Zlatý fond > Diela > Rozhovory učiteľa so sedliakmi o škodlivosti povier panujúcich medzi pospolitým ľudom


E-mail (povinné):

Stiahnite si O poverách ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Pavel Michalko:
Rozhovory učiteľa so sedliakmi o škodlivosti povier panujúcich medzi pospolitým ľudom

Dielo digitalizoval(i) Miriama Oravcová, Michal Belička, Alžbeta Malovcová, Ivana Bezecná, Dorota Feketeová, Lenka Konečná, Zuzana Babjaková, Nina Dvorská, Zuzana Vodičková, Daniela Kubíková, Lukáš Obšitník, Michaela Dofková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 73 čitateľov

O strigách, čarodejniciach a černokňažníkoch

Šiesty večer

O chorobách, pôvod ktorých sa pripisuje strigám a čarodejniciam

Ako viete — začal opäť učiteľ — doteraz sme sa zhovárali o nočných obludách a nebožtíkoch túlajúcich sa po svete. Teraz naše rozhovory upriamime na strigy a čarodejnice, o ktorých nevedomý a hlúpy svet taktiež rozpráva veľa — a veľmi veľa daromných, bludných a ľudskému pokoleniu škodlivých rečí. Ktorí tu máte možnosť poučiť sa o týchto veciach, urobte si predsavzatie, že si stadeto vždy odnesiete domov dačo užitočné — ide totiž o to, aby ste sa naučili, ako máte zmýšľať, usudzovať a čo veriť o týchto veciach.

Povedzteže, veď viete alebo ste aspoň počuli — čo sú to za ľudia tie strigy a bosorky?

Sedliak: Ja myslím, že sú to obyčajné staré ženy, ktoré s pomocou diabla alebo iného neviditeľného ducha hovoria a robia také veci, čo iní ľudia nemôžu povedať ani vykonať.

Učiteľ: A či viete, prečo sú podľa mienky hlúpych ľudí skoro všetky strigy staré ženy?

Sedliaci: Ktože by to vedel!

Učiteľ: Možno to ľahko pochopiť. Mladé ženy sú zvyčajne ľahkomyseľné, neskúsené, bujné a nerady sa zaoberajú zodpovednými, ťažkými vecami, a preto im dôveruje málo ľudí. No stará žena, ktorá je rozvážna, veľa v živote skúsila, vie rozprávať o všelijakých i neobyčajných veciach, sedáva zamyslená so zvráskavenou tvárou alebo rukami robí raz to, raz ono, čomu iní často nerozumejú, ochotne lieči, pritom sa rada vychvaľuje, je skúpa, závistlivá, dudravá, poverčivá a tak ďalej. Takú starenu hlúpi a nevedomí ľudia ľahko začnú podozrievať, že je striga a veštica.

A aké spolky a čachre môžu mať tieto ženy s diablom alebo inými neviditeľnými duchmi?

Sedliak: To nie je také neuveriteľné, veď diabol pozná storaké kumšty. Ba ja som počul, že niektorí bezbožníci uzavreli s diablom aj zmluvu a kontrakt zapíjali krvou.

Iný sedliak: Veru ľudia narozprávajú veľa takých bláznivých rečí, no ja tomu všetkému nechcem veriť. Mnohí navymýšľajú kadejakých daromníc a potom to rozprávajú iným, akoby sa to skutočne stalo. Kto je blázon, uverí hneď, lež rozumný človek sa z toho iba vysmeje.

Učiteľ: Pravdu hovoríte, a ja k tomu dodám, že všetko, čo sa medzi ľuďmi rozpráva o spomenutých zmluvách a kontraktoch s diablami, je lož a nepravda. Lebo ani diabol, ani nijaký duch sa nemôže zhovárať s človekom na tomto svete. Diabol je duch, ako iste dobre viete, ktorý nemá tela ani kostí, a teda ho našimi očami nemôžeme vidieť. Ba nijakým telesným zmyslom nemôžeme diabla zacítiť ani spoznať. Ani diabol nemôže tak rozprávať, žeby mu človek rozumel. Lebo kto chce rozprávať tak, aby ho ľudia počuli a rozumeli mu, musí mať telo, ústa, jazyk a všetko, čo treba na rozprávanie. No diabol nemá telo a teda ani ústa. Akože sa potom dakto mohol s ním dohovoriť?

Sedliak: Ale Písmo sväté neraz hovorí, že sa diabol často zhováral s ľuďmi — prečo by sa nemohol aj za našich čias? Teda ak za starodávnych čias, najmä za Mojžiša v Egypte žili čarodejnice, prečo by sa nevyskytli aj v našich časoch? Veď ak sa diabol mohol vtedy spolčovať s bezbožníkmi, prečo by sa nemohol aj teraz? Iste jestvuje až doteraz.

Učiteľ: Čo sa stávalo za starodávnych čias, to sa teraz už vôbec nestáva… A Peter i Júda dosvedčujú, že diabli sú reťazami poviazaní v temnotách a v tme. Akože sa teda môžu dohovárať na tomto svete s ľuďmi, ako môžu s nimi uzatvárať kontrakty?[15]

Pokiaľ ide o egyptských čarodejníkov, o tých nevieme, že by im boli pomáhali diabli. Vieme iba to, že boli múdrejší a učenejší než iní ľudia a v tajoch prírody sa lepšie vyznali ako nevedomý ľud. Takto máme zmýšľať o Šimonovi a Bariezovi čiže Elimasovi, o ktorých sa zmieňuje Lukáš… Aj oni boli múdrejší než ostatní a svojimi tajuplnými kumštami vedeli klamať ľudí.

No naskrze sa nepatrí príkladmi z Písma svätého potvrdzovať také bludné názory, lebo Písmo sväté by muselo stratiť svoju svätosť, keby privádzalo ľudí k takejto naničhodnej poverčivosti…

Zapamätajte si dobre, že keď Písmo sväté alebo iné starodávne písma hovoria dačo o strigách a čarodejniciach, veštcoch, hádačoch, planetároch, vražebníkoch, zaklínačoch, černokňažníkoch a im podobných ľuďoch, hovoria o takých klamároch a zvodcoch, ktorí iných ľudí klamali tajomnými, falošnými kumštami, a ktorých tajomné a utajované praktiky jednoduchý ľud nemohol postrehnúť.

A takýchto prešibancov bolo veľa vždy a všade, najmä medzi pohanmi. No aj u kresťanov sa vždy vyskytovali takéto nepekné pohanské praktiky, ba na veľké poľutovanie robia sa a trvajú dodnes.

Netreba veľa hovoriť o starodávnych strigách a čarodejniciach, lebo vieme o nich málo. Povedzte mi však, čo sa pripisuje strigám v našich časoch?[16]

Sedliaci: Hovorí sa, že striga môže svojím pohľadom uvaliť na niekoho chorobu.

Učiteľ: To by teda musel byť čudesný a neslýchaný pohľad. Nemyslím, že by ľudský zrak a oči mohli tomu, na čo pozerajú, spôsobiť dačo dobré alebo zlé. Nášmu zraku môže síce všeličo uškodiť, najmä čo vydáva silnú žiaru. No neviem, akú zmenu by na dačom mohol spôsobiť náš zrak a pohľad. Ak majú takzvané strigy ľudský zrak a ľudské oči, nemôžu teda svojím pohľadom vplývať na nič. A napokon nemôžu mať ináč uspôsobený zrak — len tak ako aj ostatní ľudia. Veď nie sú nič inšie ako iní ľudia, ktorým hlúpy ľud všeličo pripisuje a ľudská nevedomosť má o nich bludné predstavy — predsa aj ony majú také telo, údy, nohy, ruky a oči ako aj iní ľudia.

Sedliak: Ale veď, pán rechtor, mnohým ľuďom a najmä malým deťom často prichádza z očí. Čiže ak niekto na voľakoho, predovšetkým na dietky, uprene pozrie, pochváli ich alebo hocičo iné povie o nich — vtedy človek alebo deti ochorejú.[17]

Učiteľ: Mne ešte nikdy tak neprišlo z očí, hoci na mňa veľmi často i mnoho ľudí uprene hľadelo a pritom vravelo o mne všeličo.

Pokiaľ ide o malé deti, to si zapamätajte, že malé dietky sa zvyčajne zle cítia v prítomnosti neznámych im ľudí, ľahko sa ich naľakajú a boja. A keďže strach a ľaknutie vždy škodí, najmä malým deťom, niet sa preto čo čudovať, že ak sa k nim priblíži voľakto neznámy a im či o nich dačo hovorí, ľahko z toho upadnú do choroby. No nemyslite si, že by sám pohľad niektorého človeka zapríčinil ochorenie dieťaťa, skôr to, že sa zľaklo.

Veď každodenne môžeme vidieť, ako sa mnohé deti veľmi vinú k svojim matkám alebo pestúnkam a skrývajú si tvár, keď je v ich blízkosti dakto neznámy. A robia to preto, že sa boja a majú strach.

Voľaktoré deti sú smelé a nenaľakajú sa hocičoho. A takým deťom, ako sami dobre viete, prichádza z očí veľmi zriedka alebo nikdy, čiže zriedkavo alebo nikdy neochorejú preto, že hľadel na ne ten alebo onen voľajaký neznámy človek. No veľmi bojazlivé deti sa naľakajú každej neznámej veci, takým prichádza najviac z očí, čiže také najskôr upadajú do choroby, ak pozrel na ne dakto neznámy.

Často sa stáva i to, že deti ochorejú z iných, ľuďom nie vždy známych príčin, a hlupáci hneď vravia, že im prišlo z očí. Tak raz jedna veľmi všetečná varovkyňa behala s malým dieťaťom hore-dolu po uliciach a vystrájala všelijaké fígle. Zrazu jej dieťa znenazdajky vypadlo z rúk na zem a veľmi sa rozplakalo. A keď ho táto neopatrná pestúnka nemohla upokojiť sama, išla domov a materi povedala, že na dieťa pozrel akýsi pocestný a iste mu tým uškodil, prišlo mu z očí. Matka uverila a robila proti tomu všelijaké opatrenia. No nič to nepomáhalo, lebo dieťa sa len trápilo a o niekoľko dní dokonalo. Rodičia aj iní ľudia sa domnievali, že dieťa umrelo iba preto, lebo sa naň podíval akýsi človek. Lež potom neskôr z rečí iných detí vyrozumeli, že nebohé dieťa vtedy a vtedy padlo varovkyni na zem, a tak sa dozvedeli, že príčinou jeho smrti bol ten pád.

A vyskytuje sa veľa, priam nesčíselné množstvo príčin ochorenia malých detí. No keďže ľudia nepoznajú príčiny chorôb, zmýšľajú teda takto bludne, poverčivo a hovoria, že ich deťom prišlo z očí.

Sami dobre viete, že deti, dokiaľ sú maličké, musíme veľmi chrániť a opatrovať, lebo im môže uškodiť a ochorenie zapríčiniť aj hocijaká maličkosť.

Aj to ste vraveli, že i dospelým ľuďom prichádza z očí. K tomu vám poviem iba toľko, že aj dospelí podliehajú mnohým neduhom a chorobám, ako sami dobre viete. Ani u dospelých nemôžeme hneď zistiť a spoznať príčinu každej choroby. Hlúpi ľudia v takom prípade hovoria, že im prišlo z očí alebo im dakto uškodil — čo predsa nie je, ani nemôže byť pravda. Veď ani sami takí ľudia, ktorých iní pokladajú za strigy a bosorákov, nemôžu týmto spôsobom uvaliť na človeka chorobu.

Povedzteže mi nejakú chorobu, o ktorej vravia, že ju spôsobila striga.

Sedliak: Poznám istého človeka, ktorý býval zdravý a vrtký až do štvrtého roku svojho veku. No potom raz upadol do choroby, v ktorej sa mu skrčili žily, takže teraz nemôže ani chodiť, ani rukami nič robiť. A o tomto bedárovi hovoria, že mu počarila voľajaká striga a urobila tak z neho večného žobráka a bedára, lebo túto jeho chorobu si ináč nevedeli vysvetliť.

Učiteľ: Nuž práve táto nedobrá obyčaj panuje u sprostých ľudí, že ak nevedia pochopiť pravú príčinu dačoho, ihneď to pripisujú strigám, diablom, čarodejníkom a podobne.

Rovnako aj choroba, do ktorej upadol spomenutý človek v detstve, mala a musela mať určitú príčinu — no nespôsobili ju strigy. A keď chorý ležal dlhý čas bez pohybu, nepochybne sa mu preto skrčili alebo dokopy stiahli žily, lebo nemal v chorobe dobrú opateru. Sám sa nemohol hýbať azda pre nedostatok sily a ľudia pri ňom zanedbali vážnu vec, že zavše musí pohýbať rukami aj nohami. Keďže teda dlhý čas ležal tak bez pohybu, nemohla potrebná krv voľne prúdiť a rozchádzať sa po všetkých jeho žilách a daktoré museli zostať bez dostatočného množstva krvi. To bola skutočná príčina, že sa v ňom žily alebo pozrastali alebo sa stali ináč neschopné plniť svoju funkciu.[18] A tak sa ten istý mohol stať žobrákom bez akéhokoľvek čarodejníctva.

Sedliak: Aj ja poznám podobný prípad. Jeden chlapec vyšiel na ulicu zdravý a vrtký. Videl tam istú starú ženu, o ktorej sa tiež vravelo, že je striga. A tento bezbožný chlapec sa jej posmieval. Starena iba naňho pozrela a išla svojou cestou. No čo sa nestalo. O krátky čas sa chlapec začal žalovať, že ho bolí noha. A to bolenie nohy spôsobilo, že kríva až dosiaľ. Čo si o tom myslieť?

Učiteľ: Chlapec zle robil, že sa posmieval starej žene, ktorá mu neurobila nič zlé. Starena však bola dobrá a hodna chvály, keď nič nedbala na jeho posmešky. No že chlapca rozbolela noha a potom z toho okrivel, to mohlo zapríčiniť aj iné. Možno voľakde zle stúpil alebo skočil, azda ho postihlo iné nešťastie, čo zapríčinilo jeho okrivenie. Nemyslím, že by príčinou toho mohla byť tá starena, ak mu neurobila nič inšie, iba že naňho pozrela. A keď nás bolí hlava alebo zuby, máme hneď veriť, že príčinou toho je tá či oná žena, ktorú pokladajú za strigu? Bláznovstvo!

Aj hociktoré iné choroby, čo hlúpy ľud pripisuje bosorkám, musia mať svoje prirodzené príčiny. Príčinu mnohých našich chorôb treba hľadať vo vlastnom tele, vo svojom predošlom živote. Dakedy dlho necítime nijakú bolesť, myslíme si teda, že sme úplne zdraví, a predsa môžeme mať v sebe utajeného vlka. Často dosť neskoro môže v nás utajenú chorobu zrazu a za veľkých bolestí vyvolať napríklad rozhnevanie, úľak, priveľká radosť, padnutie či rýchlejší pohyb — a my si nijako nevieme vysvetliť prirodzené príčiny bolesti. Či máme takúto chorobu ihneď pripisovať zásahu bosoriek? Veď by sme tým prejavili svoju ohavnú poverčivosť.

Všetko toto nech nás poučí, aby sme chorých, najmä ktorí už dlho ležia a nemôžu sa na posteli ani pohnúť, teda aby sme takých my zdraví aspoň raz cez deň opatrne popohybovali, žeby sa im neskrčili údy. Poznal som istú ženu, ktorá bola chorá sedem rokov, a podľa mojej mienky musela sa tak dlho trápiť iba preto, že nemala hneď od samého začiatku svojej choroby dobrú opateru. Nemal ju kto opatriť, nebolo detí ani iných príbuzných a jej muž zriedkakedy vychádzal z krčmy. Aj tejto žene sa od dlhého ležania skrčili žily. A keby aj bola vyzdravela, predsa by nebola súca na nič. Hlúpi ľudia vraveli, že jej dakto počaril. Nuž a veľa báb sa jej usilovalo pomáhať kadejakými poverčivými prostriedkami, no všetko bolo alebo daromné, alebo sa použilo už neskoro.

Nedbanlivosť pri opatere chorých zapríčiňuje najčastejšie to, čo sa falošne a nespravodlivo pripisuje bosorkám.

Keď už hovoríme o chorých, pripomeniem vám ešte veľmi potrebné a užitočné naučenie: Chorých v dome udržujte podľa možnosti v tej najväčšej čistote. Nenechávajte ich dlho ležať v špinavých a zababraných šatách, lež ich často preobliekajte do čistého. Aj posteľné či lôžkové veci sa majú často vymieňať, aby chorý stále neležal na tom istom vankúši, záhlavci či poduške alebo na jednej perine. Lebo pravda je, že mnohí chorí pre nedostatočnú opateru a nečistotu ešte za živa začínajú tak raziť a páchnuť, akoby už dakoľko dní boli mŕtvi. A veru nejeden z umierajúcich by vyšiel z choroby, keby ho neumorilo ustavičné ležanie v smrade a iná nečistota.

Ohavná a škodlivá poverčivosť sa u mnohých prejavuje i v tom, keď hovoria, že oni nepotrebujú lekárov a doktorov — že ak boh chce, môže im vrátiť zdravie aj bez najmenšieho liečenia. Vy si to nikdy nemyslite, ani tak nevravte, lež zapamätajte si, že pán boh stvoril rozličné lieky preto, aby sme ich užívali, ak to potrebujeme, a môžu nám pomôcť. Blázon by bol, kto by hovoril, že nebude požívať pokrm ani nápoj, lebo ho môže boh aj bez nich udržovať pri živote. A práve taký istý blázon je i ten, kto pohŕda liekmi — potrebnými na získanie zdravia a na to stvorenými bohom — a nechce ich užívať. Keď teda vidíme, že našim chorým nemôžeme pomôcť sami, našou svätou povinnosťou je hľadať radu a pomoc u skúsených a múdrych lekárov.

Aké choroby sa ešte zvyčajne pripisujú čarodejníctvu?

Sedliak: Hovorí sa, že počarené majú také deti, ktoré v najmenšom veku nerastú, ktoré sa nemôžu naučiť chodiť a rozprávať; podobne ktoré nemajú v tvári a na tele zdravú farbu a ktoré sa tak dlho trápia, až ich z tejto biedy vyslobodí smrť.

Učiteľ: Ani v týchto prípadoch nemožno nič pripisovať čarodejníctvu, lebo takéto choroby a biedy uvaľujú na svoje deti zaslepené matky maznavou opaterou alebo nesvedomité macochy a varovkyne svojou nedbanlivosťou.

Prirodzenú farbu nemajú a vädnú zvyčajne také deti, ktoré trápi veľa hlíst alebo ktorým sa dáva taký pokrm, čo ich slabý žalúdok neznáša a nevládze stráviť; alebo aj také deti, ktoré bezbožné macochy často a nemilosrdne bijú, otĺlkajú a podobne trápia.

Pred niekoľkými rokmi som i sám videl a poznal takéto biedne a poľutovaniahodné dieťa. Ale nebolo také biedne preto, že by mu bola počarila dajaká čarodejnica, lež preto, lebo malo veľmi zlú opateru. Nemalo vlastnej matky a otec zaneprázdnený obecným úradom nevedel, ako neľútostne zachádza s ním macocha. Dieťa muselo zvyčajne sedávať na tom istom mieste v jednom kúte a v otcovej neprítomnosti ho ukrutná macocha vše za hodinu viac ráz neľútostne zbila a vymlátila či už po hlave, po nohách a rukách alebo po chrbte. No dieťa nesmelo pritom zaplakať.

Otec zháňal prostriedky a lieky, ktorými by pomohol dieťaťu, ale všetko bolo daromné. Do šiesteho roku dieťa vôbec nerástlo, do toho času sa nenaučilo ani chodiť, ani rozprávať. Potom — neviem už prečo — macocha sa zrazu voči nemu zmenila. A dieťa v šiestom roku začalo rásť a s menšími sestrami sa naučilo chodiť aj rozprávať.

Takto priviedla rodičovská nedbanlivosť a bezcitnosť veľmi veľa detí nielen do podobného trápenia a biedy, lež i do hrobu. Nuž a čo často sami svojvoľne zavinili, to sa potom nehanbia a opovažujú pripisovať vymysleným čarom alebo nadprirodzeným zásahom, ktorých na svete nikde niet, ani nikdy nebolo. No takíto ľudia budú raz musieť všemohúcemu bohu vydať počet z tejto nedbanlivosti, nestarostlivosti, bezcitnosti a klamstva!

Sedliak: No ja si predsa myslím, pán rechtor, že zlý človek môže dakoho potajomky priviesť do ťažkej choroby alebo iného nešťastia. Môže sa tak stať, keď mu dá užiť voľajakú otravu v nápoji alebo pokrme, od čoho potom ten nevinný človek upadne do choroby.

Učiteľ: Dlho by sme sa zabavili, ak by sme sa rozhovorili o tom ešte dnes. Nechajme si to na druhý raz — a radšej poďme spať.

Siedmy večer

O tom istom, najmä však o suchu, daždi a búrkach, ktoré hlúpi ľudia pripisujú strigám a černokňažníkom

Dneska som prvý raz počul takú povedačku o strigách — začal učiteľ — ktorú som dosiaľ nepoznal. Poslal som dievku po krajčíra, lebo som si chcel dať uňho dačo ušiť. Vrátila sa bez neho a povedala, že leží chorý. Spýtal som sa, čo mu je. Odpovedala, že ho striga postrelila. Preto sa vás opytujem, čože je to aká choroba, ktorú ľudia vysvetľujú tak, že dakoho striga postrelila?

Sedliak: Takému človeku, o ktorom ľudia hovoria, že ho striga postrelila, najskôr sa obyčajne dakde na tele vyhodí len pupenec. No potom okolo toho pupenca všetko opuchne, čo spôsobuje človeku veľkú bolesť. A preto hovoria ľudia, že takého človeka striga postrelila, lebo potom z toho miesta, kde sa sprvu vyhodil pupenec, vychádza čosi také ako fujtáš.[19]

Učiteľ: Ak sa vám dakedy naskytne príležitosť stretnúť sa s múdrym a skúseným lekárom, prosím vás, smelo sa ho spýtajte, čo si on myslí o príčinách vzniku takejto choroby. Iste vám nepovie — o tom som presvedčený — že je to od postrelenia strigy, ale uvedie určité príčiny takéhoto ochorenia. Ja som sa neučil lekárstvu, a preto nepoznám príčiny každej choroby, no s istotou tvrdím, že ako každá iná choroba má svoje prirodzené príčiny, tak má i táto a nespôsobuje ju striga.

Domnievam sa, že takéto pupence môže zapríčiniť skazená krv a veľa škodlivej vlhkosti v tele človeka. Spomínaná vlhkosť hľadá si priechod, a keď sú iné malé otvory na pokožke, kade z tela ustavične vychádza,[20] zapchaté rozličnou špinou a nečistotou. Tým sa koža vypučí a vzniká pupenec. No ak škodlivá vlhkosť nemôže z tela vyjsť ani cez ten pupenec, pokožka okolo neho opuchne, zvyčajne potom hnisá, až napokon vytečie. A kade vyteká, tam zanecháva akýsi nepekný a zrebovitý šliam — a to by mal byť ten fujtáš.

Aj od iných škodlivých vecí sa ľahko vyskytnú a zjavia na našom tele podobné pupence, boľačky, rany a opuchliny, ktorým skúsení doktori a lekári rozumejú a poznajú aj ich príčiny. Ale žeby sa dakedy prihodilo takéto vymyslené postrelenie takzvanou strigou a najmä nadprirodzeným spôsobom, to je nemožnosť a povera.

Ani hluchotu, nemotu, slepotu, ba ani nijakú inú chorobu nemožno pripisovať pôsobeniu dajakých nadprirodzených príčin a stríg. Lebo každá choroba má a musí mať svoje prirodzené príčiny.

Teraz mi povedzte, čo to nadhodil ktorýsi z vás včera, keď sme sa už mali rozísť. Ak sme na to nemali včera čas, pozhovárame sa o tom dnes.

Sedliak: Ja som povedal, že bezbožný človek môže iným zákerne škodiť a priviesť ich do choroby alebo iného nešťastia. Povedzme ak taký ničomník dá voľakomu dačo otrávené vypiť alebo zjesť, od čoho ten nevinný upadne do choroby alebo nebezpečenstva života.

Učiteľ: Na tomto svete ani iné čarodejníctvo nejestvuje — iba takáto bezbožnosť, ktorú keď ľudia nepoznajú, pripisujú to nadprirodzeným zásahom, takzvaným strigám a podobným ničomnostiam. Za starodávnych čias sa vyskytovali také bezbožné baby, ktoré v istom čase zbierali, vyhrabávali jedovaté byliny aj korene a robievali z nich rozličné mastičky. Takou masťou alebo aj samými takými bylinkami škodievali často ľuďom na zdraví. A keďže pritom vravievali všelijaké nerozumné reči, potom sa účinky masti či byliny pripisovali tým daromným rečiam. Nuž také bolo čarovanie a bosorovanie za starodávnych čias. A ja nepochybujem o tom, že sa vyskytujú aj v našich časoch podobní bezbožní ľudia, ktorí takým spôsobom privádzajú ľudí do choroby alebo inakšieho nešťastia. Lenže pritom nejde o dajaké také čarodejníctvo, o akom zvyčajne rozprávajú hlúpi ľudia, ale iba o bezbožnosť, zlé a nepriateľské srdce, ktoré chce priviesť svojho blížneho do nešťastia.

Pravda je aj to, že mnohí ničomníci zo závisti alebo pre dačo iné trávia alebo inakším prirodzeným spôsobom škodia statku a jeho majiteľom. A potom keď ľudia nemôžu zistiť príčinu škody, ihneď lamentujú, bedákajú a hovoria, že to spôsobila striga či čarodejnica svojimi nadprirodzenými kumštami.

Nuž vidíte, ako možno ľudí oklamať, ak hneď veria tomu, čo im iní narozprávajú, keď sami nechcú pohnúť rozumom, aby zistili skutočnú príčinu svojho nešťastia. Keby v takýchto prípadoch ľudia dôkladne porozmýšľali, čo mohlo zaviniť to či ono nešťastie, veľmi často by prišli na skutočnú príčinu a hanbili by sa za to, že kedysi podobné prípady a bezbožné výčiny daktorých zločincov pripisovali strigám a čarodejniciam.

Ja by som takých ľudí, čo takto tajomne, ale predsa prirodzenými praktikami privádzajú iných do nešťastia, nenazýval strigami, čarodejníkmi alebo bosorkami, lebo v skutočnosti nie sú nič iné ako bezbožní zločinci, traviči, záškodníci a nie sú hodni žiť v ľudskej spoločnosti.

Sedliak: Pán rechtor, a či môžu tie bezbožné strigy a čarodejnice spôsobiť dlhotrvajúce sucho alebo dažde?

Učiteľ: Dobre, že ste to nadhodili. Aj ja som často počul, keď v lete dlho nepršalo alebo keď zasa pŕškam nebolo konca-kraja, že ľudia to pripisovali neskutočným strigám. Nieto však na svete človeka ani medzi pobožnými, ani medzi bezbožnými, ktorý by mohol podľa svojej ľubovôle rozkazovať povetriu a oblakom. To je iba v moci samého boha, lebo sám boh dáva dážď, len boh umožňuje svietiť slnku. Hriech je privlastňovať výlučne božiu moc dajakému bezbožnému človeku alebo diablovi.

Za Eliášových čias, keď boh vyše tri roky nezoslal dážď ani rosu, nemohol nikto z ľudí, ani len Eliáš privolať dážď — ale iba sám boh, ktorého o to prosil Eliáš sedem ráz modlitbou. Ak nemohol nikto z ľudí spôsobiť ani dážď ani sucho vtedy, keď sa všade stávalo toľko zázrakov, tým menej môže robiť voľakto zázraky teraz.

Sedliak: Teda ani víchricu, hrmavicu, krupobitie nemôžu privolať strigy a černokňažníci?

Učiteľ: Veru nemôžu, lebo všetko spomenuté je iba v moci samého boha a vykonať to nemôže ani jeden smrteľný človek. Aby ste sa o tom čo najlepšie presvedčili, hneď vám aj stručne vysvetlím, ako sa všetko stáva.

Dobre viete, že slnko, povetrie, zem a vodu stvoril boh. Slnko podľa božieho poriadku — a nie podľa vôle zlých ľudí alebo diabla — musí každý deň vychádzať i zapadať a osvecovať, zahrievať našu zem. A takú moc má od boha — nie od zlých ľudí alebo diabla — že môže vodu a vlhkosť na zemi alebo v zemi rozložiť na najmenšie čiastočky.

Povetrie má od boha zasa takú moc, že tie maličké čiastočky, ktoré slnečné teplo vytvorilo z vody, môže vyzdvihnúť hore nad zem a odniesť vysoko do vzduchu. To vidíme každý deň. Hovoríte, že tá či tamtá voda a mokraď vyschla, no všetko nevsiaklo do zeme, lež väčšiu časť tej vody a mokriny slnečné teplo rozložilo na maličké čiastočky a povetrie vynieslo vysoko nad zem.

Keď je nad nami v povetrí veľa takých vlhkých a vodnatých čiastočiek a keď ich vietor, či dačo iné zhromaždí dokopy, vtedy ich môžeme vidieť v podobe oblakov, ktoré tak vznikajú.

No keď sa oblaky potom k sebe veľmi natlačia, až sa v nich tá vodnatá vlhkosť zblíži celkom k sebe, vtedy sa z mnohých takýchto vodnatých drobučkých čiastočiek vytvárajú kvapôčky. A keďže kvapky sú ťažšie než povetrie, padajú stade dolu na zem. Tak povstáva dážď.

Sneh vzniká vtedy, keď vlhkosť v oblakoch mrzne a zmrznutá padá na zem.

Krúpy, kamenec — nech už sa to hocijako nazýva — vznikajú tak, že kvapôčky zvyčajne pršiace na zem ako dážď v povetrí zamrznú a potom padajú dolu ako ľadové guľôčky. A čím viacej takých kvapôčok sa spojí vedno, tým hrubší je ľadovec a to krupobitie mocnejšie.

Teda ako vidíte, nijaký človek nemôže spôsobiť, aby pršalo alebo nepršalo, či padal alebo nepadal sneh a kamenec. Lebo hneď pri stvorení sveta boh všetko tak usporiadal, ako to vidíme usporiadané aj teraz.

A vždy, od stvorenia sveta sú tieto veci tak poddané božej moci, že v tom nemôže podľa svojej vôle rozkazovať nijaká striga alebo človek, ba ani diabol.

Ani blýskanie, hrmavicu a hromobitie nemôže v oblakoch spôsobiť nijaký černokňažník alebo človek. Božej moci podlieha aj táto slávna, podľa ľudského zdania strašná sila. Hrmenie a blýskanie nastáva vtedy, keď sa v oblakoch tie zápalné čiastočky, ktorými sú naplnené, rýchlo zapaľujú a tým tam spôsobujú treskot a hrmot.

Blysnutie a hrmenie vzniká vedno v jednom okamihu, hoci sa nám ďaleko od oblakov tak zdá, že sa najprv zablyslo a potom až hrmelo. Blesk totiž dochádza k očiam rýchlejšie než hrmenie do uší, hoci v oblaku nastávajú naraz — ako keby sa vystrelilo z flinty, pričom oheň aj výbuch vidíme a počujeme zblízka naraz.

Sedliak: To je možné, že sa v oblakoch naraz blýska aj hrmí. Lebo vieme, že keď vystrelí flinta, naraz vyjde oheň aj buch. Ale keď sme ďaleko od strelca, vtedy sa nám zdá, že z flinty vyšiel prv dym a oheň a buchnutie nasledovalo až potom.

Ale čože sú to tie zápalné čiastočky v oblaku? Veď ste nám povedali, že oblak nie je nič inšie ako vlhkosti, ktoré povetrie vynáša hore z vody a zo zeme.

Učiteľ: Nielen sama vlhkosť vychádza do povetria, ale spolu s ňou sa ta dostanú aj rozličné zápachy z vody, zo zeme a taktiež aj z tiel živočíchov. Okrem toho vychádza hore i množstvo čiastočiek síry či živého ohňa. Oblaky obsahujú aj veľa iných takýchto a im podobných matérií.

Sedliak: Ale akože sa môžu tieto veci zapáliť vo vodnatom oblaku? Veď tam niet ohňa. Či sa zapaľujú azda od slnka?

Učiteľ: Nuž ako sa môže dobre natlačená kopa mokrého sena nielen rozhorúčiť, lež dakedy aj chytiť, zapáliť a horieť plameňom? A ako sa zavše môže sedliakovi os v kolese zapáliť aj bez ohňa — keď nie je namastená a koleso sa dlho a rýchlo krúti okolo nej. Aj tie zápalné čiastočky v oblakoch sa ustavične pohybujú a trú jedna o druhú, takže pri tom trení vzniká taká sila, že sa ľahko zapália. A takáto sila sa volá — elektrina.

Ak je teda niekedy voľaktorý oblak naplnený takýmito zápalnými látkami a tie sa pohybom i trením roznietia do vzplanutia a napokon keď sa k takému oblaku priblíži iný oblak, v ktorom tá zápalná matéria nie je natoľko roznietená alebo ktorý nie je elektrizovaný, v tom prvom oblaku sa ihneď zapáli, čím vznikne blesk a hrmenie.

Sedliak: To je veru čudná vec! Ale skade sa to mohli dozvedieť, že sa v oblakoch stáva všetko tak? Azda to prezradili černokňažníci, ktorí zavše lietavajú v oblakoch?

Učiteľ: Neverte ľudským výmyslom, že černokňažník lietava v oblakoch na drakovi alebo šarkanovi a tam rozkazuje mrakom. Veď by ho tam aj so šarkanom hromy naučili móres!

Spytujete sa, kde sa o tom všetkom ľudia dozvedeli. Nuž na to vám odpoviem, že veľa veľmi učených ľudí sa dlhé roky zaoberá týmito vecami a chcú vedieť i zistiť, ako sa v prírode odohráva to alebo ono. Títo fyzici — ako ich pomenovali — usilovne pozorujú všetky javy na oblohe, v povetrí a inde v prírode, a čo zistia pri takom ustavičnom pozorovaní, to potom učia aj iných ľudí. Okrem toho títo fyzici vynašli už isté spôsoby, ktorými môžu dosvedčiť a dokázať, ako nastáva v povetrí blýskanie a hrmenie, i z čoho vzniká.

Sedliak: Ej, to sú ťažké veci! Sedliak by sa to tak ľahko veru nenaučil.

Učiteľ: Ľahko sa z toho aj sedliak naučí a dozvie aspoň toľko, že spomínané veci nemôžu spôsobiť strigy alebo černokňažníci.

Sedliak: Ale ako sa môže stať, že z oblaku udrie dolu hrom a voľačo zapáli alebo zabije?

Učiteľ: To sa stane tak a vtedy, keď tú elektrickú matériu či silu pritiahne dačo z oblakov na zem. Lebo vyskytuje sa veľa takých vecí, ktoré k sebe veľmi priťahujú elektrinu, napríklad železo, dym, vysoké stromy, veže, voda, para vychádzajúca zo zvierat alebo ľudí a iné podobné veci. Preto je nebezpečné byť za hromobitia pri takýchto veciach.[21]

Sedliak: To je pravda. Pamätám sa, že pred pár rokmi zabilo dvoch ľudí, ktorí sa za hrmavice ukryli pod vysoký strom.

Iný sedliak: Aj nebohého Michala tak zabilo pri pluhu medzi volmi —

Učiteľ: Takých príhod sa stáva veľmi veľa.

Obyčajne v tomto prípade ľudia hovoria, že daktorá strela býva studená, iná zasa ohnivá. Lež každá strela je a musí byť ohnivá, no predsa vždy nezapáli, keďže nie vždy natrafí na takú vec, čo by sa ľahko zapálila, a potom nemá vždy rovnakú silu.

Sedliak: No predtým, pán rechtor, ako začínalo hrmieť, vyzváňali proti búrke a tým zvonením rozháňali mračná.[22] Neviem, prečo sa to zanedbáva za našich čias.

Učiteľ: Myslím, že preto sa to zanedbáva, lebo to vôbec neosoží — lež často môže za tým prísť aj veľké nebezpečenstvo. Veď nie je vôbec možné, aby dajaký zvon mohol svojím hlasom odohnať víchor a velikánske tmavé mračno. Popri tom však — ako vieme — keď zvon zvoní, kolísaním pohybuje povetrie okolo seba a tým ľahko môže k sebe pritiahnuť strelu alebo hrom z blízkeho oblaku. Dostatočne to potvrdzujú aj viaceré smutné prípady. Lepšie a bezpečnejšie je teda, keď sa za takého počasia zvony nehýbu a nezvonia.

Sedliak: No predsa len ja myslím, že za búrky patrilo by sa zvoniť, aby to ľudí povzbudilo do zbožnosti a modlenia —

Učiteľ: Zvon svojím hlasom nikdy tak ľudí nepovzbudí do modlitby ako strašné hrmenie, blýskanie a hromobitie. V takom čase vôbec netreba, aby zvon povzbudzoval ľudí do zbožnosti, lebo ľudia beztak vzdychajú k bohu, aby od nich odvrátil hroziace im nebezpečenstvo.

No nie je zle, ak v čase hromobitia dakto na veži stráži a stade pozoruje celé mesto alebo dedinu, aby hneď mohol dať ľuďom na vedomie, keby od blesku vzniklo voľajaké nebezpečenstvo. A takým strážcom by zvonenie trochu pomáhalo, lebo by boli hneď smelší, keby pri zvuku zvonov nepočuli natoľko hrmenie. A okrem iného možno aj to bolo príčinou, prečo sa za búrky zvonievalo. No predsa je lepšie nezvoniť za takého počasia.

Sedliak: Niekde ľudia cez búrku vyhadzujú na dvor ožehy alebo pália rakytové ratolesti posvätené v kostole na Kvetnú nedeľu, a tým chcú zahnať búrku.

Učiteľ: To je daromné, ba škodlivé úsilie, lebo ožehy nemôžu zahnať búrku ani hromobitie, a pálenie posvätených rakytových prútikov môže zasa spôsobiť veľké nešťastie. Dobre vieme totiž, že dym hromy k sebe priťahuje. Najlepšie je v čase hromobitia nedymiť a nerozkladať nijaký oheň.

Nech už sa nám zdá hrmenie alebo blýskanie a hromobitie čo ako strašné, predsa len boh nimi poskytuje všetkému pozemskému stvoreniu veľmi veľa dobra. Veď ten oheň v oblakoch spaľuje pary a smrady, ktoré škodia rastlinám, živočíchom a ľuďom. Sami dobre viete, že v takom roku, keď sa zriedkavo blýskava a hrmieva, nebýva hojnosť trávy ani obilia. No v ktorom roku zase veľa hrmieva, ten býva veľmi úrodný — hoci daktoré polia zničí aj krupobitie. Podobne viete aj to, že v lete, keď je dlhší čas teplo, vtedy nerozumné tvory a ľudia bývajú veľmi zomdlení a zoslabnutí, nechutí im jesť a nemôžu ani tak ľahko dýchať ako inokedy. Lež keď v takom čase najmä vedno s dažďom sa trochu poblýskalo a pohrmelo a potom slnko zasvietilo, vtedy sme veru vrtkejší do všetkého a zdá sa nám, akoby sme znovu ožili. Aj tráva, kvietie — všetky rastliny akoby sa po búrke usmievali.[23]

Nuž teda veľmi by sme hrešili, keby sme dážď, hrmenie a podobné veci, ktorými nám boh preukazuje nespočetné a nesmierne dobrodenia, pripisovali niektorým bezbožným ľuďom alebo diablom, hoci nikdy nemôžu nič také vykonať. Ba ak by diabol aj mohol spôsobiť hromobitie, predsa by to neurobil, lebo je ľuďom na úžitok, a diabol nemá záľubu v dobrých činoch.

Víchricu nemôže nijako spôsobiť ani človek, lebo tiež má svoje prirodzené príčiny podľa božieho riadenia. Boh už hneď pri stvorení sveta usporiadal povetrie nad nami a okolo nás tak, že ak v ňom dakde zrazu nastane teplo alebo zima, vtedy sa musí rýchlo roztiahnuť alebo stiahnuť. A takýmto pohybom povetria vzniká vietor i víchrica. Známe je, že kde vypukne veľký oheň, tam aj za tichého počasia horúčosťou ohňa sa povetrie rozrieďuje a rozťahuje, čím sa dostáva do pohybu a spôsobuje vietor.

Sedliak: A teda nie je pravda, že niekedy sa víchrica preto strhne, lebo sa voľakto obesil?

Učiteľ: Nikdy nikto tým, že sa obesil, nevyvolal víchricu. Tomu vy neverte. Veď akože môže samo obesenie človeka tak mocne pohnúť povetrím, že sa z toho vzchopí víchrica? Možno sa dakedy strhol víchor a nepoznali prirodzenú príčinu jeho vzniku — a teda rozprávali, že preto duje vietor, lebo sa obesil ten a ten. Ale to nie je pravda. Lebo vietor — ako hocijaké iné počasie, aj že sa voľakto vešia, má božou mocou určené príčiny. Kto verí, že dakedy veje vietor preto, lebo sa voľakto obesil, ten môže veriť aj to, že slnko svieti niekedy preto, lebo tancuje ten či onen. Veru smiešne mudrovanie!

Chcem sa vás ešte jedno spýtať o tých černokňažníkoch. Čože sú to akí ľudia?

Sedliak: Ja som jedného videl — mal čierne šaty a žobral po dedine.

Učiteľ: Nebol to mních z rehole milosrdných alebo z daktorého iného rádu?

Sedliak: Neviem veru, lebo som ho predtým jakživ nevidel.

Učiteľ: Preto sa vás na to spytujem, lebo mnohí nevedomí ľudia takýchto žobravých mníchov pokladali za černokňažníkov. Kadejaké černokňažnícke fígle vystrájajú zavše študenti. Tak pred ôsmimi rokmi istého chudobného študenta v Gemeri prinútil hlad chodiť po dedinách a vyžobrať si dajakú poživeň. Keďže mal tento študent na sebe tmavý kepeň s rukávmi, vydával sa pred nevedomým ľudom za — černokňažníka. Veľa ženičiek uverilo, že je skutočne černokňažník, a vďačne mu dali všetko, čo len chcel a žiadal, aby im neuškodil. A ten študent sa potom ešte niekoľko ráz vybral po žobraní ako černokňažník a vždy doniesol na svoju hospodu plnú kapseľu všelijakých vecí. Až neskôr sa ostatní študenti akosi dozvedeli, kam, ako a prečo ich kamarát tak často odchádza, a poriadne ho vyposmechovali, takže sa už viacej neodvážil žobrať ako černokňažník.

Sedliak: Nuž boli to blázniví ľudia, ktorí mu uverili, že je černokňažník, a ešte bláznivejší tí, ktorí mu dávali všetko, čo chcel.

Učiteľ: Veď hlúpi ľudia sa domnievajú, že černokňažník nežičlivým môže veľmi uškodiť zoslaním víchrice, blesku alebo krupobitia. Tamten študent si donášal nielen chlieb a potravu, ale často aj kúsky plátna, peniaze a iné veci.

Mnohých takto oklamali prefíkaní šibali a potom uverili, že je to skutočne černokňažník, ktorý môže rozkazovať oblakom a vetrom.

Sedliak: Pán rechtor, a čo treba myslieť o tom kúpaní žien, pomocou ktorého sa chcú ľudia za dlhotrvajúceho sucha dozvedieť, ktorá je striga a mohla spôsobiť to veľké sucho?

Učiteľ: Čože je to za kúpanie?

Sedliak: V tom roku, keď som bol u nás richtárom, dlhý čas nepršalo. Ľudia podľa obyčaje vraveli, že to zapríčinili strigy. Mnohí ma preto prosili, aby som dal zhromaždiť všetky ženy z dediny a aby sme ich ponárali do hlbokej vody — že tá, ktorá je striga, neponorí sa celá, ale že bude plávať po vrchu. A pripomínali mi, že aj richtári v susedných dedinách dali už okúpať všetky ženy. Spočiatku som sa tomu vzpieral, ale keď viacerí začali do mňa tuho dobiedzať, išiel som za nebohým pánom farárom a prosil ho v tejto veci o radu. On sa z toho iba smial a povedal mi, aby som sa nemiešal do takých babských pletiek, lebo ma múdrejší ľudia vysmejú. Na moje šťastie potom o krátky čas napršalo a blázniví ľudia ma prestali znepokojovať.[24]

Učiteľ: Hlúpi ľudia si často pozmýšľajú také smiešne a bláznivé pletky. Či by sme mali takú ženu, ktorá sa do vody natoľko neponorí ako iné, pokladať hneď za strigu a dajakú bezbožnicu? Je to hlúposť a voči ľuďom nekresťanský vzťah! Ktorý človek je tučný alebo má veľké pľúca, nikdy sa nemôže ponoriť do vody tak ako ostatní. A teda týchto ľudí by sme mali hneď pokladať za nespravodlivých alebo za strigy?

Koľko zla spôsobila dosiaľ na svete takáto poverčivosť! No, chvalabohu, prestávajú už tieto veci panovať medzi ľuďmi a možno dúfať, že časom zakapú všetky jedna za druhou.

Ale už je čas, aby sme sa rozišli. Čo nám zostalo, necháme na zajtra. Dobrú noc! Dobrú noc!

Ôsmy večer

O dlávení a odoberaní aj kazení mlieka

Čože sme to — začal znova učiteľ — včera naposledy hovorili o strigách?

Sedliak: Zdá sa mi, že naposledy sme hovorili o tom, ako ich chcú ľudia rozoznať od iných žien kúpaním.

Učiteľ: A keby sa daktorá žena pri takom kúpaní neponorila, čo by sa s ňou potom stalo?

Sedliak: Potom by ju všetci uznali, vyhlásili za strigu a ako strigu nato upálili.

Učiteľ: To je teda strašná a poľutovaniahodná vec. Takto muselo predčasne skončiť život veľa spravodlivých žien. Ale o tom si povieme nabudúce. — Ak ešte dačo viete, čo podľa mienky nevedomého ľudu môžu strigy vykonať, povedzte.

Sedliak: Často sa hovorieva o strigách aj to, že dlávia ľudí v spánku.

Iný sedliak: A to je pravda, pán rechtor, že ľudí voľačo v spánku dlávi. Lebo aj mňa už tri razy tak dlávilo. Ja síce neviem, či to bola striga, alebo nie — no ľudia tak hovoria, že to robia strigy.

Učiteľ: Vás už tri razy čosi dlávilo, ako vravíte. A ako si pamätám, aj mňa samého už tri razy. Lež neverte, že by to robila dajaká striga.

Sedliak: Čože potom dlávi, ak to nerobia strigy?

Učiteľ: Čo aj mňa dlávilo, nebolo nič iné — len moja vlastná krv. A verím, že takéto dlávenie aj u iných pochádza z krvi.

Sedliak: Z krvi? Akože by mohla dláviť krv?

Učiteľ: Pozorne počúvajte, vysvetlím vám to. V človeku krv ustavične koluje po žilách a kým človek žije, nikdy ten kolobeh krvi nezastane. Či spíme alebo sme hore, naše srdce vždy bije. A tento pohyb či klopanie spôsobuje v srdci krv, ktorá sa prelieva a tečie z jednej strany na druhú. No v spánku, najmä ak ležíme na chrbte, a ešte skôr pri založení rúk pod hlavu alebo za hlavu krv zavše na prsiach zastane v kolobehu. A vtedy nemôžeme dobre dýchať, nemôžeme prehovoriť a zdá sa nám, že na prsiach nám leží dačo ťažké. Podobne sa stáva vše aj vtedy, keď človek zaspí s preplneným žalúdkom. Hlúpi ľudia, keďže nepoznajú príčinu tejto ťažoby, teda hovoria, že vtedy človeka dlávi striga.

Sedliak: No ja to jednako nemôžem pochopiť. Veď ak by také dlávenie pochádzalo od zastavenia krvi, potom by na tele dláveného človeka neostávali černasté znaky, kde ho dačo pritislo rukami.

Učiteľ: A videli ste dakedy také černasté znaky po rukách na človeku, ktorého dlávilo?

Sedliak: Ja som to síce nevidel na vlastné oči — ale vravia, že keď kedysi dávno dlávilo môjho nebohého švagra, na jeho tele bolo dobre rozoznať, kde ho pritislo rukami.

Učiteľ: Keby som to bol videl, vedel by som povedať aj príčinu toho. Teraz vám poviem iba toľko, že ak mal váš nebohý švagor vtedy na tele skutočne voľajaké černasté znaky, museli byť od niečoho inšieho. Často však sa stáva, že hlúpi ľudia v takýchto prípadoch povravia viacej, než je pravda. Všetko vždy nemôžeme veriť.

Neraz sa stáva i to, že ak taká ťažoba postihne človeka, ktorý verí dláveniu, zrejme pritom sa mu aj sníva, ako na ňom naskutku leží dajaká žena a ho dlávi. A keď potom precitne, nijako si nedá vytĺcť z hlavy, že ho naozaj nedlávila striga.[25]

Keď na človeka prichádza takáto ťažoba, vtedy je najlepšie pohnúť sa alebo obrátiť — tak sa pohne aj krv, odtečie z pŕs a pominie sa i ťažoba či takzvané dlávenie.

Sedliak: Ale vtedy sa človek nemôže ani pohnúť —

Učiteľ: Pravdaže, kým spí, nepohne sa tak ľahko. No keď môže precitnúť, môže sa predsa v tej ťažobe aj obrátiť. Hovorím to z vlastnej skúsenosti, lebo za takých istých okolností ani ja som sa nemohol pohnúť, kým som neprecitol. A tá ťažoba na mne sa len vzmáhala. Keď som už nemohol ani dýchať — tak som sa prebudil, obrátil sa na bok a zbavil sa trápenia.

Sedliak: A keby sa človek vtedy neprebudil a nepohol sa alebo neobrátil, myslím, že by sa mu z toho mohlo nedobre pridať.

Učiteľ: Z toho by ľahko mohla nastať smrť. Ako dobre viete, nejeden líha večer čulý a zdravý, a ráno ho nájdu mŕtveho. Podľa mojej mienky u mnohých sa stalo tak, že im krv zasadla v spánku na prsiach a ich zadusila, usmrtila.

Poučme sa z toho a zapamätajme si, že treba prebudiť človeka, ktorý v spánku ťažko dýcha. A ak sa nedá prebudiť, obráťme ho a hýbme ním. Tak sa mu môže pomôcť.

Sedliak: Práve tak jedna žobráčka, čo nocovala u nás vlani, narobila nám svojím ťažkým dychom veľký strach, mysleli sme, že tam každú chvíľu vypustí dušu. Zažali sme sviecu a prestrašení sme sa na ňu chvíľu dívali, ako tam priam dokonávala. Ja som už nemohol hľadieť na jej trápenie, preto som ju — keď sa nedala prebudiť — zložil z lavice na zem. Vtom precitla, začala ľahšie dýchať a potom nám povedala, že ju dačo ukrutne dlávilo.

Učiteľ: A videli ste tú strigu, čo ju dlávila?

Sedliak: Nič sme nevideli, hoci sme pri svetle hľadeli na ňu dlhší čas. A ja veru nemyslím, že by ju striga dlávila, lebo keď som ju chcel prebudiť, dosť som ňou triasol, no nevidel, ani nenahmatal som pri nej nijakú strigu.

Učiteľ: A práve také je každé dlávenie. Neverte, že by takzvané strigy prichádzali za niektorými ľuďmi a ich dlávili, lebo tú ťažobu im spôsobuje ich vlastná krv. Hlúpi ľudia — ako som vám už viac ráz povedal — keď nemôžu zistiť príčinu dajakej veci, hneď ju zvaľujú na strigy, diablov a iné nadprirodzené sily a u nich hľadajú útočište i vysvetlenie mnohých nejasných príčin.

Sedliak: Počul som, že ak by voľakto nad takým, ktorého dlávi, zamkol vtedy zámku, tá dláviaca potvora ostala by tam v klepci.[26]

Učiteľ: To sú pletky a blázon bol, čo to vymyslel. Tieto veci nechajme už na pokoji — a povedzte mi, čo sa ešte hovorí o strigách.

Sedliak: Že tajne odoberajú kravám mlieko.

Učiteľ: Máte pravdu. Táto povera je vari najrozšírenejšia medzi nevedomým ľudom. Mnohí ľudia sa domnievajú, že ak žena pokladaná za strigu na kravu iba pozrie, krava ihneď stratí mlieko. No nijako nemožno pochopiť, aby dakto svojím pohľadom mohol voľajakú kravu pozbaviť mlieka. Iní zasa vravia, že predídením môže striga odobrať krave mlieko. Lež aj to je nepochopiteľné a nemožné.

Mlieko môže krava stratiť z viacerých prirodzených príčin, napríklad keď požerie isté byliny alebo trávu. Často aj ženy, ktoré dávajú malým deťom piť z pŕs, stratia od niektorých pokrmov mlieko. Prečo by sa to nemohlo stať i pri kravách? Lež keď sa zavše stane, že krava nemá mlieka, hlúpi ľudia hneď lamentujú a vravia, že to musela spôsobiť tá či tamtá striga. Preklínajú daktorú nevinnú ženu a usilujú sa jej všelijako pomstiť. A to je veľká ohavnosť, ktorá skutočného kresťana nectí. Ktoré gazdiné svoje kravy dobre kŕmia a svedomite opatrujú, bez akéhokoľvek čarovania nadoja viacej mlieka než iní ľudia, čo si kravy zanedbávajú a dobre neopatrujú.[27]

Sedliak: Ale niektorá bezbožnica, keď už aj nie samým pohľadom alebo predídením, predsa iným prirodzeným spôsobom môže odobrať krave mlieko?

Učiteľ: Prirodzenými prostriedkami isteže môže, povedzme dá krave zožrať alebo vypiť dačo také, od čoho sa stratí mlieko. To som vám už povedal a netreba to opakovať — rozhodne sú takí bezbožníci, ktorí tajnými, no predsa prirodzenými prostriedkami škodievajú ľuďom i hovädám na zdraví aj na majetku. Medzi nimi nájdeme aj takých, čo poznajú prirodzený spôsob, ako kravám odobrať mlieko alebo urobiť, aby daktorá krava stratila mlieko. Ale takých ľudí netreba nazývať strigami alebo čarodejníkmi, lebo ľudská hlúposť si pritom hneď predstavuje dačo diabolské a nadprirodzené. Kto odobraním mlieka chce škodiť svojim blížnym — je skôr bezbožník a šibenec nehodný žiť v ľudskom spoločenstve.

Často sa i služobné dievky a kadejakí ľudia postarajú o to, aby kravy nedávali mlieko svojim gazdom alebo majiteľom.

Tak istá vdova nadojila od svojej kravy každý deň dvanásť holieb dobrého mlieka. No zrazu jej krava cez deň dala iba dve — tri holby. Nuž vdova, ktorá bola tiež zaslepená poverčivosťou, ihneď sa domnievala, že kravu pozbavila mlieka bezpochyby daktorá striga. Usilovala sa teda krave pomôcť, ako len mohla. No keď bolo všetko jej úsilie daromné, začala kravu dojiť sama. Večer nadojila viacej — ráno zasa veľmi málo. Začala teda podozrievať svoju služobnú dievku, že jej ona potajme dojí kravu a mlieko voľakam odnáša. Potom uprosila svojho brata, aby v maštali nenápadne nocoval a bol v strehu, či nepríde kravu v noci dojiť jej dievka. Brat aj tak urobil a skoro ráno začul, že dakto otvoril maštaľ a začal dojiť kravu. Ticho vyšiel z maštale a dvere zaprel tak, že sa zlodej nemohol dostať von. Bežal rovno za sestrou, zobudil ju a povedal jej, aby zažala v lampáši sviecu, že zlodej je už zapretý v maštali. Chytro sa obaja pobrali s lampášom do maštale a tam na počudovanie našli služobnú dievku, ktorá chcela podojiť kravu. Vdova sa jej spýtala: „Čo tu hľadáš, ty suka?!“ Dievka sa vo veľkom strachu priznala. A na výstrahu iným podobným dostala u richtára za svoje zlodejstvo dvadsať korbáčom.

Podľa vašej mienky, čo by si bola tá vdova myslela, keby sa nebola presvedčila, kto jej dojil kravu?

Sedliak: Vždy by si bola myslela, že jej krave odobrala mlieko voľaktorá striga.

Učiteľ: Práve to by bola uverila — a tým sa aj väčšmi utvrdila v názore, že strigy odoberajú kravám mlieko.

Sedliak: Aj ja poviem voľačo podobné. Keď som slúžil u nášho nebohého pána, kuchárova krava tiež tak raz stratila mlieko. Dlhý čas nemal kuchár od kravy nijaký úžitok. Ľudia mu hovorili, že to urobila striga. Uveril tomu a chcel sa s kravou vybrať na jarmok a tam ju predať. Keď sa jeden jeho sused dozvedel, že chce kravu na jarmoku predať, zašiel k nemu a chcel kravu kúpiť, vraj ak bude uňho, on už od nej odoženie všetky strigy. Kuchára zaujali jeho reči, vzal ho do krčmy a toľko mu nalieval, až sa milý sused od vína dobre podgurážil. Potom sa ho začal vypytovať: „Nuž, susedko, ak viete zahnať strigy od kráv, zažeňte aj od mojej, nerád by som ju predal.“ „Hm, človek musí byť pri takých veciach múdry,“ povedal sused. „Len mi, prosím vás, pomôžte, ak môžete, dobre vám za to zaplatím,“ sľuboval kuchár. A sused na to: „V noci si kravu dobre varujte, lebo ja som už dva razy videl voľakoho vojsť aj vyjsť z vašej maštale. Musí to byť niekto dobre známy vo vašom dvore — ináč by ho ta psi nepripustili.“ „Dobre,“ povedal kuchár, „dneska vám pekne ďakujem a keď mi vaša rada spomôže, potom vám za ňu zaplatím.“

Kuchár sa vrátil domov a nikomu nič nepovedal. Večer dal kravu do inej maštale a sám aj s jedným mládencom nocoval v tej maštali, kde dotiaľ bývala. Pred svitaním vošiel do maštale akýsi chlap a kravu hľadal na starom mieste. Keď ho kuchár aj s mládencom začuli, skočili na nohy a chytili ho. Spytujú sa ho: „Kto si?“ On hovorí: „Veď ma poznáte, načo sa vypytujete?“ Bol to totiž hajdúch z toho istého panského dvora, a teda obaja ho dobre poznali. „Teda to vy, Janko, chodievate takto potajme dojiť moju kravu!“ hovorí kuchár. Hajdúch na to: „Nuž čo natajím.“ Lebo aj vtedy držal v ruke nádobu, do ktorej chcel nadojiť mlieka. Ako sa potom ten kuchár s hajdúchom vyrovnali, to už ani sám neviem. Nuž bola to dosť veľká bezbožnosť kradnúť takto mlieko.

Učiteľ: Akože by to nebola bezbožnosť, veď on tým nielen kradol, ale aj iných ľudí tým utvrdzoval v povere, že daktoré takzvané strigy odoberajú kravám mlieko.

A takýchto príhod sa vždy stáva veľa. No potom ľudia, krava ktorých nemá mlieka, bedákajú a nespravodlivo obviňujú niektoré ženy, že sú strigy a že odoberajú kravám mlieko.

Keď už o tom hovoríme, poviem vám ešte čosi, čo som počul od istého gazdu. Mal kravu, ktorá po prvom teľati bola veľmi dobrá dojka. No po druhom otelení mala už sotva trošku mlieka a nemohla vychovať ani teliatko. Aj keď ju dojili, nedala nič. Nuž ten gazda, ako sám vravel, nemyslel už nič iné, len že to striga porobila. Onedlho pribehla jeho žena z maštale do izby a vravela mu, že od kravy ušiel veľký had a chytro sa skryl do diery. Gazda potom pri krave striehol na hada a celý začudovaný videl, ako ten had cical kravu — vraj mu ľahla dolu a dala sa mu nacicať ako teľaťu. Potom že hada zabil a odvtedy mala krava dosť mlieka.[28]

Sedliak: Ech, ktože by to pomyslel, že had môže kravu tak vycicať!

Učiteľ: Nie je to nemožné. Nuž a keď ľudia nevedia, prečo nemajú ich kravy mlieka, domnievajú sa potom, že im ho odoberajú strigy.

Sedliak: No ale predsa — predsa, pán rechtor, voľačo na tom bude. Veď niektorí ľudia poznajú aj prostriedky proti takým čarodejníckym kumštom.

Učiteľ: Vari poznáte dajaký taký prípad?

Sedliak: Veru poznám a videl som to na vlastné oči. Tu v susednej dedine vedel jeden Cigán pomáhať takým kravám, ktorým odobrali strigy mlieko. Raz moja suseda sa dostala do podobného nešťastia, že jej krava celkom stratila mlieko. Išla za Cigánom a povedala mu to. Ihneď bol ochotný pomáhať. Prišiel k susede, prezrel si kravu, čosi robil okolo nej a nakoniec povedal, že o týždeň bude krava zasa dávať toľko mlieka ako predtým. A tak sa aj skutočne stalo, lebo Cigán to tej krave odčaril.

Učiteľ: Ja myslím, že krava by bola znovu prišla k mlieku aj bez Cigána, a Cigán sa za takého znalca vydával iba preto, aby od ľudí čosi vyklamal.

Iný sedliak: To je pravda, pán rechtor. Aj ja som poznal toho prešibanca — mnoho ľudí poriadne oklamal. Viem aj to, že pri jednej krave jeho pomoc a odčarúvanie vôbec nepomáhali. Veľa ľudí oklamal a zviedol sľubom, že vie hľadať v zemi ukryté poklady a peniaze. Hlúpi ľudia si pri tom hľadaní narobili veľké výdavky, no naostatok nenašli a nevykopali nič. Cigánovi začas dobre platili, dobre ho chovali, aj napájali, a potom predsa nevykopali nijaký poklad. Tento beťár patril iba na šibenicu. Ja by som mu nebol uveril ani slovko, aj keby mi bol hoci svoju dušu vypľul na dlaň, lebo v živote som nevidel väčšieho lapaja, než bol on.

Učiteľ: A takí sú aj všetci ostatní, čo sa zaoberajú takýmito vecami. Nemalý osoh a zisk mávajú z ľudí, ktorí sa im dajú ľahko oklamať. A keď sa im zavše nepošťastí, navymýšľajú kadečo — že preto a zato nemôže mať ich praktika a úsilie želateľný výsledok, len aby tým zaslepili hlupákom oči a omámili ich rozum.

Prosím vás kvôli vášmu dobru, nezačínajte si nič s takými klamármi a zvodcami, vyhýbajte sa im a vystríhajte sa ich ako najväčšieho zla. Pomoc a radu hľadajte radšej u takých ľudí, ktorí sú rozumnejší než vy a ktorí majú viacej skúseností. No k takýmto zvodcom a luhárom sa neutiekajte, ak sa chcete vyhnúť ošudeniu.

Sedliak: Pán rechtor, pri tejto veci by som sa rád ešte voľačo spýtať.

Učiteľ: Len sa spýtajte — čujme.

Sedliak: Kravy niekedy dávajú veľmi zlé mlieko, ktoré je tmavšie než obyčajné mlieko a ťahá sa ako teplá smola. Čože to môže byť? Lebo aj pritom sa hovorí, že také mlieko skazili strigy.

Učiteľ: Ako moč nemáva vždy rovnakú farbu, tak môže dakedy svoju bielu farbu zmeniť aj mlieko. Príčinou takejto nezvyčajnej farby mlieka môže byť nakazená krv kravy alebo voľaktoré byliny a zeliny, ktoré krava zožrala. Zmenu farby mlieka môžu zaviniť aj špinavé nádoby. Ak je príčina toho v krave, vtedy treba použiť také prostriedky, ktorými by sa v krave vyčistila krv — a nie inšie.

Dakedy vídame i také mlieko, ktoré vyzerá ako krv. Lež to má svoju prirodzenú príčinu. Aj moč býva zavše krvavý, a predsa nepripisuje sa to strigám. Ak sú ináč kravy zdravé, takéto chyby sa zvyčajne napravia a prídu do poriadku, hoci sa pritom nepoužijú nijaké prostriedky.

Sedliak: Počul som, že jedna žena mlieko takej neobyčajnej farby varila a keď vrelo, miešala ho varechou v presvedčení, že tá žena, ktorá krave počarila, za varenia mlieka bude trpieť veľké bolesti a v nich pribehne do jej domu. No mlieko všetko vyvrelo, a neprišla nijaká striga.

Učiteľ: Ešte aj tak dobre, lebo keby vtedy bola do ich domu prišla kvôli dačomu voľaktorá statočná žena, boli by ju tí blázni nielen vyhlásili za strigu, lež boli by sa jej kadejako pomstili. Preto sú podobné podujatia bláznovstvom a nekresťanským činom, lebo kto sa opovažuje spomínané veci robiť, zasluhuje prísny trest od vrchnosti, veď to môže mať za následok storaké zlo.

Blázni a veľmi zlí kresťania sú aj takí, čo píšu na maštaľné dvere G. M. B alebo tri krížiky preto, aby strigy nemohli odobrať alebo skaziť kravám mlieko. A ešte väčší blázni sú tí, ktorí krave vychádzajúcej prvý raz na pašu zavesia na rohy spodný mužský odev alebo ju ním poutierajú — aby striga nemala nad ňou moc.

Sedliak: To je skutočne smiešne a bláznivé čosi. Ako sám gazdujem, nikdy som pri statku nerobil takéto pletky — a predsa, chvalabohu, nemôžem sa sťažovať, že by mi voľaktorá krava stratila mlieko alebo dojila mlieko neobyčajnej farby.

Učiteľ: Také bláznivé a babské prostriedky sú všetky nanič a kresťanovi sa nepatrí nimi zapodievať. Nikdy sa nepodoberajte na podobné babské pletky, lebo by vás rozumný svet vysmial. Ak už treba pomáhať lichve, používajte slušné prostriedky, ktoré môžu pomôcť aj byť na úžitok. Potom sa vám bude dobre vodiť.

No už je čas, aby sme sa rozišli.

Deviaty večer

Ešte o tom istom a tiež o rozličnej pôsobnosti zdanlivých stríg. Naostatok o posmrtnom výzore a pálení stríg — a aké to mávalo následky

Sedliaci si už tak privykli na tieto schôdzky, že nechceli ich vymeškať ani jeden večer. Učiteľ sa tomu tešil a tiež vďačne i ochotne chodieval medzi zídených sedliakov. Tohto večera začal besedu jeden z prítomných.

Sedliak: Medzi ľudom panuje aj taká obyčaj, že po západe slnka nikomu cudziemu nedajú mlieka — lebo vraj ľahšie možno počariť kravám, od ktorých sa to mlieko nadojilo. No mnohí ľudia bojaci sa škody ani vo dne nechcú iným predať mlieko, iba až keď ho najprv osolia. Povedzte nám, prosím, čo si máme o tom myslieť —

Učiteľ: Máme to pokladať nie za kresťanskú, lež skôr za pohanskú zlú obyčaj. Vidíte, ako sa pri takej nepeknej a hanebnej domnienke potláča kresťanská láska! Chudobní pocestní zvyčajne v lete si chcú kúpiť mlieko a mnohí by aj takým ľuďom mlieka predali alebo dali, no nechcú iba preto, že sú poverčiví a majú o tom bludnú mienku.

Nuž veru to je bludný a babský názor, že by sa takej krave, od ktorej dajú voľakomu mlieka po západe slnka, mohlo ľahšie počariť než inej. Neverte tomu, ani sa nesprávajte podľa toho. A mlieko osoliť, keď ho dávame cudziemu, iba preto, aby nemohli krave uškodiť čary — nemá nijaký význam a je to taktiež babská pletka.

Sedliak: Aj ja si myslím, že sú to všetko iba pletky, a hovorím to z vlastnej skúsenosti. Lebo keď som bol u nášho pána desať rokov majerníkom či hospodárom v majeri, veľmi často som mnohých pocestných a chudobných ľudí nakŕmil mliekom, a predsa — to viem dobre — kravám v mojej opatere nikdy neuškodili čary, hoci som pri svojich povinnostiach nepoužíval nijaké podobné pletky. Statok som opatroval, ako bolo treba, a nádoby na mlieko som udržiaval podľa možnosti v najväčšej čistote.

Na susednom majeri bývala v tom čase jedna stará žena, ktorá sa vždy ponosovala, že jej kravy nemajú mlieka alebo že nie je také husté, ako by malo byť. A tá žena vystrájala okolo svojich kráv storaké babské kumšty, aby mala od nich viacej úžitku. Ani ona nechcela dať každému mlieka. No ja som nič podobné pri statku nerobil, iným ľuďom som dal hocikoľko mlieka, a predsa som pánovi aj sebe získal vždy viacej úžitku ako spomínaná žena.

Učiteľ: Z tohto prípadu môžete všetci vidieť, že zaoberanie sa uvedenými pletkami sú bláznivé veci a daromnice. Kto svoj statok svedomite opatruje a pritom sa spolieha na boha, takého človeka boh aj požehnáva a rozmnožuje jeho statok i majetok. No bosorákov alebo takých, čo sa pri statku zaoberajú babskými daromnicami a chcú si tak dotiahnuť úžitok a veľké zisky, takých ľudí boh nenávidí — a nepožehnáva ich.

Sedliak: Ja som síce doteraz nič podobné nerobil pri svojich kravách, ale odteraz mi ani na um nezíde, aj keby mi hlúpi ľudia radili to či ono. Jedno však predsa viem, že moja žena už viac ráz vybárala a vymývala mliečne nádoby voľajakými zelinkami. Azda sú aj to daromnice?

Učiteľ: Umývanie a vybáranie nádob na mlieko daktorými bylinkami je dobrá vec, ak to robíme preto, aby boli nádoby čisté. Lež ak to voľakto robí kvôli inšiemu, ten sa v nádejach sklame.

Daktorí blázni kladú na cedidlo tri vršiačiky zo šípa spolu s nožom a vidličkami a cez to cedia mlieko — no neviem prečo. Ovčiari v horách síce dávajú na cedidlo chvojky alebo jedľové halúzky, ale robia to preto, aby sa vlna padnutá do mlieka nelepila na cedidlo, lebo mlieko by tieklo potom cez cedidlo veľmi pomaly.

Podobne je povera a bláznovstvo, keď niekto vkladá pod dbanku dve slamky, hrebeň, nôž a iné veci, aby sa smotana zmútila rýchlejšie. Nič z toho nepomôže, lebo ak je smotana či už veľmi studená alebo nadmieru teplá, môžeme naklásť pod dbanku či okolo dbanky, čo len chceme, nezmúti sa tak chytro. Smotanu treba v zime trochu zahriať pri teplej peci, v lete zasa spolu s dbankou ochladiť v studenej vode, ak nechceme veľa času zabiť pri mútení. Lebo ak nie je smotana ani veľmi teplá, ani veľmi studená, ľahko sa dá zmútiť aj bez takých pletiek.

Hlúpi ľudia robia pri kravách, okolo mlieka a masla ešte veľa všelijakých bláznivostí, lež — verte mi — všetko je daromné a nielenže to neosoží, ale často aj veľmi nebezpečne škodí.

A čo ešte sprostí ľudia hovoria o strigách a čarodejniciach?

Sedliaci: Nuž čo — že lietavajú v povetrí na metlách, ožehoch, vidlách a kadečom a že sa tak zavše schádzajú na hodovanie a tanec. Vraj sa môžu zmeniť na kobyly, mačky alebo iné zviera, môžu sa urobiť neviditeľnými, môžu hocikomu uškodiť aj v neprítomnosti — a bohvie čo všetko sa ešte o nich rozpráva.

Učiteľ: To sa kedysi dávno v Nemeckej vymyslelo a tomu aj verilo, že strigy lietajú povetrím na metlách a že zavše sa schádzavajú na spoločné hodovanie a tanec. V Nemeckej je vrch, ktorý sa volá Bloková hora, a nevedomý ľud predpokladal, že sa schádzavajú na tomto vrchu a tam spolu s diablami hodujú a tancujú. Lež ako je nepravda a klamstvo všetko, čo hlúpi ľudia navymýšľali o strigách, podobne ani táto nepravdivá ohavnosť si nezasluhuje, aby sme jej verili čo len trošku. Lebo lietanie a rajtovanie povetrím na metle či ožehu je pre človeka nepochopiteľná a nemožná vec.[29]

Podobne je výmysel, že sa takzvané strigy môžu — ak chcú — premeniť na kobylu, mačku alebo iné zviera.

Sedliak: Ja som počul, že istá striga mala takú uzdu, ktorú keď voľakomu založila na hlavu, že sa hneď premenil na koňa a potom na ňom sem i ta behala a rajtovala. No raz vraj keď tak jedného človeka tou uzdou premenila na koňa, že ten kôň potriasol hlavou, čím uzdu zhodil a ihneď sa zmenil opäť na človeka, uzdu chytro hodil strige na hlavu — takže sa v tej chvíli zmenila na kobylu. Nato vraj šiel s tou kobylou ku kováčovi, dal ju podkovať a takú potom pustil. Podkovaná zhodila z hlavy uzdu a premenila sa na ženu — ale že podkovy si nemohla postŕhať z rúk a nôh, a tak sa potom vedelo, že je striga.

Učiteľ: Bláznivejšiu a smiešnejšiu povedačku, ako je táto, nemožno ani vymyslieť! Koho boh stvoril človekom, ten zostane človekom až do smrti. Nemôže sa ani sám zmeniť na iné stvorenie a rovnako ho nemôže ani druhý človek alebo diabol premeniť na nijaké hovädo či zviera. To by bolo proti prirodzenosti, proti skúsenostiam a zdravému rozumu.

Hlúpi ľudia ešte vravia a veria, že takzvané strigy sa môžu urobiť neviditeľnými. V istom zmysle tomu verím. Keďže stríg nieto, nemôžeme ich ani vidieť, lebo nikto nikdy a nikde nevidel nijakú skutočnú strigu, o akých toľko rozprávajú hlupáci. A že by sa daktorý človek mohol urobiť neviditeľným, to je výmysel a nemožnosť.

Sedliak: Pán rechtor, ja sa veru môžem urobiť neviditeľným!

Učiteľ: To verím, ak sa dačím zakryjete, aby sme nevideli vaše telo. Ale to nie je čarodejnícky kumšt ani umenie.

(Všetci prítomní sa pritom rozosmiali.)

Iný sedliak: Ja som počul, že ktorý človek nosí pri sebe istú zelinku — no neviem, ako sa tá zelinka volá — toho nikto nevidí.

Učiteľ: Nik ho nevidí, ak sa voľakam skryje alebo ak je dakde sám. Ináč nieto takej zelinky, ani takej veci na svete, ktorá by niekoho mohla urobiť neviditeľným. Aj to sú vymyslené a škodlivé pletky.

Raz istý ošmek oklamal jedného sedliaka, že má na predaj taký kamienok, čo urobí neviditeľným každého, kto ho nosí pod jazykom. Sprostý sedliak ten kamienček od ošmeka kúpil za pár zlatých a potom išiel do sklepu s vedomím, že ho tam nikto neuvidí a môže bez obáv kradnúť. A keďže práve vtedy bolo v sklepe veľa kupujúcich, nikto si ho nevšímal, ani sa mu neprihovoril, nuž si myslel, že ho skutočne nikto nevidí. Začal teda veselo brať kadejaké veci. No keď predavač videl, že bez slova ako blázon berie všetko, čo len môže, pristúpil k nemu a spýtal sa ho: „Čo to robíš, ty lotor?!“ Sedliak sa náramne zľakol, namiesto odpovede hodil nakradnuté veci na zem a chcel vybehnúť zo sklepu. Ale to sa mu nepodarilo, lebo ho lapili a hneď na mieste ho predavači tak nabili, že sa veru potom nikdy viac neopovážil robiť neviditeľným a kradnúť.

Sedliak: Nuž ten hlúpy neborák utrpel veľkú škodu, lebo aj veľa zaplatil za ten naničhodný kamienok a potom utŕžil aj bitku.

Učiteľ: Nečudujte sa tomu. Poverčivých a bláznivých ľudí často tak oklamú. Z toho sa poučte, že babské pletky bývajú iba na veľkú škodu. Nikdy neverte takému, čo vám sľubuje za málo veľa, ináč vás istotne ošmekne.

A pokiaľ ide o to, že strigy môžu dakomu uškodiť aj v neprítomnosti, poviem vám len toľko: Ak nemôže nikto nikomu priamo škodiť v neprítomnosti, nemôžu to teda urobiť ani tí, ktorých nevedomosť ľudská nazýva strigami a čarodejnicami. Niektorý prešibanec môže síce prirodzenými prostriedkami uškodiť aj človeku, ktorý je od neho ďaleko, no nikdy nikto nemôže nikomu ani dobre, ani zle urobiť takým spôsobom, ako sa to rozpráva o strigách.

Ak už nevedomý ľud privlastňuje strigám a čarodejniciam kadejaké vedomosti a kumšty, vtedy si uvedomte, že ak by bola pravda všetko, čo sa vraví a verí o strigách i čarodejniciach, potom by tie strigy a čarodejnice boli už dávno opanovali celý svet. Všetko bohatstvo, imanie a majetok tohto sveta, ba i všetky hodnosti by už boli strigy a čarodejnice pritiahli k sebe tými kumštami, ktoré im pripisujú. Lebo nemožno tajiť, že takmer každý človek má už v náture túžbu po hodnostiach, po poctách a majetku tohto sveta. Každý by bol rád bohatý — a rád by panoval nad inými. A keby to bola pravda, že strigy a čarodejnice vedia robiť také zvláštne a neslýchané nadprirodzené kumšty, neverím, že by sa medzi nimi nebola vyskytla aspoň jedna, ktorá by si takými kumštami a praktikami nebola získala a nahonobila čo najväčšie bohatstvo a majetky. A jednako sa rozpráva a verí, o daktorých starých ženách a vdovách, ktoré často nemajú ani kúsok chleba, že sú strigy a čarodejnice. Neverte tomu, lebo keby tie ženy poznali dajaké také čarodejnícke kumšty, istotne by netrpeli hlad a nedostatok — ale by si nazhromaždili všetkého toľko, že by sa každý až čudoval.

Sedliak: No možno preto zotrvávajú v chudobe, aby sa svet nedozvedel, že sú strigy.

Učiteľ: Tomu neverím, ani veriť nemôžem, lebo také strigy, o akých rozprávajú hlúpi ľudia, svojimi kumštami — aké sa im pripisujú — nebáli by sa na tomto svete nijakého potentáta ani kráľa a mohli by robiť so všetkými ľuďmi, čo by sa im zachcelo. Keby sa dakto mohol urobiť neviditeľným, keby mohol na kohokoľvek podľa vôle uvaliť hocijakú chorobu, keby mohol v neprítomnosti škodiť ľuďom, ľudí dláviť, zmeniť sa na hocijaké zviera — ten by sa mohol nebáť celého sveta, lebo by kumštami vedel od seba odvrátiť všetko zlo. A teda neverte, že by daktorá chudobná žena, ktorou opovrhujú, bola striga a poznala nejaké nadprirodzené kumšty, lebo by so svojimi vedomosťami a znalosťou praktík neostávala v takom biednom položení.

Podľa mienky nevedomých ľudí strigy a čarodejnice často robia jedna proti druhej. Jedna čaruje a druhá to isté odčaruje, jedna dačo odoberá a druhá to isté navracia a tak ďalej. Dá sa teda povedať, že aj strigy a čarodejnice sú proti sebe, a že ich moc a kumšty nemôžu mať stálosť.

Už predtým ktosi z vás o strigách spomenul, že keď umierajú prirodzenou smrťou, nezmeravejú a nestuhnú tak ako iní ľudia. O tom by som vám mohol povedať veľa smutných a poľutovaniahodných príhod — Hlúpi ľudia neraz pokladajú hneď za mŕtveho takého človeka, ktorý v chorobe prestáva rozprávať, hýbať sa a dýchať. To bývalo príčinou smutnej skutočnosti, že sa pochovali tisíce takých ľudí, ktorí neboli mŕtvi, ale iba v bezvedomí.

Veľa je takých chorôb, že v nich človek upadá do bezvedomia, priam akoby už umrel. Stáva sa to zvyčajne u mladých, krehkých a takých ľudí, na ktorých zrazu prichádza choroba, nato ihneď mdloba alebo bezvedomie. Istá matka dala jediného syna na remeslo, a kým on desať rokov vandroval po svete, nevedela o ňom nič. Potom raz ten jej stratený syn prišiel k nej s istým tovarišom ako pocestný a prosili ju o hospodu. Ona ich s radosťou prijala a vypytovala sa ich, či dakde nepočuli o jej synovi. A syn, keďže mu nedopustilo srdce, aby sa ďalej vydával za cudzinca, padol matke okolo krku a povedal: „Ja som ten váš syn, mamička, a šťastný som, že vás vidím živú a zdravú.“ Matka od radosti nevládala slova povedať, iba ovisla v synových rukách a naostatok padla na zem ako mŕtva. Syn a všetci prítomní začali lamentovať a bedákať: „Umrela, umrela!“ Zbehli sa susedia, obliekli ju ako mŕtvu a smutní sa chystali na pohreb. No keď ju na druhý deň kládli do truhly, na údiv všetkých precitla z mdlôb a ožila.

Sedliak: Ach — keby bola dlhšie ostala v mdlobách, iste by ju boli pochovali.

Učiteľ: Pravdaže by ju boli pochovali, a keby bola potom v hrobe ožila, tam by bola musela umrieť v neopísateľných útrapách.

Sedliak: Aj ja som počul podobnú smutnú príhodu. Akási bohatá žena tiež tak náhle umrela a pochovali ju v nádherných šatách. Hrobári ju chceli v noci tajne vykopať a stiahnuť z nej tie šaty. Vtom, ako ju vyzliekali, vraj ožila a potom ešte veľa rokov si pobudla na svete.

Učiteľ: Na svete sa stáva veľmi veľa podobných prípadov. A veru nemôže byť väčších múk a útrap pre človeka, ako musí pretrpieť, kto v hrobe ožije a potom od hladu, smädu a zúfalstva podstúpi smrť. Daktorí, čo ich v bezvedomí pochovali, vo veľkých útrapách si obhrýzli ruky, ktoré mohli dostať k ústam, a tak museli umrieť.

Sedliak: To by som si veru nežiadal, aby ma pochovali takto živého —

Učiteľ: Ktorýže človek by si to žiadal? No najväčšou zodpovednosťou živých je, aby nikoho nepochovali skôr, kým sa naisto nepresvedčia, že človek pokladaný za mŕtveho je skutočne mŕtvy. To si dobre zapamätajte — že hoci človek prestal rozprávať, hýbať sa a dýchať, hoci aj celý ochladol a zmeravel, hoci začal už páchnuť umrlčinou, predsa nás to nemusí dostačujúco presvedčiť o konci jeho života. Lebo — po prvé — omdletý človek práve tak ako mŕtvy, kým je v mdlobách, ani nedýcha, ani nič necíti; ba i takzvaný pulz čiže bitie srdca u takého človeka zastane — a predsa prichádza k životu. Ani deti v matkinom živote nedýchajú, a predsa sú živé. Teda podľa toho, že daktorý človek v bezvedomí prestal dýchať, nemožno s istotou tvrdiť, že skutočne umrel. Ba často sa stáva, že život človeka akoby sa utiahol do najvnútornejších častí jeho tela a sústredil sa do jedného miesta. Zdá sa preto, že človek skutočne umrel, hoci sa tá iskierka života môže v ňom predsa roznietiť a oživiť celé telo. Pri pitve ľudského tela často sa u zdanlivo mŕtvych ľudí zistil v srdci ešte život, aj keď sa už celé telo zdalo skutočne mŕtve.

Po druhé — ani zmena farby a ochladnutie tela nie sú istým a dostačujúcim znakom smrti, lebo to pri človeku iba poukazuje na skutočnosť, že jeho život je veľmi slabý. Mnoho chorých často vyzerá tak, akoby už dávno boli vypustili dušu, mnohí sú aj dlhší čas chladní ako ľad, a predsa žijú a môžu vyzdravieť.[30]

Po tretie — ani zmeravenie tela spojené so spomenutými už úkazmi, nemôže nás dostatočne presvedčiť o skutočnej smrti daktorého človeka. Veď vieme, že zmrznutý človek býva celkom meravý a stuhnutý, nemôže hýbať údmi práve tak ako mŕtvy, a predsa hneď nato neumiera, ale opäť prichádza k životu. Veľa takýchto zmeravených, aj keď sa nemôžu pohnúť, predsa počujú a vidia všetko, čo sa s nimi a okolo nich robí — ako to potvrdzujú mnohé prípady. Aký náramný strach musí prežívať takýto človek, keď vidí a vie, že ho ešte živého pochovávajú ako mŕtvolu, to si môžete sami domyslieť.

Napokon ani umrlčí zápach nie je dostačujúcim znakom smrti, lebo mnohým ťažko chorým vychádza z úst taký zápach a smrad, akoby mali zhnité všetky vnútornosti. Daktorí zase majú na povrchu tela niečo hnisajúce a zapáchajúce — a predsa pritom môžu žiť a vyzdravieť.

Istým znamením toho, že dakto skutočne umrel, je hnitie celého tela, čo sa zvyčajne začína po zastavení pulzu a zmeravení tela — zavše už na prvý alebo na druhý deň, inokedy zasa o deň-dva neskôr najprv na ústach a bokoch brucha. Až do tohto času môže byť v človeku ešte život.

Pri tejto príležitostí dám vám stručné poučenie, ako máte zaobchádzať s umierajúcimi príbuznými. Predovšetkým dbajte na to, aby vašich umierajúcich, keď už podľa všetkého vypustili dušu, nepreniesli hneď z teplej postele na chladné miesto, ako sa to zvyčajne robieva. Lebo je možné, že majú ešte v sebe iskierku života, ktorá sa môže opäť vzbudiť a roznietiť ako dakedy sliepňavo horiaca svieca. Takto pomordovali mnoho ľudí, ktorí upadli do ťažkých mdlôb.

Umretému sa nemá vytiahnuť spod hlavy vankúš, lebo tým sa mu prekazí dýchanie a obeh krvi.

Napokon sa nemá človek, ktorý podľa všetkého skonal, uložiť do komory alebo izby vzdialenej od ľudí a nechať samotný. Mŕtveho majú strážiť takí ľudia, čo nie sú poverčiví a neobľubujú opojné nápoje, lebo neraz sa stalo, že zdanlivo mŕtvy bol iba v mdlobách a potom bez pomoci a opatery musel umrieť.

Mŕtvy má teda istý čas zostať pod dohľadom opatrných ľudí v trochu teplej izbe na posteli, a nie zatvorený v truhle. Tieto opatrenia treba zachovať najmä pri takých, ktorí umierajú nečakane v kvete svojho života a pri plnom zdraví. Lebo život dospelého a zdravého človeka tak ľahko nevyhasne. Podobne aj z krvi stečení ľudia — lebo to si zapamätajte, že z človeka nikdy nemôže vytiecť všetka krv — pri nich je ešte nádej, že sa zachránia.

Často dlho v mdlobách ostávajú aj rodiace ženy a narodené deti. Rovnako i ľudia porazení šľakom, utopenci, obesenci a zadusení dymom či dačím iným môžu opäť ožiť a prísť k vedomiu. Taktiež zmrznutý alebo hromovou strelou ohlušený človek sa nemá hneď pochovať, ako to robievajú hlupáci. A ako je nesprávne ihneď pochovať riadne umretého, tým skôr postihnutých spomínanou smrťou treba dlhší čas nechať navrchu a hľadať spôsob, ktorým by sa takí zadusení, zamdletí, ohlušení a podobne postihnutí ľudia mohli priviesť znovu k životu.

Sedliak: Pán rechtor, ale my by sme si nevedeli s takými polomŕtvymi dať rady a nájsť spôsob, ako by sme ich priviedli k životu.

Učiteľ: Zvyčajne všade sú barbieri a lekári, ktorých treba bez meškania privolať, ak sa prihodí dakomu čosi také. A ak by to nebolo možné, skoro v každej dedine je pán farár alebo dajaký iný rozumný človek, ktorý by v takom prípade nevedomým ľuďom mohol poradiť aj pomôcť.

Keďže medzi nevedomými ľuďmi sa pochováva mnoho ešte živých, viacerí králi a iné svetské vrchnosti nariadili mŕtvych pochovávať až po dvoch dňoch a nociach ich skonu. A veru veľmi zle robia tí, ktorí na pána farára a iné na to ustanovené osoby nástojčivo naliehajú, aby im mŕtveho pochovali čo najskôr, lebo tak sa môže veľmi ľahko pochovať aj nie ešte mŕtvy človek.

Dakde sú ľudia v tomto prípade už natoľko opatrní, že na cintorínoch vystavali budovy, kde nechávajú nepochovaných mŕtvych ležať aj týždeň a pochovávajú ich až potom, keď sa všestranne presvedčili, že už nieto v nich života. Bodaj by túto chvályhodnú vec nasledovali aj ostatní ľudia!

Vráťmeže sa ešte ku strigám, o ktorých sa vraví, že po smrti nezmeravejú, ani nestuhnú. Takáto bludná domnienka priviedla o život veľké množstvo nevinných ľudí, lebo často nejednu spravodlivú a statočnú ženu, keď upadla do mdlôb a nezmeravela, vyhlásili za strigu — a ešte ju aj nekresťansky upálili. Pri čítaní takýchto príhod musí nás bolieť srdce z opisovanej ukrutnosti, ktorú bezbožný, hlúpy svet páchal na tisícoch nevinných ľudí — keď ich trápil, mučil a napokon upaľoval.

Neraz sa stalo, že už pochovaných vykopali z hrobu, hádzali do ohňa a upaľovali ako najväčších zločincov. Poľutovaniahodné je, keď v Lotrinsku na istom neveľkom území za pätnásť rokov odsúdili na smrť a upálili asi deväťsto ľudí len preto, že ich hlupáci vyhlásili za strigy a čarodejníkov. Podobne v malom würzburskom biskupstve pred stopäťdesiatimi rokmi za dva roky a zopár mesiacov upálili stopäťdesiat žien — akože strigy. Aj na niektorých miestach Henneberského grófstva vtedy v krátkom čase umučili a upálili stosedemdesiatdeväť ľudí. Ak teda v takých malých krajinkách, za krátky čas na smrť odsúdili a upálili toľko ľudí pre bludné podozrenie zo strigônstva, aké nesčíselné množstvo muselo pre takúto ošklivú poverčivosť zahynúť v celej Európe a v iných svetadieloch!

Ešte pred päťdesiatimi rokmi aj v našej milej vlasti sa vyskytlo veľa podobných smutných prípadov. No odvtedy, ako múdra vrchnosť začala vykoreňovať túto nehanebnú ohyzdnosť, chvalabohu, načisto prestali spomínané nekresťanské a neľudské mordy a upaľovania. A pomaly začínajú sa strácať a vykapávať aj bludné názory o strigách, čarodejniciach a podobných veciach. Veď ak by teraz chcel dakto pred múdrou vrchnosťou obžalovať voľakoho zo strigônstva alebo čarodejníctva, ten by vyšiel — na posmech.

Preto pevne veríme, že ak tie škodlivé domnienky o strigách zakapú, vedno s nimi zakapú aj všetky strigy a čarodejnice, lebo nejestvovali nikde inde — iba v hlúpom rozume a mozgoch sprostých ľudí.

Tým sa beseda skončila a každý sa pobral na odpočinok.



[15] Isteže diabol neuzatvára s ľuďmi ústne alebo písomné zmluvy, ale ľudia ich robia s diablom. Poznám prípad jedného ničomníka, ktorý sa vari pred päťdesiatimi rokmi vlastnou krvou podpísal diablovi za takých podmienok, že kedykoľvek pôjde popri kostole, bude sa rúhať bohu, podobne na pozdrav iných bude aspoň v sebe zlorečiť — od diabla za to žiadal stotisíc či dvestotisíc zlatých. Všetko toto potom sám vyznal, keď sa spravodlivým zásahom božím dostal do rúk vrchnosti. Na otázku, či sa mu dakedy diabol zjavil alebo mu niečo dal, odpovedal, že diabla nikdy nevidel, ani od neho nič nedostal, hoci sa po nociach dosť nasedel na krížnych cestách a naprivolával sa ho svojimi čarodejnými kumštami. Raz vraj síce počul obďaleč preletieť akýsi hrmot, no keďže bola hustá tma, nerozoznal, či to len dajaký voz tade prebehol alebo či to bolo niečo iné. Vrchnosť tohto čarodejníka a bohorúhača podľa krajinského práva odsúdila na smrť a jeho telo po smrti spálili.

[16] Pod menom čarodejníctvo možno rozumieť rozličné veci, ktoré sa nemajú miešať dohromady. Lebo 1) v prírode sa vyskytujú všelijaké také veci, ktoré jednoduchý ľud, keďže ich nechápe, pre svoju hlúposť a nevedomosť pokladá za diabolské kumšty a čarodejníctvo, hoci neobsahujú nič zlé a učení ľudia ich dobre poznajú.

2) Pospolitý ľud obyčajné kaukliarske kúsky pokladá za čary, hoci nie sú nič iné ako šikovné mámenie a zaslepovanie očí. A preto kaukliari svoje kumšty ukazujú zväčša v tmavých miestnostiach alebo v nočnom čase pri slabom svetle sviece. Pritom sú veľmi vrtkí aj obratní a nedopustia, aby sa im diváci mohli prizerat zblízka, lebo tak by sa ľahko prezradilo, že sú figliari, a stratili by na vážnosti.

3. Často sa stáva, že zlí ľudia tajne podstrčenou otravou či jedom škodia iným ľuďom i zvieratám, ba dakedy aj stromom a rastlinám alebo podobne kazia nádoby a nástroje v domácnosti aj v hospodárstve. V takýchto prípadoch hlúpi a poverčiví vravia, že majú počarené.

4. Napokon sú aj takí, čo pomocou diabolských a zakázaných čarov i kumštov chcú konať nadprirodzené, zdravému rozumu aj slovu božiemu sa protiviace veci, hoci v skutočnosti nemôžu urobiť nič. A proti takejto už nerozumnej a hriešnej povere brojí učiteľ v tejto knihe, a nie proti prirodzenému, kaukliarskemu mámiacemu kumštu.

Pokiaľ ide o spomínaných egyptských čarodejníkov, taktiež o Šimona, Elimasa a im podobných, podľa mojej mienky neboli nič iné ako prešibaní klamári a kaukliari, ktorí svojimi kaukliarskymi kumštami mámili ľud a zaslepovali mu oči. Veď aj v našich časoch sa vyskytujú takí kumštári, ktorí vedia urobiť kumštovné hady plaziace sa po zemi, podobne aj iné plazy a sem i ta poskakujúce kumštovné žaby. A ešte ľahšie vedia spôsobiť, aby voda v nádobe zaraz sčervenela ako krv…

[17] Ak by mal cudzí pohľad niekomu uškodiť, kazatelia slova božieho by boli vari vždy chorí, lebo im hľadí do očí celé zhromaždenie všelijakých ľudí, kedykoľvek stoja pri oltári alebo na kancli.

[18] Pre nevedomý ľud by bola veľmi užitočná taká knižočka, kde by sa uvádzali príčiny chorôb, ktoré pripisuje svet strigám a iným nadprirodzeným príčinám, a taktiež aj spôsob ich liečenia. Na túto užitočnú prácu mohol by sa ochotne podujať niektorý lekár, ktorému záleží na ľudskom pokolení.

[19] Aby bola celá vec názornejšia, treba pridať, že poverčiví ľudia pripisujú strigám aj to, že svojím čarodejstvom môžu človeka postreliť na diaľku a v neprítomnosti, čiže vraziť mu do tela bez narušenia pokožky napríklad popol, srsť, vlasy, väčšie škrupiny, roztlčené sklo a bohviečo všetko iné. Dôsledkom toho sú rozličné ťažké choroby, okrivenie, všelijaké hlúzy, vredy a podobné nepríjemnosti.

V našom meste som poznal istého človeka, o ktorom sa hovorilo, že ho postrelila striga. Vyše roka ležal celý pokrytý vredmi. A to keď sa mu jeden vred otvoril, hneď sa mu vyhodil a hnisal nový. Zavše som tohto biedneho lazára navštívil a jeho domáci mi viac ráz ukázali v šálke také s hnisom pomiešané smeti ako vlasy, srsť, škrupiny a ktožehovie čo všetko, a hovorili, že je to z nového rozpučeného vredu, z ktorého sa to samo vyvalilo alebo to oni vytlačili. Pritom spomínali aj istú osobu, ktorú vraj podozrievajú, že ho ona postrelila. Vždy som ich veľmi prosil, aby ma hoci aj o polnoci zavolali, keď sa mu opäť otvorí nový vred, aby som sa na to — čo mi hovoria — mohol podívať vlastnými očami. No nikdy som sa k tomu nedostal, hoci boli chudobní ľudia a ja som im sľuboval, že im dobre zaplatím, ak vyhovejú mojej žiadosti.

Potom ten biedny človek umrel. Po jeho smrti som zistil, že tá žena, ktorá mu mala počariť, bola ich priateľka a ináč takto statočná osoba. No keďže začali proti nej akýsi proces, vymysleli na ňu takéto jedovaté obvinenie, aby ju ním znevážili a nastrašili, čím chceli dosiahnuť, že im ustúpi a oni ľahko docielia, čo len budú chcieť. Niet sa teda čo čudovať, že nechceli, aby som zblízka nazrel do ich vredu.

[20] Poučenie pre nevedomejších: Po celom našom tele na pokožke je husto vedľa seba veľa maličkých dierok. Ak nám je veľmi teplo a keď v našich žilách rýchlo tečie a dokola obieha krv, vtedy sa cez tie dierky tisne vlhkosť z nášho tela von v podobe malých kropají. To je pot či — ako iní vravia — znoj. Kto svoje telo neudržuje v čistote, tieto dierky sa zapchávajú špinou a nečistotou, čo zapríčiňuje človeku veľa zlého.

[21] No človek nemusí byť pritom veľký škrupulant, lebo ináč veľmi zbojazlivie, prepadne strachu a bude behať z miesta na miesto ako šialený. Na celej zemi však nieto takého kúta, kde by nás nemohla zasiahnuť mocná božia ruka a trafiť ostrá strela. A strela bije práve tak do holého poľa ako do stromu, lenže na prvom nezanechá po sebe nijaký znak, no zasiahnutý strom dlhé roky stojí pred našimi očami rozpáraný a roztrieskaný.

Pokiaľ však ide o samu hromovú strelu, nevedomý ľud zvyčajne predpokladá, že je to dajaký z oblaku vystrelený tvrdý kameň, kým nie je to nič iné ako zapálené a veľmi prudko letiace povetrie, ktoré kam zasiahne, tam všetko páli, láme, ničí. Aká sila môže byť aj v chladnom, ale vo veľmi prudko sa pohybujúcom povetrí, dokazuje nám guľa vystrelená z dela a letiaca blízko človeka. Hoci guľa človeka nezasiahla, predsa ňou prudko pohnuté povetrie môže ho zvaliť na zem alebo aj kosti v ňom polámať. Na vlastné oči som raz videl dva voly zabité na poli hromom, keď z nich práve sťahovali kožu, ktorá bola celá a neporušená, kým pod ňou všetky kosti polámané a rozdrúzgané.

[22] Názor, že zvonenie rozháňa oblaky, je nerozumná povera. No ešte oveľa väčšia povera je hovoriť, že ten či iný zvon len preto, lebo je posvätený, rozháňa hlasom nielen oblaky, ale zaháňa i zlých duchov a mátohy, odníma moc čarom a bosoráctvam, ba usmrcuje hady aj iné jedovaté a škodlivé tvory.

[23] Za víchrice, blýskania a hromobitia treba sa vystríhať dvoch hriešnych a nekresťanských zlozvykov. Jednak sa nemáme až tak báť a ľakať, akoby sa mal celý svet zvaliť na hromadu, jednak zasa nemáme byť ľahkomyseľní a so smiechom všetko brať naľahko…

[24] Istý už v Pánu odpočívajúci znamenitý cirkevný učiteľ mi sám rozprával, že raz si jeho poslucháči vzali do hlavy okúpať svoje ženy, a tak vyzvedieť, či daktoré medzi nimi nie sú strigy a čarodejnice. A pritom boli takí opovážliví, že si trúfali samopašne naliehať i na svojho duchovného otca, aby spolu s nimi dal skúpať aj on svoju manželku. No keď sa im v tom neústupčivo vzpieral, uspokojili sa iba tak, že ju z toho kúpania vykúpil za päťdesiat zlatých. Potom sa požaloval svojmu zemepánovi a tých päťdesiat zlatých mu vrátili.

Môj ty bože, keby ma bolo postihlo, že by ma poverčiví ľudia boli vzali na takúto vodnú skúšku, bol by som skutočne zle obstál, lebo v mladosti som plával po vode ako kačica. A ešte aj teraz môžem sa bez oddýchnutia nahlas a pomaly pomodliť celý otčenáš a podobne jedným dúškom nafúkať celý dosť veľký mechúr. Preto si myslím, že musím mať veľké pľúca — lebo čím má dakto väčšie pľúca, tým ťažšie sa ponára do vody.

[25] Keďže som o strigy málo dbal už od svojho detstva, nikdy sa mi — čo si pamätám — nesnívalo pri takom tlačení krvi, že ma dlávi bosorka. No často som počul, že je akási veľká rapavá a jedovatá žaba, ktorú naši Slováci nesprávne nazývajú korytnačkou, a tá ak spiacemu vylezie na tvár, vraj mu tak mocne stisne ústa i nos, že by sa zadusil, keby mu zavčasu neprišli na pomoc. Nuž teda takáto žaba ma zvyčajne dlávievala vo snách.

Spomínané nočné dlávenie daktorí naši Slováci nazývajú škriatkom, iní zasa morou alebo zmokom a kadajakými inakšími menami.

[26] Raz som mal v službe jedno nemecké dievča, ktoré sa mi viac ráz žalovalo, že ju akýsi Trud — ako to nazývalo svojím jazykom — v noci dlávieva, a že tá obluda istotne vchádza oblokom zo susedného cintorína. Zo žartu som jej teda poradil, aby si dakde požičala mocnú pascu na potkany a nastavila ju do obloka, tá nočná obluda sa naisto do nej chytí. Ona moju radu nepokladala za žart a chodila po meste dotiaľ, kým nezohnala pascu. Keď jej potom ťažoba prešla, presvedčená bola, že mátoha sa zľakla pasce a neodváži sa chodiť aj naďalej. Ja som sa jej preto vysmial a vysvetlil príčinu toho dlávenia. Zmúdrela potom aj so svojou rovnako poverčivou matkou.

[27] O starých Rimanoch sa dočítame aj takúto príhodu. Ktorýsi občan obžaloval raz u vrchnosti svojho suseda, že mu svojimi čarodejníckymi kumštami pokazil celé hospodárstvo a všetok úžitok z neho pritiahol k sebe, takže role, vinice a záhrady tohto suseda dávajú väčšiu úrodu, podobne i jeho dobytok je tučnejší a krajší. Taktiež susedove kravy a ovce dávajú oveľa viacej a lepšie mlieko než jeho.

Rímsky magistrát docitoval teda obidvoch na radnicu. Keď obaja prišli, obžalovaný občan sa priznal, že je čarodejník a ochotný bol ukázať všetky svoje čarodejnícke kumšty, len prosil, aby mu slávny magistrát dovolil priniesť na radnicu jeho hospodárske náčinie a riady, a to isté aby sa prikázalo aj susedovi. Keď sa mu vyhovelo a obe strany poznášali svoje náradie, obžalovaný potom povedal: Páni, vidíte tento môj pluh, tieto sekery, rýle, motyky — všetky sú v poriadku, ostré až sa lištia; no susedove sú ledajaké, štrbavé, tupé, hrdzavé. Podobne vidíte, aké sú moje džbery, sudy, nádoby na mlieko čisté, vymyté, vybarené — no jeho špinavé, plesnivé, smradľavé. A práve taký veľký rozdiel je medzi mnou a ním, aj našimi stajňami, medzi opaterou dobytka — slovom, v celom našom hospodárstve. Nuž a toto je moje čarodejníctvo!

Vrchnosť potom obžalovaného prepustila s pochvalou a žalobca musel odísť s dlhým nosom.

[28] Dakedy sa stáva, že sa krava sama vycicia. Často sa v niektorých maštaliach pod mostinami zdržujú aj veľké žaby, ktoré vyciciavajú kravy.

[29] Skutočne je to hrozné a poľutovaniahodné, že nejeden takzvaný kresťan väčšmi verí takýmto nerozumným babským pletkám než slovu božiemu. Lebo keď počuje príhody z evanjelia — napr. že Kristus vodu premenil na víno alebo piatimi chlebmi a dvoma rybičkami nasýtil päťtisíc hladných ľudí natoľko, že sa pozberalo ešte veľa košov odrobiniek, a že robil ešte iné podobné divy a zázraky — zdá sa mu to nemožné a dlho rozmýšľa, či má tomu veriť. No keď mu rozpráva dajaká hlúpa poverčivá baba, že strigy a čarodejnice lietajú povetrím na ožehoch a metlách, že rozkazujú oblakom, dažďu aj vetru, že seba alebo iných premieňajú na také či hentaké hovädo a môžu sa urobiť neviditeľnými — tomu ihneď uverí.

A veru možno si daktoré poverčivé ženy aj skutočne namýšľajú, že môžu vyčíňať takéto čudné a zázračné kúsky. Ľudská fantázia má veľkú silu, ak raz obalamutila hlavu dakoho. Poznáte už, čo si namýšľajú, hovoria a robia takzvaní hypochondri a aké bláznivé predstavy mávajú o všeličom, keď ich opanuje táto tajomná choroba. Nuž a ak sa k tomu pridá i náramná poverčivosť, viera v rozličné čarodejné kumšty a túžba robiť podobné čarodejstvá, nuž potom — o čom takáto stará baba cez deň premýšľala, o tom sa jej v noci sníva, totiž že po oblohe lieta hore-dolu na metle alebo že sa premenila na kravu či kozu. Naostatok aj uverí, že sa skutočne tak stalo — ako keď chorý fantazíruje.

[30] Keď tu autor hovorí, že nejeden človek v mdlobách prestane dýchať a zastane mu takzvaný pulz čiže tep srdca, a predsa ešte žije — to netreba chápať tak, že by toľký čas vôbec nedýchal a srdce v ňom nebilo, lebo jeho celkom zastavená krv by napokon musela podľahnúť smrteľnej skaze. Autor chce asi povedať iba to, že u takého človeka, ktorý je natoľko zomdletý a bez vedomia, okolostojaci už nemôžu postrehnúť ani jeho slabý dych a pulz.

Nemožno poprieť, že dakedy aj v rozrezanom a rozkúskovanom tele ešte začas bije srdce, no to ešte nedokazuje, že je živé, ibaže celkom nestratilo svoju pružnosť a citlivosť. Prírodospytci to nazývajú irritabilitas, v našom jazyku však sotva máme také vhodné slovo, ktorým by sme to mohli vyjadriť. Mäsiari a hospodári dobre vedia, že v zabitom a už rozštvrtenom hoviadku, kým nevychladlo, myká sa nielen srdce, ale aj iné údy. Ba vo svojom detstve som zakúsil, že hoci vo vychladajúcom mäse prestal všetok pohyb, keď sa však doň pichne, opäť sa začne chvieť a mykať. Vyskytujú sa i také byliny, ktorých keď sa chce človek dotknúť, akoby boli živé — uhýbajú sa nabok alebo sa zvíjajú dohromady.

Čo tu spomínam, nie je iba môj vlastný výmysel, lebo som sa o tejto veci, ktorá patrí do lekárskej vedy, radil s istým znamenitým pánom doktorom.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.