ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I.

„Hurá, do boja!
Berte pušky, berte kosy,
sedlajte vraných,
nech turecká krv porosí
lúky, pole, brázdy, role.
Poďmeže na nich, hurá, hurá,
hurá, do boja!
Neplač, milá, nenariekaj,
že šabličku mám,
ešte mi raz rúčku podaj,
o rok, týždeň zasa prídem,
zas ťa pobozkám, hurá, hurá,
hurá do boja!
Skokom napred, koník vraný,
trúby zneje hlas —
a diel durkot rozihraný
z bojo-trmy, čo k nám hrmí,
v bitku zovie nás, hurá, hurá!“

Tak bystrí na koňoch šuhajci spievajú.
Čo by nespievali? Veď do vojny tajdú,
svobodu a slávu mládenci hľadajú,
a v bitkách oboje — abo smrť si najdú.
A či smrť nie sláva, či smrť nie svoboda?
Sláve i svobode smrť obete dáva,
smrť slávna za voľnosť svätá je svoboda,
a smrť za svobodu večitá je sláva.
Lež mladí šuhajci na smrť nepomyslia.
A čo by mysleli? Kto vie, či aj príde,
ach, a jestli prísť má, ver’ nič nenamyslia,
komu je súdená, toho neobíde. —
Radšej si koníka bodnú ostrôžkami,
vranko sa pospína, skokom cvála, letí,
vranými si koník preberá nôžkami
a kúrňavy prachu necháva v zápätí.
Tak bežia dolinou dolu ku Dunaju,
bo tam zle gazduje Turek pánovitý;
sťa by dač tušily, konská zaberajú,
s večerom do Selnej musia doraziti.
A jak cvalom letia shora do doliny,
koníkom podkovy brinčia novokuté,
vpravo a naľavo miznú im dediny,
miznú sady, lúky, hrmia mosty duté.
Lež Janko divoký nehľadí na mosty,
mladoň zrovna letí cez jarky, priekopy.
„Nelietajže, Janík, veď si zlámeš kosti,
a vraný sa t’ v penách tátošík zatopí.“
Tak vodca Jankovi privoláva statný,
lež mladoň nečuje a len krížom lieta;
hja, kto ešte nezná chrám lásky posvätný,
úzka mu zem býva, letel by zo sveta!
Mladoň nezná lásky, oj, nie slasť ľúbosti,
nebies čo balzamom rany zemské kropí,
preto v búrke ňadier nehľadiac na mosty,
iba krížom cvála cez jarky, priekopy.
Biele hviždí pero nad strieškou klobúka,
Koníček sa pení sťa vlna v zátoní,
kabanka mu lieta, kam vietor zafúka,
ligotná pri boku šablička mu zvoní.
A zasa vraného bodne ostrôžkami,
vranko sa pospína, skokom cvála, letí,
bystrými si koník preberá nôžkami
a prachu kúrňavy necháva v zapätí.
Za ním cvalom letia chlapci cez doliny,
koníkom podkovy brinčia novokuté,
vpravo a naľavo miznú im dediny,
miznú sady, lúky, hrmia mosty duté.
S jarným keď večerom k Selnej dorazili,
zlatá sa na nebi zablysla zornička;
konská sa šuhajom v útoku spotily
a Jankovmu jedna chybí podkovička.

II.

Na hornom konci tichej dediny
vyhňa stojí dymom začadená,
vo vyhni starej človek jediný,
človek to bez vlasti, rodu, mena.
Vo dne i v noci klepe a kuje
bez prestania kováč neshovorný,
zďaleka ľud vyhni vyhybuje,
cestou keď ide na koniec horný.

„Holá, hé, pán majster, chytajte kladivo,
vraný môj mi ztratil podkovicu novú;
len sa prináhlite, bo i mne náhlivo:
nerád bych zameškal večeru gazdovu.“
Tak Janko divoký pred vyhňou hurtuje
a so speneného sa sošinie koňa;
vyhasnuté majster uhlia rozdymuje,
nehrube si všímnuc švárneho mladoňa.
Šuhaj dnuká vstúpi, brinká ostrôžkami,
potichu si pieseň zanôti veselú,
tu i tu pokrieska bystrými nôžkami,
sťa tí verbuvanci na krčme v nedeľu.
A ako si nôti, šablička mu zvoní,
všetky žilky skáču, veselo ihrajú,
hneď hlavou pohodí, hneď ju nadol kloní,
sťa by iskry čítal, z ohňa čo lietajú.
Kováč starý klepe a búcha a kuje,
jak by roztrieskať mal tú svoju nákovu,
mechom polátaným uhlie si rozduje,
tuším zahlušiť chce pieseň šuhajovu.
A vpravo sa dvere potichu roztvoria,
krásna v nich dievčina primrazená stojí,
líčka haneblivé sťa tie iskry horia —
tuším sa šuhaja veselého bojí.
Veselého? Jajže, horká už veselosť,
zrazu zahynula, zrazu sa ztratila,
a s ňou stíchla pieseň a zmizla i smelosť —
divná choroba sa šuhaja zmocnila.
Omráčený stojí ticho s otrôžkami,
pieseň nenôtia si pery zbledlé razom,
pokročiť ku dverciam nevládze nôžkami,
sťa by pred svätej stál Márie obrazom.
A ako tak stojí, šabľa už nezvoní,
bystro neihrajú ani žilky jeho,
iba kaderavú k zemi hlávku skloní,
sťa kvet pred ľúčami slnka horúceho.
Zhlboka si vzdychne teraz šuhaj jarý,
z Janka divokého Janík je tichučký,
a keď z vyhne vyšiel otec Anky starý,
takto ku dievčine vraví poľahúčky:

„Oj, dovoľ mi, duša drahá,
krásy tvojej vzývať vnady,
tak ma čosi k tebe ťahá,
sám s sebou si neviem rady;
sťa vyschlá rieka života,
keď sa penou vlahy zvlní:
ňadier vzbúrených prázdnota
citom sa mi sladkým plní.“
A modré sklopila oči
mlčiac deva haneblivá;
šuhaj k dievčine prikročí
a ruka v ruke spočíva. —
Jak keď vetrík vlny dvoje
na Dunaji v jednu sleje
a jedným vánkom oboje
v more bezodné zaveje:
tak cit lásky dvoje duší
v jedinú sa sliati strojí,
medze zemské ľahko zruší
a dva city večne spojí.
I tu lásky iskra zlatá
dve duše včuľ zapálila,
v jednom ohni ľúbosť svätá
dvúch ňadier city spojila.
No, s Bohom, vy zemské kvety:
bohatstvo, rang, berly panské;
my vidíme nové svety,
nové slasti nebešťanské.

„Nože sa, pán vojak, kôň je podkovaný,
nová podkova sa blyští na kopyte,
hneď s ňou liep poletí koníček ten vraný,
a za to vám ručím, že ju neztratíte.“
Tak kováč šedivý okríka mladoňa
a mrzuto zhaslé uhlie si rozsvieti;
lež šuhaj pri milej zabudol na koňa
a prosiac otcovi starému odvetí:
„No, len no, pán majster, veď mi nie tak pilno,
i tamtie podkovy predné obozrite,
klince sa zodraly, to viem neomýľno,
nože ich, prosím vás, novými pribite.“

Otec ide, a jun mladý
svoju lásku šepce zticha,
slová lásky skutkom sladí,
slovom každým lásku dýcha.
A dievčina obraz biely
v ňadrách milenca ukryla,
aby očká nevidely,
jak sa k nemu pritúlila.

„Ale počuj, milá moja,
zajtra ďalej ísť musíme:
prv než odídem do boja,
či sa ešte uvidíme?
Noc je tichá, noc je jasná,
hviezdy milým svieťa rady,
oj, dovoľ mi, deva krásna
k tebe dojísť do záhrady.“

Deva mlčí a jun mladý
k sebe túli obraz biely;
deva zdvihla obraz bledý
a ústa k ústam primrely. —

„Nože sa, pán vojak! Kôň je podkovaný,
nová sa podkova blyští na kopyte,
hneď s ňou liep poletí koníček ten vraný,
a za to vám ručím, že ju neztratíte.“

III.

Tichý večer je — kvetná prvieseň,
prvesnú dýcha vôňu kvet;
v borine šumí slávičia pieseň —
krásna noc jarná, krásny svet.
Cvendží hlas zvona, tichý tón
trasavo duní — v diaľke šumí,
mĺkne, zaduní a tíchne zas,
až posledný s vánkami skon
za šerých hôr zaletiac chlumy,
v diaľke svoj mrúci rozveje hlas.
A zlatej luny bledá tvár
láskou zardená k zemi sa kloní,
v rieke na vlastnú hľadí žiar
a žiaľné počúva rieky stony. —
Pri rieke vieska, tichá to ves,
domy nízunké, kostolík biely,
za humnom Selnej zelený les,
slávičie v lese piesne šumely.
A milá s milým čuje, načúva,
jak vetrík piesní šumy rozdúva. —
Krásna to noc, kvetná prvieseň,
dumne si hlestí Váhu ston,
a glgotavá jeho pieseň
sťa hrobných spevov vážny tón.
Hviezda sa čistí, padá a klesá,
dúhový letom tvoriac pás,
časom ožiari šeré nebesá,
hasne a vzniká a hasne zas;
a zlatej luny bledá tvár
milosťou zardená k zemi sa kloní,
na šťastný lásky blahej pár
zvedavo rudú oprela žiar,
zvedieť chce tuším, jak milujú oni.

„Milá moja, duša moja!
Svedkom mi Boh z neba:
slovom nedá sa vysloviť,
ako ľúbim teba.“
„Verím ti, verím, milý môj,
že ma verne ľúbiš,
ale načo v bitku ideš,
veď sa v nej zahubíš?“
„Odísť v bitku teraz musím,
nač mi údov sila?
A či bys’ ty neslávneho
mladoňa ľúbila?“
„Ľúbila ver’, preto radšej
s Bohom riekni boju:
veď vidíš, že teba ľúbim,
a nie slávu tvoju.“

Tak bledolíca deva vraví
a vrelšie sa k milému túli,
sťa by chcela, by túžby slávy
v slastiach lásky večne usnuly.
A šuhaj mlčiac na devu hľadí,
dva mu city v ňadrách vrelý;
deva zdvihne svoj obraz bledý
a k ústam ústa primrely. —
Zaspaly hory, zaspaly lesy,
usnula celá dedina tichá,
zatíchly vtáctva veselé plesy,
len vetrík veje, šumí a vzdychá;
šepty milosti berie na kriela
a v nebeské s nimi kraje letí,
tam sa na lásky zmeniac anjela,
z okamihov večné stvára svety.

Krásny večer je, krásna noc,
dumne si hlestí Váhu ston,
a žalmov jeho divná moc
sťa hrobných spevov vážny tón.
A milý s milou čuje, načúva,
jak v šumoch rieky vetrík podúva.

„Milá moja, duša moja!
Tento prsteň zlatý
pred rokom, keď umierala,
drahá moja mati
do ruky mi vtisla mojej
a slziac vravela,
od neverného že prsteň
dostala priateľa.
Prisahal síc’ veľa rázov,
verne že ju ľúbi,
a keď mojím stal sa otcom,
nezadržal sľuby.
On vraj išiel svetom šírym,
nevrátil sa viacej,
zabudol na hanbu milej,
matky to slziacej.
Ten, hľa, prsteň tebe dávam:
azda otca viny
tak umenším, vrátiac lásku
milej mi dievčiny.
Vezmi si ho, milá moja,
nos ho na pamiatku,
pozrúc naň, pomysli na mňa
i na mŕtvu matku.“ —

Mlčiac, krásna deva prsteň zlatý vzala,
na prsiach milého horko zaplakala.
Lesy a hory hlboko spaly,
vlny ich Váhu ukolísaly;
vlna im Váhu žalostne spieva,
stony jej smutné vetrík rozvieva.
Hviezda sa čistí, padá a klesá,
dúhový letom tvoriac pás,
časom ožiari šeré nebesá,
hasne a vzniká a hasne zas.
A zlatej luny rudá tvár
žiaľom zblednutá k zemi sa kloní,
v rieke na vlastnú hľadí žiar
a tiché počúva rieky stony.

IV.
(Medzispevy.)


1.

K odchodu junáci znak dali zpolnoci,
Marinôčke sivé zaplakaly oči.
Neplač, moja milá, nesmúť, netrápže sa,
radšej k Pánu Bohu za mňa pomodli sa.
Keď ma budeš, milá, vyzerať pri lese:
vraný môj ma k tebe viacej nedonesie.
A keď budeš túžiť, vzdychať od žalosti:
víchor priveje ti mladé moje kosti.
Víchrov vyzpytuj sa, čo sa tam dol’ dialo,
čo sa s tvojím milým na vojničke stalo?
Víchor odpovie ti: Tam, kde Dunaj beží,
tam tvoj premilený v čiernej zemi leží.

2.

Hory, hory, čierné hory,
však nad vami smutno stojí!
Mamička syna pohládza,
na vojnu ho vyprevádza.
Jednu ruku mu podáva
a druhou ho požehnáva:
Ach, synak môj premilený,
kedyže mi prídeš z vojny?
Mati moja premilená!
Nečakajte svojho syna;
koník sa mi potkol vraný —
tam ja budem pochovaný.
Ach, synak môj premilený,
len mi ešte prídi z vojny;
vranka ti sama prikryjem,
bielu ti hlávku umyjem.
Vraného mi noc prikryje,
hlavu moju dážď umyje,
tŕň ma učeše pichľavý
a víchor ma skučeraví.

3.

Zavievaj, vetierku, po tej puste šírej,
azda mi priveješ túžby mojej milej;
a keď hor’ poletíš ta pod Javorinu:
pozdravže tam pod ňou drahú mi rodinu.
Vraný môj koníček bolestne si vzdychá,
už ťa viac nevidím, má dedinka tichá.
Ťažko šuhajovi umrieť pri rodine,
ale sto ráz ťažšie v ďalekej cudzine.
Neumriem na slame, lež umriem na koni,
keď s koňa poletím, šabľa mi zazvoní;
šabľa mi zazvoní, trúba zaspieva mi,
jamu mi vykopú Slováci šabľami.
Na hrobe mi tichom jahody rásť budú
a vtáci doletia a zobať ich budú;
a vtáci doletia z rodného mi kraju
a krásnu mi pieseň o ňom zaspievajú.

V.

„Hurá do boja!
Skokom napred, koník vraný,
trúby zneje hlas,
a diel durkot rozihraný
z trmy-vrmy, čo k nám hrmí,
v bitku zovie nás,
hurá, hurá!“

Tak bystrí na koňoch šuhajci spievajú.
Čo by nespievali? Veď do vojny tajdú;
svobodu a slávu mládenci hľadajú
a v bitkách oboje, abo smrť si najdú.
Lež junáci mladí na smrť nepomyslia,
a čo by mysleli, kto vie, či aj príde?
Ach, a jestli prísť má, ver’ nič nenamyslia,
komu je súdená, toho neobíde.
Radšej si koníka bodnú ostrôžkami,
vranko sa pospína, skokom cvála, letí,
bystrými si koník preberá nôžkami
a prachu kúrňavy necháva v zápätí.
Lež Janík tichučký iba kráča zticha,
tu i tu pobehne sám koníček vraný —
ale keď začuje, že pán jeho vzdychá,
žiaľne sa utíši koník rozihraný.
„Čože ti je, Janík, žes’ tak zamyslený?
Tuším tú Morenu na cintorín vezieš?
Včeras ešte lietal sťa šarkan šialený,
a dnes už nevládzeš, teraz ledva lezieš!“
Tak vodca Jankovi privoláva statný,
lež mladoň nečuje, myseľ inde lieta;
veď už i on pozná lásky chrám posvätný,
i on cítil slasti nebeského sveta.
Cítil blaženosti nadzemskej ľúbosti,
nebies čo balzamom rany zemské kropí,
od nich odlúčený v ztajenej žalosti;
div, že sa mu mladé srdce nezatopí.
Časom sa premáha, bo sa bratov stydí,
že tak zrejmé žiale na tvári zavislý;
ale ledva zbadá, že ho nik nevidí,
zhlboka si vzdychne a zas sa zamyslí.
Pero smutne vlaje nad strieškou klobúka,
sťa by ľutovalo šuhaja na koni,
kabanka si letí, kam vietor zafúka,
a koník si vzdychá sťa vlna v zátoní.
Ostatní na koňoch šuhajci spievajú.
Čo by nespievali? Veď do vojny tajdú;
svobodu a slávu mládenci hľadajú,
a v bojoch oboje, abo smrť si najdú.
A spievajúc bežia dolu ku Dunaju,
bo tam zle gazduje Turek pánovitý;
sťa by dač tušily, konská zaberajú,
s večerom k táboru musia doraziti.
A jak cvalom letia shora do doliny,
koníkom podkovy brinčia novokuté,
vpravo a naľavo miznú im dediny,
miznú sady, lúky, hrmia mosty duté.
S jarným keď večerom ta doľ dorazili,
zlatá sa na nebi zablysla zornička —
konská sa šuhajom v útoku spotily,
len Janko suchého dodal si koníčka.

VI.

Na hornom konci Selnej dediny
vyhňa stojí dymom začadená,
vo vyhni starej človek jediný,
človek bez vlasti, rodu i mena.

Vo dne i v noci klepe a kuje
bez prestania kováč neshovorný,
zďaleka ľud vyhni vyhybuje,
cestou keď ide na koniec horný.
Zriedka si starec vraj odpočinie,
zriedka kladivo kladie na stranu;
iba k prsiam keď svojim privinie
dieťa svoje — dcéru milovanú.

„Poďže ku mne, dcéra drahá,
ty môj pyštek zlatý!
Čože si mi taká bledá?
Zles’ musela spati;
či ťa azda hlávka bolí,
či ťa zima drobí?
Dajže pozor, bys’ nepadla
dákej do choroby.“

Tak otec starý k dievčine vraví,
ľúbajúc líčko Aničky bľadej…
Zrazu užaslé oko zastaví
belučkých na prstoch devy mladej.

„Ha, čo vidím? Prsteň zlatý!
Vrav, kde si ho vzala?
Či sám čert, či jeho mati
darom ti ho dala?“

„Oh, nie čert, ni jeho mati
mne ho darovali,
lež mladý šuhaj, čo ste mu
koňa podkovali.
Ten mi ho dal, vraviac ko mne,
že ten prsteň zlatý
pred rokom, keď umierala
drahá jeho mati,
do ruky mu vraj ho vtisla
a slziac vravela,
že prsteň od neverného
dostala priateľa.
Prisahal vraj veľa razov,
verne že ju ľúbi,
a keď jeho stal sa otcom,
nezadržal sľuby.
On vraj išiel svetom šírym,
nevrátil sa viacej —
zapomnel na hanbu milej,
matky to slziacej.
Ten, hľa, prsteň syn jej dal mi,
že vraj otca viny
snáď umenší, vrátiac lásku
milej mu dievčiny.
Aby som ho vraj nosila
ako na pamiatku,
pozrúc naň, spomnela naňho
i na mŕtvu matku.“ — —

— Kováč zblednutý divo pozerá,
po líci bledom slza mu tečie —
milostná k nemu vinie sa dcéra,
a k deve otec smutný prerečie:

„Počuj, drahá dcéra moja —
radosť žitia môjho:
šuhaj, čo dal zlatý prsteň,
je syn — otca tvojho.“

VII.

Minulo leto, minul rok celý —
mutnom pri Dunaji kruté boje stály,
pušky rachotily a delá hrmely,
sťa by bralá Tatier rozdrobiti maly.
A krv mladá tiekla, farbiac údoliny,
Turek za svevoľu mesiaca bojuje,
Uhor za svobodu drahej mu otčiny
vďačne krv vylieva i žitie venuje.
Tí, čo sboriť chceli kresťanské nám trúny,
pod mečom udatných Slovanov klesajú;
a svet sa pokorí pred slávou koruny
krvou posvätenej mutnom na Dunaji.
Padol Turek pyšný, spojenou ho silou
zničila zbraň slávska svetských velikánov;
Slovan tu bojoval s vôľou ušľachtilou,
či čaká deň blahý rakúskych Slovanov.
Poďte domov, bratia, složte zbraň víťaznú,
k strapatým sa vráťte chatrčiam domova
a v Tatrách budúcnosť uvítajte krásnu,
ktorú vám sľubuje milosť cisárova!
A šuhajci idú rodného do kraju,
vraných na koníkoch sťa šarkani letia,
pieseň veselú si o vojne spievajú,
pamiatku svých bojov piesňami zasvätia.
Iba Janík mlčí so svojmi túžbami,
vraného pošibnúc skokom cvála, letí;
vranými si koník preberá nôžkami
a prachu kúrňavy necháva v zápätí.
Biele hviždí pero nad strieškou klobúka,
koníček sa pení sťa vlna v zátoní —
kabanka si lieta, kam vetrík zafúka,
ligotná pri boku šablička mu zvoní.
Ostatní na koňoch šuhajci spievajú.
Čo by nespievali? Veď už domov tajdú;
po boji pokoja mládenci hľadajú
a v Tatrách slovenských blahý pokoj najdú.
A jak cvalom letia zdola do otčiny,
koníkom podkovy brinčia novokuté;
vpravo a naľavo miznú im dediny,
miznú sady, lúky, hrmia mosty duté.
A keď už na krížné doleteli cesty —
Janík sa odrazil od nich na bok pravý,
k domovu sa nesie vernej mu nevesty,
s láskou jej blažiacou myseľ sa mu baví.
Na ďaleké hory s radosťou pozerá,
za nimiž jediný poklad jeho skrytý:
sťa by tušil niečo, koníček zaberá,
s večerom do Selnej musí doraziti.

VIII.

Dumne cvendžia Selnej zvony,
žalostný je jejich hlas;
čo tak smutne znejú ony?
Či k pohrebu zvonia zas?
Na cintori fakle horia,
bledý šibe z nich plameň,
a tvár starca osvecujú,
opretého na kameň.
Pred ním čierna truhla leží,
na truhle ruža biela,
sťa tá ruža — v truhle leží
nádej otcova celá.
Kňaz sa modlí za dušičku,
spevci žalmy spievajú,
otec dcéru oplakáva
a ľudia si vzdychajú. —
A vždy cvendžia dumné zvony,
žalostný je jejich hlas.
Oj, a divne znejú ony,
bo k pohrebu zvonia zas.
A fakle už dohorely,
vyhasol bledý plameň —
pochválen buď Ježiš Kristus
na veky vekov. Ameň.

*

Na hornom konci tichej dediny
vyhňa stojí dymom začadená,
vo vyhni starej človek jediný,
človek to bez vlasti, rodu, mena.
Vo dne i v noci klepe a kuje
bez prestania kováč neshovorný,
zďaleka ľud vyhni vyhybuje,
cestou keď ide na koniec horný.
Zriedka si starec vraj odpočinie,
kladivo zriedka kladie na stranu,
iba keď k prsiam svojim privinie
dieťa svoje, dcéru milovanú.
Lež teraz nečuť buchu kladiva,
ani vyhňa roztvorená neni;
pri lampe v chyži smutne zabýva
už na vyhňu kováč zamyslený.

„Syn môj, syn môj! Oh, strašné osudy!
Či snáď len snívam? Oj, dcéra drahá!
Hlas ma tvoj z týchto snov nezobudí,
a obraz tvoj ma predsa nenahá.
Ja tebe i jemu žitie som dal —
rozdvojených láska vás spojila,
pre mňa do bojov ľútych sa hnal,
pre mňa dcéru láska usmr-ti-la —“

— — — — — — — — — — — — — — —

Umĺkne. — — A čuj: vonku hop a hop,
rýchly sa konský dupot ozýva;
zrazu na nízkom okne klep a klop,
a mladý sa šuhaj v chyžku díva. —
„Otvorte, pán majster, z vojny idem.
Holá! Anička, či spíš, či čuješ —
netušilas’ však ver’, dnes že prídem?
Či ešte Janka verne miluješ?“
A tak vraviac, lepšie sa rozhľadí,
nevidí milej — očiam neverí!
„Starče! či vyšla snáď do záhrady?
Vrav! kde Anička moja?“ — — — —
— — — — — — — — — „„Na cinteri.““

IX.

Večer je zasa, smutná to jeseň,
jesenných šumí vetrov let,
v hájoch zatíchla slávičia pieseň,
smutná noc pozdná, smutný svet.
Cvendží hlas zvona; tichý tón
trasavo duní, v diaľke šumí,
mĺkne, zaduní a stíchne zas —
až posledný s vetrami ston
za snežných hôr zaletiac chlumy,
v diaľke svoj mrúci rozveje hlas.
A zlatej luny bledá tvár
láskou zardená k zemi sa kloní,
v rieke na vlastnú hľadí žiar
a žiaľné počúva rieky stony.
Pri rieke vieska, tichá to ves;
domy nízunké, kostolík biely,
za humnom Selnej zažlklý les —
jesenné vetry v lese šumely,
pri háji cintor, v ňom kopcov veľa.
A pri jednom Janík stojí bledý;
či otca, mater a či priateľa
oplakáva šuhajík ten mladý?
Oj, neplače nad hrobom materi,
nie nad otcovým tak syn jediný —
ako Janík, čo neznal nevery:
nad hrobom plače milej mu dievčiny.
A kto rád počuješ vetrov vzdychy,
abo stony Váhu speneného,
lesného potoka glgot tichý —
choď a počuj tie náreky jeho.

Zaspaly hory, zaspaly lesy,
usnula celá dolina tichá,
zatíchly vtáctva veselé plesy,
len vietor veje, šumí a vzdychá.
Žiale milosti berie na kriela
a v nebeské s nimi kraje letí,
tam na lásky sa zmeniac anjela,
z okamihov večné stvára svety.

Smutný večer je, smutná noc;
dumne si hlestí Váhu ston —
a žalmov jeho divná moc
sťa hrobných spevov vážny tón.

— — —

Minula zima, zkvitla prvieseň,
prvesná dýcha vôňu kvet,
v borine šumí slávika pieseň;
krásna noc jarná, krásny svet.

Pod horou cmiter, v ňom kopcov veľa,
pod jedným leží milostná deva;
ruže naň sadí ruka priateľa,
tichý čo na hrob v noci blúdeva.
A ruže kvitnú v krásy mladostiach;
jak by nekvitly mladých na kostiach,
keď ich slza mladoňa polieva.

Lesy a hory hlboko spaly —
vlny ich Váhu ukolísaly,
vlna im Váhu žalostne spieva,
víchor jej smutné stony rozvieva —
hviezda sa čistí, padá a klesá,
dúhový letom tvoriac pás —
časom ožiari šeré nebesá,
hasne a vzniká, a hasne zas.
A zlatej luny rudá tvár
žiaľom zblednutá k zemi sa kloní,
v rieke na vlastnú hľadí žiar
a smutné počúva rieky stony.

— — —

Na hornom konci tichej dediny
vyhňa stojí dymom začadená,
vo vyhni starej človek jediný,
človek to bez umu, rodu, mena.
Vo dne sa túla a v noci kuje
bez prestania kováč neshovorný;
zďaleka ľud vyhni vyhybuje,
cestou keď ide na koniec horný.

V Bratislave 1850.

Videla som ja šuhaja, ako makovička,
mördery a skielko v oku, biela rukavička;
v pravej ruke gutaperku, v ľavej ríf hodbávu,
doma jedol krumple v šupách, a v kaviarni kávu.
A tak si vám zuby šparchal, sťa dáky vojvoda.
Zaslepil on oči bláznom; inu, tá je móda.

Večer išiel na soaré k dákej pani tetke,
jeden cvíbak, dve piškóty, to sú jedlá všetke;
ale tea nesmie chybieť tri razy varená,
miesto rumu slivovica od Žida sverená;
lež z tej tey ocukrenej vždy razí len voda,
ale ňou si hlad zalievať, tá je teraz móda.

Kišasoniek a frajličiek máš už celé sklady,
žiadnej nesmie mošus chybieť a polfunt pomády.
Odkolon a Rosenwasser, krinolína, štajfrok
a štyri funty fišpánu vlepí na každý bok.
Naposledy ešte šminkou lícam farby dodá,
o pár rokov nemá zubov, inu, tá je móda.

Tak ide na unterhaltung ako v preši dákom,
a tu sa ti o ten svet už neprizná k Slovákom;
„Édes mamám!“ to je bonton, to je reč noblesy,
neparlírujže šlovakiš, lebo nos ovesí.
Len „szép nagysám“ keď očuje, k tancu rúčku podá,
na šťastie viac nerozumie — inu, tá je móda!

V Trenčíne 1850.

Čo to za kopec, nízky, guľatý,
a čo to pri ňom modrá za žiara?
Na jej vatre kríž Pána rozťatý
práve v polnoc, vraj, horí — dohára.
A mesiačik svieti a načúva zticha,
jak vo vlnách Váhu nočný vetrík vzdychá.

*

Zasadli páni k náhlemu súdu,
do Nitry bežia ako na hody,
dnes, vraj, dvoch bratov súditi budú,
zradcov krajiny, kráľa, svobody,
a bratia v reťaziach pred panstvom v dvorane
mlčiac počúvajú viny im čítané.

„Vy ste zákony rušili sväté,
bo krajinskú ste opovrhli reč,
práva svobody šliapali zlaté,
proti nej pozdvihli záhubný meč.
A teraz pred súdom osvedčiť sa máte:
či spáchané svoje viny uznávate.“

„„Uznávame, jestli je to vina
vlastnej reči milovati zvuky,
a jestli voľná má byť krajina,
či Slovák v putách má nosiť ruky?
No vaša svoboda, to voľnosť len taká,
čo jarmo vrhnúť chce na šiju Slováka.““

„Daromné reči! Zákon je svätý,
vy ste proti nemu previnili;
nič výmluva žiadna neplatí,
pokoj ste krajny zlostne rušili.
A teraz pred súdom osvedčiť sa máte,
či sa nabudúce toho odriekate.“

„„Neodriekame, bo dobre vieme,
že i Slovák má právo života,
a my ho brániť všemožne chceme,
v jasnom kým blesku sa nezligotá.
My s veselou i smrť pozdravíme tvárou,
ktorú nám sľubuje sberba komisárov.““

Tak bratia vraveli. A sudcovia
myslia, radia, hovoria a píšu.
Napokon dvaja čosi vyslovia,
ostatní hlavou prisvedčiac kníšu:
a o chvíľu výrok stojí v zápisnici,
čo bratom prisúdil smrť na šibenici.

Intermezzo
(Fabuľa.)

Tam nad Váhom biely dom, v dome mlynár mladý,
na svojich on holubov s potešením hľadí.
Prileteli havrani, k holubom sa mali,
holubi a havrani tak sa shovárali:
— Oj, vy sprostí holubi, prečo tu sedíte?
Prečo radšej v krajinu šíru neletíte?

— Čujte, múdri havrani, preto nelietame,
bo tu žitka, vody dosť, ba i hniezda máme.
— Ach, sprostí to holubi, ani to nevedia,
že ich páni vykŕmia a napokon zjedia.
— Oj, vy múdri havrani, a či vy to viete?
Jak sa sami kŕmite, tak sa sami zjete.

— Počujteže, holubi, vy musíte s nami,
ešte by z vás mohli byť tiež hodní havrani.
— Ej, vy, páni havrani, s vami nepôjdeme,
bo že sme nie jednakí, to my dobre vieme.
— Čujte, sprostí holubi, rozdiel ten sa ztratí,
keď počnete, ako my, krkati, kvákati.

A hneď kŕdeľ havranov začne tamtých učiť,
krkaním a kvákaním všelijako mučiť.
A ktorý holub nechcel kvákať z celej sily,
toho zaraz havrani na strom obesili.
Mlynár vidí holubov, visiacich na strome,
vidí, ako havrani gazdujú mu v dome.

Schytí pušku a strieľa na tých ukrutníkov,
až ich predsa odohnal s biedou prevelikou.
Čo sa stalo, staté je, viac sa neodstane,
holubov nezobudia mŕtvoly havranné.
Čo sa stalo, staté je, darmo škrípu zuby,
nad Váhom dvaja visia: včuleky holubi.

*

Čo to za kopec nízky, guľatý?
A čo to pri ňom modrá za žiara?
Na jej vatre kríž Pána rozťatý
práve v polnoc, vraj, horí — dohára.
A mesiačik svieti a načúva zticha,
jak vo vlnách Váhu nočný vetrík vzdychá.

Hej, nie to kopec, sťa kopec iný,
so strachom ľud sa v tú stranu díva,
bo šibencov, pre zradu krajiny
potrestaných, on kosti prikrýva.
A na ohni v noci, vraj, kríž Pána horí,
oj, divné o kopci ľud reči hovorí.

*

Minula zima, jaro sa blíži,
pod Hlohovcom vyhrmely delá,
hun-skytská sa viac vždy sláva níži,
orol už zasa rozvíňa kriela.
A podmaneného hradu pod múrami
stojí broj slovenský s tisíci puškami.

Mutnom pri Váhu kopec okrúhly,
pri ňom šibenica ešte stojí;
a pod kopcom bez kríža, bez truhly,
vo večnom bratia ležia pokoji.
A broj slovenský šibenicu stína,
so slzami v očiach minulosť spomína.

Zdrnelé kosti verných dvoch bratov
šabľami kope z jamy hanoby,
pri tichej piesni, s modlitbou svätou,
nové pripráva im slávy hroby.
Zoťatá nad jamou šibenica horí,
a kňaz s nadšenosťou o mŕtvych hovorí.

Zatíchly zvony, žalmy odznely,
len vlny Váhu šumia, vzdychajú,
slnce zapadlo, fakle zhorely,
zem na hrob nový bratia snášajú.
Slávy hrob slovenská tu ruka zrobila,
miesto kopca stojí: „Dvoch bratov mohyla.“

Pod ňou obete Tatier voľnosti,
obete prvé, ležia ukryté,
a trebas zhnijú mladé ich kosti:
mená ich v knihe slávy sú vryté.
Menami sa jejich rod slovenský chlúbi,
bo za národ umrel Šulek i Holuby.

*

Čo to za kopec nízky, guľatý,
a čo to pri ňom modrá za žiara?
Na jej vatre kríž Pána rozťatý,
práve v polnoc, vraj, horí — dohára.
A mesiačik svieti a načúva zticha,
jak vo vlnách Váhu nočný vetrík vzdychá.

Oj, nie to kopec, sťa kopec iný,
lásky ho bratskej ruka zrobila;
hrob je to tichý slávy, nie viny,
dvoch bratov je to tichá mohyla.
A pri nej na ohni, ako ľud hovorí,
ročite z polnoci šibenica horí.

V Praznovciach 20. októbra 1851.

Nalej nám, dušička, sivá holubička,
nalej do pohárov bieleho vínečka.
Keď ty ho naleješ, lepšie ono chutí,
srdiečko zohreje, myseľ nepomúti.
Tento bratský pohár na zdravie ladonkám,
našim milým sestrám, pravým to Slovenkám!
Tento bratský pohár verný Slovák pije,
každá verná dcéra národu nech žije!

Nalej nám, dušička, sivá holubička,
nalej do pohárov bieleho vínečka.
Keď bôľ porozrýva srdce roduverné,
vínečko zapudí preč myšlienky čierne.
Tento plný pohár na zdravie národa,
by ho nekvárila otroctva nehoda.
Tento plný pohár verný Slovák pije:
Hurá, hor’ sa, bratia! Slovensko nech žije!
Hurá-ha! štrng, brng, hurá-ha! štrng, brnk!
Slovensko nech žije, nech nám dlho žije!

V Bytči 1852.

Sviatočným, Horo Biela, oblekom
prikry zažlklé mohýl svojich hlavy!
Svitá ti jaro, budúcim vekom
večný čo slávy kveten ti pripraví
a Tatry oslávi.

Radostným zašum, vetierku, hlasom,
nestonaj v škárach hradov osamelých,
v ústrety vyleť budúcim časom,
veselo šumiac z rumov spráchnivelých:
„Sláva mužom našim!“

Bystrým zahlesti, Moravo, tónom,
mrazivé ľadov rozlom si okovy,
a velebným vĺn svojich barytonom
pieseň o vlastnom zaspievaj synovi:
„Sláva Hurbanovi!“

V Bytči 19. marca 1852.

Zamrzlej vlny šum —
sborenej lipy zkvit —
strhanej struny tón —
zhaslého blesku svit —
opadlej ruže kvet —
padlého orla let —
to nádej moja je:
to môj svet!

V Bytči 24. mája 1852.

Rád bych vedzel, prečo je to, a čo ľudzia scejú:
hodný som ja, vraj, Šidlinčan, a pritom sa smejú;
šak som sa tam nenarodzil, lež hen ve Varíne,
a ešče som odjakživa nebol v tej Šidline.

Kedz som prišiel do Trenčína, k milej som si zašiel;
pokerúc som ho naščívil, drába som tam našiel,
Lizika mi vravela, že to jej švagor Klinčan,
Kedz odchádzal, smial sa, vraviac: S Bohom, pán Šidlinčan.

Kedz idzeme na prechádzku, Klinčan idze s nami,
nepuscí hu nikdy s očú, hladká ju rukami;
vo volksgartni bešteluje tri porcie kávy,
a kedz kelner konto nese: „Plač, Šidlinčan!“ vraví.

Kedz sme raz boli v Záblací, prišla búrka na nás,
ja som behal vozík hľadac, a tí — zmizli naraz.
Žaloval som sa majstrovi, že to špás nekľudný,
ten so smiechom odpovie, že Šidlinčan som čudný.

Raz sa jedna krásna pani do mňa zaľúbila
a v najbližšiu mi nedeľu olovrant sľúbila;
lež zamknuté dvere najdzem, kedz ku bráne prijdzem,
a tá s smiechom volá z okna: Šidlinčan, dobrý dzen!

Už toto som nezaslúžil, šak som meské dzieca,
nie také, čo dymom smrdzí, z valov nosí vrecia.
No rád by som už len vedzel, čo tí ľudzia scejú,
„hodný som ja, vraj, Šidlinčan“, a pri tom sa smejú?

V Bytči 20. októbra 1852.

Tma. Zima. Život bez života. Hu!
Eh, preč myšlienka trápna!
Nemuč dušu moju žiaľom umorenú,
netráp ducha môjho v bôľoch tonúceho.
Poď, duša moja!… Hor’ sa na kriela,
hor’ sa za mnou, hor’, do kraja rodného!
„Do rodného kraja? do kraja svobody?“
Do vlasti bôľov, trýzne a nehody,
do ligotnej vlasti — umučenia.
Považie, ty rajská záhrada Slovenska,
ty rodisko moje milé, drahé!
Ľúbim ťa, ľúbim, ty hruda posvätná,
ľúbim sťa nemluvniatko rodičku milostnú!
A hľa, ty driemeš, spíš. — Odrodilec podlý
ti muchy oháňa, aby nebúrily
ony smrtiaci sen tvoj. Hahaha!
Spi, driemaj. No keď trúba archanjela
zavznie a odkľaje
z poroby dlhej Slovenska nivy:
prídem a zobudím Ťa k večnému životu,
a vtlačím ti v čelo tŕňo-veniec slávy,
rozmarínom nádej’ mojich husto prepletaný.
Rozmarín môj, kto ťa sadil?
Kto ť’ vlial život do paruti schnúcej,
odtrhnutej so stromu života?…
Láska ťa sadila, slzy polievaly. Hahaha!
Niet lepšieho záhradníka
nežli duša v žiali… Oh, ako to bolí,
ako to páli, sťa by mi v duši
slnká kolotaly! — Len vonku tma,
vonku zima, život bez života…
Hah, napravte ma do koľaje žitia,
z nejž ma bôle vyrazily ťažké!
Lež čo tá podo mnou hruda?
Po tej ja mám chodiť? — —
Aj mne snívalo sa, dlho, dlho;
ach, hrozné a bôlné sny!
Či v tejto podobe tela mám
s harmoniou v duši mladistvej
po hrude tej putovať?
Mám v tele tomto uväznený
blúdiť len a blúdiť?… Nie!
Otrasiem prach zeme s duše svojej,
s duše žiaľom umorenej,
svrhnem hrudu, putnajúcu
ducha môjho k biedam zeme nízkej,
a na krielach slávy vyšinúc sa
ta do stánov Pána svätých —:
Ha! napravte ma do koľaje žitia,
z nejž ma bôle vyrazily ťažké!…
Ticho… duch môj vidí —:
Anjel krásy a dobroty vznáša sa nado mnou,
v rukách nesúc paruť rozmarína.
Želmíra, poď drahá, pritúľ ma k sebe,
poď, milá, vtlač do bielej dlane
horiace slychy moje! Ty ich ochladíš
a sprostíš ma bôľov duše trápnych —
Že neprídeš?… Želmíra!… pozri…
Rozmarín tvoj práhne za vlahou rosy:
Poď, polej ho, duša drahá!
Ja polieval ho slzami svojimi,
lež slza žiaľu spálila mu listie,
otrovila mu život jedom porušenia.
Pozri, Želmíra, ako žlkne, hynie,
usychá vonná paruť rozmarína:
Obraz to verný srdca mojeho,
mojej mladosti túžbou zmorenej.
Poď, drahá, poď, zvlaž ho perlou rosy,
čo svieti mi z modrín tvojich očú,
ošum ho balzamom dychu láskavého,
ukoj, drahá, ukoj bôle srdca môjho! —
A ty nejdeš. Či to skutočnosť?
Či opäť driemem? či zasa snívam?
Ha! čierné mátohy šmatlú sa kolo mňa
a škľabia, ceriac zuby zjedovatené
slinou škodoradosti podlej. — Preč odo mňa!
Ja pokoj mám s vami, vy maškary biedné!
Vy hmyz ošklivý, hlodajúci mozole národov,
vy svobody Kykymora! —
Že nepôjdete? Hahaha! —
Rozpnem krielá nezlomnej viery
a vyletiac na nich ta, do výšin hviezdnych,
zatrasiem svet celý ramenom titanským,
že zrútia sa na vás iskry hviezd nebeských,
spália duše vaše, a ťarcha ich zhŕkne
vám na hlavy biedné: a povolaný
zaujme miesto suďbou mu určené.
Ustúpi sa mu Želmíra, Rozmarín,
ustúpia sa mu plamene nebeské,
a v sláve večnej —: Ha, bolesť táto,
oj, hrozná bolesť mučí dušu moju.
Ach, napravte ma do koľaje žitia,
z nejž ma bôle vyrazily ťažké. —
Že nemôžte?… Viem, viem. Žiaľom a bolestiam
niet ešte konca pod Tatrami,
slzám, nerestiam, ani utrpeniam.
Bože, láska večná, smiluj sa,
smiluj nad Tatrami!
Černoboh tam ešte trápi duše dobré
a blesky svetla Tvojho
širokým plášťom noci prikrýva.
Ja videl plášť ten:
veľký sťa chmára v mrákave západu,
a čierny ako havran na šibeni.
Ja prikradol sa k Černobohovi,
tíško kráčajúc na prstoch ľahkých,
odhalil som konček plášťa osudného:
demonská žiara oslonila mi dušu,
jasavý blesk horkou slzou zalial
oči verných sluhov Černoboha —
A on? Po ruke ma fľasnul. Hahaha. —
Pst! ticho… nebúrte spiacich…
Kto spí? nemluvniatko na prsiach rodičky?
Či kmeť striebrovlasý spí sen svoj pokonný?
Kto spí? či muž za rod padlý v zápase so smrťou?
Či kňaz? či kráľ? či veliteľ polsveta?
Kto spí?…… Národ. Hu!
No, lomcuj, búr a romoň, chasa najatá!
Bi, križuj a mor, Slovač opustenú!
Chechci sa z viery, rúcaj chrámy sväté,
vysmej Krista a zlám i trón boží,
rob krik, buchot a hurt, luza vládobažná:
zobudíš azda spiaci národ môj,
lomozom pekelným k životu ho zbudiac,
prstokazom mu budeš najistejším
k poznaniu teba: sberba odrodilá!
No potom, keď teba raz pozná,
Potom, no, potom… Hahahaha!

V Bytči 6. decembra 1852.