Zlatý fond > Diela > Rozhovory učiteľa so sedliakmi o škodlivosti povier panujúcich medzi pospolitým ľudom


E-mail (povinné):

Stiahnite si O poverách ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Pavel Michalko:
Rozhovory učiteľa so sedliakmi o škodlivosti povier panujúcich medzi pospolitým ľudom

Dielo digitalizoval(i) Miriama Oravcová, Michal Belička, Alžbeta Malovcová, Ivana Bezecná, Dorota Feketeová, Lenka Konečná, Zuzana Babjaková, Nina Dvorská, Zuzana Vodičková, Daniela Kubíková, Lukáš Obšitník, Michaela Dofková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 73 čitateľov

O mátohách či nočných obludách, strašidlách a umretých ľuďoch túlajúcich sa po svete.

Prvý večer

Istý školský učiteľ v obci N prišiel si raz večer v zime posedieť k svojmu susedovi sedliakovi. Našiel tam viacej známych chlapov, žien i detí. Len čo vošiel dnu a ho privítali, ihneď sa ozval ktorýsi z prítomných tam sedliakov: Nechajme tak tie naničhodné mátohy, pán rechtor nám porozprávajú dačo krajšie.

Učiteľ: Vari máte medzi sebou nejaké mátohy?

Sedliak: Boh uchovaj! Veď keby mátohy vychádzali aj na svetlo a chodili medzi toľko ľudí, celý svet by postrašili. Nemáme medzi sebou nijaké mátohy, ale sme práve spomínali také prípady, keď sa mátohy zjavili daktorým ľuďom a ich nastrašili.

Učiteľ: Ejha! Veru hneď ako som sem prišiel a na vás pozrel, hneď som vedel, že sa tu hovorilo o voľajakých strašidelných veciach, lebo nie bez príčiny sa tieto deti túlia k otcovi či matke, a ako vidíte, celé sú prestrašené.

Sedliak, ktorému sedí malý syn na kolenách: Nebožiatka! Skutočne sú tieto dietky veľmi prestrašené, nemali by sme pred nimi rozprávať o takých veciach.

Učiteľ: Múdro hovoríte. Nikdy nevravte nič podobné v prítomnosti svojich detí, lebo ich tým zavčasu privádzate do veľkého nešťastia, takže sú potom bojazlivé celý život. Radšej sa pri takýchto príležitostiach zhovárajte o iných užitočnejších veciach, z ktorých sa môžu dačomu dobrému priučiť aj deti.

Iný sedliak: Panebože, o čomže takom sa máme rozprávať pred svojimi deťmi, keď sme sami hlúpi a sprostí ľudia. Ja si tak myslím, že o tom, čo je pravdivé, môže sa vravieť kdekoľvek a pred hocikým.

Učiteľ: Hovoríte, že ste hlúpi, že neviete, o čom by ste sa mali zhovárať pred svojimi dietkami, a predsa viete tak mudrovať — vraj o tom, čo je pravdivé, môže sa vravieť kdekoľvek a pred hocikým.

V takej spoločnosti, ako je táto, majú sa rozprávať príhody, ktoré sa skutočne stali a v ktorých niet nič vymyslené ani poverčivé a z ktorých si môže každý odniesť dačo dobré. Ale na bájky a pletky o mátohách, obludách, strašidlách a podobných veciach nemali by ste si radšej ani spomenúť.

Sedliak: Zdá sa mi, pán rechtor, že tiež tak zmýšľate ako náš nebohý pán farár. Od neho som počul, že povedačky o nočných obludách, mátohách a podobných veciach sú iba vymyslené pletky. A bol by som to aj ľahko uveril, keby som nebol vedel, že sa i on sám bojí chodiť v noci a potme. Dosť som o tom premýšľal: Panebože, náš pán farár vravia, že nieto mátoh, a predsa i oni sami sa boja. Raz som mu to aj chcel povedať, ale som sa neodvážil, lebo dačo také som sa hanbil urobiť.

Učiteľ: Nebohý váš pán farár bol učený človek, viem dobre, že natoľko nebol poverčivý, aby veril v mátohy. Aj to viem, že sa veľmi usiloval vyviesť z toho bludu i svojich veriacich. No čo sa vám zdalo čudné, že sa potme bál chodiť, to nič — on sa nebál mátohy či obludy, lež sa chcel vyvarovať iného nešťastia. Dobre viete, že keď chodí človek potme, ľahko sa môže udrieť o to alebo ono, zle stúpiť alebo si spôsobiť inú nehodu. Preto sa teda obával chodiť potme, a nie preto, že by sa bál mátohy alebo obludy.[1]

Iný sedliak: Nuž ale, pán rechtor, predsa len musí byť pravda, že jestvujú také obludy a strašidlá, ktoré sa potulujú po svete. Veď ľudia by to nemohli vymyslieť a toľko by o tom nerozprávali, keby nikto nikdy nič také nebol skúsil.

Učiteľ: To pripúšťam, že je dosť všelijakých takých vecí, čo v noci naháňajú poverčivým ľuďom veľký strach — ale to nijako nemôžem dopustiť, že by sa práve také, ako vy vravíte, obludy, mátohy, strašidlá, či ako ich voláte, túlavali nocou a strašili ľudí. Písmo sväté nás nepoúča o tom, že by pánboh stvoril takéto obludy — a samy sa nemohli stvoriť. Potom nás nepresvedčuje ani náš rozum a skúsenosť, ani spomínané Písmo sväté o tom, že by dakedy niekde voľakoho boli v noci skutočne strašili takéto obludy.[2]

Často sa stáva, že v noci robievajú hrmot mačky pri lapaní myší, a keď to počuje taký, čo verí v nočné obludy a mátohy, ten sa hneď naľaká a je presvedčený, že je to mátoha. Daktorí ľudia sú natoľko zaslepení poverčivosťou, že ak by vtedy tú mačku aj videli na vlastné oči, predsa by neverili, že je to skutočná mačka, lež by ju pokladali za mátohu, ktorá sa premenila na mačku.

Napríklad istého mäsiarskeho tovariša, ktorý od svojho detstva často od hlúpych ľudí veľa počul o takých obludách, v nočnom čase poslali do jatky. Keď otváral dvere, začul dnuka najprv šramot a potom zaraz ohromný treskot a hrmot. Hoci sa ho zmocnil náramný strach, predsa otvoril dvere. Hrmot trochu stíchol, lež ako vkročil do jatky, pomedzi jeho nohy rýchlo vyskočilo von čosi čierne. Keď to tovariš zazrel, tak sa zľakol, že tam zamdlel a padol na zem. O chvíľu prišiel k sebe, všetko nechal tak a bežal cez dvor do izby. No keď otvoril kuchynské dvere, obluda pomedzi nohy mu zasa vbehla dnu. Tovariš sa znovu lak zľakol, že nevládal povedať ani slovo, ako vkročil do izby. „Čo sa vám stalo?“ spýtala sa jeho výzorom vydesená mäsiarova žena. „Ách, jaj — oblu-obluda ma stra-straší a za-za mnou behá!“ odpovedal horko-ťažko vystrašený tovariš. Mäsiar sa tomu začal veľmi smiať a so smiechom sa opýtal tovariša: „A kde bola tá obluda?“ „Z jat-jatky do ku-kuchyne za mnou be-bežala. A ak odtiaľ ne-neušla — tak tam da-dakde bude,“ vyjachtal tovariš. „A v akej podobe sa vám zjavila?“ pokračoval mäsiar. Tovariš na to: „Vyzerala ako čierna mačka a robila dookola náramný hrmot.“ „Poďme ta,“ povedal mäsiar, „so svetlom a pohľadajme tú obludu, veď ju naučíme móres, aby viac ľudí nestrašila!“

Išli do kuchyne a pod jednou truhlou našli učupenú susedovu čiernu mačku, ktorá mala na krku zakosílený akýsi klepec. Mäsiar sa opýtal tovariša: „Toto je tá obluda, čo vás tak postrašila?“ „Neviem — ale vyzerala tak,“ odpovedal tovariš. Mäsiar na to: „Druhý raz nebuďte ako zajac a nech vás tak nevyľaká takáto obyčajná mačka!“ Tovariš sa potom musel hanbiť za svoju zbytočnú ľakavosť.

Daktorí ľudia sa náramne zľaknú ako najstrašnejšej obludy za mesačnej noci tieňa komína, stĺpa alebo nejakého tmavého človeka. Tak istá dievčina stretla raz večer na ulici zrazu kominára, ktorého sa tak veľmi naľakala, že od strachu ledva dobehla domov. Tam prestrašená začala rozprávať, že na tom a tom mieste videla čiernu obludu. Viacerí tomu uverili, ale keď onen kominár rozprával túto smiešnu príhodu spomenutým ľuďom, pravda vyšla na svetlo a dievčina pre svoju bláznivú bojazlivosť vyšla na posmech.

Sedliak: To je pravda, že sa ľudia v tme neraz ľakajú i takých vecí, ktorých by sa práve nemali báť. Poviem o tom z vlastnej skúsenosti. Keď som raz v noci vyšiel na dvor pozrieť statok, zbadal som, že sa pod susedovou stenou hýbe čosi biele a dlhé. Myslel som si, že je to akiste sused, ktorý vyšiel von v spodnom obleku, preto som sa mu prihovoril. No keď sa mi nič neohlásilo, hneď mi prišlo na um, že to bude dajaká obluda. Chvíľu som sa ta díval a začínal som sa už aj báť, no pomyslel som si: Musím sa prizrieť, čo to je. Pobral som sa k tomu bielemu a ono sa kýve z boka na bok, ja sa k tomu priblížim a s počudovaním vidím, že je to tam zavesená plachta, ktorou pohyboval vietor. Keby som sa nebol išiel pozrieť, bol by som naisto tú plachtu pokladal za mátohu.

Učiteľ: Nuž vidíte! A často sa podobné veci stávajú medzi ľuďmi. Od strachu až omdlievajú pred predmetmi, ktorých by sa vôbec nemali báť, ba ani by sa nebáli, keby šli — tak ako vy — pozrieť a zistiť, čo je to za obludu.

Kto teda z vás, čo ste tuná, dakedy v noci uvidí niečo také, nech sa smelo priblíži a prizrie tomu, istotne zistí, že je to taká vec, ktorej sa báť netreba.

Poviem vám ešte jednu príhodu, ktorá je príkladom, ako sa môžu poverčiví ľudia naľakať takýchto pletiek. Istý človek išiel sám nočným časom do druhej dediny. Keďže nemal spoločníka, s ktorým by sa mohol zhovárať, premýšľal teda o všeličom. Zrazu mu prišlo na um, že ľudia často vravia o obludách túlajúcich sa po nociach a strašiacich ľudí. Čo by som robil, keby ma čosi také predstalo tu na ceste? A že práve — uvedomoval si — na týchto lúkách dačo postrašilo už mnohých. Takéto a podobné myšlienky mu začali naháňať veľký strach. Obzeral sa na všetky strany. A už to tu bolo! Pred sebou zbadal strašnú obludu. Čo teraz? pomyslel si. Vrátim sa — pôjde za mnou. Pôjdem ďalej — nastraší ma ešte väčšmi — —

I začal sa žehnať aj modliť a pritom sa približoval k strašidlu. Strašidlo len pred ním stojí a neuhýba. Pocestný sa neprestáva modliť — a modlitba ho natoľko posilnila, že sa odvážil udrieť na obludu. Schytil sa s ňou za pasy a chcel sa s ňou biť. Ale obluda ho zdrapia ešte lepšie a začala ho náramne škriabať, čo ho tak vydesilo, že v mdlobách padol na zem. Ležal tam, chudák, v bezvedomí až do rána. Okoloidúci pocestní ho zobudili a priviedli k pamäti. Rozpovedal im svoju príhodu i celé nešťastie — a pritom zbadal aj tú obludu, s ktorou v noci bojoval a ktorá bola — tŕňový ker. Táto tŕňová obluda dodriapala na ňom skoro celé šaty, ba škaredo mu doráňala i telo.

Nuž tak sa vodí ľuďom, čo majú plnú hlavu pochabých predstáv a povier. Aj tam sa boja, kde sa nemajú čoho báť. Spomínaný človek sa musel čudovať sám sebe i hnevať sa na seba, že tŕňový ker pokladal v noci za obludu.

Často sa stáva aj to, že ľudia náročky strašievajú ako mátohy. Neraz i zlodeji, aby mohli bez obáv kradnúť, robia zo seba mátohy a strašidlá. Tak raz istá žena, keď jej muž odišiel na akúsi cestu, musela aj s malými deťmi zopár dní ostať sama doma. Prvú noc sa nič nestalo, no na druhú noc, len čo zahasila sviecu, počula čosi chodiť po kuchyni a komore. Keďže sa domnievala, že je to dajaká nočná obluda, v strachu sa čo najlepšie ukryla v posteli. Lež keď ráno vstala a prezrela komoru, zistila, že tá mátoha jej odniesla slaninu, maslo, rozličnú strovu a veľa šatstva.

Taký úžitok býva z bludných názorov o mátohách. Veľa ľudí by nebolo prišlo o svoje imanie, keby sa neboli báli oblúd, ale šli po zlodejoch, keď ich začuli, a polapali ich.[3]

Istý zlodej taktiež v noci vyšiel na strechu a spustil sa do komína, aby stade pokradol slaninu a mäso, čo sa tam údili. Ako liezol dolu komínom, zrazu padol do kuchyne a pádom narobil veľký hrmot. Nuž čo mu ostávalo? Rýchle si sadzami začiernil ruky aj tvár, slaninu prevesil na plece a ostal stáť uprostred kuchyne. Keď hospodár, akože majiteľ domu, začul hrmot, zažal sviecu, aby pozrel, čo sa robí v kuchyni. Otvoril dvere a v kuchyni zazrel — čiernu obludu. Spýtal sa jej: „Kto si?“ „Ja som čert,“ odpovedal zlodej, „doniesol som ti slaninu, chceš ju?“ Vystrašený hospodár odpovedal: „Ach — nechcem, radšej ju zanes inému.“ Tak zlodej odniesol slaninu.

Sedliak: To bol veľký prešibanec ten zlodej! Ako chytro si poradil v šlamastike. Škoda, že mu vystrašený hospodár nenamastil poriadne kyjovou masťou chrbát a kríže, aby mu aj tie dobre očernali.

Učiteľ: Vy by ste to možno boli urobili.

Sedliak: Dosiaľ veru ťažko, no odteraz by som sa nebál prizrieť sa mátohe. Čiernej tváre mátohy by som sa vôbec nebál, keby som videl, že chce v mojom dome dačo ukradnúť. Iste to hospodára na druhý deň škrelo, že čierneho čerta nechytil a že mu kázal slaninu odniesť inam. Ja veru nechcem, aby ma raz dačo podobné muselo škrieť.

Učiteľ: Veru, poverčiví ľudia často musia želieť pre svoju zbytočnú bojazlivosť.

Niekedy sa ľudia zasa navzájom strašia preto, aby sa mali čomu smiať.[4] Tak raz chodieval istý žiak v zime každý večer k jednému muzikantovi učiť sa hrať na klavíri. Tohto žiaka sa jeho starší brat spýtal: „A nebojíš sa ty v noci chodiť po ulici tak neskoro?“ „A kohože by som sa mal báť?“ odpovedal mu. „Cestou ťa môže stretnúť dajaká obluda,“ podkušoval ho brat. No on mu na to odpovedal: „Na svete niet oblúd, ja sa veru nebojím.“ Brat mu viacej nepovedal nič, ale si zaumienil, že ho postraší. O niekoľko dní vzal si bielu plachtu a v tom čase, keď sa mladší brat vracal domov, vyšiel na ulicu, tam sa skryl za jeden dom a čakal na brata, aby ho nastrašil. Keď ho zazrel zďaleka prichádzať, vyšiel mu v ústrety preoblečený za obludu. Študent mátohu nezbadal, iba až keď bola blízo neho. Veľmi sa zľakol. A keď ho tá obluda chcela postrašiť ešte väčšmi a pustila sa doňho, milý študent padol od strachu na zem a tam hneď aj skonal. Potom sa mu brat mohol prihovárať a oslovovať ho, koľko len chcel — keď už ležal mŕtvy, viacej sa nedal vzkriesiť.

Teda takto už mnohých, veľmi mnohých priviedla do hrobu ich bláznivá poverčivosť. Tak nejeden šibal v úmysle urobiť si z iných ľudí žart poslal mnohých predčasne z tohto sveta na druhý svet. Ech, keby už raz hlúpi ľudia uverili, že mátohy, nočné obludy a strigy sú iba vymyslené babské pletky, potom by bolo ľudské pokolenie oveľa šťastnejšie, ako je teraz!

Sedliak: Nuž je pravda, svätá pravda, že sa na svete stáva veľa takýchto smutných príhod. Neviem veru, prečo sme my takí sprostí, že sa v noci bojíme aj toho, čoho sa nám vôbec netreba báť. Veď často počujeme od učenejších ľudí, že sú to pletky, že sa nemáme čoho báť, a predsa hneď sa ľakáme, keď zbadáme v noci čosi také.

Učiteľ: Príčinou vašej ľakavosti je to, že už v detstve ste často a veľa počuli o takých pletkách. Vaši rodičia aj iní ľudia vám vymyslené bájky rozprávali tak, akoby sa skutočne boli stali. A tieto bludné predstavy sa vám natoľko zakorenili v srdciach, že sa teraz už ťažko dajú z nich vykoreniť.[5]

Preto ak skutočne máte radi svoje dietky, vašou prvoradou povinnosťou je nikdy pred nimi nerozprávať o takých bludných veciach. Ináč budú aj ony celý život také ľakostivé, ako ste vy.

Sedliak: Ej, pán rechtor, keby sme aj my sami nič také nerozprávali pred našimi deťmi, predsa môžu veľa o takých veciach počuť od iných ľudí — To je nemožné, aby v detstve nikdy nič nepočuli o mátohách.

Učiteľ: Dobre ja viem, že je to nemožné, keď takýto blud povier je všeobecne rozšírený, ťažko uratovať a ochrániť naše deti, aby sa nenakazili jedom poverčivosti už vo svojom detstve. No predsa my rodičia máme svojim dietkam zavčasu povedať, že sú to vymyslené pletky. Už v detských rokoch ich máme priúčať smelosti, aby sa potom v živote nebáli takých daromníc. Deti rodičom vždy väčšmi veria než iným ľuďom. Ak nastane v noci dajaký hrmot či už v našej komore alebo hocikde inde, máme ta vziať deti so sebou a s nimi prezrieť, čo sa to robí, aby sa na vlastné oči presvedčili, že nie je to nijaká mátoha ani obluda. A keď na to privyknú za detstva, nikdy už nebudú také bojazlivé, ako sú teraz mnohí ľudia. Ba budú môcť naprávať aj iných.

No už je čas, aby sme sa rozišli. Daktorý večer sa ešte môžeme porozprávať o spomínaných veciach.

Sedliaci ďakovali učiteľovi za užitočné poučenie a prosili ho, aby sa mu nekrivdilo prísť medzi nich ani inokedy, že ho radi privítajú medzi sebou a vďačne si ho vypočujú. Učiteľ im to prisľúbil — rozišli sa teda.

Druhý večer

Opäť o mátohách, obludách a strašidlách

Nasledujúci večer prišlo do toho domu oveľa viacej ľudí, než bolo predtým. Viacerí totiž keď počuli od tých, čo tam už boli, koľko užitočných vecí sa dozvedeli od učiteľa, húfne sa ta pobrali, aby sa aj oni poučili. Keďže učiteľ toho večera nemienil prísť k susedovi, zašiel za ním sám sused a prosil ho, aby sa unúval aspoň na hodinku do jeho domu a prítomným ľuďom, ktorí ho tam túžobne očakávajú vo veľkom počte, zasa porozprával dačo poučné. Učiteľ sa dal prehovoriť a išiel k susedovi.

Zámienku rozprávať o obludách poskytol vari najstarší muž z prítomných, ktorý začal: Veľmi rád by som si od vás, pán rechtor, vypočul dačo z toho, čo ste tu rozprávali včera. Počul som, že vy všetky historky o mátohách, obludách a im podobných strašidlách pokladáte za povedačky a vymyslené pletky. Ja som už starý človek, skoro všetkým prítomným v tomto dome mohol by som byť otcom, a od svojej mladosti som veľa skúsil. Počul som veru dosť často rozprávať najmä o takých prípadoch, že toho či onoho človeka strašili, prenasledovali alebo trápili nočné obludy. No sám za celý život — budem mať už deväťdesiat krížikov — ako vravím, nevidel som nič také na vlastné oči, iba raz som čosi podobné zažil. Ak by ste mi nemali za zlé, pán rechtor, rozpovedal by som tú príhodu, ako sa skutočne stala. Čo myslíte?

Učiteľ: Vôbec vám to nebudem zazlievať. Otvorene rozpovedzte, možno sa z vašej príhody dobre poučíme.

Starček: Nuž takto sa to stalo, pán rechtor. Ešte ako mládenec slúžil som u nebohého Jančíka a keď som raz v noci pásol kone, trochu som si zdriemol. No dlho som nespal, lebo som o chvíľu vstal, aby som dozrel na kone, ktoré som mal na starosti. Keď som kone nikde nablízku nevidel, uzdy som nechal tam, kde som ležal, a išiel som ich pohľadať. Čo sa vtedy so mnou porobilo, vie sám boh. Lež predsa si myslím, že ma čosi pokúšalo a vodilo hore-dolu, lebo celú noc som sa túlal, akoby som nebol pri zmysloch. Stále sa mi marilo, že predo mnou vari na jedno strelenie počujem hlas zvonca. Neprestajne som išiel za tým hlasom cez mokraď, vodu, tŕninu a iné nebezpečné miesta. No nič som nevidel a nezbadal. Až napokon, keď už skoro svitalo, zazrel som oproti kráčať pastiera, čo sa uberal z dediny na pole k čriede. „To si ty? Vari neblúdiš?“ spýtal sa ma. „Hľadám si kone,“ odpovedal som mu, „nevideli ste ich dakde?“ Pastier na to: „Nevidel som nijaké kone. Len hľadaj, hľadaj — a kdeže si sa tak zavláčil? Vari ťa nevodila dajaká nočná obluda?“ „Pánbohvie,“ odpovedal som, „ani sám neviem, čo sa so mnou robí, ani kade chodím, ani kde všade som blúdil.“

Pastier sa ma v tom nešťastí ujal a spolu so mnou hľadal kone, až sme ich našli na tom istom mieste, kde som ich večer zaputnal a kde som sa vystrel a chvíľku spal.

Keď som prišiel domov a rozpovedal túto príhodu, všetci vraveli, že ma skutočne vodila dajaká neviditeľná obluda. Čo poviete na to vy, pán rechtor?

Učiteľ: Nuž vysvetlím vám to vaše nešťastné túlanie sa hore-dolu, ale nemôžem dopustiť, že by vás bola vodila dajaká obluda, ako vraveli ostatní ľudia.

Sedliak: A akože ináč sa to mohlo stať?

Učiteľ: Ako sa z celej príhody ukazuje, myslím, že to všetko nebolo nič iné ako sen — Vy ste sem i ta chodili v spánku.

Starček: Ale veď to nie je možné blúdiť vo snách priam celú noc. Človek by sa musel prebudiť. Keby to bol býval iba sen, tak by som nebol všetko vedel, čo sa so mnou robí, ako to skutočne viem až doteraz.

Učiteľ: Dosť je takých ľudí, ktorí v spánku všetko robia tak, ako sa im sníva. Vám sa vtedy snívalo, že chodíte a hľadáte kone, teda ste to aj robili. Podobne to vídavame u takých, čo ich nazývajú námesačníkmi. Vravíte aj to, že by ste si všetko tak nepamätali, ak by to bol býval iba sen. Či neviete, že vo snách sa nám často zdá, akoby náš sen bol skutočnosťou, a že mnohé naše sny sú veľmi živé a nemôžeme si ich vyhodiť z pamäti, aj keby sme sami chceli? Čo viacej treba ešte povedať? Veď aj sami to uznávate, že ste neboli celkom pri pamäti ako inokedy. Teda ste blúdili v spánku.

No povedzte mi, vtedy ste si mysleli, že vás dačo vodí, a báli ste sa toho?

Starček: Ani na um mi neprišlo, že by ma vodilo, ba ani som sa nebál. Iba sa mi zdalo, že počujem hlas zvonca na šiji koňa, a preto som za ním chodil. Až potom som sa zľakol, keď mi vravel pastier, či ma azda nevodí dajaká obluda.

Učiteľ: Nuž vidíte! Keby ste v spánku neboli blúdili, boli by ste bývali väčšmi pri zmysloch, potom by vám iste bolo prišlo na myseľ, že vás dačo vodí, a z toho by vás bol napadol strach. To dobre viete, že ste pastiera nevideli, keď vás stretol, ale až keď sa vám prihovoril. A vtedy ste precitli zo spánku a vrátila sa vám pamäť.

Starček: Ej, veru už nepochybujem, že sa mi to prihodilo vo sne. Lebo je pravda, že som nezbadal toho pastiera skôr, iba keď sa mi prihovoril. Nuž a práve tým ma priviedol k zmyslom, akoby ma bol prebudil z tuhého spánku. Panebože, ako to môže človek v spánku chodiť sem i ta![6]

Učiteľ: Často sa to stáva, ba dakedy takí ľudia, ktorí v spánku robia, čo sa im sníva, postvárajú aj také veci, aké by nikdy neurobili pri vedomí a keď nespia. Bez najmenších rozpakov chodia napríklad po domoch a strechách.

Sedliak: Pravdu máte, pán rechtor, sám som to zakúsil. Raz nocoval u nás jeden pocestný a keď najlepšie spal, zrazu vstal z lôžka. Spočiatku chodil po izbe tak, akoby tancoval, potom vyšiel von. Ja som išiel za ním, aby som videl, čo bude robiť, lebo sa mi zdal akýsi čudný. Vonku vyšiel na hnojisko a stade na strechu. Potom chodil po celej streche ako po rovnej zemi. Naostatok si sadol na hrebeň strechy. Veru som sa bál tohto divadla. Vrátil som sa do izby a povedal som to nebohému otcovi. Otec vyšli nato von a po rebríku za ním. Veľmi sme sa čudovali, ako ťažko sa dal tentam na streche zobudiť. No keď ho viedli otec po rebríku dolu, veľmi sa bál, že padne. A predsa v spánku bez najmenšieho strachu chodil po streche. Potom nás priam s plačom odpytoval, že nám spôsobil v noci taký nepokoj. Otec sa ho spýtali, či máva také živé sny. „Ach, veľmi často,“ odpovedal, „a obávam sa, že sa dakedy dostanem na také nebezpečné miesto, kde prídem o život.“ Veru sme ho ľutovali.

Túto príhodu som si tak zapamätal, akoby sa to bolo stalo včera. No ja sa najväčšmi čudujem tomu, pán rechtor, že sa tí ľudia v spánku vôbec neboja chodiť po nebezpečných miestach, ale keď nespia, dostávajú z toho náramný strach.

Učiteľ: Zapamätajte si, že človek by mohol urobiť veľké veci, keby sa nebál nešťastia, no strach pred nešťastím a smrťou mu nedovolí vykonať, čo by mohol. Napríklad po brvne ležiacom na zemi môžeme chodiť ako po rovnej zemi — veď to dobre viete sami. Lež keby to isté brvno bolo preložené ponad Dunaj alebo hocijakú inú vodu, neodvážili by sme sa po ňom prejsť, lebo by sme sa báli, že hneď padneme do vody. Aj keby to brvno bolo vo vzduchu zo desať siah nad zemou, podobne by nám strach nedovolil chodiť po ňom.

Teda ak môžeme po brvne ležiacom na zemi chodiť bezpečne a z neho nepadneme, práve tak bezpečne by sme mohli po ňom prechádzať a nespadli by sme z neho, aj keby bolo nad vodou alebo vo vzduchu, ak by nám nezabraňoval strach. Keďže taký človek, ktorý v spánku dakade chodí, nie je pri všetkých zmysloch, neuvedomuje si, že mu hrozí nebezpečenstvo — teda bez obáv chodí po takých miestach, kade by nemohol, keby nespal. A preto nie je správne zrazu prebudiť takého človeka na nejakom nebezpečnom mieste, lebo by od strachu ľahko spadol dolu.

Niektorí ľudia vravia, že námesačný človek alebo ten, kto v spánku dačo robí, čo sa mu sníva, môže vraj vyjsť aj hore na hladký múr, vyliezť na vysoký strom či vežu, lebo ho zvláštnym spôsobom priťahuje k sebe mesiac. No ja myslím, že nie je to pravda, lebo očividne je to nemožné.[7]

Vtedy na chvíľu všetci stíchli. Nik nepovedal slova — až sa napokon ozval jeden z prítomných.

Sedliak: Pán rechtor, nože nám povedzte o tých mátohách a strašidlách, aby sme sa o tom dačo dozvedeli aj my, čo sme tu neboli včera.

Učiteľ: Dobre — ak nebudete driemať. Včera som hovoril o tom, že viacerí úmyselne strašievajú iných ľudí, aby mohli alebo bezpečnejšie kradnúť alebo aby mali z toho veselú zábavu.

Teraz vám porozprávam, ako daktorí bezbožníci strašia sťa obludy iných ľudí preto, aby sa na nich vypomstili.

Tak istý richtár vo svojej dedine potrestal niekoľko mládencov, ktorí v noci robili po dedine krik a lármu. Mládenci sa na druhý deň zišli na poradu, ako by sa richtárovi vypomstili za hanbu, ktorú im spôsobil, keď každému z nich rozkázal vyťať desať palíc. Jeden z nich poradil takto: „Prestrojme sa daktorý za mátohu a dobre ho nastrašme, veď je to ináč bojazlivý človek. Tak ho najlepšie potrestáme.“ Ostatní s tým súhlasili. Hneď v ten večer prestrojili mládenca, čo to poradil, za náramne strašnú obludu. Okolo polnoci sa potom pobrali k richtárovmu domu. Obludu poslali dnu do izby a ostatní neďaleko vyčkávali, ako sa to skončí.

Obluda sa s hrmotom vovalila do izby. Richtár ešte nespal a od strachu priam omdlieval. No ako tak obluda chodila hore-dolu po izbe, nenazdajky sa potkla o stoličného drába, ktorý tam nocoval, a padla na neho. Dráb sa prebudil, obludu mocne schytil a skríkol: „Svetlo! Čosi ma chce dláviť. Svetlo!“ Ihneď zažali svetlo a videli miestneho mládenca prestrojeného za obludu. Keď potom od neho vyzvedeli celú vec, ostatní mládenci dostali hneď ráno po päťdesiat palíc a jeho dali za vojaka.[8]

Sedliak: Taký trest by si zaslúžili všetci, čo chcú strašiť iných. Ja by som ich veru neľutoval.

Iný sedliak: A ja, keby som zistil, že môj syn dakoho tak svojvoľne nastrašil, vydal by som ho do rúk vrchnosti, aby ho potrestala. Lebo ako sme včera počuli, takéto strašenie môže spôsobiť veľmi veľa zla. Aj ten bezbožný mládenec, keby si nebol zaumienil vykonať takú nehanebnosť, mohol si spokojne žiť doma.

Ešte daktorý iný sedliak: Teraz môže strašiť nepriateľa. Tým by azda urobil viacej než svojou flintou.

Učiteľ: Všetci vojaci nie sú takí blázni a tak ľahko sa nezľaknú hocijakého strašidla.

Daktorých ľudí popudzuje zasa nenávisť a závisť strašiť iných. Škrie ich, že sused alebo iný blížny je šťastnejší než oni a usilujú sa teda takého suseda či blížneho pozbaviť toho, čo mu závidia a čo im oči kole. Nuž keď to nemôžu verejne urobiť, hľadajú tajný spôsob, ako by ho mohli čo najväčšmi sužovať a trápiť. Robia to napríklad tak, že ako mátohy strašením sa usilujú blížneho priviesť do nešťastia.

Tak jeden čižmár, ktorému zhorel dom a všetko, čo mal, odišiel bývať na inú dedinu v nádeji, že si tam skôr pomôže svojím remeslom. Našiel si tam hospodu, no keď sa do nej sťahoval, daktorí ľudia mu vraveli, že tam nebude mať pokoja, že ta každú noc chodieva akýsi zlý duch a stvára strašný hrmot. Tento dobrý človek málo dbal na také babské reči a povedal: „Kdekoľvek bývame, pod božou ochranou bývame, so spravodlivými ľuďmi zlí duchovia nemajú nič do činenia.“ Zopár dní mal čižmár na hospode pokoj. No potom raz v noci začul, na čo ho upozorňovali. Z povaly doliehal taký hrmot, akoby tam dakto krepčil. Pár nocí to trpel bez slova, ale keď ho to znepokojovalo čoraz väčšmi, povedal všetko svojmu bratovi, ktorý bol v susednej dedine mäsiarom. „Bratku, ty máš bezpochyby nejakého nepriateľa a závistníka,“ povedal mu na to mäsiar. „Ach, panebože, veď tam bývam iba krátky čas,“ vravel čižmár, „ešte som sa s ľuďmi nestačil ani dobre oboznámiť a už by som mal mať takého nepriateľa, ktorý by sa to opovážil?“ Brat mu odpovedal: „Voľačo už len musí byť — Len ty, bratku, choď domov a nikomu nič nepovedz. Ja budem dnes u teba nocovať aj so svojimi dvoma psami, skúsime prizrieť sa zblízka na toho zlého ducha.“

A tak sa aj stalo. Mäsiar prišiel večer k bratovi a najskôr zistil miesto, kade sa možno zvonku najľahšie dostať na povalu. Potom zahasili sviecu, potme sedeli v izbe a psi s nimi. Keď sa už približovala polnoc, počuli po povale čosi tancovať. Mäsiar bol človek smelého srdca, ticho vyšiel aj so psami von. Psov nastražil na to miesto, kadiaľ podľa jeho mienky mohlo prichádzať strašidlo, a sám začal kričať: „Strašidlo, poď dolu — dneska si tu posledný raz!“ Keď to obluda začula, myslela si, že to kričí čižmár a ak sa k nemu priblíži, od strachu utečie — s hrmotom skočila teda dolu. Hoci sa mäsiar aj trochu zľakol, psi sa nenaľakali a ihneď sa vrhli na obludu. „Nechajte ma, ach, nechajte ma! Zmilujte sa!“ kričalo strašidlo. Mäsiar odohnal psov a dohryzeného voviedol do izby. A akáže to bola obluda? Tamojší bezbožný — čižmár. Keď sa ho bratia spytovali, prečo ta chodil strašiť, odpovedal: „Ach, radšej sa ma ani nespytujte.“ No keď sa mäsiar pustil doňho tvrdšie, že ho odovzdajú vrchnosti na potrestanie, čižmár začal veľmi prosiť a pravdivo sa im priznal, ako chcel mátožením nového čižmára vyhnať z dediny, lebo sa obával, že mu remeslo nepôjde už tak dobre ako predtým, keď bol v dedine sám. A keď im všetko takto vyjavil a neprestával ich úpenlivo prosiť, aby mu to odpustili, bratia mu teda odpustili. Ba vo svojej dobrote to naňho neprezradili ani iným, dokiaľ žil.

Sedliak: Ja by som mu to, bezbožníkovi, predsa len nebol odpustil.

Učiteľ: Bratia boli dobrého kresťanského srdca, lebo keď videli, že už veru nebude viacej robiť podobné veci, bolo im ho ľúto a vinu mu odpustili.

Iný sedliak: Dosť ho potrestali psi —

Učiteľ: Veru — a to tak, že ho poznačili na celý život.

Sedliak: Veľmi sa čudujem tomu, že voľaktorí ľudia sú až takí bezbožní a opovažujú sa ako obludy iným naháňať strach a privádzať ich do nešťastia.

Učiteľ: Veď je to aj poľutovaniahodná vec, lebo keď si dakto privykne čo len na jeden hriech, ten ho potom privádza do tisíc iných hriechov. Napríklad ako ten čižmár — keby nebol mal závistlivé srdce, nebol by prišiel na myšlienku, ako vyhnať z dediny svojho blížneho, potom by sa nebol dopúšťal takého škaredého a hanebného činu, ktorým toho dobrého človeka istý čas trápil a ktorý by ho ľahko bol dostal do nepríjemností, ak sa bratia nad ním nezmilujú.

Z toho všetkého, čo som vám včera i dnes rozprával o nočných obludách či mátohách a strašidlách, môžete pochopiť, že sú to iba vymyslené pletky, ktorým veria a o nich s presvedčením hovoria ľudia. Lebo — ako som vravel — často myši chytajúca mačka nastrašila veľa bojazlivých ľudí, ktorí sa domnievali, že to sa v noci túlajú obludy a strašia. Podobne často veľmi mnohých nastrašila dakde visiaca voľajaká plachta alebo za mesačného svitu nejaký tieň ako najstrašlivejšia obluda. Napokon aj ľudia náročky strašievajú iných, aby mohli alebo nerušene kradnúť alebo si z toho potom robili smiechoty, prípadne aby zo závisti a nenávisti mohli škodiť iným.[9] A všetci takíto ľudia, čo chcú pre akúkoľvek príčinu postrašiť iných, sú bezbožní kujoni a zasluhujú prísny trest.

To si však dobre zapamätajte, že ak by načisto zakapal a pominul sa strach z nočných oblúd, potom by zakapali aj všetky také veci, čo ľuďom naháňajú strach. Smelý človek nikdy nevidel nijakú obludu, alebo ak aj dakedy čosi videl, pristúpil k tomu, presvedčil sa, čo je to, a zistil, že to nebola nijaká obluda. Obludy najčastejšie vídavajú takí ľudia, ktorí sa ich najväčšmi boja, lebo v noci každú vec, čo sa nedá dobre rozoznať, pokladajú za obludu, strašidlo, hoci to nie je nijaká obluda.

Nuž ak zbadáte dakedy čosi podobné oblude, buďte natoľko smelí, priblížte sa k tomu, obzrite si to a presvedčíte sa, čo je to aká obluda. Ak je živá na dvoch nohách a chce vás nastrašiť, vyobšívajte ju poriadne palicou, lebo to hľadá. A keď sa budete držať mojej rady, verte mi, nikdy nezazriete nijakú obludu, hoci by ste žili aj päťsto rokov.

Ale poďme spať, daktoré ženičky začali už driemať. Zajtra a ani už tento týždeň neprídem sem, lebo mám doma robotu.

Sedliaci: Pán rechtor, veľmi vás prosíme, dajte nám na vedomie, keď budete mať čas prísť medzi nás, neradi by sme to zmeškali.

Učiteľ im to sľúbil a každý sa pobral domov.

Tretí večer

Opäť o mátohách, najmä však o zomretých ľuďoch túlajúcich sa po svete

O niekoľko dní — hoci to učiteľ oznámil iba susedovi, že večer príde k nemu — predsa našiel veľa zídených sedliakov, ktorí ho prívetivo privítali.

Spočiatku sa sedliakov vypytoval na to a na hento, akoby mu ani len na um neprichodilo, že by mal povedať ešte dačo o strašidlách. Sedliakom sa to neveľmi páčilo, a preto sa jeden z nich ozval a povedal: Pán rechtor, nezazlievajte mi, že sa ozývam — odvtedy ako ste nám všeličo rozprávali o mátohách, mám na mysli, že sa vás čosi spýtam a dačo vám poviem.

Učiteľ: Len povedzte, čo máte na mysli.

Sedliak: Predsa len to musí byť pravda, že daktorí ľudia sa po smrti vracajú a voľaktorí živí ich aj vidia.

Učiteľ: Práve o týchto veciach vám chcem dneska porozprávať. Viem, že ľudia veľa o tom hovoria, no vôbec tomu neverte.

Ktorý človek raz umrel, toho dušu nemôže viac nikto zazrieť na svete, lebo dušu nemožno vidieť, aj keby bola celkom pri nás. Nuž a telo bez duše nemôže sa v hrobe ani pohnúť, tým menej vstať a pohybovať sa — a tak tam vidieť iba kus hnilej a smradľavej zeme. Lebo ako sa nemôže kus zeme alebo mŕtvy kameň sám od seba pohybovať, presťahovať sa z jedného miesta na druhé, tak nemôže ani bezdušné ľudské telo vstať z hrobu a pohybovať sa.

Sedliak: Nuž ale, pán rechtor, duša človeka azda len môže na seba vziať dajakú viditeľnú podobu a chodiť okolo nás.

Učiteľ: Duša po smrti človeka nemôže v nijakej viditeľnej podobe blúdiť po svete. Lebo duša pobožného ihneď po smrti sa dostáva na miesto, ktoré je pripravené pre zbožné duše. No ani duša bezbožníka nemôže sa potulovať, lebo ihneď po smrti musí zaslúžený trest odpykávať v pekle…

Sedliak: Ej, ej, pán rechtor, ja predsa akosi nemôžem s tým súhlasiť, že by sa ľudia po smrti vôbec nezjavovali. Lebo často som počul od hodnoverných svedkov, že niektorí chorí ľudia spozorovali pri sebe svojich nebohých príbuzných. Tak napríklad keď môj brat ležal na smrteľnej posteli, videl pri sebe stáť nášho nebohého otca. Povedal nám to až potom, keď od neho odišiel. Aj ženina sestra, ktorá ešte žije, často hovorieva, že keď bola veľmi ťažko chorá, zazrela pri sebe svojho nebohého muža a že mu aj ruku podala. Ba i od iných som veru neraz počul podobné prípady.

Iný sedliak: To je pravda, pán rechtor, skutočne pravda.

Učiteľ: Je to pravda. Aj ja vám to dosvedčím, že mnohí chorí hovorievajú o tom, akoby okolo seba videli nebohých príbuzných. No stáva sa to iba v takom čase, keď ich rozum je celkom popletený, keď fantazírujú a nevedia o sebe. Ich myšlienky, úsudok, ba aj všetko, čo pociťujú telesnými zmyslami, vnímajú ako sen. A teda keď taký chorý dačo vraví, všetko hovorí ako zo sna, ak ho prítomná rodina svojimi rečami neprivedie aspoň koľko-toľko k lepšiemu rozumu.

A tak nie je pravda, že by chorý človek skutočne videl niektorého nebožtíka, lež sa mu to iba tak zdá ako vo sne. Veď keby sa vtedy daktorý mŕtvy skutočne zjavil, predsa by ho aj ostatní prítomní so zdravými zmyslami skôr zbadali než taký chorý, čo dobre nevidí, ani nepočuje, a teda nemôže ani rozumne rozprávať.

Najlepšie to pochopiť zo stavu takých, ktorí sú šialení alebo upadli do melanchólie. Poviem vám jeden taký prípad. Istý žiak — nechcem ho menovať — ktorý sa spočiatku veľmi usilovne učil, aj sa staral, keďže mal chudobných rodičov, ako si v študentskej biede pomôcť a zaopatriť živobytie. A tak tento žiak začal z toho tak fantazírovať, že všetko robil naopak a bláznivo. Raz pochytil palicu a po izbe naháňal psa — hoci tam nijaký nebol. Inokedy namiesto knižiek bral do rúk kamene a chcel sa z nich učiť, alebo sa hádal s daktorým neprítomným študentom. A povravel i porobil veľa takého, čo sa priečilo zdravému rozumu a zvyklostiam.

Vari sme my ostatní mali vtedy, keď on naháňal po izbe nejestvujúceho psa, uveriť, že vidí nejakého psa? Azda sme mali uveriť, že kameň, z ktorého sa chcel učiť, je kniha? Alebo ak sa hádal a dišputoval so študentom, ktorého tam nebolo, my sme mali hneď uveriť, že tam je, keď sme dobre vedeli, že sedí práve v škole alebo doma na hospode?

Všetko to uňho zapríčiňovala fantázia, nemal dobrý rozum, nemal zdravé zmysly. A o chorých si to práve myslíte a ich fantáziu pokladáte za pravdu. Nezabúdajte, že keď v chorobe kadečo povravia, nemajú zdravé zmysly, nevedia ani, čo sa okolo nich skutočne robí, a všetky ich myšlienky, predstavy a reči akoby boli snom. Veď sa nám neraz sníva, že sa zhovárame s tým či oným už mŕtvym človekom alebo že ho vidíme. Nuž či máme naskutku uveriť, že sme sa s ním naozaj zhovárali alebo ho videli? Bol by to od nás prejav bláznivosti a hlúposti. Rovnako nemáme veriť ani tým, ktorí v ťažkej chorobe rozprávajú — keď sa im len akoby sníva — že videli toho či onoho nebožtíka.[10]

Veď takí ťažko chorí ľudia vravia nielen to, že videli pri sebe niektorého nebožtíka, ale často hovorievajú aj o videní psov, mačiek, husí, neprítomných živých ľudí a podobne. Ak by sme teda mali veriť, že sa chorému skutočne zjavil daktorý už umretý človek, museli by sme veriť aj to, čo hovorí o iných veciach, totiž že po izbe behajú psi, mačky, husi a kadečo podobné. Lež to mu nikto neverí. A keď chorý o tom vraví, prítomní to pokladajú za fantazírovanie. Veru fantazíruje, nie je pri sebe, nemá dobrý rozum a zdravé zmysly, a to ani vtedy, keď hovorí, že vidí toho alebo onoho nebožtíka.

Skôr by sme mohli veriť, keby nám o takých videniach rozprával niekto zdravých zmyslov.

Sedliak: Veď často hovoria aj mnohí zdraví ľudia, že videli dakoho, čo sa vrátil po smrti na zem.

Učiteľ: Isteže hovoria, no ako som vám už predtým rozprával o obludách a nočných strašidlách, tak vám poviem aj teraz — a to si dobre zapamätajte.

Ak sa v dome, kde nedávno predtým dakto umrel, vyskytne náhodou alebo z voľajakej príčiny nejaký hrmot, ľudia veriaci v návrat mŕtvych sa ihneď domnievajú, že ten hrmot spôsobil nebožtík.

Tak v jednom dome, kde umrela starena, skoro každú noc počuli na povale nad komorou a kuchyňou kohosi chodiť a hrmotať, robiť treskot. Len čo sa zvečerilo, obyvatelia domu sa báli vykročiť von z izby. Čoskoro sa to roznieslo po celej dedine a všetci ľudia vraveli, že to chodí po smrti tá starena. Keď sa to dopočul richtár, prišiel do toho domu a spýtal sa, či je to pravda. „Ach, je to pravda,“ povedali mu strápení domáci. „Od toho času, ako umreli matka, nemáme pokoja. Každú noc nám chodia po povale a znepokojujú.“ „Nič sa vy nebojte,“ povedal richtár, „nájdeme už nejaký spôsob, aby sa vaša nebohá matka viac nevracala do tohto domu.“

Richtár si dal zavolať k sebe zopár mocných a smelých mládencov. Rozpovedal im celú vec a nahovoril ich, aby s ním išli nocovať do toho domu. Hneď ako sa zotmelo, začuli čosi chodiť po povale. Vyšli do kuchyne a richtár sa opýtal nad ním chodiaceho strašidla: „Mara, povedz nám, čo tu hľadáš a čo žiadaš?“ Na otázku nepočuli nijakú odpoveď. Potom sa spýtal druhý raz aj tretí raz, ale odpoveď nedostal. Vtom najsmelší z prítomných povedal: „Môžeme sa hoci do rána vypytovať, jednako sa nedozvieme, čo chce. Idem ja hore a tam sa jej opýtam, zďaleka možno dobre nepočuje.“ A pobral sa i s lampášom hore na povalu. No ako to strašidlo zazrelo svetlo, ihneď sa dalo na útek a keď dobehlo nad maštaľ, zmizlo z očí.

Keďže vtedy prvý raz sa im nepodarilo dať vec do poriadku, prišli aj na druhý večer. Strašidla sa už nič nevypytovali, ale hneď išli so svetlom hore. Zasa utieklo a zmizlo. No predsa zbadali, že je biele, nízke a akoby sa pohybovalo štvornožky.

Na tretí večer už boli oveľa smelší. Hneď ako sa zmrklo, dvaja z nich sa usalašili tam, kde sa podľa ich postrehu strašidlo vždy akoby prepadlo. Iní si ľahli na povalu nad kuchyňou a ostatní ostali v izbe pri horiacej svieci. Prišla mŕtva. Ukryté svetlo vyniesli hore a keď ho ukázali, zase začala utekať svojou cestou. No keď nečakane zazrela ľudí aj tam, kadiaľ utekávala, obrátila sa naspäť, a tak si ju všetci mohli dobre prezrieť. Nič sa jej nespytovali, len ju chytili za rohy a za bradu — lebo to bola koza, ktorá z maštale vychádzavala na povalu cez dieru a hľadala si tam i nachádzala potravu. Cez deň nechodievala, lebo sa pásla na poli, no v noci chodila hore na maškrty. Vždy keď zbadala svetlo, skočila cez tú dieru do maštale a tak sa stávala neviditeľnou.

Pravdaže, celá vec sa rozniesla po dedine a ľudia sa smiali sami sebe, že kozu pokladali a uznávali za mŕtvu ženu túlajúcu sa po svete. Potom ich už nikdy viacej nestrašilo, keď zapravili dieru, ktorou koza vychádzala na povalu.

A stáva sa veľa takých príhod — ak tam, kde voľakto umrel, vznikne náhodou z dajakej príčiny hrmot, blázniví ľudia hneď rozprávajú a veria, že treskot a hrmot spôsobil vracajúci sa nebožtík. Nuž vidíte, keby sa nebol richtár aj s ostatnými chcel presvedčiť, čo to tých ľudí tak náramne strašievalo, iste by boli žili aj naďalej v nepokoji a strachu. A hlúpi ľudia by čoraz väčšmi verili, že to tá nebohá Mara chodí po smrti. No na svoje šťastie sa presvedčili, čo to vlastne je, a tak zmúdreli.

Sedliak: Pán rechtor, ešte aj ja rozpoviem čosi podobné, čo som sám skúsil. Keď nám umreli nebohý otec, na druhú noc po pohrebe začali zrazu v kuchyni padať z police zaradom hrnce a kadečo iné, a nastal tam náramný hrmot. Všetci v dome sme verili, že nás to strašia a nepokoj robia nebohý otec. Keď prestal hrmot, pričom sa rozbilo zo desať hrncov, potom sme už nepočuli nič. No báli sme sa, že v budúcnosti akiste zažijeme ešte nejednu takú strašnú noc.

Ráno sme od iných ľudí počuli, že v noci bolo veľké zemetrasenie a že sa všelikde stali rozličné škody. Tak sa i nám otvorili oči a už sme si nemysleli, že tie hrnce z police pozhadzovali náš nebohý otec, ale že sa polica triasla od zemetrasenia a veci z nej museli popadať. A v tom sme sa utvrdili ešte väčšmi, keď sme potom v našom dome nezakúsili, ani nepočuli už nič podobné.

Učiteľ: No a čo by ste si boli mysleli, keby hrnce bola pozhadzovala nejaká mačka?

Sedliak: Sprvoti sme si aj to mysleli, no bolo zrejmé, že mačka nemohla vyskočiť tak vysoko na policu. A okrem toho počuli sme aj iný hrmot, ktorý nemohla spôsobiť mačka. Preto sme verili, že to nemôže byť nik iný ako náš nebohý otec, kým sme sa nedozvedeli pravú príčinu toho všetkého.

Učiteľ: Aj vaša príhoda nám môže poslúžiť na poučenie, že nevedomí ľudia sa ihneď naľakajú, keď okolo nich vznikne dajaký hrmot, príčinu ktorého nepoznajú, čo sa stáva najmä v domoch, kde nedávno predtým voľakto umrel.

Ale — rozíďme sa, je už dosť neskoro, poďme spať. O týchto veciach si viacej povieme zasa inokedy.

A všetci sa porozchádzali domov.

Štvrtý večer

Opäť o tom istom

Učiteľ chodieval medzi sedliakov na besedu tým ochotnejšie, čím vďačnejšie ho medzi sebou vítali a prijímali jeho poučenia. A keďže vedel, že takéto rozhovory sú na osoh a úžitok nielen prítomným sedliakom, lež aj iným, ktorí sa z počutého veľa dozvedeli, prišiel potom k susedovi opäť aj na druhý večer. Bez dlhých úvodných rečí začal učiteľ rozprávať: Domnienky o tom, že zomretí ludia chodievajú po svete, rozširujú a medzi sebou utvrdzujú hlúpi ľudia. Lebo často sa stáva, že poverčivý človek ak pri takom dome, kde nedávno dakto umrel, vidí v noci nejakého človeka, hneď sa domnieva, že je to ten nebožtík.

Sedliak: Pán rechtor, ja by som povedal taký prípad, ak môžem.

Učiteľ: Môžete, len povedzte.

Sedliak: Môj švagor — však včera bol tu medzi nami — keď mu umrel otec, vyšiel v noci von v spodnom bielom obleku. Hlásnik prechádzal práve popri ich dome a zbadal ho stáť na dvore, nuž si myslel, že to tam stojí asi ten zomretý, preto plný strachu ponáhľal sa ďalej. Môj švagor sa ho spýtal, či nie je ešte polnoc. A keď ho hlásnik spoznal podľa hlasu, zastal a povedal mu: „Ach, tuším mi ani srdce nebije, čo som sa tak naľakal, lebo som si myslel, že to tam stojí váš nebohý otec.“ Potom mu odpovedal, že nedávno odbilo desať hodín.

Učiteľ: Nuž vidíte, keby sa váš švagor nebol hlásnika opýtal na hodiny, akiste by bol presvedčený, že videl jeho nebohého otca. A to by sa na druhý deň bolo rozchýrilo po celej dedine ako skutočná pravda.

Sedliak: Aj ja poznám podobný prípad.

Učiteľ: Teda povedzte, povedzte aj vy.

Sedliak: Keď som bol ešte mládenec, podľa zvyku mládencov u nás — hovorím len pravdu — išli sme v noci, ja, môj mladší brat a ešte jeden kamarát, za dievčatami. A keď sme už hore-dolu pochodili, brat nás volal domov. No my sme chceli ísť ešte k jednej, on zasa nechcel a odišiel od nás. Potom sme už nešli nikam a pobrali sme sa za ním obďaleč tak asi na jedno dobré strelenie. Nevedel, že ideme za ním, teda nás ani nečakal a uberal sa domov. Cestou stretol dve ženy v bielych šatách. Domnieval sa, že sú to dve smrti — zomreté ženy chodiace po svete. Ukrutne sa zľakol a s veľkým strachom bez slova prešiel popri nich.

Aj my sme sa stretli s tými dvoma ženami. Keď nás počuli zhovárať sa, hneď nám zavinšovali dobrý večer a celé vystrašené rozprávali, že cestou videli dajakú nočnú obludu. My sme sa rozosmiali a povedali im, že to bol môj brat.

Keď som potom došiel domov, brata som sa so smiechom opýtal: „Mátoha, už si doma?“ Celý ešte vyľakaný mi povedal: „Veď by si sa nesmial, keby ťa bolo stretlo to, čo mňa.“ „Ale,“ ja na to, „a čože ťa stretlo?“ „Dve smrti, jedna prešla vedľa mňa zľava a druhá sprava — Divže som neomdlel od strachu.“ Nemohol som sa zdržať smiechu a povedal som mu: „Ty blázon! Jedna bola naša krstná matka a druhá jej sestra, v noci mali mlieť. No keď videli, že príde na nich rad až ráno, pobrali sa domov a cestou ťa stretli. Veď sme šli hneď za tebou, aj s nami sa stretli a zhovárali sme sa. Smiešne veru,“ hovorím, „ony ťa pokladali za nočnú obludu a ty zasa ich. Ktože by sa tomu nesmial?“ Brat sa spýtal: „Naozaj je to pravda?“ Ja na to: „Taká pravda, ako že sa tu s tebou zhováram.“ Potom uveril a smial sa sám sebe aj tým ženám. To je skutočná pravda, pán rechtor.

Učiteľ: Ani my o tom nepochybujeme. Lež povedzte mi, aké by to bolo malo následky, keby ste neboli šli za bratom a neboli sa zhovárali s tými ženami, a keby ste neboli povedali bratovi a tým ženám, čoho sa naľakali?

Sedliak: Nuž aké? Môj brat by bol rozprával, že skutočne videl dve smrti; a tie ženy podobne, že stretli dajakú obludu. Ľudia by im to boli verili a ešte väčšmi sa utvrdzovali v domnienke, že nocami chodia mátohy a umretí ľudia.

Učiteľ: Máte pravdu. A na takýchto prípadoch sa zakladá viera v nočné mátohy. Mohol by som vám rozpovedať aj sto takých príhod, no trvalo by to dlho. Poviem iba jednu na potvrdenie toho, že ľudia v noci často pokladajú živých za umretých, túlajúcich sa po svete.

Išiel raz nočným časom istý človek do jedného mestečka na jarmok. A keďže šiel zďaleka a celú noc vôbec nespal, premožený únavou sadol si vedľa cesty, aby si trochu odpočinul. Neďaleko stála šibenica, na ktorej predchádzajúceho dňa obesili zločinca, o čom ten unavený človek nemal ani potuchy.

O krátky čas uberali sa na jarmok cestou popri šibenici aj iní ľudia, z ktorých jeden zo žartu zvolal: „Šibenec, poď s nami, ak si chceš dačo kúpiť!“ Keď to počul ten neďaleko odpočívajúci človek, ohlásil sa: „Ľudia dobrí, počkajteže trošku, hneď som pri vás — môžeme ísť spolu!“ Ako to začuli tí okoloidúci, s veľkým strachom sa rozbehli do mesta v domnienke, že sa im ozval obesenec a prosil ich, aby ho počkali. Pocestný spod šibenice sa ponáhľal za nimi a volal, aby sa tak nehnali, veď ešte stihnú prísť do mesta na svitaní. Lež čím väčšmi za nimi kričal, tým viac uháňali vo veľkom strachu, takže ich ani nedohonil, kým neprišli do mesta.

Čoskoro sa všade po jarmoku hovorilo, že nedávno obesený zločinec sa pustil za niektorými jarmočníkmi a naháňal ich. Keď to počul ten človek, nemohol sa zdržať smiechu. Viacerým ľuďom síce vyrozprával, ako sa to skutočne stalo, no mnohí ostali v presvedčení, že to šibenec po smrti strašil a naháňal okoloidúcich.

Sedliak: Ja som túto smiešnu príhodu už kdesi počul.

Učiteľ: To je možné, lebo sa to často rozpráva. Ako som už vravel, keď sme hovorili o všelijakých nočných obludách, niektorí náročky strašievajú iných ľudí akoby navracajúci sa nebožtíci — zlodeji totiž môžu bez obáv kradnúť v takých domoch, kde dakto umrel, ak živí domáci veria, že mŕtvi chodia po svete a možno ich aj vidieť.

Tak napríklad v jednom dome umrel starý obšitoš, vojak už načisto prepustený z vojenskej služby, a v tej dedine bolo ukvartieľovaných ešte zopár vojakov, ktorí aj tohto svojho starého kamaráta odprevadili do hrobu. A jeden z týchto vojakov obšitošovu smrť využil ako vhodnú príležitosť ukradnúť dačo z toho domu. Obliekol si také šaty, v akých pochovali nebožtíka, a v noci smelo chodil po dvore, maštaliach a okolo domu. Ba vošiel i do pitvora a do izby. Hospodár i ostatní domáci ho dobre videli, ale celí prestrašení neodvážili sa mu v ničom zabrániť. Čo mohol, vzal a bez prekážky odniesol, kam len chcel. Ráno síce spozorovali škodu a stratu, no zlodeja nenašli. Až potom, keď vojaci odchádzali z obce preč, zlodej po komsi odkázal tomu hospodárovi, aby v budúcnosti nebol taký blázon a nedovolil zlodejom vo svojom dome tak smelo kradnúť — že to bol on. Nuž mohol ho hľadať!

Tak musia často znášať škodu tí, ktorých zaslepuje poverčivosť. Keby sa spomínaný hospodár bol ozval a tak zlodeja vyplašil alebo chytil, nebol by utrpel škodu. A zvyčajne takí ničomníci, ktorí chodia kradnúť, najprv si rozmyslia, ako sa zachovajú, ak by ich dakto zbadal. A často si teda zaumienia tých, čo by ich zazreli, dobre postrašiť predstieraním obludy alebo nebožtíka. Nejednému sa to aj pošťastilo.

Sedliak: Keby som bol richtárom a priviedli by ku mne takého zlodeja, ktorý pri krádeži ľudí aj strašil, odsúdil by som ho na dvojnásobný trest.

Učiteľ: Odsúdili by ste ho spravodlivo, lebo skutočne zasluhuje dvojnásobné potrestanie ten, kto chce blížnych okrádať v podobe obludy. Jeden trest zasluhuje za krádež, druhý zase za to, že straší ľudí. Bodaj by to sudcovia vždy brali do úvahy.

Mnohých podnecuje aj nepriateľské srdce, aby svojich blížnych strašili v podobe zomretých. Tak napríklad umrel istej žene muž, s ktorým žila iba dva roky. Nestačilo trápenie, čo jej spôsobila smrť milého manžela, lež prišlo ešte aj také, že onedlho každú noc počula po povale, kuchyni a inde v dome dakoho chodiť a hrmotať. To sa opakovalo dva týždne noc čo noc. V tom čase prišli raz zvečera do toho domu dvaja pocestní študenti a pýtali si nocľah. „Radi by sme vám dali nocľah,“ vravela utrápená vdova, „ale tu si neodpočiniete.“ Študenti si mysleli, že má choré dieťa, ktoré v noci veľa plakáva, a preto jeden z nich povedal: „Gazdinka, nie sme takí rozmaznaní, že by sme nezniesli plač dieťaťa. Veď aj my sme boli kedysi také isté deti a veľa sme plakávali.“ Vdova mu skočila do reči: „Ach, nie preto, nie — ale každú noc nás čosi znepokojuje.“ „A čo to môže byť?“ spýtali sa študenti. „Myslím, že môj nebohý muž,“ odpovedala vdova. Študent sa spytoval ďalej: „Dávno umrel a dávno vás tak znepokojuje?“ Vdova: „Zajtra budú tri týždne, čo sme ho pochovali. Prvý týždeň sme mali pokoj, ale odvtedy skoro každú noc nás straší.“ Študent: „Nemáte dajakého nepriateľa alebo nepýtal vás voľakto za manželku?“ Vdova na to: „Že by mi bol niekto nepriateľom, o tom neviem. Od toho času, ako mi umrel muž, začal sa okolo mňa krútiť istý starý vdovec, no ja som ho odpravila.“ Keď to študenti počuli, povedali: „To bude on, čo vás znepokojuje, a nie nebohý manžel. Dneska ho skúsime odpraviť natrvalo z tohto domu.“

Zavolali zopár chlapov, ktorých študenti nahovorili, aby im pomohli, že budú zomretého vysudzovať z tohto domu. Dohovorili sa, čo a ako bude každý robiť, keď príde nebožtík. Daktorí ho mali chytať, iní rýchlo doniesť svetlo a ostatní robiť zasa inšie.

Okolo jedenástej prišlo strašidlo a začalo na povale hrmotať. Medzitým vyšli všetci z izby do pitvora a jeden študent si stal k schodom, po ktorých sa chodievalo na povalu, s úmyslom lapiť strašidlo, keď pôjde dolu. A práve tak sa aj stalo. Keď ten zdanlivý mŕtvy schádzal po schodoch, študent ho tak mocne schytil, že sa mu v rukách ani nepohol. „Svetlo, svetlo! A pomôžte mi, ťažký je!“ kričal študent držiaci strašidlo. Ihneď tam bolo svetlo, aj pomoc mu poskytli prítomní. A tak zazreli — videli toho — starého vdovca, ktorý tú vdovu pýtal predtým za ženu. Lež akéhože ho videli — mŕtveho, lebo v rukách študenta hneď vypustil dušu. A študent preto volal o pomoc, že mu bol ťažký taký bezvládny —

Sedliak: Ach, pán rechtor, to je veľmi strašný príklad. Teda ten, čo tú vdovu strašil, umrel v rukách študenta?

Učitel: Veru ten bezbožník.

Sedliak: A či vedel, že ho chytil živý človek?

Učiteľ: Akiste nevedel, lebo všetci vyšli čo najtichšie z izby. Možno si ten vdovec myslel, že ho polapila dajaká obluda, preto sa náramne zľakol a v tom strachu vypustil aj dušu.

Sedliak: Prísny trest ho veru postihol za jeho zlé činy!

Učiteľ: Postihol ho taký trest, na aký predtým ani nepomyslel. Tu sa stalo podľa príslovia: Kto druhému jamu kope, sám do nej padá! Tento zlý človek chcel vdovu priviesť do nešťastia, no sám nečakane padol do väčšieho. Nie vždy pocestného premôže zbojník či lotor, ale často pocestný zbojníka.

Sedliak: A či sa, pán rechtor, nedostal tento prípad potom pred vrchnosť? A nepotrestali študentov za to, že ten tak umrel v ich rukách?

Učiteľ: Či sa to dostalo pred právo vrchnosti, alebo nedostalo — to vám neviem povedať, lebo o tom nič nevravel ten istý, čo mi vyrozprával prípad. No ja myslím, že by taký bezbožník u spravodlivej vrchnosti nenašiel nijakú milosť.

Sedliak: Veď ho ten študent nechcel zamordovať, čože on mohol za to, keď od strachu a nie úderu vypustil dušu v jeho rukách? Keby mňa tak chcel dakto strašiť, ja by som ho nelapal, ale tak vymastil, že by sa mu naveky odnechcelo voľakoho strašiť. Nech by potom u vrchnosti hľadal spravodlivosť, ja by som sa veru málo bál.

Iný sedliak: Dobre — ale tu bol usmrtený človek.

Učiteľ: Veď študent ho nechcel usmrtiť, iba zlapať. Všetci prítomní to mohli dosvedčiť. Okrem toho také mátohy a strašidlá nie sú hodny nijakého milosrdenstva vtedy, keď niekoho strašia.

Sedliak: Ja myslím, pán rechtor, že ten, čo strašil, zaslúžil si najprísnejší trest. No študent si za to zaslúžil nie trest, lež odmenu, lebo tá vdova, nebožiatko, ľahko mohla i vyhynúť od trápenia a strachu, čo jej spôsoboval onen bezbožník. Jeho bezbožnosť sa preto môže pokladať za zlomyseľné vraždenie. Študent naopak — ten chcel urobiť dobrý skutok, iba náhodou sa stalo, že strašiaci v jeho rukách od strachu vypustil dušu. A teda myslím, že ani študent, ani ostatní prítomní si preto nezaslúžili nijaký trest.

Učiteľ: O tom sa netreba veľa dohadovať, z tejto príhody sa radšej poučme, že poverčiví ľudia pokladajú často živých za nebožtíkov blúdiacich po svete. Z tohto prípadu si zapamätajme, že strašiť iných ľudí je hrozná, bezbožná a nebezpečná vec. Lebo veľa je príkladov na to, že také zlomyseľné a bezbožné obludy natrafili aj na ľudí, ktorí sa ich vôbec nezľakli a neraz ich zbili a zmlátili, ba aj zamordovali.

Vtom prišla učiteľova dievka a oznámila mu, že tak neskoro ho navštívil akýsi priateľ a prosí ho, aby šiel domov. Učiteľ preto prítomným povedal: Rád by som sa ešte aspoň polhodinku zabavil, no sami vidíte, že nemôžem. Teda všetkým dobrú noc!

Piaty večer

Aj teraz o tom istom

Keď učiteľ prišiel k susedovi, nebolo tam ešte veľa sedliakov. Kým sa poschádzali ostatní, prítomní sa zhovárali o rozličných veciach. Potom učiteľ začal: Ako som už predtým vravel, daktorí ľahkomyseľní a bezbožní ľudia často úmyselne vháňajú iných do strachu podľa povery o navracajúcich sa nebožtíkoch. Viacerí to robia preto, aby mohli bez obáv kradnúť, iní aby potrápili a sužovali svojho nepriateľa, mnohí kvôli žartu a smiechu aj pre rozličné iné neslušné príčiny.

Z vlastnej skúsenosti vám o tom poviem jeden príklad. Pred viacerými rokmi, keď som chodil do škôl, spával som v letnom čase s istým školákom v komore. A raz v noci môjho kamaráta čosi hlbokým hlasom akoby spod zeme volalo, aby šiel von. Keď to začul, podrmal ma, a tak zobudil z hlbokého spánku, potom skočil z postele a bežal do izby. Ja som nevedel, prečo vybehol. No keď som začul ten hlas, uháňal som i ja do izby.

Domáci, u ktorého sme bývali, prebral sa zo spánku a spýtal sa nás, prečo sme sa tak prudko vrútili do izby. Kamarát odpovedal: „Čosi ma spod obloka volalo, aby som vyšiel von. Myslím, že to bol náš sused nebohý.“ Domáci sa obrátil na ženu s otázkou: „Doma je náš Kristián?“ Domáca odpovedala: „Ešte sa nevrátil, ako večer kamsi odišiel.“ Domáci na to: „Istotne vás to volal ten kujon.“ Vtom vošiel dnu jeho syn Kristián. So smiechom sa priznal, že nás tým volaním chcel postrašiť.

A takých prípadov sa na svete veľa stáva, že šibali všelijakými spôsobmi strašievajú iných ľudí, aby sa potom z nich mohli smiať. Okrem toho sú aj iné zámienky strašenia. A keďže ľudia vždy nevedia, čo ich strašilo, veria zvyčajne, že je to robota nočných oblúd alebo túlajúcich sa nebožtíkov.

Často sa stáva, že dačo také si vymyslia sami ľudia a potom to ako pravdu rozprávajú iným. Tak aj istý prešibaný bezbožník vravel, že sa mu raz ovesila na krk smrť a musel ju odniesť na cintorín. A vraj ako ju tak niesol, spytovala sa ho, či mu je ťažká alebo ľahká. Keď povedal, že ľahká, vtedy mu vraj veľmi oťažela, no keď povedal, že ťažká, vtedy veľmi oľahčela. Rozprával to iba pred niekoľkými ženami, ale čoskoro to hovorili a tomu verili v celej dedine. Dostalo sa to do ušú aj múdremu miestnemu zemepánovi, ktorý si dal toho šibala ako svojho poddaného predvolať a opýtal sa ho na onú príhodu. Spočiatku rozprával aj zemepánovi ako tým ženám. No múdry pán ho vedel v reči tak podchytiť, že nemohol obhájiť svoje klamstvo, a priznal sa — vraj to vymyslel, aby tým obalamutil daktorých bláznivých ľudí. No aby sa to viacej neopovážil robiť, dostal za trest desať palíc.

Sedliak: A to si veru zaslúžil. Bodaj by podobne trestali všetkých takých pletkárov.

Učiteľ: Bodaj by trestali, potom by ľudia nerozchyrovali kadejaké bláznivé výmysly. A tým by sa značne zmenšila i poverčivosť medzi pospolitým ľudom.

Sedliak: Nuž ale, pán rechtor, je pravda, že hovädo je len hovädo, no daktorý kôň predsa môže zavše v noci zbadať niečo strašidelné. Neveril by som tomu, ale mám jedného koňa, ktorý sa tak často vystraší, až sa tomu čudujem. Ja sám nič také nevidím, ani nepočujem, no môj kôň sa predsa ľaká.

Učiteľ: Verím vám to, zapamätajte si však dobre, čo vám poviem. Ako majú ľudia rozličnú náturu, podobne je to aj u zvierat. Niektorý človek je smelý, takže sa nebojí ani najväčšieho nebezpečenstva. Iný je zasa taký bojazlivý, že sa naľaká i šumotu lístia na strome ako toho najväčšieho nebezpečenstva. Aj u zvierat to pozorujeme, lebo voľaktoré sa nebojí vojsť do vody alebo bahna, preskočiť jamu či dačo podobné; iné zviera sa tých vecí zasa bojí a má strach i z najmenšej medzery na moste a nič ho neprinúti, aby ju prekročilo.

U niektorých bojazlivých zvierat môžeme pozorovať aj to, že sa naľakajú jedinej malej myši, čo popred nich prebehne, ako toho najstrašnejšieho vlka. Ba daktoré hovädo keď zbadá pred sebou mravčeka, zdráha sa ho pošliapať.

Myslím si teda, že aj váš kôň sa bojí a strachuje hocičoho najmenšieho ako veľkého nebezpečenstva.

Sedliak: Ale keď sa ten zľakne, potom aj ostatné moje kone pochytí strach.

Učiteľ: To nič neznamená, tie ostatné kone majú pocit, že skutočne hrozí dajaké nebezpečenstvo, keď ten jeden bojazlivý prejavuje strach a hrôzu, preto sa i ony ľakajú. Aj o tom vám rozpoviem jednu príhodu.

Raz sa na paši v lese tri noci za sebou celá črieda koní tak naľakala, akoby medzi ňu vbehlo bohviekoľko divých zverov. Pastieri si to nevedeli vysvetliť, zavolali preto na tieto diváky zopár ľudí z dediny. Vari dvadsať chlapov strážilo čriedu, a medzitým zasa z toho istého miesta začali kone utekať a celá črieda sa zbehla dohromady. „Čože to len môže byť? Čo to môže byť, veď sme nič nevideli,“ vraveli si chlapi. Potom na druhú noc sami ľudia pozorne hľadali príčinu, pre ktorú sa črieda vyľakala. Keď sa priblížili na isté miesto, na svoje veľké počudovanie našli tam sedieť na vajciach akéhosi veľkého vtáka, ktorý pred približujúcimi sa ľuďmi vyletel a krídlami pritom narobil veľký pleskot. A tak prišli na to, prečo sa kone plašievali. [11]

Hlúpi ľudia už začínali vravieť, že ich straší dajaká nočná obluda. No potom sa dozvedeli, že to bol — vták.

Teda je možné, že aj váš kôň vidí pred sebou voľačo celkom prirodzené, keď sa tak ľaká a bojí. Neverte, že by vtedy zbadal obludu alebo umretého človeka.

Iný sedliak: Aj ja som skúsil čosi podobné. Raz — no vo dne — jeden môj kôň sa tak naplašil, že roztrhal na sebe postroj a ušiel od voza. Ostatné kone sa tiež začali znepokojovať, lež predsa ostali v postrojoch. Zídem z voza a vidím pred koňmi veľkého hada. A toho sa moje kone tak naľakali.

Učiteľ: A keby sa vám boli kone naplašili v noci a vy by ste neboli zbadali toho hada, čo by ste si boli mysleli?

Sedliak: Sám veru neviem, pán rechtor.

Učiteľ: Ale ja viem a o tom som presvedčený — boli by ste si mysleli, že kone zazreli obludu alebo dajakého umretého človeka a toho sa naľakali.

Sedliak: Inšie by som si veru nebol pomyslel.

Učiteľ: Vidíte! Tak si myslia aj iní ľudia, keď sa ich hovädá v noci naľakajú dajakej nepatrnej veci. A keďže príčinu ich zľaknutia nepoznajú, hneď si myslia a hovoria, že zbadali obludu alebo umretého človeka. No také veci ešte nikto nikdy nikde nevidel, ledaže by boh dakoho zázračne vzkriesil z mŕtvych.

Chcem sa vás tu ešte na jedno spýtať. Povedzte mi, o akých ľuďoch sa zvyčajne vravieva, že sa po smrti zjavujú?

Sedliak: Ja som počul, že po smrti sa vracajú také ženy, ktorým odumreli maličké deti, a že plakávajú nad svojimi dietkami.

Iný sedliak: Ja tomu neverím. Moja nebohá žena umrela tiež v takom čase, keď náš syn Matej mal iba tri dni — a predsa sme ju po smrti nikdy nevideli, ani nepočuli. Naša matka podobne, umreli hneď po narodení najmladšej sestry, a nikdy sme nespozorovali, že by boli niekedy prišli.

Ešte iný sedliak: Aj moja sestra tak umrela pri maličkom dieťati a nikdy k nemu neprišla, ani neplakala nad ním.

Učiteľ: Tisíce žien pomrelo pri svojich maličkých dietkach, a predsa nevrátili sa viacej na tento svet, aby ich oplakávali. Lebo ako každý človek, ktorý raz umrel, tak ani žena, čo zanechala maličké dieťa, nemôže sa viacej s dušou a telom zjavovať ľuďom na svete a nemôže oplakávať sirôtky, ako som vám to už hodnoverne dokázal.

Sedliak: Hovorieva sa aj to, že bezbožný človek nemá pokoja v zemi, a preto sa po smrti musí túlať po svete.

Učiteľ: Čudujem sa, že veria tomu kresťania. Lež ak mám povedať pravdu — veľa takých, čo sa nazývajú kresťanmi, nie sú ozajstní kresťania, lebo nepoznajú Kristovo učenie, nevedia, čo Kristus povedal o osude bezbožníkov, že po smrti sa dostávajú do večných múk — a nie že sa túlajú po svete a zjavujú sa ľuďom. Tomu vy vôbec neverte, ak sa chcete chváliť tým, že poznáte Kristovo učenie a veríte v neho.

Duša nijakého bezbožníka nezostáva po smrti na tomto svete, ale musí odísť ta, kam je odsúdená. Nuž a telo prečo by nemalo v zemi pokoj? Veď ak by ho zem nemohla alebo nechcela v sebe strpieť, nestrpela by ho ani na sebe, keby chcelo po nej chodiť. Ale toto sú medzi kresťanmi názory na hanbu a posmech! Za také názory mal by sa každý hanbiť —

O ktorých ľuďoch sa ešte hovorí, že sa zjavujú po smrti?

Sedliak: Ja by som povedal, ale sa hanbím.

Učiteľ: Za povedanie sa nehanbite — len tomu neverte, čo nie je podložené ani Písmom svätým, ani zdravým rozumom a skúsenosťami.

Sedliak: Hovorí sa, že aj opilci, skúpi, svárliví a závistliví ľudia chodievajú po smrti.

Učiteľ: Všetci spomínaní sa zahŕňajú pod bezbožníkov, o ktorých sme už rozprávali.

Sedliak: Ešte aj to sa hovorieva, že sa ľuďom zjavujú i takí umretí, ktorých nedobre uložili do hrobu — povedzme, ktorých pochovali nabok alebo dolu tvárou.

Učiteľ: Bezduchému telu je to jedno, ako leží. Keby aj na nohách stálo a hocijako ležalo, viacej sa už nemôže hýbať, tým menej vstať z hrobu a chodiť po svete — A preto sa mu nemôže ani páčiť, ani nepáčiť jeho poloha, pritom hnije a viacej von nevyjde.

Sedliak: Pán rechtor, o nespálených strigách sa veľa hovorí, že vychádzajú z hrobu a chodia po svete. A to môže byť skôr pravda, lebo — ako som počul — tie po smrti nemôžu tak zmeravieť a stuhnúť ako iní ľudia.

Učiteľ: O strigách, ich upaľovaní a o tom, že nemôžu zmeravieť, pohovoríme si nabudúce. Teraz si zapamätajte aspoň toľko, že ak sa nijaký človek nemôže ľuďom zjavovať po smrti, nezjavujú sa teda ani tie, ktoré ľudská sprostosť pokladá za strigy.

Ľudia často vravia i to, že mátohy a umretí sa zjavujú na istých miestach väčšmi než inde. Medzi také miesta patria cintoríny alebo iné pohrebiská.

Sedliak: Pred niekoľkými rokmi sám som videl na našom cintoríne sem i ta sa pohybovať čosi biele. No ktovie, čo to mohlo byť.

Učiteľ: Nepochybne to boli blyštiace sa smradľavé výpary, ktoré vyšli z hrobov a hnilých tiel. Lebo je pravda, že na tých miestach, kde sú pochované mŕtve telá, podobne na močiaroch a žírnych roliach často vidieť v noci také belavé pary, ako keď sa zapáli na mise alebo lyžici pálenka. Keď to vidí poverčivý ľud, domnieva sa a verí, že je to skutočne obluda alebo daktorý umretý človek.

Takéto v noci viditeľné pary utekajú preč, keď k nim človek prichádza, no keď od nich uteká, vtedy bežia za ním. A to mnohých nastrašilo v noci. Vozári alebo furmani takéto pary odháňali zvyčajne bičmi ako obludy.

Sedliak: Nuž ale ako môže para za človekom bežať alebo od neho utekať, veď nie je živá?

Učiteľ: Keď človek ide, najmä rýchlo, vtedy povetrie pred sebou ženie a ťahá za sebou. Aj takéto pary idú ta, kam ich nesie povetrie. Z toho neomylne vyplýva, že keď sú také pary pred človekom, ktorý sa uberá k nim, vtedy musia pred ním ustupovať spolu s povetrím. No keď sú za človekom a ten od nich beží, vtedy sa nesú a bežia za ním spolu s povetrím.

Zavše takéto v noci sa blyštiace pary poskakujú, akoby tancovali, pobehujú sem i ta, keď ich rozháňa vietor. Príjemne je hľadieť na to — ale nie poverčivému.[12]

Vyskytujú sa aj iné veci, čo sa v noci blyštia — daktoré ryby vo vode, voľaktoré živočíchy na zemi, napríklad svätojánska muška či svetlonos. V noci sa blyští aj práchnivé drevo.

Na ktorých ešte miestach sa najčastejšie vídavajú obludy, umretí ľudia alebo duchovia?

Sedliaci: V starých a pustých staviskách, ako sú zámky, kostoly, kaštiele, pivnice a krypty. Taktiež na cintorínoch,[13] popraviskách a tam, kde dakto umrel náhlou smrťou — a kde sú v zemi ukryté poklady.

Učiteľ: Tento názor o starých a pustých staviskách vznikol z toho, že keď do takýchto pustých a už dlhší čas zatvorených budov prídu ľudia, často a náhle upadnú do choroby alebo hneď tam aj umrú. Keď to vidia hlúpi ľudia, myslia si, že ich tam škrtia nejakí zlí duchovia.

Sedliak: A čo iné sa im môže stať?

Učiteľ: Zlé a skazené povetrie ich usmrcuje tak zrazu.

Sedliak: Akože sa môže povetrie tak skaziť?

Učiteľ: Ako voda zosmradľavie a potom je nevhodná na pitie, keď voľakde dlhší čas stojí nehybne v teple, tak aj povetrie bez pohybu v dlho uzavretom priestore sa natoľko skazí, že človek nemôže v ňom dýchať a musí sa zadusiť.[14] Nuž to sa teda stáva s ľuďmi, o ktorých sa hovorí, že ich čosi zaškrtilo v dajakom starom stavaní.

Aj v pivniciach, kde kysne pivo alebo víno, môže sa človek ľahko zadusiť tuhými výparmi vychádzajúcimi z vína alebo piva.

Najmä v kryptách býva veľmi skazené a smradľavé povetrie, nebezpečne je veru vojsť ta zrazu. No ktoré krypty nebývajú vždy zatvorené, takže vietor môže z nich vyhnať skazené povetrie, tam nehrozí také veľké nebezpečenstvo. V tejto súvislosti mi prišla na um jedna taká príhoda, ktorú vám stručne rozpoviem.

Istý mládenec medzi kamarátmi povedal, že ak mu dajú pár grošov na víno, pôjde v noci na cintorín do panskej krypty. Sľúbili mu, a ako dôkaz, že tam bol, mal uprostred krypty zabodnúť nôž, ktorý mu dali. Mládenec naozaj vošiel do krypty, no keď v tme zapichoval nôž do zeme, dosť pevno si pripichol k zemi aj svoj kepeň. Potom chcel odísť, ale veru nemohol, lebo ho tam dačo držalo za kepeň. Od strachu omdlel, padol na zem a ostal tam ani mŕtvy. Keď sa ho kamaráti nemohli dočkať, išli so svetlom za ním a našli ho tam ležať s kepeňom pripichnutým o zem nožom. Prebrali ho z mdlôb a odviedli domov.

Musíme priznať, že je nebezpečné zrazu vojsť do takých starých, najmä už dlhý čas zatvorených stavaní. No nie preto je nebezpečné, že by nás tam nastrašili obludy, umretí ľudia alebo dajakí iní duchovia, lež vlastne preto, lebo nám v nich môže veľmi ľahko uškodiť skazený vzduch.

A popraviská i miesta, kde voľakto nečakane umrel alebo kde sú skryté v zemi poklady, sú také miesta ako hociktoré iné, na ktorých sa niet čoho báť.

Všetko sú výmysly a pletky, čo len sprostí ľudia vymysleli či už o mátohách a obludách alebo chodení umretých. A ani jedna vec natoľko neškodí ľudskému pokoleniu, ako škodí bludná poverčivosť. Lebo poverčivosť, ako viete, spôsobuje ľuďom — po prvé — veľký strach, a to často i tam, kde sa nemajú čoho báť a strachovať. A strach i zľaknutie, predovšetkým nečakané, je mordárom človeka, veľmi škodí nielen nášmu zdraviu, lež často pozbavuje ľudí aj života, ako ste sa mohli poučiť z viacerých príkladov.

Tento strach z ničotných a nejestvujúcich oblúd u mnohých spôsobuje, že sa v noci neodvážia vyjsť bez svetla na dvor, do maštál a chlievov k statku. Chudobnejší ľudia, ktorí nemajú vždy poruke sviecu a lampáš, chodievajú v noci na dvor s fakľou — a preto sa neraz prihodilo, že od fakle sa chytili a zhoreli, na popol obrátili mnohé dediny a mestá. Hrozné sú to, hrozné a strašné následky poverčivej viery v mátohy a nočné obludy! Aby už konečne raz ľudia vyšli z tohto škodlivého bludu a osvojili si správnejšie vedomosti a pravdu! Tak by bolo ľudské pokolenie oveľa šťastnejšie.

Po druhé — ľudia bojaci sa v noci oblúd a umretých, často prichádzajú o svoje imania a musia trpieť škody, zatiaľ čo zlodeji môžu chodiť bez obáv po ich komorách, povalách a brať, čo sa im len zažiada. Z tohto hľadiska poverčivosť pripravuje ľudí nielen o ich majetok, ale veľmi napomáha zlodejstvo a krádeže. Lebo je isté, že nejeden zlodej by sa neodvážil v noci prísť do takého dvora a domu, kde sa gazda nebojí nočných oblúd, ale smelo a bez strachu sa ide presvedčiť, čo to v jeho dome robí hrmot a treskot. Naopak zasa, zlodeji najviac chodievajú kradnúť do takých domov, o ktorých vedia, že tam bývajú bojazliví ľudia, čo sa v noci boja najmenšieho buchnutia ako najväčšieho nebezpečenstva.

Napokon — poverčivosť je škodlivá i preto, že veľmi často prídu o zdravie, ba aj o život takí, ktorí strašievajú iných. Veď mnohých šibalov, keď chceli strašiť iných, smelí ľudia poriadne zbili, vyhodili von oblokom a voľaktorých strašiacich ako obludy postrieľali alebo ináč zamordovali.

Aspoň vy — vy tuná prítomní, varujte a vystríhajte sa tohto bludu poverčivosti ako najväčšieho nešťastia. Nikdy sa neopovážte akýmkoľvek spôsobom strašiť iných ľudí. A ak by vás dakedy voľačo strašilo, nebojte sa a nestrachujte, lež choďte, pozrite a presvedčte sa, čo vás chce strašiť. Uvidíte, že nie je to nijaká obluda či nebožtík, o akých rozprávajú hlúpi ľudia. Presvedčený som, že vlastným príkladom odvediete od škodlivej povery aj iných ľudí. Vlastným príkladom a poučením pomôžete svojim blížnym dostať sa z nešťastia, ktoré za sebou vlečie nešťastný blud poverčivosti.

No predovšetkým svoje dietky — najväčšie dary, ktorými vás obdaril boh — tie vlastným príkladom a poučovaním môžete priviesť k správnemu rozumu. Potom sa v budúcnosti ľahšie vyhnú nejednému nešťastiu vyplývajúcemu z povier, ak nebudú také zaslepené a poverčivé, ako je terajší svet. Ja sa síce dosť usilujem, aby som v týchto veciach učil žiakov na ich úžitok a prospech, lež ak mi aj vy, milí rodičia, v tom pomôžete u svojich úprimných detí a mojich žiakov, ak im aj vy doma pripomeniete pri každej príležitosti škodlivosť a ničomnosť týchto ohavných bludov — potom môžeme dúfať, že nám vaše dietky v dospelosti aj na starosť budú ďakovať a dobro želať ešte aj po našej smrti. Môžeme žiť v nádeji, že nám to dobro, čo získajú naše deti, ak ich múdro vychováme, hojne odplatí raz na druhom svete aj spravodlivý boh.

Sedliak: Ach, pán rechtor, pán rechtor, keby sme boli dostali také naučenie ešte dakedy v mladosti!

Učiteľ: Ak to nebolo možné vo vašej mladosti, nuž majte a užívajte osoh z tohto poučenia aspoň teraz, dokiaľ budete žiť. No dbajte najmä na to, aby ste deti hneď od mala, hneď s materinským mliekom viedli v spomínaných veciach k poznaniu, čo je pravdivé a dobré.

Sedliak: Ej, keby som bol len spôsobilejší na poúčanie detí o týchto veciach, vďačne by som im dožičil poznať pravdu, hoci som sám až doteraz veril skoro všetkým týmto bludom.

Učiteľ: Netreba na to nijaké veľké a hlboké vedomosti, ani schopnosti. Ak naozaj chcete, môžete to deti naučiť.

Sedliak: Poraďte mi ako, pán rechtor, dobrú radu o tom budem pokladať za najväčšie šťastie.

Učiteľ: Nuž takto vám radím — Keď sa vaše dieťa voľačoho bojí, povedzte mu, aby sa nebálo, a presvedčite ho, že sa nemá čoho báť. Podobne keď vaše dieťa počuje dačo poverčivé a vám to potom rozpráva, povedzte mu, že nie je to pravda, že to vymysleli iba hlúpi ľudia.

No veľmi vám na srdce kladiem najmä to, aby ste svoje deti, ak plačú alebo ak nechcú spať, nikdy nestrašili nijakým spôsobom. Je to škaredý a bezbožný zvyk mnohých rodičov, že svoje plačúce dieťa vedia upokojovať iba strašením, keď mu vravia — zaraz príde po teba to alebo ono. Keď deti nechcú zaspať, mnohí ich strašia nielen slovami, ale — čo je ešte horšie — búchajú na dvere či kadečo iné a hovoria dieťaťu, že už to alebo ono ide poňho. Akože by potom nemali byť bojazlivé také deti, ktoré hneď pri pití materinského mlieka navykajú ľakať sa i najmenšieho buchotu a hrmotu?

Tohto sa vystríhajte, milí rodičia, veľmi sa varujte hneď v prvých troch rokoch vštepovať do srdca svojich dietok zbytočný strach! Lebo u mnohých — treba povedať, že aj u vás všetkých — základy celého strachu sa založili ešte vtedy, keď ste boli malé deti a keď vás tak strašievali vaši rodičia alebo varovkyne či pestúnky. Nikdy si nestrašte deti a nedovoľte strašiť ich ani iným. Potom im budú na väčší osoh, úžitok a dobro, verte mi, ponaučenia vaše i školských učiteľov — ostatným bojazlivým ľuďom sa budú iba smiať.

Sedliak: To som si ja predtým nikdy nemyslel, že zle robíme, keď strašíme svoje malé deti. Veru sme my blúdiaci ľudia, keď sami svoje deti hneď od mala uvádzame do nešťastia!

Učiteľ: A skutočne viacerí rodičia strašením svoje deti dostali nielen do choroby a do nešťastia na celý život, ale aj — čo je poľutovaniahodné — aj do hrobu. Zriedkakedy si môže také dieťa, ktoré pestúni veľmi strašia, pokojne pospať a odpočinúť, lebo také vyľakané deti mávajú zvyčajne strašidelné sny. Preto sa tak často strhávajú zo spánku, preto sa tak zrazu náramne rozplačú a rozvreštia. Ba i zrádnik či takzvaná mrcha nemoc, padúcnica u detí pochádza podľa mojej mienky najviac zo strachu a zľaknutia. Koľko trápenia spôsobujú takí neopatrní rodičia nielen svojim dietkam, ale tým aj sami sebe, keď deti strašia a vháňajú do ľaku — No raz sa za to zodpovedia pred spravodlivým sudcom, bohom!

Ešte raz vás všetkých tu prítomných zo srdca prosím pre dobro vašich milých detí, aby ste odteraz svoje malé dietky nestrašili a nedovolili ich strašiť ani iným. A ktoré deti sú už väčšie, tie zasa — ako najlepšie môžete — odvádzajte od ničomnej a preveľmi škodlivej poverčivosti. Tak z našich rozhovorov dosiahnete príjemný a nemalý úžitok nielen vy, vaše deti, lež i ostatní potomkovia.

Učiteľ zmĺkol a všetci prítomní tiež na chvíľu stíchli, akoby ich prenikol strach. Naostatok sa ozval učiteľ: Doma o tom rozmýšľajte, čo som vám rozprával dnes i predtým. Teraz sa už poberme spať.

A všetci sa rozišli.



[1] … Kto rád chodí nocou, aj keď netreba, sám je taká nočná obluda.

[2] … Pokiaľ ide o také nočné obludy, strašidlá a mátohy, o ktorých vedia poverčiví ľudia toľko rozprávať a ktoré učiteľ v tomto spise tak nebojácne zavrhuje, tie i ja spolu s ním smelo pokladám len za babské pletky a bájky, čo nie sú hodny, aby si ich všímal rozumný človek a najmä kresťan.

Milý priateľ, ak si sa až dosiaľ dal mámiť a strašiť takýmito nočnými mátohami, skús moju dobre mienenú radu a ja ti dopredu dôverne sľubujem, že dobre pochodíš. Ak sa ti v budúcnosti predstaví pred oči dajaké nočné strašidlo alebo zďaleka začuješ čo i len voľajaký šuchot, hurt a pleskot, pomysli si ako rozumný človek a kresťan: Akiste nie je to ani dobrý ani zlý duch, ale dačo iné. Lebo dobrý duch a anjel načo by sa túlal po nociach a strašil. Veď dobrí boží anjeli sú naši úprimní priatelia, ktorí nás ochraňujú, želajú nám iba všetko dobré a radujú sa z nášho šťastia a blaženosti. Zlý duch či pekelný diabol je síce náš úhlavný nepriateľ, ktorý nás podľa svedectva svätých píšem obchádza ako ručiaci lev a striehne na svoju obeť. Lež práve preto, že je môj nepriateľ, ktorému ide o moju skazu, nie je predsa blázon, aby ma strašil a tým mi pripomínal, že sa mám proti nemu brániť žehnaním, modlitbou a utiekaním sa k bohu. Skôr by ma, ako prefíkaný vtáčkár alebo lovec — k sebe vábil a zaliečal sa mi…

No ak si, milý priateľ, predsa na pochybách, čo robiť, keď ťa máta dajaké nočné strašidlo, neutekaj pred ním, ale radšej smelo choď k nemu, nebojácne sa mu dobre prizri, a takto už ľahko spoznáš, že to nebolo nič iné ako tôňa a klam, alebo že má telo a kosti to strašidlo, ktoré sa potom väčšmi zľakne teba než ty jeho.

[3] Podobne často aj frajeri mátožia, aby sa tak nočným časom mohli ľahšie vkradnúť k svojim frajerkám a odísť zasa od nich. Raz sa mi utrápene žaloval istý statočný mešťan, že od určitého času akoby v jeho dome čosi mátožilo, a chcel vedieť, čo si o tom ja myslím, a čo má robiť. Ja som mu odpovedal, že mi v jeho práve rozpovedanom prípade prichádza na um príslovie: V ktorom dome máta, tam panny vence rady tratia. I radil som mu, aby dal dobrý pozor na domové dvere a svojich domácich. On mi však odpovedal, že toho sa v jeho dome netreba obávať, lebo vlastnoručne zamyká i otvára bránu svojho domu, a tak že je nemožné, aby sa dnu mohol v noci vkradnúť dakto cudzí. No o pár mesiacov sa mi skormútený priznal, že jeho panna dcéra je tehotná.

[4] Zavše ľahkomyseľní ľudia strašievajú iných v mátohy neveriacich preto, aby ich nakriatli, že mátohy skutočne jestvujú. Keď som bol študentom, býval spolu so mnou v štúdiu skutočne usilovný mladý pán, ktorý veľmi veril všelijakým bájkam o nočných mátohách. Všemožne som sa mu usiloval vytĺcť z hlavy jeho bláznivé a poverčivé domnienky o nočných mátohách, ale on len ostal pri svojich názoroch, ba raz sa odvážil mátožiť aj mňa, aby ma priviedol k podobnému presvedčeniu.

No keďže si sám netrúfal uskutočniť zaumienené strašenie, naviedol na to aj iného školáka. Nachystali si teda asi za klobúk kamienkov, tajne ich vložili do postele a potom večer sa spolu uložili do jednej a ja osobitne do druhej postele, pri nohách ktorej visela veľká čierna tabuľa. Keď spozorovali, že som už zaspal, rýchlo začali hádzať kamienky do tabule. Mňa ten treskot hneď prebudil a zaraz som zbadal, že je to ich pestvo. Napomenul som ich teda, aby prestali, lebo ľahko sa môže stať, že mi od tabule odfrkne kameň do oka alebo do hlavy, čo by sa im veru nevyplatilo. Lež oni chrápali ako v najhlbšom spánku a medzitým kedy-tedy hodili do tabule kameň, kým ich všetky nevyhádzali. Keď som videl, že moje napomenutie je daromné, kvôli bezpečnosti zakrútil som si hlavu do periny a zaspal som.

Ráno hneď na úsvite, keď tie dve mátohy najlepšie spali, lebo v noci dlho buntošili, vstal som hore a ticho pozbieral všetko to kamenie. Potom som tomu mladému pánovi vytiahol z vrecka klúč od jeho truhlice čiže kufra, všetko z neho som vybral, na dno pekne uložil tie kamene a ostatné jeho veci som späť poukladal na ne, kufor som zamkol a kľúč vložil opäť do vrecka. Keď som takto dokončil svoju hru, znovu som si ľahol do postele a trochu podriemal.

A čo oni? Bol už deň, keď sa prebudili, velmi sa čudovali a šepkali si, kam sa podelo to kamenie. Potom sa ma vypytovali, či som v noci nespozoroval dajaké buntošiace strašidlo. Tváril som sa, akoby som o ničom vôbec nevedel, a uisťoval som ich, že už dávno som nespal tak dobre ako túto noc. Napokon obaja prišli k presvedčeniu, čo si jeden druhému aj vraveli, že veru tak — keď chceli nastrašiť mňa, boh na nich za trest poslal mátohu, ktorá to kamenie odpratala alebo ho urobila neviditeľným. Lebo kto iný by to bol urobil?

A v tomto presvedčení zotrval vyše pol roka najmä mladý pán; až keď sa po úspešnom skončení štúdia strojil na patváriu a dával si do poriadku svoje šaty, našiel na dne truhly ťažký kamenný poklad. Vyhadzoval teda kameň za kameňom von a pritom gánil na mňa, ako som tam sedel v kúte a usmieval sa naňho popod fúzy.

[5] Ba mnohí rodičia sú takí hlúpi, že svojim deťom nielenže rozprávajú o nočných strašidlách, lež i sami ich strašia alebo dovoľujú ich strašiť iným. Sem patrí najmä takzvaný nočný Mikuláš, ktorý tú noc pred Mikulášom ohyzdne prestrojený strašieva po domoch deti, aby boli dobré, a pritom im dáva rozličné detské darčeky. A toto trpí kresťanská vrchnosť?

[6] I ja som mal istého priateľa sirotu, ktorý u mňa vyrástol a vo svojom detstve bol námesačníkom. Tento chlapec taktiež neraz, najmä keď bol mesiac v splne a jasné noci, vstal zo spánku a chodil hore-dolu po dome, a čo kde pochytil — napr. stolec spod postele — vytiahol von a vláčil to, až sa pritom zapotil. A potom — bez toho aby o tom vedel — znovu sa vrátil do svojej postele, lenže nie vždy do nej potrafil. Nakoľko sa pamätám, pri tomto túlaní mával oči otvorené, a predsa tak tuho spal, že keď som mu pred nos podstrčil rozžatú sviecu, nemihol ani okom, ba ťažko ho prebudilo aj hlasné volanie alebo zatrasenie. No ak aj na to precitol, ešte chvíľu predo mnou stál ako socha a prišiel k sebe až potom neskôr.

Podobne som poznal aj jednu inak statočnú a bohabojnú služobnú dievčinu, ktorá taktiež dakedy, najmä v noci, vravela a robila všeličo neobyčajné. A túto slúžku raz ráno — ako mi sami jej páni povedali — našli sedieť na samom vrchu strechy, odkiaľ ju potom celú vystrašenú zviedli po rebríku dolu.

Túto chorobu asi ešte ani jeden lekár dostačujúco nepreskúmal, isté je však, že jej podliehajú najmä osoby s hustou a skazenou krvou. A teda keď si už či sama prirodzenosť pomôže, alebo ich krv preriedia a napravia rozumné lieky, potom sa stráca i sama táto čudná choroba.

[7] V spánku chodiaci námesačník nerobí nijaké zázraky a môže vyliezť iba tam, kde sa dá prichytiť rukami alebo dobre stúpať nohami a kam by sa vyškriabal aj hocikto iný v bdelom stave, keby sa nebál. No po rovnom a hladkom múre či stene sa nevyškriabe ani mačka. A že sa daktorí takíto námesačníci dostanú aj na samu vežu — veď ani ta sa im netreba driapať po stene, lebo na vežu obyčajne vedú schody a rebríky často i pod strechu, ba až po samu hálku.

Pokiaľ ide o mesiac — aké čudné veci o ňom narozprávajú poverčiví ľudia! Jeden vraví, že vyťahuje hore, iný zasa hovorí, že stláča dolu. Ktorémuže máme veriť? Myslím, že ani jednému, lebo obe tvrdenia sú bez podkladu. Všetci dobre vieme, že slnko svojimi teplými lúčmi priťahuje hore. No ani slnko neťahá hore ľudí, lež iba vodu, rosu a inakšiu vlahu, ktorá potom ako dážď, sneh a hmla padá opäť dolu. Mesiac je však chladný, že ak jeho lúče koncentrujeme aj cez vypuklé sklo do jedného bodu, predsa sa neprejavuje nijaký znak ani najmenšej teploty. Ba zvyčajne sme svedkami najmä v zime, že čím je mesiac jasnejší, tým chladnejšie je počasie.

[8] Na tomto mieste hodno uviesť nielen pre terajší ešte veľmi poverčivý svet, ale aj pre našich potomkov, čo sa prihodilo v našom meste (Prešporku) asi pred tridsiatimi rokmi. Istý statočný a veľmi vážený pán odišiel za povinnosťami svojho povolania a doma nechal iba domácu paniu asi s dvanásťročnou dcérkou a poriadne vyzerajúcu ešte slobodnú slúžku.

Onedlho po pánovom odchode sa po meste rozchýrilo, že v tom panskom dome mátoží. Spočiatku sa to prejavovalo tak, že zvonec nad vchodom domu najmä v noci cengával sám od seba. Potom sa po dome začal šíriť všelijaký hrmot, takže gazdiná už nemohla cez noc nechávať svoje dieťa doma a na nocľah ho vždy vystrojila do susedného domu v obave, aby ho azda od strachu nehodil vred, nepochytila ťažká choroba zrádnik. Aj tá služobná dievka prosila jednu svoju statočnú priateľku, aby mohla k nej chodiť na noc, lebo — ako vravela — v tom dome nijako nemôže nocúvať. No jej priateľka — ako rozumná osoba — nesúhlasila s tým, aby opúšťala dom svojho pána a nechávala ho prázdny, lež radšej jej ponúkla, že bude k nej na noc posielať svoju dcéru, čo aj urobila. Keď sa dcéra vrátila ráno domov, povedala matke, že ta viacej nepôjde na noc ani za pol sveta, lebo od veľkého strachu by istotne umrela.

Raz sa stalo, že obe ženy, gazdiná i slúžka, keď sa večer najprv pomodlili a zaspievali zopár nábožných piesní, poručili sa do božej ochrany a každá si ľahla na svoju posteľ. Okolo polnoci ozval sa v izbe žalostný nárek, na ktorý sa prebudili aj ostatní obyvatelia domu, ba i susedia. Keď ta potom pribehli so svetlom, ženy našli bez nočných čepcov a s rozstrapatenými vlasmi ležať na zemi. Na otázku, čo sa im stalo, jedna i druhá rozprávali, že keď najlepšie zaspali, čosi ich za vlasy posťahovalo z postele na zem.

Chýr o mátožení v tomto dome sa rozniesol po celom meste i po okolí, takže najmä zvečera začal sa ľud húfne zhromažďovať okolo tohto domu a zapĺňať celú ulicu. Aby z toho nepovstalo ešte dačo horšie, traja dôverní priatelia onoho pána si zaumienili, že musia vypátrať to hrozné strašidlo. Podvečer sa zišli v tom dome, zvolali všetkých kvartieľnikov a prísne ich napomenuli, aby si dávali pozor, lebo sa rozhodli odhaliť mátohu, a beda tomu, koho pritom dopadnú. Potom všetkých rozpustili, postavili na stôl tri rozžaté sviece, zapálili si na fajky a začali sa ticho zhovárať.

Sotva prešla hodina, keď sa od domovej brány ozval žalostný nárek. Všetci vybehli von, aby videli, čo sa robí. Na zemi našli gazdinino dievčatko, ktoré aj toho večera vystrojila matka nocovať do susedného domu — vedľa neho ležal batôžtek s perinkami a čepček sa gúľal obďaleč. Keď sa ho spytovali, čo sa mu stalo, odpovedalo, že samo nevie — ale že mu čosi zozadu akoby dvoma prstami strhlo z hlavy čepiec a ono od strachu spadlo na zem. Na otázku, či tam bol aj dakto iný, povedalo, že nevidelo nikoho okrem slúžky, ktorá mu svietila dolu schodmi.

Nuž a z toho páni rozumne uzatvárali, že tou nočnou obludou musí byť slúžka, čo jej dali aj na vedomie. Keďže v nočnom čase nechceli začínať nijaké lármy, požiadali mňa, aby som ju ihneď na druhý deň vzal na exámen s upozornením, že ak sa ku všetkému prizná dobrovoľne, prepustia ju v tichosti z ohľadu na svojich statočných priateľov. No ak bude tajiť a zapierať, mestskí drábi ju odvedú na ratúz a tam ju budú šľahať dotiaľ, kým sa neprizná. Potom ju hodia do šatľavy — nech tam straší.

Hneď na druhý deň som sa išiel s ňou pozhovárať medzi štyrmi očami. Keď som sa jej začal sprvu podobrotky vypytovať na vec a potom ostrejšie stúpať do svedomia, padla na kolená a s plačom sa mi spovedala. Náš rozhovor bol asi takýto:

Ja som sa jej nato spýtal: „Akože, prosím vás, mohol ten cengáč sám od seba cengávať?“ Ona: „Večer som vždy naň priviazala dlhý tenký motúz a potom som ním poťahovala, kedy som len chcela. Pod povalou motúz nemohol v noci zbadať nikto. Ráno pred svitaním som ho zasa vždy odviazala.“ Ja: „A ten všelijaký hurt a pleskot po dome aj na povale?“ Ona: „Podobne ako s cengáčom. Cez neskorú jeseň, keď sú dlhé a tmavé noci, dalo sa to urobiť veľmi ľahko a isto.“ Ja: „A ako to bolo, keď ste obe rozstrapatené ležali na zemi?“ Ona: „Keď som spozorovala, že pani už tuho spí, ticho som vstala, najskôr som si zhodila z hlavy čepiec a rozstrapatila svoje vlasy, potom som ju za vlasy stiahla z postele a pleskla na zem, zároveň som sa i ja hodila na zem a tak sme potom obidve kričali a jačali — jedna lepšie ako druhá.“ A tak sa priznala aj k rozličným iným pestvám, čo povyčíňala. Keď som sa jej naostatok spýtal, prečo to všetko robila, odpovedala mi, že sa chcela iba pomstiť panej, lebo na ňu bola trochu prísna! Potom s plačom a očami plnými sĺz dodala: „Ďakujem pánu bohu, že už toto moje tajomné pestvo vyšlo najavo. Keďže sa mi to zopár ráz podarilo a pobláznila som tým pol mesta, natoľko ma to navnadilo, že by som bola sprobovala aj iné, už oveľa horšie veci.“ A tak ju nato potichu prepustili a vedno s ňou sa odsťahovali preč aj všetky nočné mátohy.

[9] Daktorí zasa podobne konajú preto, aby mohli ľahšie získať majetok a imanie svojho blížneho. Napríklad kto chce lacno kúpiť voľajaký dom bez ťažkostí, začas v ňom mátoží — no opatrne, aby sa neprezradil. Lebo ak sa o dome rozchýri, že sa v ňom nedá bývať pre všelijaké mátohy, potom ho dostane spola zadarmo. Poznám také prípady, ale ich radšej zamlčím.

[10] Niekedy sa však stáva, že človeku aj jeho zlé svedomie maľuje kadejaké strašné obrazy. O Nerónovi čítame, že keď medzi inými ohavnými vraždami ukrutne zamordoval i svoju matku Agrippinu, potom sa sám priznával, že sa mu často zjavuje a jej zjav ho priam mučí a katuje. O akomsi zbojníkovi som zasa čítal, že keď sa s druhmi v noci prvý raz vlámal do kostola, zdalo sa mu, že tam na kancli ktosi stojí a ukrutne kričí. No keď sa ostatných zbojníkov spytoval, či aj oni videli toho kazateľa, iba sa mu vysmiali, lebo ich svedomie bolo už zatvrdené a otupené.

[11] Ak venujeme pozornosť životu zvierat, nútení sme pripísať im mnoho takých vlastností, ktorými sú obdarení rozumní ľudia. Nepoznáme iné slová, ktorými by sme mohli pomenovať vlastnosti zvierat.

[12] Aj mne raz nahnali strach takto sa blyštiace pary. Keď som sa navracal z Nemeckej, v durínskom kraji sa mi tiež ukázali večer na daktorých poliach všelijaké blyštiace sa pary. Na vlastné oči som chcel vidieť, o čom som dotiaľ počul od iných a čítal aj v knihách — zoskočil som teda z voza. Hoci bola vtedy nielen hustá hmla, ale aj veľké blato, predsa som sa odvážil ísť za jedným takým predo mnou sa kývajúcim a poskakujúcim svetielkom, ktoré prírodospytci nazývajú bláznivým ohňom. Lež tento bláznivý oheň urobil zo mňa samého blázna a tak ma povodil, že som vôbec nevedel, kade chodím. A dozaista bol by som musel celú noc blúdiť po tých blatnatých poliach v chladnom jarnom počasí, keby neboli furmani, s ktorými som išiel, začali plieskať bičmi. A ich pleskot bol mi potom kompasom, ktorý ma napravil k nim a už ustatého i spoteného priviedol k vozom. Mojím najväčším šťastím bolo, že som ten bláznivý oheň nepokladal za nočnú mátohu, lebo ináč neviem, ako by som bol pochodil v neznámom kraji.

Zavše sa stáva, že ak je kôň alebo človek veľmi uparený, prichytí sa ho taká pohyblivá hustá para a potom sa zdá, akoby kôň alebo človek plápolal ohňom.

[13] Pred viacerými rokmi vzali si do hlavy dvaja mládenci nepokojnej krvi, že trochu postrašia svoje priateľky. Vyšli teda v noci do podstrešia a stade cez oblôčik začali smerom k domu, kde tie dievčence bývali, ľahkomyseľne volať: „Vy hriešnici, ratujte svoje duše a čiňte pokánie, a vy mŕtvi, vstaňte z hrobov, lebo sa približuje súdny deň —“ a podobne. A aby ich hlas bol mocnejší a strašnejší, kričali to cez veľkú trúbu, ktorá ľudský hlas až na počudovanie zosilňuje a šíri naďaleko. Po slovensky by sa to dalo vhodne pomenovať hlásnou trúbou.

Tento nezvyčajný rev som dobre počul i ja, lebo som ešte nespal, hoci som už ležal v posteli. Vstal som teda hore a išiel k obloku, aby som sa podíval, čo sa robí. No nezistil som nič isté, iba sa mi zdalo, akoby na ulici dajaký ožran reval veľmi hrubým hlasom. A keďže sa tento strašný hlas a volanie nieslo krížom cez cintorín, zdalo sa, že vychádza stade. Preto aj hrobár, ktorý tam býval, zažal lampáš, vyšiel von a začal hľadať po všetkých kútoch cintorína, či tam nenájde dakoho skrytého robiť tento nočný hurhaj. Nuž a ľudia, ktorí mali obloky oproti cintorínu, keď tam zbadali hore-dolu sa pohybujúce svetlo, poverčivo sa domnievali — aspoň pri rozprávaní príhody iným z toho vyplývalo — že istý nedávno tam pochovaný slávny oficier chodí po smrti a straší ľudí.

Na druhý deň školská mládež, ktorá pri všetkých mimoriadnejších udalostiach musí byť zvyčajne prvá, aj v tomto prípade sa medzi prvými dobývala do cintorína. No keďže dnuka nemohli vojsť, stávali si jeden druhému na plecia a nazerali ta ponad múr, aby videli to strašidlo. Nasledujúci deň však, najmä podvečer, zbiehali sa už celé húfy rozmanitých ľudí a nasilu sa chceli dostať na cintorín, takže ich musela rozháňať mestská garda.

Tretieho dňa navečer boli všetky ulice okolo cintorína tak zaplnené davom i poprednejšími občanmi, že sa nedalo pomedzi nich skoro pretisnúť. Mestská garda už nestačila na udržanie poriadku — a aby nevznikla dajaká neprístojnosť alebo vzbura, prišlo jej na pomoc z kasárne ozbrojené regulárne vojsko. Vojaci potom podľa rozkazu a možno aj navyše rozkazu rozháňali ľud, a kde nestačilo napomenutie, tam použili kolby muškiet alebo palice. Tak sa potom skončila celá táto, ani nie natoľko smiešna ako smutná a poľutovaniahodná história, ktorú splodila nerozvážna všetečnosť a s ňou súvisiaca nerozumná poverčivosť.

[14] Naši hospodári to často skusujú pri svojich obilných jamách, ktoré stáli dlho zavreté. Keď ich potom otvoria, musia istý čas ostať otvorené, aby dobre vypáchli, lebo ináč ľahko by v nich skazené povetrie zadusilo toho, kto by sa hneď po ich otvorení opovážil spustiť dnu.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.