ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď niekto píše predhovor k cudzej práci, obyčajne sa ospravedlňuje, že ho o to požiadali iní, ba dokonca sám spisovateľ, autor knihy. To sa neraz prihodilo aj mne. No teraz sa musím priznať, že ma nikto nežiadal o predhovor, ale ako sa mi dostal do rúk tento spis o škodlivosti povier veľmi rozšírených medzi ľudom a len čo som doň trochu nazrel, ihneď sa mi tak zapáčil, že som sa rozhodol nielen všemožne napomôcť jeho vydanie, lež aj pridať k nemu na príhodných miestach ešte viac vysvetliviek a dodatkov o pôvode a vlastnostiach povier spolu s týmto predhovorom.

A tu sa môžem oprávnene pochváliť, že hodiny, ktoré som na to vynaložil, pokladám za najpríjemnejšie využitý čas vo svojom živote. Ja som totiž hneď od detstva nenávidel zaslepujúce nerozumné povery a veľmi sa mi ošklivili. Keď sa v rodičovskom dome za dlhých zimných večerov poschádzali priadky — podľa obyčaje u našich Slovákov — od viacerých susedov a trkotali o mátohách, strigách, Cigánkach vešticiach a iných podobných pletkách plných povier, nemohol som to vystáť, protirečil som im a štrôfal ich podľa svojej detskej filozofie. Za takéto názory som povďačný ešte svojmu drahému a statočnému, už v hrobe odpočívajúcemu otcovi. Lebo ako on sám nenávidel kadejaké babské povery, tak ich úprimne zošklivoval pri každej príležitosti aj mne už od detstva.

Niet sa prečo čo čudovať, že sa mi táto pekná kniha napísaná proti poverám tak veľmi zapáčila, len čo som ju chytil do rúk. A páčila sa mi tým väčšmi, že som i ja sám už dávno neraz chcel napísať dačo o tom na úžitok i poučenie pospolitého ľudu, no vždy som to pre iné súrnejšie práce odkladal na príhodnejší čas. Ďakujem teda srdečne a úprimne pánu autorovi, že ma v tom predbehol, lebo ináč ľahko by bol tento môj dobrý úmysel bez uskutočnenia zapadol so mnou v hrobe.

No aby som sa už dostal k samej veci — povery či poverčivosť sú úplne zbytočná, nerozumná, slepá viera. Kto ani v to neverí, v čo by mal veriť, ten je neveriaci, kto však viacej verí než treba a uznáva za pravdivé aj také veci, čo sú daromné a nerozumné — ten je poverčivý, ako to výstižne hovorí aj sám autor v poslednej kapitole tejto knihy.

nešťastné povery sú dvojaké. Jeden druh narába s vecami, čo patria k náboženstvu a službe božej; druhý sa zaoberá inými vecami bez ohľadu na náboženstvo. Kto vzdáva božskú úctu namiesto jednému pravému bohu alebo popri ňom aj iným falošným a ľuďmi vymysleným bohom či modlám, alebo jedného pravého boha uctieva nerozumne a ináč, než vyžadujú jeho božské vlastnosti a dokonalosť… o tom vravíme, že jeho náboženstvom je poverčivosť. No v tejto knihe sa nehovorí o takej poverčivosti, ale o inej, bez ohľadu na to alebo ono náboženstvo na svete — ide tu o obyčajné povery vyskytujúce sa najmä medzi nevedomým ľudom, podstatou ktorých je, že človek prirodzeným veciam pripisuje nadprirodzenú moc a vlastnosť alebo príčiny prirodzených javov nerozumne hľadá inde.

Oba druhy týchto nešťastných povier sú priam také staré ako náš svet… A že je svet natoľko poverčivý, to má korene predovšetkým v ľudskej slepote a nevedomosti. Nevera sa zvyčajne najskôr zahniezdi medzi učenými, povera zasa medzi pospolitým ľudom — a väčšmi sa vyskytuje na zapadnutých osadách než vo vycibrenejších mestách, lebo čím je kto hlúpejší, tým je celkom prirodzene náchylnejší na kadejaké nerozumné a bludné povery… Pohania holdovali poverám nielen vo svojom náboženstve, ale aj vo verejnom živote a pri každej činnosti. Mali všelijakých hádačov, veštcov, čarodejníkov, takzvané oracula a sibylské knihy, ku ktorým sa utiekali o radu v ťažkých chvíľach. Budúcnosť sa chceli dozvedieť alebo ju predpovedať z letu, zobania i spevu rozličných vtákov, podobne z vnútorností a čriev zabitých obetí, z úkazov na oblohe, ako je hrmenie, blýskanie a hromobitie, a bohvie z čoho ešte všetkého.

A podobné ošklivé povery sa aj medzi Židmi rozširovali a zakoreňovali. Nestačil im svätý zákon boží, ale pridávali k nemu rozličné ľudské výmysly a ustanovenia starších ľudu, takže v časoch vtelenia Spasiteľa celá židovská služba božia nebola už takmer nič iné ako iba číra farizejská povera. No najhoršie z toho bolo, že takéto povier plné ľudské prídavky zachovávali farizeji oveľa usilovnejšie než boží zákon a božie prikázania…

Nuž takíto poverčiví boli pohania i Zidia. Keďže sa kresťanská cirkev spočiatku tvorila zo Židov a pohanov, niet sa čo čudovať, že aj do nej z oboch strán vniklo všeličo podobné, čo už vyvoleným apoštolom dalo veľa roboty a námahy, keď chceli kresťanstvo očistiť od všetkých takýchto židovských a pohanských poškvŕn… V nasledujúcich časoch, keď sa kresťania mali už zbavovať spomínaných židovských a pohanských poverčivých názorov i obyčají, pridávali k nim ešte nové a zo dňa na deň sa hrúžili do nich čoraz hlbšie, čomu nemálo dopomohli skutočnosti:

1. že všetko literárne umenie medzi kresťanmi za niekoľko storočí hlboko upadlo a — ako sa už predtým spomenulo — čím je kto hlúpejší, tým väčšmi je náchylný na všelijaké nerozumné povery;

2. že čítanie Písma, ktoré nás môže poučiť, ako dosiahnuť spasenie, a vystríhať pred kadejakými nerozumnými a škodlivými bludmi — veľmi sa zanedbalo a namiesto neho sa ľuďom predkladali všelijaké vymyslené rozprávky a bájky;

3. že sa mnohí kresťania húfne oddeľovali od ľudského spoločenstva a stávali sa pustovníkmi alebo sa zatvárali do kláštorov. Potom v samote žijúcim zväčša bez akéhokoľvek vhodného a užitočného zaneprázdnenia pomotalo sa všeličo v hlave, mávali kadejaké čudné sny a videnia, ktoré potom rozprávali iným, pričom dakedy popridávali aj rozličné výmysly. K tomu ešte prispela

4. aj veľká nedbanlivosť rozličných cirkevných predstavených a učiteľov, ktorí na toto všetko hľadeli iba cez prsty. Ba mnohým sa páčilo, že pospolitý ľud je nevedomý a poverčivý, pretože im táto skutočnosť prinášala v cirkvi aj v obci väčšiu vážnosť a všelijaké pekné dôchodky.

A takýmto spôsobom sa celý kresťanský svet zaplnil kadejakými nočnými mátohami, zjavovaním sa mŕtvych, strigami, strigôňmi, čarodejníkmi, hádačmi, veštcami, posadnutými diablom, snármi a podobnými nešvármi, ktoré mámili hlúpy ľud — a napokon sa rozličnými nerozumnými poverami zaplnili a zohavili aj naše kresťanské kalendáre.

Toto trvalo až do 15. storočia. A keď sa potom, po tejto dlhotrvajúcej tmavej noci začalo z božej milosti opäť rozodnievať, vtedy sa začali tratiť jedna za druhou aj nočné obludy a rozličné slepé povery, takže už aj u nás, chvalabohu, majú medzi rozumnejšími a osvietenejšími ľuďmi málo priateľov a stúpencov. No medzi pospolitým ľudom najmä na zapadnutých osadách sú veľmi rozšírené ešte dodnes a najväčšmi — ako sa mi zdá — medzi naším slovenským ľudom.

Nuž a práve preňho napísal pán Pavel Michalko — predtým veľmi zaslúžilý evanjelický učiteľ vo Svätom Martine pri Tapiove, teraz už v Piliši — túto svoju knihu o škodlivosti povier. A je to skutočne taká dôkladná a zrozumiteľná práca, že nik — o tom som pevne presvedčený — kto má zdravý rozum, po jej pozornom a starostlivom prečítaní nemôže ostať natoľko zatvrdený v poverách, aby sa neobmäkčil a aspoň v duši o nich nezapochyboval, ak sa už načisto nezriekne tohto nerozumného a škodlivého zla.

A ja som k tomuto znamenitému spisu prispel tým, že som ho celý prezrel so záujmom a starostlivo dva razy, a nenašiel som v ňom nič také, čo by bolo treba opraviť, ibaže som miestami kvôli lepšej zrozumiteľnosti zmenil, odstránil alebo pridal dajaké slovko-dve. A že som na rozličných miestach k autorovým myšlienkam a príkladom pripojil iné nové dôkazy a príklady, aby sa opisované veci vysvetlili ešte lepšie a doložili ešte bohatšie — no ale tak, že jeho text ostáva nezmenený. Moje prídavky sa odlišujú drobnejším písmom a uvádzajú sa v poznámkach. (V našom vydaní ich uvádzame za textom autora ako Dodatky editora.) Dúfam, že tieto pridané príklady u každého rozumného čitateľa zavážia tým väčšmi, že všetky mám zo svojej vlastnej skúsenosti okrem dvoch, ktoré som prebral zo starej rímskej histórie.

Okrem toho tu spolu s veľaváženým autorom tejto knihy dôverne prosím a žiadam všetkých kresťanských či už školských alebo cirkevných učiteľov, aby sa v mene božom ozbrojili proti tejto ošklivej a škodlivej povere a nebojácne i rozhodne ju nivočili, kdekoľvek na ňu natrafia. Nech to však robia tak, aby spolu s kúkoľom nevytrhali azda aj pšenicu, čiže z cirkvi nevyobcovali spolu s nekresťanskou poverou aj kresťanskú vieru… Pokiaľ ide o nekresťanské povery rozšírené medzi pospolitým ľudom, tam môžu cirkvi aj spoločnosti najlepšie poslúžiť školskí učitelia mládeže, lebo v tejto veci nemajú natoľko zviazané ruky a jazyk ako kňaz na kancli. A čo sa dietkam za mladi vštepí do srdca, toho sa potom obyčajne pridŕžajú aj v dospelom veku na starosť.

V Prešporku na prvú adventnú nedeľu 1800.

Michal Institoris Mošovský