobrí ľudia, smilujte sa, dajte kúštik chleba,
dobrý Pán Boh dopraje vám za to slávy neba.
Smilujte sa, dobrí ľudia, smilujte, nebesá;
dajte, dajte kúštik chleba, dajte, smilujte sa!

Dobrí ľudia, otvorte nám, sme biedné siroty,
ošarpané, otrhané, slabé do roboty.
Údy naše zmeravené zohriať by sme rady,
pusťte dnu biedné sirôtky, Boh vám vynahradí;
pusťte, pusťte, otvorte nám, vráta otvorte sa,
dobrí ľudia, dajte chleba, dajte, smilujte sa!

V Skalici 30. októbra 1863.

Koruna tŕňová, južto odrodilec podlý
neprestajne vtláča vo slychy národa môjho:
styď sa nástrojom byť pri slávskej neviny tryznách.
Hen dolniak na ratu volá raz biedou oviaty,
a celá krajina daňuje mu milodary;
Slováka od tisíc rokov morí hlad duchovný,
od tisíc liet smädí mu duša za kvapkou vody:
a sber tvoja špiní nápoj jemu raz podaný,
podľač tvoja nepraje mu otrusiny chleba.
Styď sa raz už, bo keď naraz svitnú časy Slávy,
hanba pokryje ťa a od vlastnej hanby zhoríš.

V Skalici 15. marca 1864.

Po desiatich dlhých rokoch, strávených v cudzine,
navrátil sa bystrý šuhaj k svej milej rodine.
A ide predmestím dolu, a tam ľudu roje,
každý hľadí na šuhaja, nikto nezná, kto je.
I stretne ho priateľ jeho, prejde kolo neho,
no už teraz nepozná v ňom priateľa svojeho.
Zasmuší sa modré oko bystrého junáka,
bieda to, keď nepozná už ni rodák rodáka.
Ide ďalej, stretne brata, prejde kolo neho,
lež už ani ten nepozná v ňom brata svojeho.
Zmraštil čelo šuhaj bystrý; bolesť jeho svätá:
oj, bieda to, keď nepozná brat rodného brata.
A zas stretne milú svoju v smútku oblečenú,
lež darmo sa jeho zraky i za touto ženú.
Hľadí naňho, nepozná ho, a šuhaj pomaly
stúpa ďalej, a od žiaľu slzy ho zalialy.
A stretne mamičku svoju idúcu z kostola,
tá ledva zhliadne šuhaja, radostne zavolá:
„Ach, syn môj, syn môj milený!“ a v náruč mu letí.
Tak pozná oko matičky voždy svoje deti.

V Skalici 15. júla 1864.

Žiaden hudobný inštrument
nestojí ani helement:
Navzdor hnojom a guano
nedá klasu fortepiano;
ku zelenej ratolesti
nik sa basou nepreklestí;
nik nestučnie včuľ na svete
pri fagote, klarinete;
a ku grošu nik nepríde,
môže jak chce bubon búchať. —
Jeden liek len proti krivde
je: s pánmi v jeden roh dúchať.

V Skalici 21. novembra 1864.